Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 22. kapitola

25.12.2013 (07:15) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 3698×

Edward:

Zvuky z otvoreného okna ku mne doliehali v nezrozumiteľných zhlukoch, ktoré som nedokázal identifikovať. Blažená nevedomosť sa začala pozvoľna vytrácať, no stále som cítil jej silné zovretie. Do môjho podvedomia sa pomaly vkrádala bolestivá realita, ktorej som nerozumel. Hlavu som mal akoby rozbitú na milión úlomkov skla milimetrových rozmerov. Celé moje telo bolo nesmierne ťažké a nedokázal som prinútiť svoj mozog nakopnúť k činnosti.

Nachádzal som sa v akejsi hmle obostierajúcej moje vedomie, ktorá skrývala všetky obrysy, vytvárajúc abstraktné tvary naháňajúce hrôzu. Nič som nedokázal rozoznať. Bolel ma každý sval a úpon na tele, akoby si ma podala motorkárska banda so železnými reťazami a bejzbalovými pálkami. Vždy som bol provokatér a málokedy som si hubu držal zavretú. Nevedel som si však spomenúť, čo zapríčinilo tento stav, z ktorého som sa nedokázal prebrať. Myšlienky a uvedomenie reality ku mne prichádzali v chaose a mimo chronológiu. Nedávalo to zmysel.

Čím viac som sa snažil, tým viac môj mozog protestoval. Akoby bol môj osobný ošetrujúci lekár a vyhodnotil, že ešte nenastal ten čas. Pre dobro procesu stabilizácie. Ale prečo? Bol som po nejakom fláme? Opil som sa?

„Už sa preberá,“ šepol nejaký mužský hlas, ktorý som nevedel priradiť. Bol mi však celkom povedomý.

„Vďaka Bohu, už som si myslela, že budeme musieť zavolať lekára,“ ozval sa jemný ženský hlas, ktorý patril Lilly Hallovej. Mojej PR manažérke.

„Rose, som lepší diagnostik ako to celé ich najlepšie oddelenie,“ zamrmlal nespokojne ten chlap akoby ho urazila.

Rose? Kto jej hovorí jej prvým menom? Odpoveď som mal na okraji mysli. Vedel som to. Dokonca sa mi začala črtať určitá tvár v opare hmly, ale rýchlo som stratil niť.

Ich hlasy boli tiché a ustarané. Pomaly ma vťahovali naspäť do reality. Začínal som nepatrne vnímať svoje telo a cítil som, ako mi prsty na ruke zabrneli napätím. Šklblo mi v pravej ruke.

„Vidíš? Čo som hovoril?“ ozval sa ten chlap pokojne a ja som mohol tušiť jeho spokojný úsmev. Jeho zamatový a melodický hlas mi niekoho pripomínal. Niekoho, koho hlas mi spieval a vytváral pocit domova. Niekoho, na kom mi neskutočne záležalo.

Môj mozog však pri snahe o odhalenie závoju spomienok rázne zaprotestoval. Vyslal silnú negatívnu reakciu v podobe prudkej bolesti v záhlaví. Chcel som bojovať, ale nemal som síl. Opäť ma pohltila temnota.

 ♦ ♦ ♦ ♦ ♦

„Zostať,“ zvolal som zúfalo a videl ako zaváhala.

„Nemôžem,“ šepla zničene a v očiach sa jej odrážala bolesť väčšia ako bola tá moja vlastná.  To poznanie ma šokovalo tvrdou pravdou.

„Opúšťaš ma?“ dokázal som ledva zašepkať. „Opäť?“

„Je to tak lepšie,“ prikývla, akoby sa snažila presvedčiť nie len mňa. Natiahol som ruku a chcel ju zastaviť. Nemohla predsa odísť. Teraz by to už bolo nastálo. Vedel som, že ak sa načiahnem viac, tak ju dokážem zadržať. Stačil by len jeden dotyk... No nedokázal som sa pohnúť z miesta.

„Lepšie? Pre koho?“

„Pre oboch.“

  ♦ ♦ ♦ ♦ ♦

Cítil som, ako sa mi hlava opäť zatočila. V útržkoch sna, ktorý sa mi sníval som si toho veľa nepamätal. Boli to len útržky, obraz smutného anjela väzného vlastným strachom v starej zrúcanine obkolesenej snehom. To miesto mi bolo zvláštne povedomé. Akoby som tam už niekedy bol. Všetko ale prestalo byť dôležité, keď sa nám stretli pohľady. Pozerala na mňa a v očiach sa jej zráčili obavy. Strach z odmietnutia.

Nedokázal som jej však nič povedať. Dych mi zamrzol v hrdle a ja som sa len bezmocne pozeral do jej anjelskej tváre, ktorá ma nemo odmietala a posielala preč. Prečo? Prečo, keď som vedel, že tiež chce byť so mnou?

Sústredil som sa na jej jemné črty. Hmla okolo mojej mysle sa rozplývala a ja som zreteľne rozpoznával jej tvár. Poznal som ju. Miloval som ju. Vedel som to. No napriek tomu, bola pre mňa neznáma. Kto to bol?

Môj mozog mi odmietol odhaliť odpoveď a snažil sa ma opäť vtiahnuť do milosrdného bezvedomia. Obraz sa mi začal strácať, no ja som sa nechcel vzdať pohľadu na ňu. Oceľový nôž prenikol mojou mozgovou kôrou a mal som pocit, že zrevem od bolesti. Začala ma opäť pohlcovať temnota, no zrazu som zachytil hlasy znejúce blízko mňa, no akoby prichádzali z diaľky. Zameral som sa na ne ako na kotvu prístavu.

 „Bojím sa oňho,“ ozvala sa Lilly a skoro som mohol cítiť jej dych na mojej ruke. Jej hlas znel vystrašene a trochu cudzo.

„Preberie sa,“ povedal upokojujúco mužský hlas.

„To si povedal aj pred pár hodinami,“ hlas sa jej zatriasol. Plakala? Prečo dofrasa?

„Rose, prosím upokoj sa. Preberie sa, keď bude pripravený,“ ozval sa pevne muž šepotom a v jeho hlase napriek tomu bola inštinktívna autorita, ktorá mi bola povedomá.

Zrazu, ako lusknutím prstu, som k hlasu dokázal priradiť jasnú a sebavedomú osobu ako druhý obrázok pexesa. Vysoký chlap  s bezstarostným úsmevom a s mohutnou postavu pravdepodobne na stereoidoch. Schwarzenegger! Teda Emmett! No jasné!

Môj mozog začal pomaly naberať jasný smer. Ako keď sa v bludisku rozhodnete kráčať definitívne jednou cestou a podivuhodným spôsobom vás to upokojí, aj keď stále neviete, či vás to dovedie naozaj do cieľa.

„Ja viem. Napriek tomu to je už dvadsaťtri hodín, čo je mimo,“ šepla Lilly ustarane. Vlastne Rose. Jej hlas sa na konci podivne zachvel akoby hnevom, ktorého príčinu som nepoznal. „Ako mu to mohla spraviť?“

Vôbec som tomu nerozumel. Hovoria o mne? A kto mi čo spravil? Prekvapila ma však Emmettova reakcia.

„Neurobila to naschvál. Nechcela mu ublížiť,“ povedal dotknuto a hlas mu znel trochu chladnejšie. Ozvalo sa podráždené odfrknutie.

„Keby ho milovala, tak by tu neležal a...“

„Nerozumieš tomu Rosalie, keby ho nemilovala, tak by mu už srdce nebilo,“ šepol prísne až ma zamrazilo. Pocit strachu a bezmocnosti v mojom podvedomí vyvolal príchuť silnej spomienky, ktorú sa moje vedomie snažilo potlačiť.

„Ale ona...“

„Nechcem sa s tebou o tom hádať,“ Emmett mal hlas pevný, ale podivuhodne unavený. „Navyše, už nás Edward počuje a celkom dobre začína aj vnímať.“

Zarazil som sa. Sám som nedokázal určiť, či sa nachádzam medzi snom a realitou. Ako to sakra dokázal on? Začal som si ale naozaj lepšie uvedomovať svoje telo ležiace na niečom mäkkom. Nebola to však moja posteľ. Kde som to, kurva bol?

V ušiach mi hučalo a hlava sa mi opäť točila, akoby niekto zapol zosilovač zmyslov a pridával na intenzite. Začínal som napriek tomu mať pocit, že boj s ťažkým telom konečne môžem vyhrať. Musel som zistiť, o čom to vlastne hovorili.

„Ani ja sa nechcem hádať, ale prečo potom Bella...“ hlas jej zmĺkol a moje srdce akoby dostalo plný zásah defibrilátora, na ktorý čakalo.

Už som vedel, koho ten celý čas hľadám a čakám. Bella!

Kde je Bella? Prečo ju nepočujem? Nie je tu?

Cítil som ako sa mi srdce rozbehlo šialenou rýchlosťou.

 Posteľ sa jemne prehla ako si na ňu Rose sadla. Jej teplá ruka sa ma opatrne dotkla a pohladila po čele, akoby skúšala jeho teplotu. Dotyk nežnej teplej ruky mi nebol nepríjemný. Ale bol cudzí. Podvedome som si to nevedel vysvetliť. Nemal správnu teplotu. Potreboval som studený dotyk. Bellin dotyk.

A vtom sa mi ako v zrýchlenom filme začali objavovať zábery, ako keď sa vo filme o Indianovi Jonesovi vloží posledný kúsok artefaktu a otvorí sa zapečatený sezam. Útržky a záblesky. Hlava sa mi začala točiť opačným smerom.

Nežný dotyk.

Čierne hladné oči.

Napadaný sneh.

Vášnivé bozky.

A nerozvážne vyznanie, ktoré spôsobilo úplnú paniku.

Chcel som otvoriť viečka, aby som Bellu uvidel a uistil sa, že je všetko v poriadku. Musel som vedieť, že je v poriadku a je pri mne. Vedel som však, že tu nie je. Moje viečka boli ťažké ako z olova. Pomaly som ich otvoril a bolestne zažmurkal. Ležal som v nejakej posteli a izbe, ktorú som predtým nevidel. Nedokázal som sa však sústrediť na interiér a jeho zariadenie.

„Edward! Och! Bože, som taká rada, že si v poriadku!“ Rose sa mi vrhla okolo krku a ja som neschopný akejkoľvek reakcie zažmurkal.

„Si stále u nás, v Bellinej izbe, konkrétne. Nechceli sme s tebou hýbať, aby to nevyvolalo väčší zmätok. Ako ti je?“ spýtal sa Emmett a povzbudzujúco sa usmial. Akoby predpokladal moje dezorientované pocity dopredu. Čo to hovoril o lekárskych prístrojoch a diagnostike? Mal som okno.

„Celkom fajn, som v pohode,“ šepol som priškrtene, lebo Rose mi stále visela na krku. Páni, tá musela mať naozaj strach, „a trochu mimo.“

Všimol som si Emmettovho zvláštneho pohľadu, ktorý venoval Rose, zavesenej stále na mojom hrudníku. Z nepochopiteľných príčin som sa v duchu pousmial. Pocítil som zvláštne a nečakané porozumenie voči Bellinmu bratovi. Trochu som sa odtiahol od svojej prehnane citlivej PR manažérky, ktorá sa stala vlastne mojou jedinou priateľkou za posledné roky.

„Rose, som v poriadku. Bolí ma len neskutočne hlava,“ vytiahol som sa viacej do sedu, rukou si vošiel do vlasov a trochu sykol bolesťou. „Ako po silnej opici.“

Rosalie len šokovane zažmurkala a prekvapene sa odtiahla. Oslovil som ju druhým menom celkom podvedome. Neprítomne sa na mňa usmiala a na tvári jej zostal zvláštne dojatý výraz, ktorému som úplne nerozumel. Otvoril som ústa, že čosi poviem, ale našťastie ma zachránil Emmett.

„No tak to by ti Rose mohla priniesť nejaký aspirín,“ povedal podpichovačne, „ak nejaký samozrejme vlastne nájde.“ 

„Ako môžeš pochybovať! Mám nejaký v kabelke pre každý prípad,“ Rose si jeho sarkazmus nevšímala a len mi jemne stlačila ruku, vstala a bez ďalších rečí sa stratila za dverami.

Emmett ju zamyslene sledoval a ja som sa rozhliadol nenápadne po izbe. Aspoň som si to myslel. Nevšímal som si jemný nábytok v toskánskom štýle, knižnicu ani kreslo pri okne. Izba bola priestranná a celkom multifunkčne zariadená. Cítil som všade Bellinu omamnú vôňu, až sa mi z toho zatočila hlava.

Dúfal som, že Bella bude sedieť ticho v kresle a šťastne sa usmievať, že som sa prebral. Odpoveď som však poznal skôr, ako som sa rozhliadol po izbe. Poznal som ju a vedel som, že sa trápi tým, čo sa stalo. Potreboval som jej povedať, že... Vlastne som ani nevedel, čo by som jej povedal. Mal som si to pripraviť, rozmyslieť. Ale akosi som sa asi spoliehal na nával momentálnej inšpirácie. No aj tak to nemalo zmysel. Nikde som ju nevidel.

Sklamanie ma premohlo rýchlejšie, ako som stihol tomu zabrániť.

„Nie je tu,“ šepol Emmett bez toho, aby sa na mňa pozrel. Pomaly sa otočil a ja som v jeho očiach videl záblesk ľútosti, ktorá Bellinu neprítomnosť robila bolestivo definitívnou. Ale to nemohla byť pravda.

„Všimol som si. Kam išla?“ spýtal som sa a nervózne som sa ošil. Bál sa odpovede. Čo keď zmizla? Opäť.

Na sekundu zaváhal a ja som v tom videl ohlušujúce priznanie. Moje srdce sa rozbehlo ako šialené. Nie! Nie!

Pomaly sa otočil a pozrel sa mi rovno do očí akoby skúmal môj psychický stav. Snažil som sa dýchať vyrovnane a v tvári nemať vpísaný strach. Nestojím o milosrdné klamstvá, som pripravený na všetko. Teda, aspoň som sa tak chcel tváriť. Ale asi to nepomohlo, lebo len smutne mykol plecom.

„Neviem presne, kde je. Potom, čo sa stalo, utiekla...“

Dych sa mi zadrhol a oblial ma studený pot.

„Utiekla?“ šepol som a mal som pocit, že všetko naokolo prestalo existovať. Cítil som ozvenu môjho vlastného srdca. Do pľúc sa mi prestávalo dostávať kyslíka a s vypätím posledných síl som sa narovnal. Nie, nemohla odísť. Nie, nenechala by to všetko za sebou. Nie teraz, keď som jej povedal, čo k nej cítim. Panika ma začala pohlcovať a ja som si kútikom oka všimol, ako Emmettovi preletel zvláštny tieň po tvári. Nemal som však síl sa zamýšľať nad jeho starosťami. Trápili ma vlastný démoni.

On sa však na moje prekvapenie len zasmial. Chýbala mi v tom však pointa a skutočný zmysel. Akoby to aj on len hral.

„Neblázni. To bola len metafora. Vieš aké sú ženy. Potrebujú o všetko premýšľať a utápať sa v pocitoch namiesto toho, aby vzniknutú situáciu riešili. V snahe zabrániť nukleárnej katastrofe som sa rozhodol, že bude najlepšie, ak jej nechám čas, aby si všetko premyslela. Bolo toho na ňu veľa. Tlačiť na ňu by nemalo zmysel.“

Chvíľu zostalo úplne ticho a môj mozog spracovával získané informácie. Jediné, čo som vnímal bol tikot hodín a ozvena môjho vlastného dychu. Jeho slová mi rezonovali v hlave, akoby sa prehrávali na imaginárnom zázname. Je preč. On nevie, kde je. A je zmätená. Zmätenejšia ako ja teraz? Snažil sa ma iba upokojiť, alebo naozaj jej dával len náskok? Po tom šialenom kolotoči potrebovala trochu času.

Mal som tomu veriť?

Dávalo to zmysel.

Moje srdce sa pomaly upokojovalo. Pootvoril som pery a snažil sa dýchať nenápadne cez ústa, aby som viacej prekysličil mozog. Nepomáhalo to, ale trochu sa mi zbesilý tlkot srdca spomalil.

Nesmiem jednať unáhlene. Všetko musím premyslieť. Dostať do seba lieky a ísť ju pohľadať. Vysvetliť jej všetko. Nájsť riešenie.

Emmett na mňa chvíľu zamyslene pozeral a ja som sa začal iracionálne cítiť ako pod dôslednou analýzou. Pristúpil zrazu bližšie ku mne a zložil si ruky na prsiach. Bol vysoký a jeho postava vrhla na mňa tieň. Zovrel ma nepríjemný pocit.

„Čo cítiš k mojej sestre?“ spýtal sa potichu a jeho hlas bol nečakane neosobný, napriek tomu nie cudzí.

„K sestre?“ nervózne som sa zarazil a nasucho prehltol. Mal som silný pocit deja vú, ktorý ma náhle premohol. „Ja...“

„Nie je to hra, Edward. Záleží mi na Belle viac ako tebe na komkoľvek na svete dohromady. Nečerti sa. Nemôžeš zato. Je to len otázka nízkej schopnosti milovať u ľudského druhu. A áno, je to moja sestra, ktorá teraz veľmi trpí a ja chcem vedieť, či si ju zaslúžiš aspoň o štipku viac ako ten najlepší chlap na svete. Ona si ťa vybrala a Boh ťa chráň ak jej ublížiš vedome. Za toto si nemohol, bola to hlúpa nehoda, čo ona samozrejme odmieta vidieť,“ odvetil bez toho, aby venoval pozornosť zmätku zráčiacemu sa v mojej tvári. „Potrebujem to vedieť skôr ako ju pôjdem hľadať a budem dúfať, že ma počúvne.“

Všetko to čo hovoril, malo zmysel a dotváralo to obraz, ktorý som ešte nedokázal vnímať. Bol príliš rozsiahly a ja som dostával iba útržkovité informácie. Ako puzzle dieliky. Malé a nevýrazne sfarbené kúsky, ktoré samo o sebe nič nepovedia. Ale ak ich začnete spájať dokopy, tak sa šifra začne odhaľovať.

„Miluješ ju?“

Sled mojich myšlienok sa zasekol a ja som sa pozrel priamo do tých karamelových očí. A zrazu som si spomenul na inú situáciu. Z podvedomia sa mi vynorila iná dávno zabudnutá spomienka...

„Nikdy by som nedovolila, aby sa jej niečo stalo. Pre Krista, záleží mi na Belle!“ skríkla rozhorčene Alice. „Keby si vtedy neprišiel, tak tá ropucha Nancy by spravila maximálne fotky, s ktorými by si mohla vytierať zadok namiesto toaletného papieru.“

„Takže je to nakoniec moja vina? Odkiaľ som to dočerta mal vedieť? Bál som sa o ňu. Nepremýšľal som.“ Celý som sa stoličke napäl.

„Žiarlil si!“ povedala obviňujúco a namierila na mňa malý prst. „Aspoň buď chlap a priznaj si to!“

Bože, ako som si mohol ešte pred piatimi minútami myslieť, že nastalo nejaké súznenie a spriaznenie s týmto malým diablom.

„Priznaj to!“ prikázala autoritatívne a z očí jej šľahali blesky.

„Dobre,“ skríkol som a vstal som tak, že stolička za mnou s rachotom padla k zemi. „Žiarlil som ako divý! Ale to len preto, že ju milujem, kurva!“

Nastalo úplne ticho. Alice sa narovnala a premerala si ma so smutným úsmevom. „Som rada, že si si to konečne uvedomil.“

„Alice je tiež vaša sestra?“ šepol som prekvapene zrazu.

Prekvapene sa narovnal, prižmúril oči a zmätene sa na mňa pozrel. „Áno Sherlock. Ako si na to prišiel?“

„Tiež jej na Belle záležalo,“ odvetil som a nevšímal si jeho otázku. Nebola to však odpoveď. Bolo viacero vecí, ktorými sa mi Emmett a Alice podobali. Dlhý príbeh a teraz irelevantný. Náhle bolo tých informácií akosi veľa. Rukou som si opäť vošiel do vlasov.

„Stále jej na nej záleží, len tu teraz nemôže byť,“ sám sa zarazil a zamračil. No po tvári mu preletela nevyslovená hrozba. „Neskôr bude možno viacej času na skúmania rodinnej genealogie. Vyklop to! Čo cítiš k Belle?“

„Milujem ju,“ šepol som a uhol som pohľadom. Posadil som sa na posteli úplne a posunul sa na jej kraj. Hlava sa mi protestujúco zamotala, no nevšímal som si to. „Povedal som jej to tam. Vlastne neviem kde. Ale potom, čo som jej to priznal, spanikárila a všetko pohltila temnota. Takže ani neviem, či sa to ráta.“

 „To ma mrzí, Edward,“ šepol potichu Emmett. Prekvapene som sa naňho pozrel, ale jeho výraz bol úprimne ľútostivý. Cítil som sa trochu nesvoj. Otočil som hlavu na stranu a rozhliadol sa po izbe.

„Čo sa vlastne stalo?“ Chcel som vstať z postele, no hlava sa mi opäť nemilosrdne roztočila a hneď som skĺzol naspäť.

„Opatrne. Potrebuješ odpočívať,“ povedal ako ma zachytil za rameno, aby zabránil silnejšiemu dopadu.

„Kurva, nie som žiadny maród, aby som sa váľal v posteli. Musím nájsť Bellu, aby sme sa porozprávali,“ odpovedal som mu bezradne, ale sám som vedel, že to nie je reálne. Nevedel som ju nájsť predtým a nedokázal by som to s najväčšou pravdepodobnosťou ani teraz.

„Ty si ma nepočúval? Potrebuje trochu čas. Pravdepodobne by ťa teraz aj tak nebola schopná vypočuť. A koniec koncov, nájdem ju rýchlejšie ako ty,“ zasmial sa dobromyseľne Emmett a ja som si trochu podráždene odfrkol, na čo moja hlava bolestne zaprotestovala. Sykol som bolesťou.

„Prečo mám hlavu, akoby mi ju hodili do miešačky?“ spýtal som sa potichu. Počul som, ako Rose štrngoce s pohárom v kuchyni. Zrazu som potreboval využiť čas s Emmettom, aby som zistil toho čo najviac o jeho sestre. „Čo sa stalo?“

 „To by som sa rád spýtal ja teba.“ Otočil sa a pozrel zrazu priamo na mňa. Oči mal karamelové a úprimné. „Predpokladám, podľa toho ako vyzerala, že ťa vzala na nejaký nečakaný výlet, na ktorý si nebol zbalený. To sa jej ešte nikdy nepodarilo.“

Výlet? On o tom vedel? Bolo astrálne cestovanie, či ako to nazvať, v nejakom zozname prác perfektnej asistentky? Prikývol som na znamenie súhlasu, ale mal som v hlave totálny chaos. Založil si ruky na hrudi a pokojne ma sledoval. No niečo v jeho výraze mi vravelo, že je tiež znepokojený z Bellinej neprítomnosti. Odmietol som ale na to myslieť. Nájdeme ju. Iba niekde sedí a láduje do seba čokoládu. Aj keď mi tá predstava k Belle vôbec nesedela. Skôr sedí niekde na lavičke v parku pri jazere a premýšľa o tom všetkom, čo sa stalo. Bože, hlava mi išla explodovať od toľkých myšlienok!

„Videl si film Počiatok? Kde Leonardo DiCaprio vytvára sny na rôznych úrovniach podvedomia a získava tak informácie od ľudí putujúcimi s ním?“

„Nie. Kto je Caprio?“

„Caprio je značka pomarančového džúsu, Bože!“ zasmial sa a ja som len nechápavo pokrčil čelo, „DiCaprio, Titanic.“

„Však ten sa potopil už pred vyše sto rokmi!“

„Herec, ty retard!“

„Čo má spoločné s Bellinou schopnosťou cestovania v priestore nejaký herec?“ stále som mu nerozumel. Čo bol zhúlený? Alebo ja som mal nejaké spomalené reakcie?

„Vieš, čo? Nechajme to tak. Toto ti musí vysvetliť Bella. Ja na to nemám nervy. Tak či onak, mám to iba sprostredkované z jej rozprávania, takže by si to mal z druhej ruky, ako zo sekáču.“

Chcel som ešte niečo namietnuť, no zdvihol ruku aby ma zastavil. Vtom prišla do izby Rose a podala mi lieky s pohárom vody. Hlavou mi preletela spomienka, že Bella mi vždy nachystala šumivé prášky proti bolesti, kvôli ľahšiemu vstrebávaniu do organizmu. Ale to bol detail. Dokonalá bola iba ona.

„Nech sa páči.“ S úsmevom mi ich Rose podala a zostala nervózne stáť pri mojom boku.

„Ďakujem.“ Vzal som tabletku aj pohár do ruky. Sedenie ma prekvapivo unavovalo ale vedel som, že šálka silného pressa to spraví. Teda, ak mi to Rose nezatrhne. Pulzujúca bolesť hlavy bola teraz však všadeprítomným varovaním. Pri minimalizáciu pohybov hlavy sa bolesť dala zniesť. Pomaly som otvoril ústa, prehltol tabletku a napil sa vody.

„Dúfam, že rýchlo zaberú. Musím ísť nájsť Bellu,“ šepol som sám pre seba, ale Emmett len nesúhlasne pretočil oči.

„Ale Edward, zajtra máš na obed prednášku v Seattli,“ pripomenula mi Rose zamračene.

Dočerta! Na to som úplne zabudol.

„Zavolaj im, že neprídem. Kašlať na nich. Toto je dôležitejšie,“ povedal som rozhodne.

„Ale my sme účasť potvrdili, nemôžeme kvôli Isabelle...“ namietla, no ja som sa na ňu prísne pozrel. Nechcel som sa s ňou hádať, vedel som, že sa o mňa bála. Rozzúrilo ma ale, ako vyslovila Bellino meno.

„Rose! Povedal som! Zrušiť!“ zavelil som zlovestne a hlas sa mi triasol hnevom. No skôr na celú situáciu, do ktorej som sa dostal.

„Edward, Rose má pravdu. Ty nič teraz nevyriešiť. Bella s tebou nebude hovoriť. Navrhujem, aby si jej teraz doprial čas, ako som ti vravel. Nech si to v tej hlave trochu utriedi. Aspoň niekoľko dní. Na tú konferenciu choďte vy dvaja a ja zatiaľ nájdem Bellu. Dovtedy ako sa vrátite, prehovorím ju, aby ste sa aspoň porozprávali ako dospelí,“ navrhol Emmett s pevným hlasom. Nepáčilo sa mu, ako som vyletel na Rosalie, ale vedel som, že ani jemu sa nepozdávalo to nepriateľstvo odrážajúce sa v jej hlase. Rozhodol sa teda pre švajčiarsky protokol neutrality. Záležalo mu na Belle. Bod preňho.

Zamračil som sa. Vôbec sa mi nepáčila predstava, žeby som sa mal odtrepať na druhú stranu kontinentu, kým sme sa s Bellou neporozprávali. Potreboval som vedieť, že je to medzi nami v poriadku.

„Edward, Emmett má pravdu,“ šepla Rose o čosi miernejšie, akoby si uvedomila svoju chybu.

Ticho som mlčal a pozrel sa von oknom na zapadajúce slnko. Nechcel som odletieť bez nej. Mal som plán. Chcel som, aby sme sa spolu poprechádzali po pobreží Tichého oceánu. Chcel som jej toho toľko povedať, ale nemal som vhodnú príležitosť. No na druhej strane. Tým, že som jej povedal o svojich citoch skôr ako bola pripravená, som to celé iba skomplikoval. Možno mal Emmett pravdu. Možno potrebovala čas.

„Keď ju nájdeš povieš jej, aby mi zavolala?“ spýtal som sa Emmetta a neodvážil som sa naňho pozrieť. Potreboval som však počuť jej hlas čo najskôr. Konferencia mala trvať päť dní. A päť dní neistoty by bolo viac akoby som zniesol.

„Samozrejme, vyrazím hneď ako sa lietadlo odlepí od zeme. Nájdem ju, mám nejaké typy, kam zvykla chodiť, keď potrebovala premýšľať, bude to hračka,“ súhlasil bez zaváhania a ja som cítil úsmev na jeho tvári. Blbec. Myslel si, že vyhral. Vlastne... mal pravdu.

Rezignovane som si povzdychol.

„Dobre. Rose, prosím prebookuj letenky. Nech stihneme posledný dnešný let,“ povedal som rozhodne bez toho, aby som sa na nich pozrel. „Prezentáciu nemám aj tak vôbec pripravenú.“

„Tak budeš improvizovať,“ usmiala sa Rose a bežala k notebooku.

„Tak ako vždy,“ šepol som sám pre seba.

Ako sa toto vlastne skončí? Musel som veriť, že Belline city ku mne sú dostatočne silné, aby sa vrátila. Ale kto mal tej žene rozumieť? Na jednej strane bola pri mne a na druhej utekala. Niečo mi však vravelo, že chce byť so mnou rovnako zúfalo ako ja s ňou. A to mi dodávalo nádej.

Keď sa vrátim zo Seattlu, potom sa to všetko vysvetlí.

Potom nájdeme riešenie.

Seattle:

V miestnosti bolo šero. Cez zatiahnuté závesy prenikali len slabé paprsky zapadajúceho slnka. Keby sa závesy odhrnuli, pohľad z okna by poskytol nádherný pohľad na hlavný monument Seattlu črtajúci sa na horizonte. Ťažké brokátové zatuchnuté závesy boli však zatiahnuté, aby ani susedia nemali prehľad, kto teraz obýva opustený komplex na ôsmom poschodí starého bytového domu. Bola panaroidná. Ale dlhý pobyt v exile, do ktorého ju nemilosrdne odsúdil jej bývalý spoločník, ju naučil nikomu neveriť.

„Na otvorení konferencie nebola,“ povedal Japonec lámanou angličtinou. Bol to jeden z tých inteligentnejších poskokov námorníka, ktorý dúfal, že mu za každú novú informáciu vyfajčí. Nevedel však, že poslovia zlých správ nebývajú vítaní podobnými odmenami.

Pery zovrela do tenkej linky a prižmúrila oči. Všetko mala starostlivo naplánované. Vedela celý rozvrh slečny Swanovej na konferencií, zasadací poriadok aj časy prestávok. Podarilo sa jej dokonca pár chlapov dostať do obsluhy k personálu zabezpečujúcim bezpečnosť. Vymyslela rôzne varianty. Plán A, B aj C. Ak by mala šťastie a odchytila ju bez spoločnosti, ak by nebola sama alebo by bola vo väčšej skupine. Dokonca rátala aj s možnosťou, že by na prezentáciu dokonca neprišla. Našla by si ju všade.

Ale s týmto nepočítala. Napadlo ju to. Áno, myslela, že by jej pomsta mohla byť takto primitívne prekazená. Ale spoliehala sa na túžbu byť stredobodom pozornosti tej chamtivej suky. Lepšie antreé ako konferenciu v Seatlli si tá kurva ani nemohla vyberať. Šuškalo sa o prevzatí spoločnosti Cullen Industries, ktoré jej bude zverené. Tak čo sa teraz dialo? Prečo tu nebola? Podpisovala dobrú poistnú zmluvu so svojím právnikom? Nechala sa niekde preťahovať? To bolo vylúčené. Ona išla po tom sexy idiotovi, Cullenovi.

„Ako je to možné? Hľadali ste aj v zozname hostí, ktorí ešte len majú prísť?“ šepla potichu. Hlas sa jej jemne triasol. Ale nechcela dávať najavo, o čo jej ide.

Tým tupcom nahovorila, že je to jej sestra, ktorá jej má dať peniaze na nový život s nimi v Japonsku. Plno peňazí. Za ktoré si môžu kúpiť loď aj celý prístav. Inak by ju sem nevzali. Nemala prostriedky, ktorými by sa im vyhrážala. Bolo až absurdne, ako uverili tej historke, že na sestru nemá kontakt, nemôže jej zavolať a stretnúť sa s ňou v obyčajnej kaviarni. O jej prítomnosti na konferencií sa dočítala iba z novín. A preto ju treba vylákať von počas konferencie. Bola to tak úbohá zásterka! Bolo ale zvláštne, čomu všetkému chlapi uveria, keď ich vtáka má niekto nežne v hrsti. Ako to sakra nenávidela!

Malý muž sa neisto prikrčil. „Áno, ale ani Cullen sa zatiaľ neobjavil. Určite však príde. Nastala oficiálna zmena v zasadacom poriadku. Má s ním cestovať nejaká Rosalie Lilian Halova.“

Prudko zdvihla hlavu a jeho to prekvapilo tak, že uskočil. Rosalie Hallová? Kto to kurva bol?

„Kedy majú prísť?“ spýtala sa príkro a už sa jej nedarilo ovládať svoj hlas.

„Dnes večer má mať ten Cullen ako posledný prednášku o Prototype Climax, na vytváranie umelej atmosféry v priestoroch s nedostatkom kyslíka,“ povedal so sklopenými očami. „Určite už sú na ceste.“

S pohrdlivým pohľadom sa naňho pozrela. Vôbec ju nezaujímalo o čom bude tá prednáška. Zaujímala ju len ona. Suka Swanová. Mala v pláne ju dostať počas Cullenovej prezentácií, keď by jeho neprítomnosť bola zaručená. Počas prednášky chcela spustiť požiarne hlásenie a hodiť dnu dymovú clonu pre efekt. V tom zmätku by už bolo jednoduché vyviesť ustráchanú Isabellu von, mimo jeho dosah. O tom už ale jej japonsky priatelia nevedeli. Mali len získavať informácie a zabezpečiť tajné stretnutie. O to ostatné sa chcela postarať už úplne sama. Poučila sa z minulosti.

Keď po tom fiasku v New Yorku Cullenova asistentka zmizla, myslela si, že ju tí blázni odkrágľovali. Chcela, aby ju znásilnili, no oni si povedali, že skúsia inú cestu využitia šarmantnej slečny Swanovej. Úplne mimo plán a dohodu. Aj radosť z víťazstva potešiť sa nad jej mŕtvolou jej bola odopretá. Hľadala nejaké stopy po jej tele, ale ten kokot Jerry jej odrezal všetky cesty. Nazval ju šialenou kurvou, čo mu zničila život a strčil ju do toho smradľavého bordelu, odkiaľ nemohla vytiahnuť päty až doteraz. On tú kurvu hádam skutočne miloval! Nevedela, čo ju urážalo viac. Či to, ako s ňou spával a plánoval celú akciu, hoci ju len využíval. Alebo to, ako sa k nej zachoval po tom nezdare. Teraz bola ale tu. Spoliehala sa iba na seba. Vynaložila toľko námahy, aby sa z toho Bohom zabudnutého miesta dostala. A ona teraz nepríde? Dobre si uvedomovala, že nemá dosť peňazí aby ju naháňala a hľadala po celých štátoch. Môže svoju pomstu vykonať tu a teraz. Nemá inú príležitosť. Ako by však mohla ublížiť tej, čo je tak ďaleko? Má na niečo dosah, čo by bolo horšie ako jej smrť?

Vtom sa v jej hlave zrodil nápad. Isabelle na Cullenovi nezáležalo. Áno, bol výborný v posteli ale preto sa večná láska neprisahá. Ale ona sa predsa po piatych rokoch nového života vrátila. Iba blázon by si myslel, že kvôli úžasnej práci. Nech si hovorí kto chce, čo chce. Niečo za tým bolo. A to niečo jej teraz dalo Čierneho Petra do rukáva.

 „Cullenova prezentácia je potvrdená? Kedy sa má presne konať?“ spýtala sa falošne sladko. Jej spoločník sa zarazil.

„Áno pani Postrová, večer o ôsmej v hotely Hilton. Chcete sa cez neho spojiť so slečnou Swanovou?“

Pousmiala sa a natiahla ruku k svojmu výstrihu a provokatívne si prešla špičkou ukazováka po línií pŕs. Jeho oči dychtivo kopírovali jej pohyby. Naivný hlupák. Ako všetci muži. Keď vidia príležitosť na sex a rýchlu lásku, prestanú uvažovať racionálne.

Musí všetko podrobne naplánovať. Toto musí zvládnuť. Sama. Pomsta bude vykonaná. Aj keď nie priamo na Isabelle. Ale možno je to tak lepšie. Niečo jej však hovorilo, že toto bude ale oveľa osobnejšie. Smrť by bola pre ňu milosrdná. Teraz bude trpieť. Až do konca života. Varovala ju, aby sa s ňou nezahrávala.

Mala skapať, keď jej na to prvýkrát dala príležitosť.

Bola asi šialená. Ale mala sa chuť zasmiať. Nebesá jej zoslali jej spravodlivú pomstu, na ktorú mala právo.

„Áno, pošlem Isabelle správu cez pána Cullena. Je jeho asistentka a on jej šéf, ktorý pre ňu spraví aj to posledné,“ trpko sa usmiala.

Áno. Počká si na Edwarda Cullena. A zabije ho.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 22. kapitola: