Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 8. kapitola

02.05.2013 (19:30) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 38× • zobrazeno 5258×

Edward

Úplne som zamrzol. Každý sval v mojom tele prestal fungovať. Hádam aj srdce si spravilo prestávku, aby stihlo spracovať ten výjav pred sebou. Anjela z mojich snov zhmotneného do skutočnej bytosti stojacej predo mnou.

A potom sa srdce rozbehlo. Tak šialenou rýchlosťou, že som myslel, že mi vyskočí z hrude a samé sa pôjde presvedčiť o tom, či sa mozog nepomiatol a neposlal nesprávny vnem do celého tela.

Tak dlho som balansoval na hrane, že možno som práve prepadol cez okraj a prišiel o rozum. Bolo mi to v tomto momente ale jedno. Kašlať na to. Bral by som takýto stav jej prítomnosti, hoc aj ako ilúziu reality. Vlastnú bublinu.

Mal som pocit, že mi srdce roztrhne hrudný kôš. V sluchách mi búšilo a ako v ozvene som mohol počuť jeho tlkot otriasajúcimi ušnými bubienkami. Začali sa mi potiť dlane a organizmus bol krok od kolapsu. Mohol som cítiť, ako sa moje telo pomaly trasie. Kurva, hádam neupadnem do šoku!

Nechcel som ani žmurknúť, aby sa moja vidina nerozplynula. Stál som tam neschopný pohybu, bez možnosti vydať hláska zo svojho hrdla. Mal by som sa začať cítiť ako totálny kretén. Žiadne emócie okrem totálneho prekvapenia neprichádzali.

Chcel som jej toho toľko povedať. Celé tie roky... a ona bola zrazu tu.

Bláznim po tebe.                                                                                         

Kde si bola dočerta tak dlho?

Tak šialene si mi chýbala.

Čo sa vlastne stalo?

Vyzeráš ako bohyňa.

Moje myšlienky prelietavali z jednej strany hemisféry na druhú. Tie logické striedali emocionálne a snažili sa dostať k slovu.

Roky nacvičeného postoja a ovládania mi v tejto chvíli dali dobrú šancu, aby som sa pozbieral a prestal sa tváriť ako úplný úchyl čumiaci na objekt svoje posadnutosti s otvorenými ústami. Ovládnuť nutkanie rozbehnúť sa k nej a objať ju bolo priam heroický výkon ovládania jemnej motoriky vlastného tela.

Stála tam. Oči ma začali štípať a ja som chtiac-nechtiac musel žmurknúť. Stotina strachu ovládla moje telo v panickom kŕči. Ale keď sa moje viečka opäť otvorili, stále tam bola. Taká úžasná a nádherná. Jemne opretá o rám dverí s rukami založenými na prsiach. Na perách mala slabý úsmev ale v očiach ostražitosť. Ustarostene sledovala moju reakciu. Sám som mal pocit, akoby prešla nanosekunda odkedy vošla do kancelárie, ale možno som sa mýlil a bol to svetelný rok, čo som zo seba robil klauna bez hlasu.

Nadýchol som sa, že poviem niečo duchaprítomné. Ale všetky myšlienky sa mi ako lúsknutím prsta vykúrili z hlavy.

Chvíľu nášho stretnutia som si predstavoval snáď miliónkrát. Ako ju objímem a poviem, že som ju konečne našiel, že už budeme navždy spolu. Ale toto nezodpovedalo tejto situácií. Ja som ju nenašiel, napriek všetkej mojej snahe. To ona si našla mňa.

Vymáčkni sa, Cullen! Stojíš tu ako retard!

„Ty si tu.“ vyjachtal som, ale hlas sa mi zasekol. Celé to bolo šialené. Ale dokonalé.

Čo sa ma vlastne pýtala?

Akoby sme tam boli iba my dvaja. Uprene sme sa pozerali jeden druhému do očí a ja som mal pocit, že sa v tých jej hnedých očiach rozpustím. Mali taký iný odtieň. Odprisahal by som, že boli čokoládové, ale teraz boli takým zvláštne hnedé. Ale možno ma už klamú zmysly.

Ako prvá sa z vyrušeného rokovania spamätala Lilly.

„Prepáčte, ale toto je súkromné jednanie vedenia spoločnosti.“ Od šoku ma myklo, ale nechcel som sa presvedčiť, či naozaj vypustila Lilly zo svojich úst túto primitívnosť.

Ešte periférnym zrakom som zbadal, ako Jerry stuhol a rovnako neveriaco pozerá na anjela predo mnou. Ústa otvára ako kapor, a znova ich zatvára. Nedokázal som nič štipľavého podotknúť, lebo ja som pravdepodobne bol na tom oveľa horšie.

Nechcel som oči spustiť z Bellinej prítomnosti, ale uhla pohľadom smerom, odkiaľ vyšiel hlas. Jemne sa otočila na stranu a zvedavo sa pozrela priamo na Lilly.

Mal som akoby prestrihnutý kábel. Až keď som nasledoval Bellin pohľad došiel mi význam Lilliných slov. Čo to kurva stvára? Neuvedomuje si, že toto je Bella? Moja Bella?

„Slečna, som si toho plne vedomá. Za svoje vyrušenie som sa ospravedlnila pánu Cullenovi,“ Bellin hlas znel ako jemná zvonkohra. Neviem, či som tomu ja sám pridával ten význam, ale cítil som sa ako keď sa slepec pozrie na slnko. Úplne fascinovaný.

„Pokiaľ viem, tak ani vy do vedenia spoločnosti nepatríte a ja som formálne nikdy nedostala výpoveď. Takže myslím, že interné záležitosti spoločnosti sú naďalej v bezpečí,“ jemne sa usmiala a zvedavo naklonila hlavu nabok.

Lilly sa vystrela, akoby jej niekto udrel facku.

„O čom to hovoríte? To sú riadne nezmysly,“ zajachtala Lilly trochu vyvedená z miery. Zhlboka sa nadýchla a vystrela ramená, aby jej dodali na vážnosti. „Každopádne, na tom vôbec nezáleží. Miesto asistentky pána Cullena, nie je voľné. Neviem odkiaľ túto mylnú informáciu máte. Som presvedčená, že nemáte ani dostatočnú kvalifikáciu,“ povedala ľadovo a celá sa našuchorila, akoby si chcela vyznačiť teritórium.

V tom mi to došlo. Ona netušila, kto stojí pred ňou. Iné vysvetlenie neexistovalo, aby sa správala ako sliepka na dvore. Bolo to až komické, ako sa snažila potencionálnu záujemkyňu o jej vysnívané miesto vyhnať.

Chcel otvoriť ústa a uzemniť ju, ale Bella ma predbehla. Len s úžasom som sledoval, ako Bella reagovala na Lillin útok pozdvihnutím obočia.

„Vážne?“ šepla potichu. „Tak potom, ako je možné, že som tú prácu dokázala vykonávať niekoľko rokov?“

Ja ju tak žeriem. Fascinovane som sledoval, ako sa jej pery jemne ohýbajú pri tom ako vyslovovala každú hlásku.

Zrazu sa otočila opäť na mňa akoby Lilly ani neexistovala.

„Je to pravda pán Cullen? Nie je žiadna možnosť získať svoje miesto späť?“ jemne pohla hlavou smerom k Lilly, akoby naznačovala, že či som ju zamenil za ňu.

Ako si to mohla myslieť? Nasucho som prehltol.

„Rozhodne v tom nie je problém,“ šepol som tak slabo, že som pochyboval, či ma vôbec počula Lilly, stojaca ku mne najbližšie, nie to Bella, ktorá bola na druhom konci kancelárie.

„Vaše miesto?“ Lilly obišla stôl, aby sa tak dostala bližšie ku mne. Chcela sa postaviť po mojej pravici a získať moju podporu. Zahnať pocit, že sa jej trasie pôda pod nohami, ale ja som sa šikovne uhol. Bože, kedy sa preberiem?

„Pán Cullen nikdy nemal žiadnu asistentku, okrem...“ Lillin hlas postupne prešiel do šepotu. Mal som pocit, že počujem, ako kolieska konečne zacvakli na svoje miesto.

Nechcel som sa však presvedčiť o duševnom zdraví Lilly. Bola mi v tomto momente úplne ukradnutá. Ako zhypnotizovaný som sledoval Bellu. Bola ako anjel, jej pohyby boli ako plné grácie a pôvabu. Ležérne sa odlepila od dverí a gazelím krokom prešla pár krokov smerom do kancelárie. Jej krásne boky sa jemne kývali a ja som mal v hlave úplne prázdno.

„Prepáčte, nepredstavili nás. Som Isabella Swanová. Asistentka Edwarda Cullena. Bola som odcestovaná päť rokov v zahraničí. Teraz by som sa rada uchádzala o svoje miesto. Vy ste personalistka? Potrebujete vidieť moje odporúčania, alebo vám bude stačiť slovo pána Cullena?“ predstavila sa ticho, ale hlasom pevným, že Lilly podvedome cúvla.

Vytreštila oči a vedel som si živo predstaviť, čo jej práve teraz beží v hlave. Jej najhoršia nočná mora sa stala skutočnosťou.

„To nie je možné,“ šepla potichu a slabo sa zviezla na kreslo. Takúto som ju ešte nevidel. Dalo sa to však čakať. Bella bola pre ňu fantóm, ktorého sama vyzvala na súboj, a teraz sa jej zhmotnil priamo pred očami. Nemohol som ju ľutovať. Bola to jej voľna.

Pomaly som sa nadýchol, aby som mozog prekysličil a začal konečne pracovať.

„Bella, ja...“ nestihol som dokončiť, lebo niekto iný v tejto miestnosti sa pozbieral skôr ako ja.

Po druhýkrát som sa úplne mykol pri zvuku niekoho hlasu. V Bellinej prítomnosti sa tak ľahko zabúda na prítomnosť ostatných.

„Bella, bože ani nevieš, ako ťa rád vidím,“ Jerry vyskočil nečakane z kresla a nemotorne sa pohol vpred.

Mal v tvári žiarivý výraz a ja som mal zrazu pocit, že mu ten jeho úsmev chcem vlastnoručne zotrieť. Ako veľká uvítacia komisia – vitaj doma! Rozpažil ruky a chcel ju uväzniť v tom svojom špinavom objatí.

Bella však akoby vytušila jeho pohyb, a skôr ako stihol doklopotať k nej, ustúpila na stranu s rukami napriahnutými pred seba v obrannom geste.

„Zdravím, Jerry,“ šepla ticho, ale v očiach sa jej zrkadlila pravá panika.

Akoby niekto na mňa vylial studené vedro. Spínač sa prepol. Neviem, či ten pohľad paniky, alebo predstava, že ju ten kokot chcel objať, ale videl som červeno. Mozog dostal impulz, ktorý potreboval a ja som mal pocit, že ma rozhodí z kože a toho hajzla priklincujem k zemi dobre miereným pravým hákom.

Vykročil som dopredu a dvoma skokmi som bol pri ňom. Bella kopírovala moje kroky a ustúpila ešte ďalej. Ako zviera zahnané do kúta a ja som mal v tom momente chuť mu to vrátiť aj s úrokmi. Schmatol som ho za golier a potiahol dozadu. Stratil balanc a pristál na mojej hrudi. Voľnou rukou som jeho paprče vytočil za chrbát s takou silou, že mu zapraskalo v ramene.

„Vypadni ty zasratý hajzel, nikdy na ňu nepoložíš tie svoje špinavé paprče!“ zasipel som výhražne. Zachrapčal a trhaním celého svojho tela sa snažil vymaniť z môjho zovretia.

„Edward, takto sa nemôžeš správať,“ začul som za sebou hlas a chvíľu na to, som pocítil tlak Lillinej ruky, ktorá ma chcela ukázniť. Ale toto nemohla pochopiť. Všetko sa to udialo už veľmi dávno a ja som s ním mal nevybavené účty.

„Vypadni, pokiaľ sa ovládam,“ zopakoval som hrozivo a pustil ho.

Zapotácal sa a rukami sa chytil za krk. „To, že ti drbe, som vedel. Dočerta, ty proste nikdy nepochopíš, že aj ja...“

„Von!“ zreval som a rukou som mu ukázal smer k dverám. Celé telo mi zaplavil príval adrenalínu. „Alebo ťa mám vlastnoručne vypoklonkovať?“

Zdvihol vztýčený prostredník pravej ruky a nasupene sa otočil. Na Bellu sa pozrel len ukradomky, ale na viac sa neodvážil. Dverami prešiel a naštvane tresol za sebou tak, že sa až pánty zatriasli.

Nastala chvíľa ťaživého ticha a ja som v panike vyhľadal Bellu. Stála v rohu kancelárie, s očami zatvorenými, rukami okolo ramien a jemne sa chvela. Nechcel som ju vystrašiť. Kurva! Toto som prehnal!

Nervózne som si vošiel rukou do vlasov a sklonil pohľad. To som riadne posral. Príde po takej dobe, a ja sa správam najskôr ako totálny magor, čo nevie nájsť reč, a teraz tu skoro pred ňou zmlátim Jerryho. Po tom únose síce prešlo už päť rokov, ale tie zverstvá musí mať stále pred očami.

Zaťal som zuby a cítil sa ešte horšie.

„Edward, toto bola poriadne prehnaná reakcia,“ povedala káravo Lilly. Pochybujem, že jej išlo o Jerryho zdravie. Keby mohla, tak ho vyhodí z okna tejto kancelárie bez lana a bez padáka.

Prekvapene som sa na ňu otočil a nechápal, prečo tu ešte stále je. Prečo nás nenechá samých? Z očí mi sršal hnev.

Pristúpila ku mne a rukou sa dotkla môjho ramena. Kurva, čo to tu predvádza za divadlo? Striasol som ju a ustúpil o krok.

Automaticky som strelil pohľadom k Belle, ktorá stála nehybne a v tvári nečitateľný výraz. Jej triaška ustúpila a začala vyrovnane dýchať.

„Von,“ šepol som mrazivo. Už som sa na Lilly nepozrel. Prekročila všetky hranice. Za všetko, čo pre mňa robila a trpela pre mňa, som jej bol vďačný, ale teraz mi riadne liezla na nervy.

„Ale...“ ešte periférne som videl, ako opäť vystrela ruku, ale sama ju aj stiahla. V hlase sa jej odzrkadlil pocit zrady.

„Povedal som. Okamžite.“ Bez námietok, bez diskusie. Vypadni!

Urazene zomkla pery, stiahla ruky k telu a s poriadne zbytočnou dávkou klopotania lodičiek vyplávala z kancelárie. Belle už nevenovala ani pohľad. Určite ju v mysli prepichovala tými podpätkami ako voo-doo bábiku.

Privrel som oči. V snahe sa upokojiť. Nájsť nejakú vnútornú niť.

Tak veľmi som chcel, aby to bolo dokonalé. Ale celé sa to dodrbalo.

No napriek tomu to bolo prekrásne. Bola tu. Skutočne. Na ničom inom nezáležalo.

Z tichých myšlienok ma vyrušil nesmelý hlas.

„Odkedy som tu nebola, nejako ste zvlčili,“ povedala s náznakom vtipu a ja som sa jej konečne opäť pozrel do očí. Stála tak na sedem krokov odo mňa, no napriek tomu to bolo akoby nás delil kontinent.

Potreboval som tú vzdialenosť prekonať.

Tak veľmi, ako vynoriť sa nad hladinu, keď človeku dochádza kyslík pri ponáraní do hlbín.

„Tvoja prítomnosť ma držala,“ šepol som a slabo sa pousmial. Neveril som tomu, že toto bola poriadne prvá veta, čo som jej adresoval. Nemalo to byť niečo epické?

Zvonivo sa zasmiala. „Nikdy som nemala ten pocit, žeby som vás krotila. Nie žeby to bolo možné.“

„O tom by sa dalo diskutovať dlhšie,“ spravil som krok k nej a ona sa zrazu celá napäla.

Myslel som, že keď ich všetkých vyženiem, tak atmosféra sa uvoľní, no ona bola stále ostražitá. Prekvapene som zažmurkal a zahryzol si ublížene do pery. Zastal som a preložil si ruky na prsiach. Dobre, poďme na to pozvoľna.

„Takže ste sa bezo mňa cítili voľnejší?“ šepla po chvíli váhavo.

„Nie, Bella, nie! Ja proste... si tu a teraz, ja neviem, čo povedať...“ zrazu sa priehrada pretrhla a ja som sa začal triasť. Ustúpil som krok dozadu a oprel sa o kreslo. Potreboval som nejakú oporu. Sledoval som ako strnulo stojí a pozoruje ma. „Dočerta, ja som na túto chvíľu čakal tak dlho a napriek tomu sa správam ako totálny kretén.“

„Aj ja som čakala,“ šepla potichu.

A potom dodala niečo, čomu som presne nerozumel. Niečo ako skôr som nemohla prísť, ale to som si nebol istý.

Prešiel som k barovému stolíku a nalial si pohár whisky. Aspoň niečo zamestná moje ruky a možno alkohol trochu odblokuje tieto moje drbnuté spomalené reakcie.

Znela až previnilo. Ale napriek tomu, čo všetko som jej chcel povedať, som to teraz nedokázal. Potreboval som vedieť jednu najdôležitejšiu vec.

„Kde si bola?“

„Ja, nemôžem ti to povedať, Edward,“ moje meno z jej úst znelo ako lahodná hudba. Nechcel som sa nechať uniesť ešte viac, ale bol to ako boj s veternými mlynmi.

Nastalo ťaživé ticho. Pozeral som jej uprene do očí, a videl som toľko zmien. V mojich predstavách bola Bella iná. Jej dokonalá bledá pokožka mi pripomenula niečo, na čo som už veľmi dávno zabudol. Nečervená sa. Možno z toho vyrástla. Ale môže človek vyrásť z reakcií vlastného tela?

„Nemôžeš? Dočerta, čo to má znamenať?“ Bol som riadne nasratý. Otočil som sa jej chrbtom a prevrátil na ex pohár whisky do seba.

„Ja nemôžem,“ jej hlas bol ako modlitba. Úpenlivo prosiaci.

„Bella, ale ja potrebujem vysvetlenie. Nemyslíš, že si ho zaslúžim?“ otočil som sa k nej a bolesť v jej očiach, ktorú som zazrel ma úplne zamrazila.

„Zaslúžiš, ale o to tu nejde. Nemôžem ti to povedať. Ani keby som chcela. Nestačí ti, že som tu?“ jej oči úplne planuli akoby sa ma snažili presvedčiť o úprimnosti jej slov. nasucho som prehltol.

„Či mi to nestačí?“ vošiel som si rukou do vlasov. Alkohol začal účinkovať a ja som konečne našiel stratenú reč. „Bella, hovoríš, tak záhadne, že mi to naháňa strach, akoby si sa do niečoho zaplietla. Prídeš sem, po piatich rokoch, počas ktorých som umieral mnohokrát, a napriek tomu mi nechceš povedať vysvetlenie? Ale ja ho potrebujem! Prečo si prišla? Čo odo mňa teraz čakáš, že poviem, samozrejme, nechaj si svoje tajomstvá? Bál som sa o teba, Bella. Nevieš si to ani nepredstaviť ako veľmi.“

Neodpovedala. Chvíľu na mňa mlčky pozerala, akoby to malo byť poslednýkrát, čo ma vidí. Ten pohľad mi spôsoboval až fyzickú bolesť.

„Možno mala pravdu, tak ako vždy...“ nerozumel som jej.

„Kto mal pravdu?“ nechápavo som sa spýtal, pričom som tušil, že ani nechcem poznať odpoveď.

„Nemala som sem chodiť, mala som ťa nechať žiť svoj život, nemiešať sa ti doňho znova.“ Otočila sa a rýchlym krokom, akoby skoro bežala bola pri dverách.

Chcela odísť.

Nie! Nie opäť! Znovu to už nezvládnem!

„Bella! Stoj!“ skríkol som, položil som pohár na sekretár a spravil dva kroky k nej. Zamrzla uprostred pohybu a ja som podvedome vycítil, že nechce, aby som išiel bližšie. Zastal som a zúfalstvo mi začalo triasť mojím telom.

„Čo je Edward? Myslela som, že potrebuješ vysvetlenie, a ja ti ho dať nemôžem.“ Jej hlas bol tvrdý a plný bolesti.

 „Všetko alebo nič, Bella? Neexistuje kompromis?“ šepol som ticho.

„Nie, v tejto veci nie. Ak sa zmieriš s tým, že vysvetlenie nedostaneš, okrem toho oficiálneho a zostanem. Dokážeš s tým žiť?“ otočila sa ku mne a tvár mala úplne nečitateľnú. Všetko skrývala pod povrchom. A ja som sa mal zmieriť, že nezistím, čo je za tým.

Vedel som, že teraz je to otázka priorít. Bella alebo logika, moje druhé ja.

„Nemôžem ťa stratiť znovu,“ povedal som rezignovane, „súhlasím.“

Akoby sama pochopila moje pocity a ťahalo ju to ku mne tak isto ako mňa k nej. Pristúpila o krok bližšie, premeriavajúc si ma opatrným a skúmavým pohľadom. Slabo som sa usmial a bral to ako malé víťazstvo.

„Nemôžem ti dať vysvetlenie, ale chcem aby si pochopil jednu vec. Viem, že môj odchod bol nečakaný a že ti to spôsobilo veľa... komplikácií. Ale prosím ťa, daj mi ešte šancu. Viem, že som sa už nemala vracať. Nebolo to správne. Máš vlastný život. Ale potrebovala som ťa vidieť. Či si šťastný...“ jej hlas sa melodicky vinul a bola v ňom vyrytá bolesť.

Pozrel som jej do očí a vedel, že prežívala to isté čo ja. Bolesť z odlúčenia. No napriek tomu, mala okolo seba bariéru.

„Nie som šťastný, keď tu nie si,“ povedal som úprimne.. Nemal som chuť na klamstvá a pretvárku. Nevidel som ju päť rokov, no napriek tomu som mal zvláštny pocit, akoby nikdy neodišla. Ale akoby sa ešte viac primkla v mojom vnútri.

Zomkla pery a skúmavo sa na mňa pozrela. „Ale tak by to nemalo byť.“

„Ja viem, ale čo odo mňa čakáš?“ povedal som zničene a rukou si prehrabol vlasy.

„Aby si sa pohol ďalej,“ šepla slabo.

„A prečo si potom tu?“ vyčítal som jej. Bolo to celé absurdne. Otočil som sa a prešiel k svojmu stolu. Celý som sa chvel a nechcel som, aby to videla. Nechcel som byť ešte väčší slaboch.

„Musela som ťa vidieť, je to zločin?“

Čo som jej na to mal povedať? Po ničom inom som netúžil. Aby bola opäť pri mne. Ale s tým odstupom, ktorý si odo mňa držala, asi len ťažko nadviažeme tam, kde sme prestali. Tam kde som chcel...

Čo to je za zvrátenú hru rozohrávame?

 „A rada by som dostala naspäť svoju prácu.“ Nesmelo sa usmiala a čakala na odpoveď.

„Chceš sa vrátiť ako moja asistentka? Ale ja už nepracujem v Cullen Industries,“ akoby na tom záležalo. Vedel som však, že práva ju bavila, nové technológie a zariaďovanie stretnutí.

„Na tom nezáleží,“ povedala jednoducho.

„Nespýtaš ma, čomu sa teraz venujem?“ zdvihol som prekvapene obočie.

„Nie,“ usmiala sa a ruky si zložila na prsiach.

„Nezaujíma ťa to? Ovplyvňuje to aj tvoju náplň práce,“ nenechal som sa vyviesť z miery. Uveriť tomu, že sa vrátila ku mne a nie k práci by bolo príliš opojné a príliš jednoduché.

„Zaujíma ma všetko, čo robíš ty,“ šepla potichu. Naklonila hlavu na stranu a čakala na odpoveď. Očami sa na mňa uprene pozerala a ja som sa v nich začal topiť.

Prehltol som. Upierala na mňa pohľad úplnej úprimnosti a ja som v tej chvíli nedokázal prísť na vlastné meno.

„V poriadku. Rád ťa prijmem na pozíciu mojej asistentky. Nikdy som sa ani nepokúšal o hľadanie schopnej osoby na tvoje miesto,“ hlas som mal trochu prázdny.

„Vážim si vašu dôveru, pán Cullen.“

„Akoby ste to nečakali, slečna Swanová.“

„Mám však jednu podmienku,“ šepla po chvíľke ticha. Vedel som kam mieri.

„Samozrejme. A môžem hádať. Podľa postoja a správania, ktorý ste zaujali – čisto pracovný vzťah,“ povedal jednoducho a tiché odfrknutie sa mi len tak tak podarilo utlmiť.

Nechcel som. Dúfal som, že sa mýlim. Ale toto dokonalé nebo musí mať nejaký háčik.

Usmiala sa a prikývla. „Viem, že možno to bude zvláštne opäť vytýčiť hranice, keď v našej spoločnej minulosti bol krátkodobé vzplanutie emócií...“

„Krátkodobé?“ šokovane som otvoril ústa.

Šalel som za ňou, odkedy som jej pekný zadok a dlhé nohy uvidel v Jerryho kancelárií na pohovore. A keď na mňa otvorila tú svoju inteligentnú pusu, bol som beznádejne stratený.

„Dobre, nemá sa zmysel hádať na takýchto detailoch,“ pousmiala sa a podišla oblúkom k oknu. Dnes bol krásny výhľad na New York, aj keď bolo pod mrakom. „ Ale podstatné je, že sme sa poučili a zachováme iba profesionálny vzťah.“

„Aj také snahy tu už boli,“ nedalo sa mi ju nepodpichnúť.

„Teraz to je iné,“ šepla ledva počuteľne.

„Iné? Mám to brať ako výzvu?“

 „Radšej nie.“ Usmiala sa a jej profil bol nádherný, akoby ho Michelangelo vytesal z kameňa. „Kedy mám nastúpiť?“

„Hneď. Môžeme ísť domov a prebrať náplň práce. Budem rád, ak by si sa vrátila ku mne, tvoja izba...“ myslel som, že si nevšimne tej jemnej manipulácie.

„To nie je potrebné. Náplň práce si pamätám. Teda ak ste ju v niektorých bodoch nezmenili,“ znela pobavene a ja sám som si uvedomil, že už najradšej by som ju mal pod svojou strechou. „Našla som si však už niečo vlastné na bývanie.“

Dočerta! Možno neskôr...

„Dobre, v tom prípade, môžeme začať zajtra.“ Nechcel som sa vzdať jej prítomnosti, no nebolo iného východiska. Strach, že sa prebudím a toto bol len sen vo mne vyvolával šialenú potrebu sa ju chytiť do náručia a nepustiť.

Chcel som jej podať ruku, ale mala ich zložené pozdĺž tela a trochu zovreté v päsť. Akoby jej moja prítomnosť... začínal som byť paranoidný.

Zrazu sa otočila smerom k dverám. „Skúsim sa pozrieť po zložkách aktivít výskumného oddelenia, či by som vedela niečo pri odčlenení spoločnosti z toho využiť.“

„Skvelý nápad,“ šepol som uznanlivo. Aspoň mám šancu ju ešte dnes vidieť.

Už bola vo dverách, a ja som jej ešte niečo musel povedať. Že to nevzdám...

„Bella?“

„Áno?“ otočila sa s otázkou v očiach.

„Výzvy mám rád,“ usmial som sa a žmurkol na ňu.

„Ja viem.“

Časové obdobie bolo vymedzené - päť rokov. Tri roky prešli, keď prvýkrát Edward videl Bellu v NY. Dva roky, ktoré spomínala Bella v predchádzajúcej kapitole boli čistý tréning na sebaovládanie - nič iné iba lov zvierat a tvrdé vystavovanie sa ľudskému pachu a vôni. :)

Dúfam, že sa kapitolka páčila.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 8. kapitola: