Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » At last together

18.08.2009 (08:00) • bellla87 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1327×

Prolog

Prečo sa to všetko muselo stať práve mne?prečo ma musel opustiť?A prečo, hneď po tom ako odišiel ,musel prísť ďalší upír a zmeniť ma na to čím som chcela byť aby som mohla byť so svojou láskou?Láskou ktorá ma opustila lebo ma nemiluje!Ale ja jeho áno aj po tom všetkom ho stále milujem a nikdy neprestanem .Na veky bude patriť moje teraz už netlčúce srdce iba jemu. Keď odišiel už som nemala pre čo žiť. Celý môj život sa zrútil ako domček s kariet do ktorého zafúka slabý vánok vetru. Áno. Slabý vánok, pretože aj dve slová mi úplne zmenili život. Dve slová vyslovené tým zametovím hlasom a osobou od ktorej som to nikdy nechcela počuť. Ale stalo sa .Tie slová stále počujem v hlave .Vracajú sa stále dookola a nechcú odísť.

,,Nemilujem ťa“tieto dve slová sa stále motajú v mojej hlave stále dookola a dookola ako keby boli na kolotoči ktorý nechce zastaviť.

Útek

Bežala som lesom v ktorom pomaly začínalo svitať. Slnečné lúče začali vyliezať spoza korún stromov. Dopadali na trávu a listy na ktorých sa po ich dopade zaligotala rosa. Bola to nádhera. Pripomínalo mi to moju pokožku na ktorú keď dopadol slnečný lúč začala iskriť. Ale toto mi ako nádhera nevyzerá. Toto je totiž pokožka monštra. Zabijaka. Nie ,dosť. Nemôžem na to myslieť. Teraz musím myslieť na to ako zachrániť mňa a moju rodinu. Musím čo najskôr nájsť Lilli ,Alexa a Toma. Bežala som preč od toho odporného mesta .Volterry Musím sa čo najrýchlejšie dostať preč s Talianska. Utekala som lesom najrýchlejšie ako som len vládala až kým som sa nedostala na letisko v Ríme. Kúpila som si letenku na najbližší let to Seattlu. Mala som šťastie mali ešte posledné dve miesta v 2 triede na lietadlo ktoré odlietalo za pol hodinu. Posadila som sa do čakárne čo najďalej od ostatných ľudí. Okolo seba som roztiahla svoj štít aby som necítila vôňu ľudskej krvi. Moje oči už mali farbu tmavšiu ako uhlie .Skoro tri týždne som nepila žiadnu krv. Nemohla som .Už som viac nedokázala piť krv ľudí ktorých nám priviedli ako potravu. Vždy keď som sa do nejakého zahrýzla aby som uspokojila svoj smäd som pocítila pocit viny. Viny za to že práve zabíjam človeka ktorý ma tam vonku svoju rodinu ,priateľov,známych svoj život ktorý som mu práve v tej chvíli ja brala. Život ktorý mne nebol súdený.

A tak som radšej ako zabíjať ľudí nepila vôbec. Radšej som nechala aby moje hrdlo pohltila bolesť o akej si neviete ani predstaviť. Bolesť ako keby vám niekdo v hrdle zapálil oheň a ono sa malo každú chvíľu roztrhnúť. Potrebujem ísť na lov. Ale najprv musím nájsť Lilli a ostatných .Naposledy som ich videla pred rokom vo Forkse. V ten deň keď si po mňa prišli Volturiovci a ja som ich tam musela nechať na pospas životu. Stále mi behajú pred očami obrázky ako na verande stojí Lilli a vzlyká a Alex s Tomom sa ju snažia zadržať aby sa nerozbehla za mnou. Nemalo cenu sa v tedy brániť . Nevyhrala by som .Tak som radšej išla dobrovoľne. Musela som zachrániť aspoň ich. Moju jedinú rodinu. Keby som sa pokúsila brániť Volturiovci by ich zabili a to som nemohla dopustiť. Ale sľúbila som že sa raz vrátim. Najhoršie môj odchod asi brala Lilli. Ona bola so mnou najdlhšie. Našla som ju dva mesiace po tom ako ma nejaký neznámi upír premenil. Našla som ju v lese keď som bola na love. Ležala na mokrej zemi v bolestiach a mnohými zraneniami .Nemohla som ju nechať umrieť. bola len dieťa a ja som sa nedokázala pozerať ako umiera. Vedela som len o jednej veci ako ju zachrániť a tak som ju premenila. Bála som sa že ju zabijem ale neurobila som . Niečo mi to nedovolilo. A tak keď som sa do nej zahryzla a pocítila ako jej krv prúdi cez moje ústa zaťala som ruky a vpustila do jej tela jed. Teraz cítila ešte väčšiu bolesť a zmietala sa v kŕčoch.

Dobre som vedela ako teraz trpí pretože som si pamätala až dosť jasne svoju premenu a bolesť .Zobrala som ju do domu a nepohla sa od postele na ktorej ležala až kým som nepočula poslední úder jej srdca. Dobre sa vyrovnala s tým čím sa stala. Vybrala si že sa bude živiť zvieracou krvou tak ako ja.

Naučila som ju ako loviť a nechala ju aby si vybrala či zostane so mnou alebo sa vydá vlastnou cestou. V duchu som si priala aby so mnou zostala ale nemohla som ju do toho nútiť. Ale ona sa rozhodla že so mnou zostane. Bol to najšťastnejší deň môjho upírskeho života.

Onedlho sme našli aj Toma a Alexa. Premenil ich nejaký upír ktorý sa v tom čase pochyboval v okolí Seattlu. Stali sa jeho obeťou ale nezabil ich iba premenil. muselo ho niečo vyrušiť pretože ostatné svoje obete surovo vysal a nechal ich tak. Tak ako Lilli som ich už aj s jej pomocou naučili loviť a tiež nechala vybrať ako chcú žiť. Nakoniec obi dvaja ostali s nami a ja som si ich všetkých troch zamilovala ako keby boli moja skutočná rodina ktorú som už vďaka nim mala. Vydávali sa za moje deti. Síce som mala len osemnásť ale milovala som ich ako vlastné. Lilli mala 15 a Tom s Alexom 16.Niekedy sa ma pýtali ako som žila predtým ale ja som im to nedokázala povedať. Priveľmi t bolelo. Vedeli iba že som aj vo svojom ľudskom živote vedela o svete upírov a poznala jednu rodinu ktorú som veľmi milovala ale opustili ma . Videli ako ma spomienky na nich bolia a nepýtali sa ďalej

S mojích myšlienok ma vytrhol až hlas ženy s reproduktoru.

,,Vážený cestujíci ,lietadlo do Seattlu odlieta o 5 minút prosím dostavte sa k nástupištu na let ďakujem a prajem príjemný let“

Po tomto som sa zdvihla zo svojho sedadla a odišla k nástupištu. Keď som sa usadila na svoje miesto v lietadle musela som sa len veľmi premáhať aby som na niektorého s cestujúcich nezaútočila. Našťastie sedadlo vedľa mňa ostalo prázdne. Ale vždy keď išiel niekdo uličkou pocítila som v krku ešte väčšiu bolesť.V tom sa s reproduktoru ozval ten známi hlas letušky.

,,Dobrý deň vítam vás V lietadle do Seatlu prosím usadte sa na svoje miesta a zapnite si bezpečnostné pásy .Lietadlo práve odlieta .prajem príjemní let.“

Po tomto si už všetci konečne sadli .Vedľa mňa sa ozval hlas a ja som sa za ním automaticky otočila. Bola to letuška ktorá sa ku mne nakláňala cez sedadlo. Bola nebezpečne blízko ani netušila ako riskuje.

,,Dobrý deň Slečna môžem vám na let niečo ponúknuť?“opýtala sa.

,,Nie ďakujem zatiaľ nič“zdvorilo som jej odpovedala a ona sa vystrela

,,,,Dobre keby ste si niečo želali stačí povedať“s týmito slovami sa posunula a spýtala sa to isté cestujúcich na sedadle predo mnou. Sedelo tam malé dievčatko so svojou matkou. Odhrnula som záves a hlavu si oprela o okno .Zadívala som sa na krajinu podo mnou. A ponorila sa do myšlienok. Premýšľala som o mojej trojke tak som volala Lilli ,Alexa a Toma.

Dúfam že sa im nič nestalo. Povedala som im a oni mi sľúbili že keď ma odvedú odídu s Forks aby im nemohli Volturiovci nič urobiť. Nájdem ich a ochránim .Toto som si sľúbila ešte na začiatku.

Cesta ubehla rýchle. Keď sme pristávali na letisku v Sea-Tac rýchlimi krokmi som sa dostala von z lietadla a letiska. Keď som zašla až na koniec mesta vošla som do lesa a rozbehla sa smerom do Forks. Do domu Cullenovcov. Po tom ako ma premenili som odišla tam aj keď to vo mne vyvolávalo bolestivé spomienky .Musela som ale odísť čo najďalej od mesta od ľudí.. Pokial som nikomu z nich nechcela ublížiť tak som musela .

Keď som bežala po tak známej ceste k ich domu naplnil ma pocit šťastia . Že sa konečne dostanem bližšie k mojej trojke. Ako náhle som prišla k domu musela som zastaviť a kochať sa tou nádherou.

Ako mi toto miesto chýbalo!Vybehla som po schodoch a vošla dnu. Všetko tu zostalo ako pred tým

Ako som sa obzerala vybavovali sa mi spomienky na všetko. Na nič som nečakala vybehla som do ich izieb .Všetky ich veci tu ostali .Takže ma poslúchli a utiekli hneď. Nadýchla som sa a pocítila ich vôňu vyskočila som z okna a začala stopovať. Cítila som aj vôňu zvierat ale na to som nemala čas. Bežala som lesom dlho. Bola už hlboká noc keď som prekročila hranice Kanady. Ich stopa sa vinula na Severozápad. Pokračovala som kým som sa nedostala na Aliašku.S posledných síl som bežala cez lesom. Na svitaní som sa konečne dostala k miesti kde bola ich stopa silnejšia ale cítila som aj nejakého iného upíra. Viacerých. Bola mi známa ale moja mysle už bola na toľko vyčerpaná že som si nevedela vybaviť odkiaľ ju poznám. Nakoniec som sa dostala k nejakému domu v lese.

Tam som cítila čerstvú stopu. Zaplavila ma vlna šťastia a radosti .Konečne som ich našla.

Spomalila som do chôdze . Ten dom bol obrovský strašne mi pripomínal dom vo Forks. Prešla som od lesa po príjazdovej ceste až ku schodom .Vyčerpaným krokom som som ich višla. Zastavila som pri dverách a pre istotu zadržala dych. keby tam bývali nejaký ľudia už by som to asi nevydržala a vrhla sa na nich. Vystrela som ruku a zaklopala na dvere a po tom od nich o krok odstúpila a od vyčerpania som sa oprela o zábradlie a čakala čo sa stane. Počula som kroky smerujúce ku dverám.

Niekdo chytil klučku a otvoril dvere. V nich objavila smutná postava dievčatka. Bola to Lilli.

Ako náhle sa na mňa pozrela zalapala od dychu a vyvalila oči.

,,Bella? Mami si to ti?“spýtala sa ma.

Autor: bellla87, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek At last together :