Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Aurora borealis 5; kapitola

18.04.2010 (17:15) • Quappa • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1485×

5. kapitola

„Klamstvo je lepšie ako pravda – umiera kvôli nej menej ľudí.“

Joseph Fouche

Pretlmočili sme víziu rodine a mňa v tej chvíli niečo napadlo. Prišiel som na to, ako Bellu a Reneesme z toho všetkého na chvíľu vynechať, aspoň pokiaľ nezistíme s Carlislom niečo bližšie.

„Asi pôjdeš na malý výlet.“ Povedal som prekvapenej Esme, ktorá sa trochu potešila.

+++

Uložila som moje bábätko do postieľky a ticho som si sadla na kreslo vedľa nej. Vlhké kučierky od kúpeľa sa jej lepili na temeno a spokojne si odfukovala, bola nádherná. Sedela som pri nej a pozorovala ju s hlavou opretou o drevený kraj postieľky. Zasnívaná, som úplne zabudla na svet okolo. Hľadiac na tú malú kôpku môjho šťastia, ktorej pravidelný dych, ktorý bol balzamom na môj nepokoj, som stratila pojem o čase. Celé hodiny by som sa na ňu vedela dívať, no zrazu mi čosi chýbalo. Chýbal mi niekto, s kým som tú radosť a šťastie vždy zdieľala, niekto bez koho by šťastie bolo iba slovko a radosť iba dávna spomienka.

„Nádherná...“ šepol mi do ucha a vzal ma do náruče. Sadol si do kresla a položil si ma do lona tak, aby sme mohli pohodlne obaja pozorovať náš spiaci poklad.

„Chýbal si jej dnes,“ povedala som mu tíško s rukou okolo jeho krku a čelom opretým o jeho spánky.

„Nechcela zaspať, bez bozku na dobrú noc. Vraj to potrebuješ,“ vysvetľovala som napodobňujúc Reneesmin hlas,  „aby sa ti nesnívalo o zlých ujoch a tetách v čiernych plášťoch... “  Prerušil ma bozkom s výrazom plným bolesti.

„Prepáč,“ hlesol opierajúc čelo o to moje. Tvár mal stále skrivenú od bolesti, bol prehnutý s očami silno privretými, akoby ho bodli do hrudi. Vidieť ho, ako sa trápi pre jej nočné mory, ma ubíjalo k zblázneniu.

„To prejde, uvidíš.“ Chlácholila som hladiac ho chrbtom ruky po líci. Silno ma objal, akoby ma chcel schovať vo svojom náručí.

„Prišli ste s Carlisleom na niečo?“ zaujímala som sa nespúšťajúc oči z bucľatej tváričky, ktorá sa mierne usmievala. Asi sa jej sníva niečo pekné, našťastie.

„Asi áno. Vlastne som na to prišiel už ráno, Carlisle ma len uistil, že by to mohlo pomôcť.“

„Myslíš, ten hrozne tajný nápad, ktorý si chcel prebrať večer.“ Predniesla som sarkasticky.

„Nebol tajný, len si myslím že je to vec, ktorú treba prebrať v kľude,“ vysvetľoval opatrne, akoby čakal že sa mi ten nápad nebude páčiť, „pokojne si všetko premyslieť a zvážiť všetky pre a proti.“ Súhlasne som prikývla a posmelila ho úsmevom.

„Myslel som že by sme mali na chvíľu zmeniť prostredie a nechať všetko vychladnúť. Vyraziť si trebárs niekam na víkend a zabaviť sa spoločne, načerpať  nové zážitky, nech prekryjú nedávne udalosti, ktoré sú príliš ťažké pre takú malú hlavičku.“ Zamyslene pohladil Reneesme po vláskoch a jemne sa usmial.

„Čo navrhuješ?“ pripadalo mi to ako rozumný nápad.

„Pamätáš sa ešte na ostrov Esme?“ nechápavo som zdvihla obočie. Hádam nechce aby sme ťahali našu dcérku na miesto, kde sme ju splodili. Je to síce romantické gesto, ale moc sa mi to nepáči. Aj keď...

„Edward ako by som mohla zabudnúť...“ utíšil ma prstom na ústach, keď som zabudla šepkať a Reneesme sa pomrvila.

Ostali sme nehybní aby sa neprebudila a Edward jej začal hmkať moju uspávanku. Opretá o silné rameno, môjho dokonalého manžela som sa zasnívala pri známej melódii do ľudských spomienok, privrela som oči a spomínala na ostrov Esme.

Reneesme tuho spala, keď prestal hmkať a tíško za nami zatvoril dvere, aby sme ju nerušili v spánku.

„Nemyslel som to,“ pokračoval v načatom rozhovore, keď sme si sadali spolu na pohovku pri krbe.

„Raz som ti na ostrove spomínal, keď sme sa bavili o štúdiu na Dartmouthte, že máme v New Hampshire dom. Čo keby sme poprosili Esme, či by nám nepomohla s rekonštrukciou? “

„To znie dobre.“ Usmiala som sa, lebo ten nápad sa mi naozaj páčil. Reneesme príde na iné myšlienky, už ju vidím ako pomáha babičke pri všetkej tej práci. Cítim, že zmena vzduchu prospeje nielen jej, ale aj mne. Začínam byť asi trochu paranoidná a podozrievavá.

„Tak fajn, bavili sme sa o tom s Esme a mohli by ste vyraziť už zajtra popoludní, hneď ako prídete od Charlieho.“

„Vyraziť? Prídete? Počkať, ty s nami nejdeš?“ nerozumela som dobre, čo mi to tu rozpráva a môj šiesty zmysel mi šepkal, že niečo nie je v poriadku.

+++

Nechcel som jej klamať, no vedel som, že teraz je to nevyhnutné.

...Pochopí to, neskôr to určite pochopí a odpustí mi...  Stále dokola som si opakoval v duchu, aby som si dodal odvahu. Zbabelec!

„Bella upokoj sa,“ chytil som ju za roztrasené ruky, „veď sa celá trasieš,“ zavŕtala sa mi do náručia a my sme sa upokojujúco rozhojdali.

„Tak ako všetko živé na tomto svete potrebuje svetlo, tak ja potrebujem vás dve. Vy ste moje svetlo v tejto čiernej noci, ty si moje slnko a Reneesme je naša Aurora?“  vyznal som sa s hlavou zaborenou v opojnej vôni jej hebkých vlasov.

„Aurora?“ nechápala.

„Noc nemá nikdy vidieť slnečné lúče, slabý jagot hviezd sú jediným svetlom, ktoré jej bolo súdené. Ale občas sa stane zázrak a slnko daruje noci časť svojich lúčov keď preniká do zemskej atmosféry a spolu vytvoria úkaz tak vzácny a krásny, ako naša Reneesme, polárnu žiaru- Auróru.“ Dojatím jej žiarila tvár a v tom vášnivo roztancovala naše ústa v bozku.

„Nebudem dlho,“ vysvetľoval som, neopúšťajúc jej sladké pery, „s Carlislom doplníme Reneesmine zásoby jej obľúbenej pochúťky a letím za vami.“

„Prepáč, neviem si pomôcť,“ vysvetľovala zahanbene, „od kedy sme prišli z lovu, mám stále taký čudný pocit. Jasné, pokojne sprav čo treba.“  Paralyzovaný jej slovami som stuhol, obrovský  strach z odhalenia môjho klamstva mi zatemnil rozum. Adrenalín my búšil v spánkoch a ja som myslel len na to, aby som sa neprezradil. Čo by som len dal za chvíľku strávenú v jej mysli, chvíľku, ktorá ma uistí že všetko je v poriadku a Bella nič netuší.

„Budete mať bohatý program uvidíš, ani si nevšimneš že tam nie som.“ Skúsil som sarkazmus na odľahčenie napätej atmosféry.

Bella zavrčala keď sa opäť vrhla na moje pery  a jej úsmev mi vlial do krvi nádej. Blažený pocit malého víťazstva ma hrial  na duši a ja som sa si prikázal na chvíľu rozpustiť všetky problémy, ktoré mi nahlodávajú každú myšlienku. Nechal som vášeň, lásku a túžbu, aby ma viedli prevoňanou  nocou, plnou Bellineho rozpáleného tela vlniaceho sa v mojom náručí. Ona je moja živá voda, čo mi dáva silu a odhodlanie bojovať do poslednej sekundy svojho života za jej šťastie a umrieť pri tom s úsmevom na perách.

+++

Hanbila som sa sama pred sebou, pri pomyslení na to, aké nároky si robím na jeho čas. Najradšej by som ho všetok vlastnila a s nikým sa o neho nedelila. Zatlačila som túžbu objať ho a už nikdy ho nepustiť a predstierala som, že jeho krátke odlúčenie chápem a beriem s ľahkosťou. Chápala som, robí to pre našu dcérku, ale už len pri pomyslení že nebude pri mne skoro jeden celý deň a samozrejme celú noc ma privádzal do šialenstva. Tak veľmi som sa za to hanbila. Vďaka Bohu, že mi nemôže čítať myšlienky. Clivota a túžba po jeho prítomnosti ma úplne opantali a ja som  už nechcela premárniť ani minútu strávenú s ním. Noci mali patriť nášmu milovaniu a ja som bola odhodlaná to naplniť...

Dúfam že sa Vám kapitola páčila, lebo teraz to začne naberať grády! :)

Autor: Quappa (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aurora borealis 5; kapitola: