Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » At the end is a beam! - 17. kapitola

06.07.2010 (22:00) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2169×

17. kapitola

Isabella Swan

Ráno som bola ako na tŕní. Mala pre mňa prísť Angela. Už o piatej som bola hore a nemohla som zaspať. Dokonca sa mi zdalo, že som niekoho videla na svojom parapete, no to sa mi určite iba zdalo. Musel to byť ešte ten doznievajúci sen. Myslím, že sa mi znova snívalo o Edwardovi, no nie som si istá. Je to ako hmla, ktorá vám zahalí cestu, keď po nej chcete kráčať. Stúpate po neznámej ceste, pri ktorej si nie ste istý. Tak je to aj u neho. Nie som si pri ňom ničím istá. Všetko, čo v poslednej dobe spravím, si musím premyslieť snáď stokrát. Mám taký divný pocit, že ma stále niekto sleduje, ale to bude už pokročilý stav paranoje. Ale to vôbec netuším, z čoho by mohla byť.

Charlie zo mňa bol od rána na prášky. Pobiehala som po dome a vôbec som nevnímala jeho pripomienky. Viem, mala som sa trochu krotiť, no ja som sa už naozaj nevedela dočkať. Tešila som sa tam na všetko a na všetkých. Áno, naozaj na všetkých. Minulý týždeň bol v pohode, tak neviem, čo by sa mohlo stať.

„Tu – túúú,“ zatrúbilo auto pred našim domom. Ja som vyletela ako raketa, že sa Charliemu muselo naprášiť do pusy.  Stihol mi však ešte veľmi dobre vysvetliť určité pravidlá. Samozrejme, policajta v sebe nezaprie.

„Ahoj, Bell,“ pozdravila ma Angela, len čo som si sadla.

„Ahoj, tak ide sa?“ spýtala som sa nedočkavo. Ona sa zasmiala a už vyrážala smer škola. Stretnutie bolo o ôsmej pred školou. V aute som skoro nevydržala sedieť. Aj keď to bolo iba päť minút.

Keď sme prišli, vyletela som z auta ako raketa. Boli sme tam presne načas. Nikoho sme našťastie nemuseli čakať, a tak sa vyrazilo hneď. Sedela som s Angelou a celú cestu sme sa rozprávali. Nenudili sme sa, aj keď cesta nebola taká dlhá.

„Sme tu!“ zahlásil riaditeľ cez celý autobus.

„Konečne, konečne, konečne,“ tešila som sa ako malé dieťa. Po vystúpení sme si zobrali veci a postupne si išli k učiteľke pre kľúče. Chatky boli navonok malé, no na tých pár nocí to bude okej.

„Číslo 25,“ povedal učiteľka Edwardovi, ktorý išiel predo mnou. Pristúpila som k učiteľke pre náš kľúč.

„Číslo 26,“ Podala mi ho a ja som si to štrádovala k Angele. No, potom ma osvietilo a ja som si uvedomila, že máme chatky vedľa seba.

No to bude ešte zábava. Pomyslela som si trpko.

Pri Emmettovi nik nevie. A ešte k tomu, keď tam bude Edward. No to sa mám na čo tešiť.

„Dvadsaťšesť,“ oznámila som Angele. Spolu sme sa vydali do chatky, kde sme sa uložili. Chatka bola veľmi útulná, no pekne zriadená. Keď sme vstúpili, bol na pravej strane malý botník, kde sme si hneď odložili prezuvky. Našťastie, chatky mali tiež vlastné sprchy. Neviem, čo by som robila, ak by boli spoločné. Asi by ma švihlo.

Kúpeľňa bola hneď na ľavo od vchodových dverí a postele boli na konci tej malej izby. Bola tam tiež väčšia skriňa.

Všetko sme si vybalili a išli sme na obed. Dorazili sme o jedenástej hodine. Mali tak ešte čas sa vybaliť.

Vo veľkej miestnosti, určenej na stravovanie, bolo plno. Bola to dosť dlhá chvíľa, kým sme prišli na radu. Jedlo tu bolo normálne. To znamená žiadny luxus, ale ani nič podpriemerné...

Na obede som si všimla, že je tam Emm a Edward, ale nikde som nevidela Demetriho. Veď on chcel ísť tiež, nie? Prišlo mi to divné, no nechala som to tak. Možno mu niečo je. Angela sa tiež rozhliadala po jedálni. Myslím, že viem koho hľadala, no on tu nie je. Demetri akoby sa vyparil.

Popoludnie sme strávili na chate a prechádzkou po okolí. Mali sme ho voľné, takže prečo si nevyjsť. Bola tam krásna príroda. Vtáky spievali a vzduch bol čerstvý. Krásna idylka. No, túto krásnu chvíľu, narušilo niečo naozaj nečakané.

Blížili sa k nám smejúci sa Edward a Emmett. Mali evidentne dobrú náladu, a tú dávali najavo svojimi smejúcimi sa tvárami. Keď som sa započúvala, Edwardov smiech znel ako pieseň týchto vtáčikov naokolo, no tisíckrát krajšie. Bol ako pohladenie na duši. Niečo výnimočné...

Dosť! Prečo takto myslíš? Pýtala som sa sama seba. Veď iba pred nedávnom sme sa vôbec nemuseli.

„Ahojte!“ skríkol Emm, keď už stáli pri nás.

„Ahoj, kde ste nechali Demetriho?“ spýtala som sa na otázku, ktorá mi vŕtala v hlave.

„Vypi-“ zakuckal sa Emm, pretože ho Edward štuchol do rebier. Samozrejme tu bola Angela, takže nemohli nič povedať.

„Prepáč, vypil asi niečo pokazené,“ dopovedal a priblblo sa uškieral.

„Hm...“ znela moja odpoveď. Keď som sa pozrela na Angelu, na jej tvári bola bolestná maska. Asi ho má naozaj rada.

„Bells, mohla by si?“ spýtal sa ma Edward a nepriamo ukázal na malé mólo, ktoré sa týčilo do malého jazierka. Ja som prikývla, pretože som netušila, čo chce, ale strašne som to chcela vedieť. Pomalým krokom sme kráčali k mólu a ani jeden neprehovoril. Nechcela som nič hovoriť ako prvá. A ani som nemala čo. Čakala som, čo vypadne z Edwarda.  

Zrazu sa zastavil a sadol si na koniec a prehodil nohy cez okraj, takže mu plápolali vo vzduch. Keď som sa na neho pozerala vyzeral ako anjel zoslaný na tento hrozný a krutý svet. Otočil na mňa tú krásnu tvár a pokynul, aby som si sadla. Ja som si bezmyšlienkovite prisadla a čakala. Nemusela som dlho, pretože začal.

„Vieš... Chcel som sa ti... no, to... Ospravedlniť, že som sa tak choval. Hneď na začiatku. Nemal som právo. Nepoznal som ťa... a tiež ma štvalo, že ti nemôžem čítať myšlienky.  To preto som bol taký nevrlý. A tiež sa ti ospravedlňujem za to, čo si našla v skrinke,“ hovoril a pri konci sa usmial. Ja som len nemo pozerala, čo mi to tu hovorí. On sa mi ospravedlňoval? Lietalo mi hlavou, že to nie je možné. On?! Blbosť!

Hm... No ja neviem, či je to niečo zaujímavé... Stále je to o ničom. Aspoň podľa mňa...

16. kapitola Ð BlackStar Ð 18. kapitola

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek At the end is a beam! - 17. kapitola: