Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 34. kapitola

06.04.2016 (07:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 33× • zobrazeno 5261×

Bella:

Podľa lekárov bol Edward na skvelej ceste k uzdraveniu a na liečbu reagoval veľmi pozitívne. Napriek tomu, že bol stále vyčerpaný, sám si to odmietal priznať. Potreboval však poriadne veľa odpočívať. A v tom bol háčik. Práve táto časť sa mu ani trochu nepozdávala. Čo sa samozrejme, dalo čakať.

Snažil sa najskôr prinútiť ma myslieť si, že je v poriadku a nič ho nebolí. Po tridsiatich dvoch hodinách hospitalizácie, chcel sám chodiť po nemocničnom oddelení, začať pracovať a riešiť biznis v kancelárií na diaľku. Rýchlo ale pochopil, že s mojím super sluchom ma len tak neoklame. Zachytila som každé protestujúce napnutie svalov i jeho bolestivé zastonanie, nech bolo akokoľvek tlmené.

Tvrdohlavo sa ma však snažil presvedčiť, že ide o výplod mojej upírej fantázie. Nemocničný personál s ním strácal silu bojovať, ale ja som bola v tomto neoblomná. Bolo to doťahovanie o lieky a procedúry, ktoré lekári potrebovali s ním prejsť, či spánkový deficit, ktorý mal dobehnúť. Tento boj však nebol tak úplne fér, mala som vytrvalostnú výhodu.

Najviac bol však neznesiteľný, keď zistil, že má možnosť stihnúť záver vedeckej konferencie. Vyžadoval podpísanie reverzu a kázal si doniesť vyžehlený oblek z hotelu, do ktorého by sa určite so všetkými tými obväzmi nedokázal napratať. Vôbec nepripúšťal žiadne diskusie ani kompromisy. Myslela som, že sa to neobíde bez veľkej hádky a scény v štýle päťdesiatich odtieňov s tým rozdielom, že k posteli bude priviazaný on a vôbec to nebude mať erotický podtext.

Na tretí deň, keď mal nastať kritický okamih odchodu na reverz, však nastal zlom. Možno za to mohlo vyčerpanie, ktoré ho predsa len dobehlo, alebo narastajúca únava, ktorú by si nikdy nepriznal. Znovu zaliezol späť do postele, prestal sa domáhať reverzu a naškrobený oblek zostal visieť nepovšimnutý v kúte izby. O konferencií nepadlo ani slovo a ja sama som to nekomentovala. Nevedela som, či jeho nepredvídateľné správanie je možné pripísať postraumatickému stavu alebo sa niečo stalo. Bola som však celý čas pri ňom, takže táto možnosť bola úplne vylúčená bez toho, aby som si niečoho všimla. Mala som ale určité podozrenie.

Pristihla som ho ako po zvyšok dňa po mne vrhá pátravé pohľady a ja som premýšľala, či ma niečo prezradilo. Edward bol extrémne vnímavý a hoci boli jeho zmysly otupené liekmi, opäť za dostaval do svojej ostražitej formy. Snažila som sa nestrhnúť pri každom zvuku bolesti, obrátiť všetko skôr na prekáranie a neobskakovať ho, aby sa cítil nepríjemne.

Evidentne som nebola až taká nenápadná. Mal ma prečítanú. Nechcela som, aby si robil v tomto stave starosti ešte aj o mňa, no ak toto bol pravý dôvod, čo ho držal na uzde, aby dovolil lekárom robiť ich prácu, nenamietala som.

Čert to ber! Navyše, keď sa zmieril z novým status quo a prestal vzdorovať, nezdalo sa, že by ho niečo trápilo. Rozmaznávanie si dokonca začal užívať. Keď sa zmenil z ufrflaného pacienta na šarmantného milionára, dokonca aj zdravotné sestričky do jeho izby začali chodiť častejšie, ako sa mi pozdávalo. On si to naoko ale nevšímal. Stále si ma hravo doberal a kládol odpor, aby ubránil svoju povesť a ja som nenadobudla zdanie, že som ho skrotila. Obaja sme však vedeli svoje. Chýbali tomu už tie ostré hrany a ublížený výraz, ktorý predtým mal vždy, keď som ho prinútila vziať lieky.

Keď sa prestal brániť šetriacemu režimu, väčšinu času prespal. Toľko k tomu jeho statočnému predstieraniu, že je fit. Práve tieto momenty mi umožňovali sa beztrestne naňho pozerať a vychutnávať si, že nevedieme nezmyselné bitky o tabletky proti bolesti. Nemohla som odtrhnúť oči z jeho tváre, keď spal. Ako sa mu uvoľnili črty a napätie z nich kleslo hneď ako zaspal. Jeho pravidelne dvíhajúci sa hrudník a pokojný dych ma privádzali na myšlienky, zostať takto večne.

Môj osobný zázrak. Môj celý vesmír sa scvrkol na túto miestnosť a ja som mala pocit, že mi znova búši srdce v hrudi. Bolo to však jeho srdce, ktoré otriasalo mojou hruďou a znovu dalo môjmu dôvod cítiť.

Navyše, už som si mohla tieto momenty vychutnať bez toho, aby som sledovala pohyb nejakých zakrádajúcich sa reportérov po suteréne. Teraz už pri nemocnici nebol žiaden novinár v dosahu celého bloku. Na rozdiel od prvých dní, keď som mala pocit, že ich budú musieť rozháňať vodnými delami príslušníci ochranky. Myslela som, že ich nič neodradí. A hoci som tomu spočiatku vôbec neverila, rozruch utíchol presne tak, ako Tony sľuboval.

Na začiatku to vyzeralo trochu drsne. Niekoľko novinárov prespalo na parkovisku, akoby si tam vytvorili vlastný utečenecký tábor. Pár z nich použilo preoblečenie a chcelo sa dostať nenápadne k Edwardovým zdravotným záznamom. Netušili ale, že v budove je upírka, ktorá slovu nenápadné neumožňuje byť medzi možnosťami. Bola som pripravená zasiahnuť, ale nebolo to potrebné. Ochranka bola v pozore a ja som vážne uvažovala, či ich Stark nedopuje nejakým gumidžúsom na zvýšenie pozornosti. Nikto sa neprešmykol cez halu ani vetraciu šachtu bez toho, aby to vedeli.

Nakoniec novinári vzdali kaskadérske kúsky a snažili sa získať nejaké klebety od personálu, ktorý vychádzal a vchádzal do nemocnice. No ten mlčal. Ani stopa náznaku alebo zaváhania, ako prechádzali okolo dočasného stanového kempu pred nemocnicou. Odpoveď, Bez komentáru sa vestibulom ozývala celkom často. Netušila som, čo im Tony nariadil. Inštrukcie dostali ešte pred príjazdom Edwarda do nemocnice a podľa všetkého sa toho držali, akoby to bola Biblia a Korán v jednom. Pre ich dobro som dúfala skôr vo finančnú motiváciu. V zásade to bolo jedno. Bola som rada, že to zabralo.

Myslela som, že Edwarda bude bulvár prepierať vo veľkom štýle, no našťastie bolo príliš rozruchu okolo nabúraní bezpečnostného systému hotela nejakou lacnou japonskou verziou tamagoči, že preorientovali svoj záujem o zabezpečenie mesta voči utečencom z druhej strany brehu. To malo následok, že sa vyhlásilo informačné embargo a na verejnosť sa dostali iba strohé informácie. Vyšlo pár článkov so špekuláciami, v snahe udržať záujem verejnosti, ale nemali v sebe ani štipku relevantných faktov.

Po troch rušných nociach to nakoniec novinári vzdali. Možno si povedali, že za tým naozaj nie je nič viac ako únos bohatého podnikateľa, alebo im ich nadriadení odmietli viac preplácať nadčasy. Neviem.

Určite za to v značnej miere mohol aj rozruch k záveru konferencie. O ten sa postaral Tony vyhlásením jeho zásnub s Pepper Pottsovou, jeho asistentkou, ktorá sa v súčasnosti starala o správu firmy Stark Industries. Bol toho plný bulvár a na Edwarda sa skoro zabudlo.

Všetci špekulovali o dátume obradu, svadobnej ceste, možnom tehotenstve, o budúcnosti firmy, samozrejme o manželskej zmluve a aj o rozvode. Šťastný pár si toho však vôbec nevšímal. Na okamih ma napadlo, či to spravil na odvrátenie pozornosti, ale vedela som, že je to hlúposť. Tony bol sebestredný chlap, ktorý rozhodne nerobí niečo, čo nechce.

Chcela som mu zavolať a zagratulovať k tomu kroku, ktorý ho určite stál niekoľko bezsenných nocí, ale potom som to zavrhla. Nemohli sme naše priateľstvo ešte viac prehĺbiť. Už teraz som mu dlžila veľa. Hoci zatiaľ sa nepýtal na podrobnosti mojej genetickej odchýlky, určite by to bolo len otázkou času, kedy by sa začal zamýšľať. Možno už aj teraz niečo tušil. Rovnako ako Edward nemal v povahe nechať záhady ležať ľadom. Bolo to nebezpečné. I keď, ak by sa niekto mal vedieť ubrániť, bol by to on. Netrvalo by dlho a keby vedel, proti čomu stojí, vymyslel by zbraň, ktorej by sa ani upír nepostavil. Teraz však mal Pepper a vyhliadky na skvelý život, ktorý si zaslúžil. A to som mu nechcela vziať.

Aj on akoby pochopil, že sa mi už nemá znovu ozvať. V nemocnici sa osobne už neukázal.

Raz za deň som ale zachytila ako zdravotná sestra s Tonym telefonuje. Hlási mu Edwardov zdravotný stav a zapisuje jeho odporúčanie na potrebné merania a dosiahnuté markery. Mohol si tie dáta stiahnuť zo zabezpečeného serveru nemocnice, ale vedela som, že toto bol jeho spôsob, aby mi dal vedieť, že je stále tu a dáva pozor.

Moje myšlienky boli také hlasné a prekrikovali jedna druhú, pričom zostávali krištáľovo oddelené a čisté. Edwardovo zotavenie, Tonyho bezpečie, Alice s Emmettom, ktorí boli odo mňa tak ďaleko a ja som im nemohla pomôcť. Všetko okolo mňa bolo rozmazané a detailne presné zároveň. Kroky na chodbe, rezonujúce mi v ušiach, tlmené rozhovory pacientov na všetkých poschodiach, Edwardové srdce a tikot hodín mi pulzoval v hlave ako jeden veľký štadión. Snažila som sa to vytesniť do úzadia a usmievať sa na Edwarda tak, aby ten jeho skúmavý pohľad, ktorý práve na mňa upieral, zmizol.

„Na čo myslíš?“ spýtal sa, zachmúrené čelo sa mu uvoľnilo a úsmev mi neisto opätoval.

„Na nič konkrétne,“ odpovedala som polopravdou a ďalej len prehŕňala na tanieri svoj prídel raňajok tak, aby to vyzeralo, že som ho aspoň ochutnala.

Pred Edwardom sa mi ťažko skrývajú obavy, ktoré by si nikto iný ani len nevšimol. Na jeho najčastejšie kladenú otázku Na čo myslíš, som zatiaľ nenašla dostatočne málo strašidelnú odpoveď.

Tentokrát viac nevyzvedal. Potriasol hlavu, akoby zahnal nejakú myšlienku a nechal to tak.

„Budeš to jesť?“ spýtal sa ma opretý o vankúš na svojej posteli, ktorá skôr pripomínala Ferrari medzi nemocničnými posteľami, so všetkým tým nastaviteľným príslušenstvom. Edward si pochutnával si na miešaných vajíčkach so zeleninou a po očku sledoval, ako som len odsunula tanier.

„Vidím, že sa cítiš lepšie,“ doberala som si ho, hoci ešte stále sa nado mnou sťahovali mračná myšlienok. Teraz to nebolo dôležité.

Hlavné bolo, že sa mu vracia chuť jesť. Toto boli jeho tretie raňajky od začiatku pobytu v nemocnici. Ak teda nepočítam to množstvo infúzií a jeden jeho pokus sa nasilu najesť, keď sa ma snažil presvedčiť, že je úplne zdravý. Tieto na rozdiel od tých prvých vyzerali, že mu chutia. Ja som rozdiel nevidela. Vôňa i tohto jedla nebola pre mňa vôbec vábna, vlastne mi smrdelo ako blato z močariny. Nemala som mu to však v pláne popisovať a kaziť chuť. S úškrnom som mu chcela posunuť svoju porciu.

„Ďakujem. A ty... nie si,“ odkašlal si a ako sa nervózne zamrvil, „...hladná? Alebo ako sa to povie? Smädná? Si tu so mnou celé dni, vieš, nechcem, aby si mala pocit, že nemôžeš...“

„So mnou si nemusíš robiť starosti,“ prerušila som ho možno trochu príliš rázne a tanier s trochou cingotu dopadol naspäť predo mňa.

Prisahala by som, že sa mu trochu objavila červeň na lícach, no ja som rýchlo sklopila pohľad, zahanbená svojou reakciou. Sakra! Tejto téme sme sa vyhýbali. Teda ja som sa jej vyhýbala, i pri najmenšej zmienke som odvracala možnosť kolapsu zmenou témy. Hoci bol Edward nervózny, nevedela som povedať s určitosťou, či mu pomyslenie na moju stravu prekážalo alebo sa cítil len nesvoj. Jeho srdce bilo pravidelne a okrem toho ako si zahryzol do pery, sa mi nezdal rozrušený. Ja som sa však nepríjemne cítila za oboch. Nemali tieto emócie v upírej existencií nejako zmiznúť?

„Prepáč. Chcela som povedať, že som v pohode.“ Pozrela som mu priamo do očí a vedela, že moje dúhovky majú tmavší odtieň každým dňom. Priamy dôkaz o mojom smäde. Nebolo ľahké sedieť v nemocnici, kde bola vôňa krvi rovnako intenzívna ako dezinfekčné prostriedky. Toto som mu ale nechcela vysvetľovať.

„Nemusíš kvôli mne takto sa obmedzovať,“ snažil sa povedať, čo najviac presvedčivo a natiahol sa ku mne, aby mohol moju ruku zovrieť jemnom stisku. „Navyše vidíš, že sekám dobrotu a poslúcham, nemusíš ma strážiť.“

„Edward, naozaj, mám všetko čo potrebujem,“ šepla som, tú malú lož a vedela, že ma prekukne. Pripomienkou smädu sa mi stiahlo v krku, akoby ním liali žeravé olovo.

„Musí to byť ale pre teba ťažké s tak vyvinutým čuchom, keď si tu zavretá stále...“ jeho hlas prešiel do šepotu, neistý ako pokračovať. Vedela som, že sa snaží na celú vec pozerať, čo najviac pragmaticky a pomôcť mi, to z toho ale nerobilo jednoduchú sushi objednávku z bistra oproti.

„Prestaň, prosím. Nepomáha, keď o tom rozprávaš.“ Telo mi trochu zmeravelo, pripomienkou jeho potrieb, ktoré boli zanedbávané. Vedela som ale, že to zvládnem. Musela som. Sústredila som sa na jeho stisk ruky, ako mi palcom prechádzal po spodku dlane, akoby kreslil krúžky a všetko ostatné som sa snažila vytesniť z mojej mysle.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa prirýchlo a trošku sa tentokrát som s istotou videla, ako sa začervenal. Nežne som mu stisla ruku a  potom ju pustila, aby som nadobudla rovnováhu. Na tvári sa mu mihol ustarostený výraz a chcel ešte niečo povedať, tak som ho zastavila.

„Vážim si, že si o mňa robíš starosti. Nikoho ale nezjem. Som krotká,“ dodala som s náznakom úsmevu, aby som odľahčila atmosféru. „Ver mi, nie som verejná hrozba.“

Chvíľu na mňa pozeral, akoby chcel pochopiť, či sa ho len snažím upokojiť, a skryto netrpím nejakým manickým stavom. Videla som mu na očiach, ako sa pokúša odhaliť pravdu a celkom tak nedôveruje tomu, čo som povedala. Preto som nasadila čo najvyrovnanejší výraz a znovu mu posunula môj tanier s jedlom.

Chvíľu sme na seba len tak mlčky hľadeli a potom si unavene pošúchal čelo. Načiahol sa za ponúkaným tanierom a vložil si do úst podiel z mojich raňajok. Netváril sa úplne presvedčene, ale sklopil rezignovane pohľad k novému prídelu. Rozhodol sa to nechať tak. Pre tentokrát.

„Dobre, ale keby si potrebovala, vieš, že mi to môžeš povedať a ísť...“ odmlčal sa a spýtavo znova zdvihol zrak.

„Hovorí sa tomu lov,“ doplnila som ho váhavo v snahe urobiť kompromis, a vykompenzovať svoju prvotnú odmietavú reakciu.

„Lov?“ zopakoval nesmelo, akoby to slovo skúšal na jazyku.

„Áno, väčšinou v divočine, mimo ľudskej civilizácie, aby...“ rozmýšľala som ako správne pomenovať danú situáciu, „som sa mohla nechať riadiť inštinktami a nikto nebol zranený.“

Usmiala som sa spokojná so svojou odpoveďou. Zrazu sa Edward nezbedne uškrnul a po jeho zádumčivej nálade, nebolo pamiatky.

Vydýchla som zadržiavaný vzduch. Ale iba nachvíľu, keď načal úplne inú tabu tému.

„Páni! Celkom vzrušujúca predstava, že moja asistentka je lovkyňa. Máš aj taký sexy oblečok ako nosila Pam v True Blood?“ šibalsky sa usmial a zrazu akoby sa vzduch znovu nabil statickou elektrinou. Teraz ale inak nebezpečného charakteru. Zrazu som nevedela, kto sa tu s kým pohráva a mení tému.

„Čo? Nie! Ty nehanebník! To by sa ti páčilo!“ Hrane som ho udrela do pleca, aby som rozptýlila aspoň trochu to napätie, ale bolo to ako dotyk motýlích krídel. Nehodlala som riskovať, že by som svoju silu neodhadla.

„Au! Ženská! Drž svoje násilné sklony na uzde. Keby som ťa nemal v pláne pretiahnuť, tak ti dám vystaviť zákaz priblíženia!“ povedal naoko nahnevane, ale v očiach mu svietili nezbedné ohníky. Predstierane si pošúchal po ramene.

„Ty máš ale nemravné myšlienky,“ odvetila som a cítila sa ako pokrytec. Bola som rada, že teraz ma moje červenanie nemohlo prezradiť, ako keď som bola človek.

„Samozrejme. Chcem stihnúť ešte nemocničný sex, ale ak mám dostať prepúšťaciu správu v najbližších hodinách, tak sa nám čas a príležitosti krátia. Takže poď sem!“ prikázal mi hravo. Snažil sa ku mne načiahnuť, ale len som sa zasmiala a odsunula sa z jeho dosahu skôr ako stihol žmurknúť.

Ten smiech bol však trošku zmesou paniky a hystérie. Nevedela som, či to myslí vážne, alebo to predstiera. V očiach mu nezbedne iskrilo a mojím útekom si nelámal hlavu. Práve naopak. Podľa reakcie jeho tela mi bolo jasné, že možno si ma len doberal, ale nebol by proti, ak by sa to aspoň trochu zvrtlo. Lenže on nemal predstavu, ako veľmi by sa to mohlo vymknúť kontrole.

„No tak, Edward, to nemôžeš myslieť vážne!“

„Chceš sa presvedčiť, ako veľmi vážny som?“ spýtal sa hravo a no videla som, ako sa mu vzrušením rozširili zorničky, pri tej predstave.

To sa vôbec nebál? Niekde v podvedomí predsa musel vedieť, že som nebezpečná a moja sila presahuje akékoľvek merania, ktoré kedy spravil sir Newton.

„Ver mi, že by si sa nechcel dostať do blízkosti mojich tesákov,“ šepla som a hrane naoko naňho zavrčala. Tlkot jeho srdca bol zrýchlený a otriasal mojou vlastnou hruďou. Výborne! Sama som len zvýšila jeho záujem.

Hrane som pretočila oči, ale vôbec som tomu nerozumela. Ešte pred chvíľou sme sa rozprávali o mojom smäde a o tom, že by som mala ísť na lov a zrazu prepol do režimu sexuálnej provokácie.

„Bella, ja si dobre uvedomujem, že si silnejšia, ale pokiaľ sa chceš hrať s náhubkami, mali by sme najskôr skúsiť nejaký základný vanilkový sex,“ vyzývavo zdvihol obočie. Jeho neodolateľná vôňa ma vábila a ja som zostala úplne bezmocná

Nemusela som mať zrkadlo, aby som vedela, že moje dúhovky sú teraz úplne čierne ako ónyx. A nie od smädu. Tak veľmi by som chcela, aby to bolo možné. Aspoň ako súčasť paralelného prenosu, ktorý by som možno mohla, čo i len nachvíľu...

Nie! Potrebovala som sa upokojiť. Každý dotyk pri Edwardovi ovládam s absolútnou koncentráciou a nemôžem experimentovať ani v myšlienkach.

„Spomaľ, Casanova. Nie je sa kam ponáhľať,“ stopla som ho s mierne predstieraným smiechom. Potrebovala som presmerovať jeho aj moju pozornosť. Znovu. Tentokrát ale zaručene bezpečným smerom. „Ešte nemáme od doktora Perryho posledné výsledky. A samozrejme musíme počkať, čo povedia vyšetrovatelia. Či môžeš vytiahnuť päty ďalej ako je rádius dve míle od policajnej stanice.“

„Ty vieš pokaziť radosť,“ frustrovane si vzdychol, ale pritiahol si moju ruku späť k perám a pobozkal ma na nežne na dlaň. To gesto bolo také jednoduché a zároveň plné nevyslovených túžob.

„Iba pre tvoje dobre,“ šepla som späť. Jeho dych ma pošteklil na ruke. Pokožka, ktorou neprejde žiadna oceľ, ani Wolverinove adamantiové pazúre by nemali šancu, ma zradila a telo mi jemne zavibrovalo. Privrela som oči, snažila sa získať rovnováhu a zároveň nezničiť ten moment.

„Ja viem.“ Smutne sa usmial, akoby odpovedal na moje nevyslovené myšlienky.

Otvorila som oči, aby vedel ako veľmi ho milujem a že to nie je ľahké ani pre mňa. Zmierlivo som ho pohladila po ruke a trochu sa odtiahla.

„Prosím jedz,“ pobádala som ho a prisunula späť taniere, ktoré sa len len, že nezošmykli pri jeho harašení.

Chvíľu zamyslene na mňa pozeral, ale potom sa načiahol za slaným pečivom a znovu začal jesť. Vyzeral zamyslený a ja som sa ho nechcela znova pýtať, čo sa deje.

„Kedy majú prísť Larce s Fissom?“ spýtal sa trošku neprítomne, ako si vkladal sústo do úst. Nechcela som ani vedieť, čo sa mu preháňalo hlavou. No bola som vďačná za zmenu témy a že ma viac netrápil. Napriek tomu, že som sa časti s vyšetrovaním na začiatku obávala, všetko prebehlo hladko.

Mala som podozrenie, že poťahal Tony za nitky na vyšších miestach, aby k prípadu boli pridelení vyšetrovatelia, ktorí svojím pokojným prístupom vyvolávali pocit, že svoju prácu plnia čestne, no rozhodne nie po pracovnej dobe. Kombinácia, ktorú sme presne potrebovali. Pôsobili profesionálne, nie však horlivo. Splnili si povinnosť, spísali zápisnicu a bolo vidieť, že chcú mať prípad, čo najskôr uzavretý. Možno kvôli koncoročnej štatistike oddelenia a vianočným prémiám.  

Mojím vypočúvaním sa veľmi nezdržovali. Odbavili to hneď v prvý deň Edwardovej hospitalizácie, keď ich lekár za nim nepustil a oni sa nechceli vrátiť s prázdnym dotazníkom do kancelárie. Netrvali na výsluchu na stanici, takže to prebehlo rýchlo. Spýtali sa na základné informácie, kto som a aký mám vzťah so zraneným majiteľom spoločnosti Cullen Industries. Uviesť, že je to komplikované, nebolo možné, nakoľko zápisnica nie je kolónka vzťahu na Facebooku. Takže som sa o to ani nepokúšala.

Nezachádzali do osobných detailov a nemala som ani potuchy, či vedeli, že som na päť rokov odišla bez stopy z firmy. V dnešnej dobe vysokej fluktuácie zamestnancov, by to nebola pre nich zrejme ani relevantná otázka.

Jediná zaťažkávacia skúška prišla, keď sa začali zaujímať, kedy boli letenky na cestu do Seattlu rezervované a či tomu nepredchádzala nejaká neštandardná situácia. V tej chvíli som sa celá napäla a čakala, kedy to praskne. Nemohli zistiť úplnú pravdu, ale rozhodne presuny s letenkami v deň odletu mohli vyvolať podozrenie. Pôvodne bola letenka do Seattlu rezervovaná na moje meno. No po nešťastnom incidente s krvou, kedy som skoro len že nenapadla Emmetta a Rose, som nebola schopná nastúpiť do lietadla. Vlastne, na pár dní som sa úplne stratila. Takže moje miesto musela obsadiť Rose. Rozhodne som nemala v pláne ich na tento detail upozorniť. A oni sa uspokojili s mojou neurčitou odpoveďou, že o ničom neviem. Čakala som dotieravé otázky, prípadne klebety o mojom zabudnutom romániku s Edwardom. No oni všetko spísali, poďakovali a potom si ma už nevšímali. Ďalšia komunikácia sa s nimi obmedzovala na Dobrý deň, Áno je hore, Dovidenia. 

Po ich odchode som sa prihlásila do letovej kontroly. S úľavou som zistila, že niekto zmazal presun účastníkov nášho letu do Seattlu. Musela som sa usmiať. Páchateľ bol jasný. Tony, ktorému ako informátorka určite poslala upozornenie Alice. Zrejme mala víziu ešte predtým, ako ich na polícií napadlo niečo takéto preveriť.

Podľa informácií, ktoré som dostala z firemného PR oddelenia zisťovali, či vo firme dostali nejaké výhražné listy alebo iné známky hroziaceho útoku. Odpovede na otázky o slečne Postrovej im tak isto poslali faxom. Bola som rada, že sa to nepýtali mňa. Bolo by ťažké udržať výraz hráča pokru. 

Znovu sa vyšetrovatelia v nemocnici objavili o dva dni, keď sa začal Edward cítiť podstatne lepšie. Rozprávanie ho však stále unavovalo, hoci on si to nechcel priznať a plánoval tajne svoj reverz. Nakoniec ale zasiahla sestrička a musela ich upozorniť, aby sa vrátili neskôr, keď si Edward oddýchne. Rešpektovali to a počkali, kedy ošetrujúci lekár povolil ich opätovnú návštevu.

S Edwardovou kapituláciou na odchod z nemocnice sme mali oveľa lepšie karty pre výsluch. Čakala som, kedy začnú klásť nepríjemné otázky, hľadať skryté významy a chytať ho za slová, ale na počudovanie držali sa svojich právomocí. Kládli doplňujúce dotazy podľa evidencie dôkazov, ktoré našli, no snažili sa poskladať iba obraz, ktorý pred nimi vytváral Edward svojou výpoveďou. Nemohla som byť pri výsluchu, no napriek tomu, som bola dostatočne blízko, aby som mu bola na dosah a všetko počula.

Nemala som o Edwarda v tomto smere obavy. Bol profesionál. Obchodník. Rozprával pokojným, no unaveným hlasom. Bol zvyknutý udržať emócie na uzde a dostať výsledok, aký potreboval. Potom sa v nemocnici zastavili ešte niekoľkokrát ale scenár bol rovnaký.

Pohrávala som sa s myšlienkou, či im nenapadlo zamerať sa na možnosť, či nešlo o nejaký marketingový trik, aby Edward zviditeľnil svoju spoločnosť. Ak im to aj prišlo na myseľ, nedali to najavo. Každopádne na toto som mala vlastné riešenie, ktoré som chcela s Edwardom prebrať, hneď ako sa zotaví. Znova som sa naňho pozrela a v duchu som sa pripravovala na ten boj.

„Prídu o tri hodiny. Chceš, aby som niečo pripravila?“ spýtala som sa, ale dobre som poznala odpoveď. Prípad sa mal podľa všetkého uzavrieť. Dnes nás čakalo už posledné stretnutie s vyšetrovateľmi a on tu nemienil zostať ani o chvíľu dlhšie.

„Áno. Dohodni prehliadku lekára ešte predtým. Nech Perry rozhodne, či budem schopný cestovať domov. Chcem z tejto diery, čo najskôr vypadnúť,“ povedal s potlačovaným odhodlaním a ja som sa trochu odtiahla. Venoval mi pohľad, o ktorom vedel, že mám preňho slabosť a ja som len bojovala s tým, aby som mu nepodľahla. Aspoň nie hneď.

„Edward, o tomto sme sa už rozprávali. Nemyslím si, že...“ Chcela som ho presvedčiť, aby sa šetril, ale na to bol príliš tvrdohlavý. Mala som byť vďačná za tie dni, ktoré sa mi podarilo získať navyše. Argumenty, že jeho telo by potrebovalo čas na regeneráciu, by už vôbec nebral na vedomie.

Rezignovane som si povzdychla a siahla po mobile.

„Okej. Vidíš, hneď mu píšem správu na súkromný mobil, ktorý mi dal.“

Prsty mi po klávesnici utekali rýchlosťou, ktorú nemohol zaznamenať, ale spokojne sa usmial. Myšlienka na blížiaci sa odchod, ho evidentne vytiahla zo zádumčivej nálady a ja som sa s ním nechcela hádať. Odložila som mobil do vrecka a snažila sa mu dať najavo, že s tým jeho rozhodnutím stále nesúhlasím. Zažmurkal na mňa a ja som to vzdala. Našpúlila som trucovito pery a on sa uvoľnene zasmial.

„Bella, viem, že si robíš starosti, som ale v poriadku.“ Siahol po pohári nejakého vitamínového kokteilu, ktorý dostával na Tonyho žiadosť každý deň a zamračil sa. „Takže prosím, skús zistiť, či je možné, aby pre nás prišiel firemný súkromný let. Nie, kašli na to, to by sme museli čakať, kým by prišiel z našej najbližšej pobočky na tomto pobreží. Radšej kúp nejaké lietadlo. Nech sú pripravení na odlet, len čo dostaneme do ruky prepúšťaciu správu z nemocnice.“

Ticho som si povzdychla. Nechcela som, aby sa trápil. Nemohla som tomu však ani zabrániť. Hlavne, že jeho zdravotný stav sa zlepšoval každou hodinou a namiesto umelej výživy mohol začať normálne jesť. Veľa toho prespal v posledných dňoch, a už sa pomaly začal nudiť. Jeho večne ubehaný životný štýl sa hlásil k slovu po druhýkrát, ale s väčšou razanciou.

„Si tak neskutočne tvrdohlavý,“ šepla som skôr pre seba a zavrtela rezignovane hlavou, pričom som sa snažila tváriť aspoň trochu prísne. Siahla som po notebooku a začala rýchlo prechádzať možnosti prepravy do New Yorku.

„A ty ma preto miluješ.“ Kútiky úst sa mu zachveli do jeho neodolateľného polovičného úsmevu, aby ma provokoval. No ja som sa nedala.

„O tom sa nebudem s vami prieť, pán Cullen. Nič vám však nebráni tomu, aby ste ma riadne štvali,“ odvetila som bez toho, aby som sa naňho pozrela, lebo som vedela, že ho to napáli.

„Len si trucuj,“ zašomral si popod nos, ale dobre vedel, že ho budem počuť.

Uškrnula som sa a do prezeranej ponuky som zahrnula aj ponuky na aukcie dopravných prostriedkov.

„Nejaký barbie spolok dáva lietadlo do dražby. Môže byť ružové?“ spýtala som sa naoko vážne. V skutočnosti malo skôr len doplnky v levanduľovej farbu.

„Nepokúšaj svoje šťastie, zlatko!“ povedal prísne, no myklo mu kútikom. Pozreli sme sa na seba a obaja sme sa rozosmiali.

Chcela som mu niečo ešte na to povedať, ale to už som počula približujúce sa kroky sestričky, ktorá práve mierila k izbe. Hnedé šošovky som si nasadila rýchlejšie, než stihol Edward zažmurkať. Neznášala som ten nepríjemný pocit, zakaleného videnia, no moje tmavé dúhovky by mohli vyvolať otázky.

Stiahla som Edwardov prázdny tanier pred seba, na čo som si vyslúžila jeho spýtavý pohľad. Ten sa však vzápätí zmenil na pochopenie, keď sa o deväť sekúnd otvorili dvere. Usmial sa ako neviniatko na Amy, staršiu zdravotnú sestričku. Bola mu pridelená hneď po jeho návrate z operácie. Podozrievala som ju, že jej pripomína syna, lebo mala preňho jasnú slabosť. Rozmaznávala ho a nosila mu vlastné domáce koláče z nejakých bio potravín. Nevoňali síce o nič lákavejšie, ale Edward sa vždy spokojne zalizoval. Bola som rada, že tá mladá mrcha z prvého dňa sa tu znovu neobjavila. Stiahli ju na iné oddelenie a ja som bola pokojnejšia, keď som jej hlas počula len ako nepríjemný šepot z druhej strany nemocnice. To že som pred primárom mimochodom naznačila jej neprofesionálny prístup, určite nestálo za zmienku. Možno som sa mala presa len trochu cítiť vinná. Ale výčitky svedomia ma rozhodne o spánok neoberali.

Svojmu súkromnému vtipu som sa len sama pre seba pousmiala.

„Chutili raňajky?“ spýtala sa Amy vľúdne a v očiach som jej zbadala radosť, keď uvidela, že všetko zjedol. Môjmu tanieru nevenovala až takú náležitú pozornosť, ale mala som pocit, že ak by som tanier vytrvalo nechávala nedotknutý, dostalo by sa mi prednášky o nezdravom trende anorexie a nechutenstva, ktorým trpia moderné prepracované ženy. A na čo tej dobrej starej žene dvíhať tlak?

Edward prikývol a lišiacky sa usmial. „Chcelo by to dezert.“

Amy sa dobrosrdečne zasmiala a stiahla taniere na tácku, aby nezavadzali pri rannej procedúre. Pri jej príchode do dennej smeny, som ju počula pohmkávať si, ako odkladala veci do malej chladničky pre personál. Dobre som vedela, že mu opäť niečo priniesla.

„Vy nezbedník! Aj to bude.“ Jemne sa zapýrila a milo sa usmiala na mňa, ako odpájala Edwarda z prístrojov. „Ale teraz volali od pána primára. Musíme spraviť testy zo štítnej žľazy, takže to bude musieť počkať.“

Tak to bolo rýchle, pomyslela som si. Primár si na mňa asi nadstavil špeciálne zvonenie. Edward na mňa uznanlivo žmurkol spokojný s nenápadnou intervenciou.

Amy sa načiahla po zdravotnícky vozík, aby mu ho pristavila bližšie, na čo zaťal Edward zuby a jeho sebavedomá nálada pána tvorstva bola fuč. Musela som potlačiť nutkanie sa zasmiať.

„Úplne bez problémov to môžem prejsť po svojich,“ šepol meravo a trochu sa odtiahol, akoby tomu mohol uniknúť. Na tvári sa mu mihol znechutený výraz. Amy jeho rebéliu nijako nekomentovala. Vedela, že argumentami je to silný protivník, ale poznala svoje tromfy. Takže pristúpila priamo k vyjednávaniu.

„Ak tam pán Cullen nenastúpite dobrovoľne, nebude žiaden koláč! A navyše, viete, že vám budem musieť pichnúť sedatíva, takže s pomocou ošetrovateľa vás tak či tak dostanem na ten vozík. Budete len musieť byť pripútaný, aby ste sa nezošmykli na podlahu ako želé. Nie veľmi šarmantná predstava. Čo myslíte? Je to na vás.“ Zdvihla obočie a čakala na rozhodnutie. Edward nespokojne zahrešil tak, aby ho nepočula. Kútikom oka sa na mňa pozrel, či by som mu nepomohla v tejto situácií výjsť nejako so cťou. Nevinne som sa usmiala a zdvihla bezbranne ruky.

„Dobre,“ precedil cez zuby tak ticho, že to skoro mohlo byť zavrčanie.

Postavila som sa z kresla tak, aby som Amy zastrela výhľad a bola medzi ňou a Edwardom. Sprisahanecky som na ňu mrkla. Išla pripraviť vozík, vedela, že nie je treba volať ošetrovateľa. Naklonila k Edwardovi bližšie.

„Buď poslušný,“ šepla som mu do ucha a dala bozk na líce. Edward na mňa uprel trpiteľský pohľad a mohla som cítiť, ako by to tu všetko najradšej poslal do čerta. Rezignovane si povzdychol a trucovito sa zamračil.

Tentoraz som sa naozaj zasmiala a jemu myklo kútikmi úst. „Teraz ti pomôžem, dobre?“

Pomaly prikývol a ja som ho opatrne objala okolo pása. Pre Amy to vyzeralo, že mu len pomáham udržať stabilitu pri schádzaní z postele, aby sa mu nezatočila hlava, no pravda bola iná. Celú váhu jeho tela som držala na ramene, ale bolo to, akoby si naňho sadol motýlik. Žiadna námaha. On však s potlačovaným vypätím síl nútil svaly pracovať, aby sa otočil na posteli a spustil nohy na podlahu. To, ako som ho držala ho nie len podopieralo, ale aj brzdilo pred siláckym dokazovaním, ako to zvláda sám. Hrdina.

„Slečna Swanová, počkáte tu, alebo sa chcete prebehnúť do mesta?“ otočila sa na mňa Amy, hoci vedela, že nevytiahnem päty z izby. Keby bolo možné, sprevádzala by som Edwarda aj na vyšetrenia.

„Nič mi tu nechýba. Ďakujem,“ odpovedala som zdvorilo.  Odstúpila som od Edwarda bezpečne usadeného na kresle, ktorý mi venoval svoj najhodnovernejší ublížený výraz, čo mal v zálohe.

„Pomoc!“ šepol bez zvuku a ja som prevrátila oči. Pomaly som prešla k stolíku s notebookom a znova zapla vyhľadávanie dopravných prostriedkov. Ukázala som mu nenápadne na monitor a on sprisahanecky žmurkol. Vedomie, že budem pracovať na spôsobe, ako ho odtiaľto dostať, mu vrátilo trocha dobrej nálady.

„Ak chcete, môžem vám požičať nejakú knihu. Zaberie to trochu viac času, vyzerá, že primár chce spraviť viaceré vyšetrenia,“ povedala Amy už ako vychádzala na chodbu a starostlivo na mňa pozrela.

„Mám nejakú prácu, ale ďakujem,“ usmiala som sa na ňu, čo najpresvedčivejšie.

„V poriadku. Keby ste čokoľvek potrebovali, stačí povedať,“ usmiala sa a zavrela za sebou dvere. Ozvala sa jemná ozvena krokov, ako prechádzali k výťahu.

„Pán Cullen, vy ju zničíte. Všimli ste si aká je chudulinká a má tiene pod očami? Čo nevidíte, že to dievča skoro ani nespáva ani nejedáva, aby plnila vaše pokyny? Čo ju chcete držať hore celú noc?“ spýtala sa ho vyčítavo Amy a ja som sa musela pousmiať. Amy nebola zas až taká nevšímavá, ako som si myslela. Možno talent profesie. Nemala ani potuchy, že ju počujem. To sa však nedalo povedať o Edwardovi.

„Verte, že držať ju hore celú noc je presne to, čo by som chcel. Ale pod zámienkou práce by to rozhodne nebolo,“ povedal nezbedne Edward a vyslúžil si od Amy nesúhlasného pokarhania ako vstupovali do výťahu.

Rýchlo som prešla vyhľadávanie s možnosťami a objednala súkromný let do New Yorku. Cena samozrejme nehrala rolu. Pilot by mal byť k dispozícií za päť hodín. To bude dostatok času, aby mohli vyšetrovatelia dať záverečné vyjadrenie k prípadu. Služby pilota som rezervovala pre istotu až do odvolania, keby náhodou doktor Perry Edwarda nepustil dostatočne rýchlo, podľa jeho očakávaní.

Mala som ešte v pláne spracovať predbežnú správu pre oddelenie styku s verejnosťou. Nakoľko pokles hodnoty akcií, síce nepatrný, vyvolal, že správna rada zneistela. Chceli posudok psychológa, či nebude v Edwardovom prípade nasledovať posttraumatické správanie a treba prijať nejaké opatrenia.

Skôr ako som sa však do toho pustila, na monitore mi zasvietila ikonka práve prichádzajúceho mailu. Očami som prebehla správu k vyšetrovaniu, ktoré mi prišlo neoficiálne na mail z Tonyho zašifrovanej adresy.

Skvelé. Podľa toho, čo som vedela, Tony musel dať krátke vyhlásenie, ako našiel Edwarda. Nakoľko bol známy svojimi technickými vysielačmi, teplotnými senzormi a inými hračkami na lokalizáciu zo svojho arzenálu, nebol to problém. Vedela som, že im dal vysvetlenie, ktoré znelo viac dôveryhodne ako to, že sa tam jeho asistentka objavila vďaka prenosu a magickému náramku z vesmírneho kameňa. Aj Donald Blake sa držal svojej tajnej identity a nikomu nevešal na nos, že sa mení na Thora po buchnutí čarovnej palice a vie si odskočiť na kávu do inej galaxie. Oficiálna verzia bola menej desivá.

Očami som rýchlo prebehla jeho časť správy. Tony Stark nepotreboval alibi ani bezpečnostnú previerku. Slúžil vlasti dlhé roky a poznal veľa vplyvných ľudí. To, čo som čítala v jednotlivých riadkoch mi len dalo pocit, že toto nie je prvý karneval, ktorý musel zorganizovať takpovediac na kolene. V správe bolo uvedené, že na začiatku konferencie dal Edwardovi prototyp čipu, aby sa spolu neskôr na to pozreli a dohodli prípadnú spoluprácu z hľadiska vývoja mikroprocesorov. Toto potvrdil aj Edward nezávisle svojou výpoveďou, že sa s Tonym Starkom rozprávali počas konferencie o rôznych možnostiach expandovania spoločností. Čip zostal vo vrecku nohavíc, kde ho Edward odložil predtým ako opustil hotelovú izbu. Vďaka priľnavému povrchu mu nevypadol a ani prudké nárazy a kontakt s vodou ho nezničili. Neblikalo a nesvietilo to ako sledovacie zariadenie a Nancy Postrová, nakoľko nebola vycvičená ako špiónka tajnej rozviedky, si vôbec čip nevšimla. Tony ďalej vo výpovedi uvádzal, že potom ako sa Edward neukázal na svojej časti prezentácie, sa snažil aktivovať sledovacie zariadenie, ktoré bolo nevyhnutnou súčasťou každého prototypu. Vďaka lokalizátorom a všemocnému satelitu NASA, sa mu podarilo zavolať posily a na vlastnú päsť sa dostať k Edwardovi skôr, ako vykrvácal na podlahe opustenej lode v starom doku prístavu.

Šikovné. Čip samozrejme nemohol byť podrobnejšie skúmaný ako dôkaz, nakoľko nebol patentovaný. Jeho technické parametre boli záhadou a Tonyho právnik neústupne presadil, že by išlo o škodu miliárd dolárov a katastrofu globálnych rozmerov, ak by sa informácie dostali von do nesprávnych rúk. Nikto si nechcel vziať na seba potencionálnu teroristickú hrozbu, takže súhlasili iba s rutinným protokolom. Spravili zopár záberov zariadenia, ktoré vyzeralo ako špendlíková hlavička a mala som podozrenie, že to Tony len vyhrabal so svojej garáži ako nejakú atrapu. Zhltli mu to ale dokonale. Vysvetlenie, ktorému možno nie úplne rozumeli, ale akceptovali ho.

Zmienke o zabití v sebaobrane sa nedalo zabrániť. Museli sme kryť Rosalie. Nikto by nevedel vysvetliť ako môže mŕtvy strieľať, ak neveril na ducha vendety. Takže to Edward zobral na seba. Polícia bola bezradná. Kto vystrelil nebolo jasné. Edwardové otlačky na zbrani boli len na rukoväti a nie na spúšti. Vyjadrenie kriminálneho experta bolo, že pri zápase, zbraň nešťastne vystrelila. Kto stlačil spúšť zostalo bezpredmetné. Ako to Tony zariadil som nemala potuchy. 

Podľa toho, čo ďalej Tony vo svojom maily písal, prípad nemal byť ďalej vyšetrovaný v Edwardovej prítomnosti. Nebolo proti komu viesť obvinenie a svedectvo bolo zaznamenané. Obaja útočníci boli mŕtvi a podľa dôkazov, Rosalie Halová tiež. Množstvo krvi svedčilo o zraneniach nezlučujúcich sa so životom. Edwardová výpoveď v tejto otázke nebola kľúčová. Nakoľko bol pod silným vplyvom omamných látok, jeho výpadky pamäte nezabránili dohadu, že bol v bezvedomí, keď sa zbavovali jej tela.

Informácia bola zaslaná jej rodine a podľa správ z Cullen Industries, si boli pre Rosaliine veci v kancelárií a vypratali prenajatý byt. Z personálneho som dostala informáciu, že zmizlo niekoľko jej osobných vecí. Vyzeralo to, akoby niekto jej byt vykradol krátko po jej odchode na služobnú cestu. Všade bol neporiadok a zmizlo veľa cenných vecí a pár spomienkových albumov, ktoré vôbec nemali hodnotu. Záznam kamery na chodbe a výťahoch bol prerušený na niekoľko minút. Dokonalý obraz náhodnej krádeže. Veľa bytov je vykradnutých, keď sa ich majitelia vzdialia z mesta. Stačí, ako ich vidia nastupovať do taxíka s batožinou smer letisko. Bol to taký newyorský štandard.

S prípadom sa to vôbec nespájalo. Tušila som ale svoje.

Alice vedela, čo bude Rose potrebovať, aby v novom živote nestratila sama seba. Kamery nemali šancu. Napriek tomu bolo bezpečnejšie vyradiť ich o niekoľko sekúnd navyše, aby nebolo viditeľné, že niečo, čo bolo na stole, len tak zmizlo zo sekundy na sekundu. Zanechať trochu neporiadku za sebou a zobrať cenné veci bola iba zásterka. Určite by sa to vypátralo v nejakom záložnom dome charity v ďalšom meste, keby išla polícia do hĺbky. Ak sa niečo z toho nájde, pokojne to môžu vrátiť jej rodine.

To moje myšlienky priviedlo k tomu, čo sa práve asi dialo v Denali. Chcela som kontaktovať Emmetta a spýtať sa, ako sa im darí, ako to zvládajú. Ale vedela som, že teraz to nie je dobrý nápad. Mal iné starosti. Napríklad, ako novorodenú upírku udržať pod kontrolou bez toho, aby vyvraždila najbližšiu eskimácku osadu. Sama som si na to až príliš jasne spomínala. Ten krik a krv.

Bože! Oči mi potemneli a šošovky sa rozpustili pod náporom jedu.  Sama som nebola na love už pár dní. Edward mal pravdu. Možno by som predsa na chvíľu mala vypadnúť si zohnať niečo na stlmenie smädu.

Smutne som zavrela oči a vydýchla. Chvíľu, ktorá mohla byť zároveň aj večnosť, som sa ani nepohla. Smäd mi divoko oblizoval hrdlo a ja som kŕčovito zovrela ruky do päste, až mi zapraskala koža v dlaniach. Tá prudká bolesť ma vrátila do reality.

Vynaložila som všetky sily na to sa skoncentrovať. Musela som vybaviť ešte jednu nevyriešenú záležitosť. Dve zapečatené zložky na mňa doslova kričali, aby som sa s nimi vysporiadala. Keď mi ich Tony dal, rýchlo som prešla zložku s označením Nancy Postrová a odvtedy, boli obe odhodené na stolíku, v kúte Edwardovej izby. Čo najďalej odo mňa, akoby boli rádioaktívne. Boli mi nemou výčitkou Tonyho snahy. Nechcela som však, aby ma tiene minulosti teraz sťahovali späť ako dementor vysávajúci dušu.

O mojej spoločnej minulosti s Nancy som doteraz ani netušila. Nepamätala som si ju. Údaje a fakty v jej obálke mi ale nepomohli o nič viac jej činy pochopiť. Bolo to vlastne celé nezmyselné. Nenávidieť niekoho, kto neublížil zámerne. O to viac som bola nahnevaná, keď som zistila, že jej príčina ohroziť Edwarda nebola vôbec opodstatnená. Nie, žiadna príčina by nebola pre mňa dostatočne vysvetľujúca. Ale toto bolo príliš aj pre moje čierno biele chápanie dobra a zla. Koľko ľudí takto chodí po zemi s pocitom krivdy, pričom im nikto vlastne ublížiť nechcel? Uzatvárame sa do vlastného pekla. A prečo? Lebo to považujeme za spravodlivé? Kto zastaví to neustále vrátenie pomsty, keď nie my sami?

Druhá bola zložka o mojom narodení, ale odmietla som ju otvoriť. Nebola v tom dilema. Možno, až keď nastane čas, si tú zložku pozriem. Tony mi dal tieto veci, aby som mala možnosť, ktorá mi predtým bola odopretá. Rozhodnúť sa. Ale teraz?

Očami som sledovala zapečatenú zložku, naproti miestnosti a pocítila zvláštny pocit, ktorý som presne nevedela identifikovať. Zmierenie? Prijatie? Z opustenej siroty, ktorá nemala inú možnosť, som sa stala niekým, kto nechcel vedieť viac. Vtedy sa oni vzdali mňa. Teraz ja ich. A bola v tom zvláštna sloboda. Konto vyrovnané a nikto nikomu nedlžil vysvetlenie. Nepatrne som sa usmiala a napätie povolilo.

Zmazala som Tonyho mail a poslala rýchlu správu do archívneho centra. Sama som svoju Pandorinu skrinku nechcela otvárať. Musela som však zabezpečiť, aby sa k nej nedostal ani nikto iný.

Edward sa vrátil do izby tesne predtým, ako prišli Larce a Fiss. Vyšetrovatelia do nemocnice priniesli totožnú správu, akú som mala možnosť čítať pred pár hodinami. V správnom momente som sa tvárila prekvapene i zhrozene.

Vyšetrovanie samozrejme ešte úplne neuzavreli. Len vyzvali Edwarda, aby v prípade potreby bol k dispozícií. Chceli preveriť ešte napojenie na Japonsku mafiu a či hrozí nejaké ďalšie nebezpečenstvo. Vyšetrovanie sa preto malo presunúť na pôdu krajiny zapadajúceho Slnka a hľadať stopy, koľko ľudí do únosu a priemyselnej špionáže bolo zapojených. Vedela som, že je to stratený čas, že za tým nie je žiadny organizovaný anti-fanklub Edwarda Cullena. Svoje domnienky som si ale nechala pre seba. Navyše, ako by som im vysvetlila, že motív bol pomsta mŕtvej ženy, ktorá ma nenávidela viac ako si vážila vlastný život? To by vyšetrovanie iba skomplikovalo. Túto časť príbehu sa nikdy ale nemali dozvedieť.

Edward v úmysle urýchlenia celého procesu, prisľúbil spoluprácu a uistil sa, že môže odísť z mesta bez toho, aby to bolo považované za útek. Dostal zopár pokynov, ako musí pozorne sledovať okolie, najať ochranku navyše a v prípade potreby im nahlásiť ďalšie vyhrážky, ktoré by im mohli pomôcť vo vyšetrovaní.

Neexistovalo nič, čo by im nesľúbil, len aby mohol odísť.

Nič to však nebolo platné.

Nakoniec Edward nemohol v ten deň opustiť nemocnicu. Bolo potrebné počkať na ďalšie vyšetrenia nasledujúci deň. Po rozhovore s lekárom som však vedela, že ak v priebehu dvadsiatich štyroch hodín budú jeho výsledky stabilné, budeme môcť odísť.

Edwardovi som nič z toho radšej nepovedala. Bála som sa, že ma prinúti vkradnúť sa do labáku a sfalšovať výsledky.

A čo bolo horšie, ja by som to preňho urobila.

Ešte jedna noc a deň. Potom smer New York. 

Na túto kapitolu ste museli čakať viac ako bolo v pláne a rozhodne viac ako by bolo milé. Veľmi sa za to všetkým, ktorí ešte nezabudli a našli si čas a chvíľu na prečítanie, ospravedlňujem. Minulé leto som bola viac menej out, nakoniec aj v nemocnici, potom som v práci končila dva projekty a od nového roku som menila zamestnávateľa - takže sa toho nakopilo naraz veľa. Budem sa snažiť, aby ďalšia kapitola bola skôr. Hádam sa mi to tentokrát naozaj podarí. Výhoda je to, že sa nakoniec do tejto 34 kapitoly Edwardov pohľad nedostal - ale potom ďalšia bude skoro celá z jeho strany. Tak dúfam, že napriek dlhej pauze ste časťou neboli veľmi sklamaní. Dostať sa späť do písania bolo pre mňa náročné, tak hádam mi to odpustíte, ak to bolo cítiť... Ďakujem za podporu, ktorú mi nechávate v komentároch pod kapitolami aj na zhrnutí!

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 34. kapitola: