Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 21. kapitola

10.12.2013 (10:30) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 4181×

Edward

Hlasy v miestnosti ku mne doliehali len ako v ozvene. Emmett stál prikrčený pred Rose, pripravený zraziť na zem každého, kto by sa k nej priblížil. Rose stisla svoju porezanú ruku do päste a vyplašene strelila pohľad na Bellu.

Ničomu som nerozumel. Čo to kurva malo znamenať? Zranenie, ktoré si Rose svojou nešikovnosťou spôsobila, nevyzeralo vážne. Potrebovala dezinfekciu a nejakú sterilnú náplasť. V prípade prehnanej reakcie by sme ju mohli zaviesť na pohotovosť, aby ju prezrel vyšetrujúci lekár. Ale pochyboval som, že časopis bol natretý nejakou toxickou látkou, ktorá by nutne vyžadovala zásah tímu lekárov.

No napriek tomu sa Emmett tváril ako nájomný vrah. Nehybne stál a upieral oči na Bellu, akoby najväčšie nebezpečenstvo hrozilo práve od nej. To je absurdné! Spravil som krok na stranu, aby som ich vytrhol z tejto bláznivej komédie. Uprostred pohybu ma však zarazil zlovestné zvuky predátora. Zamrazilo ma. Trhnutím som sa zastavil a otočil hlavu nabok, aby som zistil, čo za divokú šelmu vydáva ten zvuk. Oči sa mi rozšírili dokorán, keď som si s hrôzou uvedomil, že hoci sa Emmett vôbec nepohol, z hrdla sa mu dralo čosi ako vrčanie.

Kurva, čo to malo znamenať? Čo to ten hajzel predvádzal? Moje podvedomie začínalo podsúvať svoj vlastný scenár a adrenalín sa rozbehol celým mojím telom. Nedokázal som sa pohnúť, čo i len o milimeter akoby prebiehal update celého môjho operačného systému. Na celú miestnosť padlo ťaživé ticho. V ušiach mi hučala ozvena môjho vlastného tepu a zrýchleného dychu.

Toto nemalo žiadne opodstatnenie! Čo sa, kurva, všetci zbláznili? Veď sa tvári, akoby Bella chcela zabiť Rose! To je...

Moje myšlienky sa zasekli. Akoby ich niekto uťal čepeľou ostrého meča. Prebehol mi mráz po chrbte a prepadlo ma zlé tušenie. Začal som sa nepatrne triasť.

Všetko to bolo ako v zlom sne. Nemohol som sa na nič sústrediť, vlastný dych mi prišiel ťažký a príliš hlasný. Všetko som vnímal len ako za závojom. Ale napriek tomu, čo ma všetko rozptyľovalo, až príliš intenzívne som vnímal Bellu, ktorá stála asi na tri kroky odo mňa. Absolútne nehybná, chladná a zlovestne dokonalá. Bál som sa na ňu pozrieť a zistiť, čo vyvolalo u Emmetta takú živelnú reakciu. Môj mozog to už dlhší čas dekódoval bez môjho povolenia. Proces, ktorý bežal na pozadí mojej mysle, zaznamenával a analyzoval podrobne reakcie mojej asistentky odkedy sa vrátila, chcel aplikovať záverečný verdikt. 

Nemal som odvahu sa poriadne, čo i len nadýchnuť. Dlane sa mi potili a bez toho, aby som tušil, čo sa deje, vedel som, že sa práve pretrhla akási neviditeľná hrádza. Adrenalín koloval mojimi žilami a srdce ho rozháňalo do celého tela ako drogu, ktorá ho mala udržať pred kolapsom.

Podvedome som to tušil. Tak ako korisť cíti, že sa blíži predátor. Prikrčený a pripravený na skok. Schopný zaútočiť. Bolo to však niečo, čo som odmietal. Nechcel priznať sám sebe. Nie, to nemôže byť pravda! Silno som zavrel viečka a dúfal, že to zmizne ako moja nočná mora ráno po úsvite. No aj s privretými očami som cítil tú hrozbu smrti. Nefungovalo to, kurva! Môj dych sa mi zasekával v hrdle. Nočné mory sa zhmotnili v strašnú realitu. Pomaly som sa nadýchol, dodal si odvahu a otvoril oči. Nepatrne som sa pohol, aby som sa otočil za seba. Konfrontácia s realitou bola oveľa desivejšia, ako som si myslel. Bella stála nehybne ako socha a nič nevnímala. S čiernymi očami hľadela bez žmurknutia na Rosaliinu ruku, na ktorej sa teraz leskli kvapky krvi. V tomto momente vôbec nevyzerala ako človek. Ale ako predátor.

Och Bože! Nie! Bella!

Bola len kúsok odo mňa, nehybne stála a mal som pocit, akoby to bola krehká rovnováha, ktorá mala byť každú chvíľu narušená a mohla prejsť do útoku. Misky váh, ktoré sa vychyľujú. Rozhodnutie, ktoré musí byť spravené.

Jej oči boli čierne ako smrť. Nie, už som nemohol popierať. Prešla mnou prudká bolesť zúfalstva. Zrazu som vedel, že sa za mojou asistentkou skrýva toho oveľa viac, aj keď som presne nevedel čo. Jedno však bolo isté. Ona už nebola mojím sladkým anjelom. Čo však bola? Démon smrti? Padlý anjel?

Menilo to niečo na tom, čo som k nej cítil?

Prešla mnou silná triaška potreby rozhodnutia, ktoré som nebol schopný teraz spraviť. Nerozumel som tomu, čo sa práve dialo ani prečo. Bolo mi však jasné, že sme v nebezpečenstve. Rose. Ja. Možno aj Emmett.

„Bella, ani sa k nej nepriblížiš,“ precedil pomedzi zuby Emmett a spravil nepatrný krok na stranu. Rose však zostala dokonale krytá za jeho mohutným chrbtom. Bella sa ani nepohla. Len očami sledovala jeho pohyb a akoby analyzovala mikro medzeru, ktorá medzi nimi vznikla. V jej očiach bola divokosť a niečo, čo som nevedel rozoznať. Z pohľadu jej čiernych oči ma striaslo, aj keď ich neupierala na mňa.

Môj rozum ma nabádal utekať preč od nebezpečenstva. Utekať však nemalo zmysel. Vedel som, žeby ma to dostihlo. Ale moje divo búšiace srdce sa odmietalo pohnúť. Nechcelo sa vzdať! Chcelo v nej za každú cenu nájsť moju Bellu.

Upieral som na ňu nehybne pohľad, neschopný ho od nej odvrátiť. No ona vôbec naňho nereagovala. Pohľad jej lačných očí bol zaseknutý na Rose, ktorá sa celá chvela a ľútostivo sa rozvzlykala.  Odpoveďou na Emmettovu hrozbu bolo iba tiché zavrčanie, ktoré pochádzalo z hrdla mojej asistentky. Úplne mnou trhlo.

„Bella?“ šepol som zoskočene, pričom ma vlastný hlas zradil.

Bleskovo stočila na mňa oči a ja som sa v nich stratil. Zráčilo sa v nich zvláštne prekvapenie a šok, aj keď som si tým nemohol vôbec byť istý. Čierne hlbiny ma pohltili, ako masy vody na dne Mariánskej priekopy. Premkol ma zvláštny pocit. Akoby sa okolo mňa vytvárala bublina, izolujúca ma od vonkajšieho strachu. Bolo to omračujúce. Ako keď sa priamo postavíte smrti a vnímate ju v neriedenej forme. Bez opornej hradby, ochranných zaklínadiel alebo účinných modlitieb. Hlavu naklonila jemne na stranu a pozrela na mňa, akoby ma videla prvýkrát.

Emmett zrazu uvidel v jej výraze niečo, čo pre mňa bolo úplne nezachytiteľné. Počul som, ako sa nadýchol cez zaťaté zuby.

„Edward, pobozkaj ju!“

Jeho hlas mi znel ako v ozvene a z veľkej diaľky. Srdce mi divoko udieralo do rebier a mal som pocit, že každú chvíľu vypovedá službu. No nemohol som sa obzrieť. Bella ma očami hypnotizovala a ja som sa cítil ako námorník, ktorého vábia sirény medzi útesy v ústrety istej smrti.

Edward, pobozkaj ju! ozývalo sa mi v ušiach a oneskorene mi došiel význam jeho slov.  Nedokázal som sa ale ani pohnúť a ukázať mu zdvihnutý prostredník. Zbláznil sa? Bella v odpovedi na jeho hlas opäť výhražne zavrčala, ale namiesto predchádzajúcej agresie to bola vyhrážka. Nikdy som nepatril medzi bojazlivých chlapov, ale ani extrémne, život ohrozujúce športy mi nič nevraveli.

Nepatrne sa pohla, ale opačným smerom ako som čakal. Ustúpila krok dozadu, ako zviera zahnané na útek. Zaváhal som. Všetka odvaha sveta mohla ísť dokelu. Išlo o moje rozhodnutie! Teraz, keď som sa pozrel do jej čiernych očí nič iné ako nebezpečenstvo som nevidel. No bola tu možnosť, žeby ma pustila k sebe bližšie?

Napadla ma bláznivá predstava o bozku z pravej čistej lásky, ktorý dokáže premeniť draka na princa, zloobra na princeznú Fionu.

Čo bolo toto za zvrátenú predstavu rozprávky?

„Čože?“ šepol som nechápavo a hlas sa mi zlomil.

„Hneď!“ Autorita v jeho hlase bola ako skalnatá stena, s ktorou sa nedalo pohnúť. Ochranársky stál pred Rose a s napätím čakal, ako bude Bella reagovať.

Bella znovu zavrčala, ale z nepochopiteľného dôvodu som už necítil z toho strach. Cítil som vyhrážku, ktorú sa mi snažila tlmočiť. Spravila malý krok opäť dozadu, ale akoby ju to stálo všetku námahu. Zrazu som pocítil silné nutkanie jej pomôcť. Utešiť ju.

Spravil som krok k Belle, ktorá roztržito šibla očami na Rose. A ja som zrazu videl, že v jej očiach je hlad. To vedomie bolo to ako úder blesku. Zaváhal som uprostred pohybu. Mal by som mať strach, keď som čelil takto priamo nevyhnutnému koncu, ale videl som za tou všetkou čierňavou ženu, ktorú som miloval? Nebola by to vlastne krásna smrť?

Stála nehybne dokonalá a hrozivá. Nahol som sa k nej a chcel ju pobozkať. Nerozmýšľal som, nemohol som. Logické argumenty by ma pravdepodobne zastavili. Musel som konať inštinktívne. Jej oči boli čierne ako ónyx a videl som v nich jasnú vyhrážku. Hrozbu smrti. Ale ja som nemal na výber. Musel som to urobiť. A v neposlednom rade, chcel som ju pobozkať.

Naklonil som sa a chcel prisal svoje pery na jej. Ale len, čo sa moje ústa dotkli jej zamatovej spodnej pery, odtiahla sa v bolesti, ktorej som nerozumel.

„Vyppppadni,“ zavrčala a ja som videl ako sa jej ruky vykrúcajú v neprirodzenom geste, akoby sa snažila pripútať. Klesla na kolená a cúvla do rohu, ako zahnané zviera. Vytočila hlavu na bok a hoci pôsobila úplne strašlivo, prvýkrát za tých nekonečných minút trvania tejto drámy, pôsobila najviac pri zmysloch.

„Bella, neublížila by si predsa Edwardovi,“ šepol Emmett upokojujúcim hlasom. No svoju pozíciu neopustil. Trochu sa vyrovnal, ale nie úplne.

 „Musí prísť k zmyslom, pobozkaj ju znova!“ naliehal Emmett na mňa a ja som nevedel, či si robí srandu. Nemal som však čas na otázky.

Plytko som sa nadýchol a pozrel sa na jej pery ohnuté od vrčania. Náš bozk som si predstavoval rozhodne inak. Mal byť dokonalý a ona mala vzdychnúť od vzrušenia. Ale čert nech to vezme. Nikdy som na rozprávky neveril.

Kľakol som si na kolená oproti nej a pozeral sa na ňu ako na výjav z science fiction. Zdvihol som ľavú ruku a jemne ju pohladil po líci. Rukami mi skĺzla a nechal som ju na jej krku zľahka položenú. Privrela oči a zadržala dych. Omietka za ňou zapraskala, ako sa napäla a na jej ramená sa zniesol jemný prach. Nevšímal som si to. Teraz nebol čas na otázky. Nahol som sa k nej a uprel na ňu pohľad. Snažil som sa prinútiť vyrovnane dýchať, aby sa moje srdce upokojilo, no bilo ako splašené. Váhavo otvorila oči a uprela na mňa prosiaci pohľad. Pomaly, akoby zvažovala každý pohyb svalu, obrátila tvár priamo ku mne a jej čierne oči ma našli. Chcel som jej povedať, že to bude v poriadku. Že spolu všetko zvládneme. Prekvapila ma hĺbka, ktorá sa odrážala v jej tmavom pohľade. Bolo v ňom všetko a ja som jej to opätoval. Nevypovedané roky skrývania náklonnosti, keď pred mňa pracovala pred piatimi rokmi. Ako veľmi ma zraňovalo, že som ju po našej prvej spoločnej noci musel opustiť. Zúfalstvo, keď som nevedel nájsť vlastnú rovnováhu medzi svetom, v ktorom som žil a v ktorom som chcel byť s ňou. Jej zmiznutie a ako som stratil celý pojem o realite.

Strach ma pomaly opúšťal. Vedel som, že to nie je racionálne. Ale toto bola moja Bella. Tá, ktorú som chcel nájsť. Koľko modlitieb a prosieb som posielal do neba, aby sa mi vrátila? A teraz tu bola. Iná a predsa stále moja. Jej čierne oči boli ale úprimnejšie. Ešte viac, ako keď som sa kedysi pozeral do jej čokoládových hlbín. Čierna ako farba smrti, no napriek tomu tak jasná.

A ja som konečne po dlhej dobe dokázal veci vidieť jasne. Vedel som, že ma potrebuje tak zúfalo ako ja potrebujem ju. Že sa vrátila kvôli mne a že napriek tomu, čo sa jej stalo, toto je pre ňu najväčšie utrpenie. Cítil som, ako bojuje s tým démonom, čo sa ju práve snaží ovládnuť. No ja som ju potreboval uistiť, že som tu. Som tu pre ňu.

Prestal som vnímať svoje okolie. Boli sme len my dvaja. Pravou rukou som sa načiahol k nej a vošiel jej do vlasov. Bolestne zavrčala ale ja som vedel, že jej utrpenie nie je fyzické. Aspoň nie zrejme. Musel som to spraviť. Možno som egoistický kretén. Nezastavil som sa.

Jej vlasy v mojich prstoch boli ako hodváb. Jemne som si ich obkrútil okolo prstov a očarovane si vychutnával hladký pocit, ktorý zanechávali na mojej pokožke. Bella jemne naklonila hlavu nabok a len ma fascinovane sledovala. Nevzpierala sa. V ušiach sa mi ozýval vlastný tlkot srdca a v očakávaní som si oblizol spodnú peru. Nebadane pootvorila pery a ticho vydýchla. Dych sa mi zasekával v hrudi v sľubnom očakávaní sladkého spojenia. Opatrne, aby som jej dal možnosť zvyknúť si, som sa prisunul k nej bližšie a nahol k nej svoje pery. Čakal som na znamenie. Na povolenie. Oči mala doširoka otvorené a úplne skamenela. Na chvíľu som zaváhal a potom som sa rozhodol. Jemne som sa obtrel perami o kútik jej úst a vtisol jej tam ľahký bozk. Cítil som, ako sa jej hruďou šírilo jemné vrčanie a mňa to začalo vzrušovať. Moje telo sa napälo a asi som stratil aj ten najmenší kúsok pudu sebazáchovy. Celá sa chcela a ja som si zrazu uvedomil, že to prechádza aj na mňa. Nevšímal som si to. Špičkou jazyka som obkrúžil líniu jej zomknutých pier, ktoré sa zachveli vzrušením.

Zachytil som niečo ako silnejšiu vlnu, ktorá sa cezo mňa prevalila a hlava sa mi nemilosrdne zatočila. Stratil som pôdu pod nohami a to jediné, čo som cítil a dávalo mi oporu, boli Belline ruky, jej hladné a roztúžené pery. Boli hladké a neskutočne sladké. Jednu ruku som jej silnejšie vplietol do vlasov a druhou si ju pritiahol bližšie. Nedokázal som sa sústrediť na nič iné. Jej vôňa, jej telo, všetko ostatné prestávalo dávať zmysel. Celé moje vnútro sa akoby pretočilo, no ja som dokázal vnímal len ju. Svojho padlého anjela. Opäť som jazykom prešiel po jej spodnej pere a cítil, ako sa začala chvieť po celom tele. Opantala ma náhla vlna vzrušenia, ktorá mi kázala vziať si viac. Jemne som perami obopol jej spodnú peru a začal sať. Tlmene mi vzdychla do pier a konečne ich pootvorila. Pomaly sa uvoľnila ako kvet v rozkvete. Pozvala ma do tanca, ktorý mi rozbúchal srdce. Jazykom mi jemne prešla v ústrety a moje telo hneď reagovalo. Úplne dychtivo a bez potreby nádychu som hltavo bral tú božskú rozkoš, ktorá sa mi naskytla. Veľmi som ju chcel. Aj keby ma pri tom mala zabiť. Rukami som jemne skĺzol po línií jej tela a pevne ju chytil za pás. Nadvihol som ju a ona sa ku mne primkla tesnejšie. Znova zavrčala, no o niečo hlasnejšie. Uvoľnila svoje ruky a kým jednou rukou ma chytila za šiju, druhou pátravo prechádzala po hrudi. Dravo a naliehavo. Nedokázal som vnímať bolesť, ktorá sa šírila mojím telom. Len som tlmene vzdychol a ešte viac sa k nej pritiahol. Chcel som, aby sme splynuli v jednu bytosť. Vyjadriť tak všetku tú vášeň a nevyhnutnosť, ktorú som cítil odkedy som ju prvýkrát zbadal. Vziať si ju a spraviť ju svojou.  

Pootvoril som oči a pozrel sa do jej čiernych hlbín. Nevidel som v nich verdikt smrti ako pred chvíľou. Videl som tam túžbu a vášeň. Prekvapilo ma to. Rukami som chytil lem jej trička a skĺzol dlaňou na jej nahú chladnú kožu. Niekde v úzadí mojej mysle som sa snažil nájsť ešte toľko sily, aby som sa ovládol, neboli sme predsa samy.

Pomaly som sa odtiahol a vtom sa do môjho zorného poľa dostal horizont. Od ľaku som sa prudko mykol dozadu. Povolil som úplne svoje zovretie okolo Bellinho tela a padal k zemi, no ona skôr ako sa stihol náš fyzický kontakt prerušiť ma chytila za zápästie a pritiahla k sebe bližšie.

„Môj ty Bože!“ zmätene som vykríkol, pozrel sa na hviezdnu oblohu a zrúcaninu hradu, o ktorú sa Bella opierala namiesto steny ich domu. Všade okolo bol napadaný sneh, no jeho chlad som necítil. Jediné, čo som vnímal, bolo Belline telo. Teraz by som ani nevedel odprisahať jeho teplotu, ktorú som cítil. Hlava sa mi prudko zatočila a mal som pocit, že ma napne na zvracanie. Chytil som si hlavu do dlaní a cítil sa ako na vode.

„Čsss,“ chytila ma Bella pevne rukami za hlavu a prinútila ma odtrhnúť pohľad od toho šialenstva, ktoré som videl. Zalapal som po dychu, ale vôbec mi ho nebolo treba. Moje telo o to zmätenejšie reagovalo.

„Pozri sa na mňa, Edward!“ rozkázala nežne a ja som sa pozrel do jej očí. Hlas mala nečakane nežný. Znovu to bola ona. Moja asistentka. Moja Bella. Nie to divoké zviera, ktoré som bozkával. Žeby naozaj platila tá legenda o čarovnej moci bozku?

Môj mozog sa nevedel zorientovať. Prekvapene som zažmurkal. Jej oči strácali hladnú čiernu farbu a nadobúdali sfarbenie odtieňom nádherne roztopeného karamelu. znovu som zažmurkal.

Takže to bola pravda? Žiadna halucinácia ani moja bujná fantázia? Mal som toľko otázok, ktoré som chcel položiť, že som mal pocit, akoby som ich ozvenou počul bzučať v mojich ušiach... Tú najdôležitejšiu som sa však obával, čo i len formulovať v myšlienkach. Bellin nežný pohľad mi pomáhal sústrediť sa na dýchanie. Teda skôr len na otváranie úst a zistenie, že to mojím pľúcam žiadnu úľavu neprináša. V jednom bláznivom momente ma napadlo, či toto nie je niečo ako klinická smrť, keď sa môjmu mozgu nedostane kyslík včas...

Napriek tomu šialenstvu, ktorému som musel nedobrovoľne čeliť, s pohľadom ukotveným v Bellinych očiach, sa mi darilo nájsť rovnováhu. Šok ma pomaly prechádzal, začínal som sa upokojovať a fascinovane som na ňu hľadel. Môj svet sa pomaly prestal bez rozmyslu točiť.

„Kde to sme?“ spýtal som sa potichu. Videl som vietor fúkať do stromov, ako sa vetvy ohýbali pod jeho náporom, no jeho chlad som necítil. Vôbec som tomu nerozumel.

„V Rusku. Tu som si prvýkrát spomenula na teba. Vďaka fotke,“ pousmiala sa, ale potom sa jej čelo nakrčilo v previnilej grimase. „Bol si veľmi blízko, nemohla som ti ublížiť. Prepáč.“

„Fotke?“ spýtal som sa nechápavo. Ja som už vlastne ničomu nerozumel.

„Z tvojich dokladov,“ usmiala sa znovu nesmelo a ja som nemohol odolať. Úsmev som jej opätoval aj napriek celej tejto absurdnej situácií.

Niečo som si matne spomínal, že mi zmizli doklady z môjho saka, keď som neskoro prišiel do tej prekliatej starej fabriky, kde ju väznili... Spomienky boli však aj po takej dobe plné bolesti. Nechcel som na to myslieť. Podsúvalo to môjmu podvedomiu nové a nové otázky, na ktoré som potreboval poznať odpoveď.

„Ako je vôbec možné, že sme niekde v ri... Rusku? Nerozumiem, veď len pred chvíľou sme boli u vás.“ Chcel som sa odtiahnuť a rozhliadnuť okolo, ale opäť ma chytila za zápästie a pritiahla.  

„Ťažko sa to vysvetľuje. Chcela som ťa chrániť. Nespravila som to vedome. Jedine, čo som vedela, že ti nesmiem ublížiť,“ sklonila pohľad a ja som zrazu začal rozumieť. „Neviem ako to funguje. Následky pre teba si neviem predstaviť. Si človek. Musíme sa vrátiť. Rýchlo.“

V hlave sa mi ozývala ozvena jej slov. Toto bolo šialene. Niečo na tom, čo povedala mi nesedelo. No nevedel som si dať dokopy, čo presne. Nie teraz, keď som mal pocit, že mi hlava exploduje od nadbytku podnetov.

„Ty si nás sem dostala?“ šepol som šokovane.

„Nie naozaj,“ zdvihla ku mne pohľad a čakala, ako zareagujem. V očiach sa jej zráčila stopa ľútosti.

„Toto nie je skutočné?“ spýtal som sa zrazu sklamane. Voľnou rukou som ju chytil pevnejšie za pás a prešiel po línií jej boku až k čipke jej podprsenky. Prsty sa mi chveli. Chcel som aby to bolo skutočné. Tak zúfalo, že som skoro cítil fyzickú bolesť. „Takže sa to deje iba v mojej hlave? Ty to necítiš?“

Kusla si do pery a tlmene vzdychla na ozvenu mojich odvážnejších dotykov. Chcel som si ju vziať tu a teraz. Reálne alebo nie. Nechcel som na to myslieť. Čo na tom záležalo, ako sme sa sem dostali? Možno som sa definitívne zbláznil a toto bola moja dávka šťastia, ktorého sa mi v reálnom svete nedostalo.

Povolila zovretie okolo môjho zápästia na ľavej ruke a pomaly prešla na moje predlaktie. Jej dotyky boli až príliš skutočné. Ale možno sa tak cíti každý blázon vo svojej predstave. Možno som sa aj ja zbláznil a vytvoril si vlastnú paralelnú realitu. Vrátila sa ona vôbec? Nebol jej návrat môj vstup do sveta paranoje a toto bola akási vyššia úroveň pominutia zmyslov? Od vidiny k dotykom? Príde aj na sex?

Neodpovedala. Bol som ako začarovaný a fascinovane sledoval jej opatrné pohyby. Rukou putovala vyššie, až mi ju jemne položila na líce.

„To, že sa to deje iba v tvojej hlave neznamená, že to nie je skutočné.“ Nežne pootvorila pery a usmiala sa.

„Chcem, aby to bolo skutočné,“ šepol som hlasom oťaženým od vzrušenia. Oči jej však náhle potemneli a nepatrne sa odtiahla. Nie! Zrazu to bolo, akoby niekto hrotom špendlíka prepichol dúhovú mydlovú bublinu.

„Nevieš o mne nič,“ hlas mala zrazu prázdny.  No v očiach sa jej zráčil silný boj. „Som nebezpečná.“

Naprázdno som preglgol. Bál som sa? Mal by som sa. Ale zo zvláštneho dôvodu som vedel, že sem patrím. Patrím k nej.

„Viem. Názorná ukážka bola viac ako presvedčivá,“ šepol som, aby som neprerušil tú chvíľu. No mal som pocit, akoby sa mi strácala medzi prstami.

„Mohla som ti ublížiť,“ hlas sa jej plačlivo zachvel a odtiahla sa o niečo viac. Hrôza z možného odlúčenia ma začala obklopovať, ako nevítaný symbiot.

„Ale neurobila si to.“ Ruku, ktorú som mal stále pod jej svetríkom som natiahol a pevnejšie ju chytil v páse. Chcel som ju zastaviť. Pritiahnuť ju k sebe a pobozkať ju tak vášnivo, žeby na všetky pochybnosti zabudla. No sila jej výčitiek bola mocnejšia. Sedela nehybne a na môj dotyk nereagovala.

„Nie, Edward, nerozumieš tomu!“ nekričala, no napriek tomu som cítil jej potlačovaný hnev. Na mňa? Na seba?

„Tak mi to vysvetli!“ nabádal som ju ale pritom som chcel jej pozornosť rozptýliť. Jemne som rukou zavadil o čipku košíku na podprsenke. Kurva! Tak veľmi som ju chcel! Bez ohľadu či je to sen, alebo nejaká vízia.

„Je to zložité...“ v jej očiach sa odrážal strach. Strach z odhalenia. No ja som už pomaly skladal mozaiku. Vedel som, že to nebude o práškoch a nejakých pokusoch na ľuďoch. Bál som sa pravdy. Ale čoho som sa bál viac bolo, že by som stratil Bellu.

„Vždy som mal rád hlavolamy,“ nedal som sa a prešiel po leme podprsenky k zadnému zapínaniu. Ešte kúsok...

Ona si ticho vzdychla a privrela viečka. Celé moje telo sa triaslo túžbou. Bolo totálne od veci, že dýchať som nepotreboval, ale potreba sexu s touto krásnou ženou ma tu valcovala, akoby od toho závisel celý život.

Pozrel som sa na ňu a zrazu som pocítil výčitky. Nemohol som to nechať tak. Trápila sa. Ja som sa zožieral nevedomosťou. Potreboval som to vedieť. Po tom všetkom, čo sa dnes stalo som si to aj zaslúžil. Ale nezáležalo na tom. Chcel som ju uistiť o svojej láske. Že sa môže o mňa oprieť.

„Nech je to čokoľvek, beriem to. Chcem presne toto. Chcem nás... Milujem ťa,“ šepol som naliehavo vo svojom priznaní. Čakal som päť rokov, kým som nabral odvahu sa prejaviť. Potom, čo mi na ďalších päť rokov zmizla, som nemohol ďalej čakať a strácať čas. Áno. Bella bola tým jediným, čo som chcel.

So zatajeným dychom som čakal na jej reakciu. Ale na toto ma nikdy nič nemohlo pripraviť. Okamžite ustrnula v pohybe a všetka vášeň vyprchala. Vedel som, že je niečo zlé. Bolesť z odmietnutia sa začala obtáčať okolo môjho práve obnaženého srdca. Obrátila hlavu ku mne a prekvapene na mňa uprela svoje karamelové oči, akoby ma nevidela. Chcel sa k nej pritiahnuť, pobozkať ju a pokračovať tam, kde sme prestali.

„Nič som nepovedal. Kašli na to. Môžeme mať len nezáväzný sex. Je jedno, že ja som do teba zbláznený,“ šepol som, aby som zahnal moje vzrastajúce obavy.

V očiach mala výraz, ktorý mi naháňal strach. Zrazu sa rozrušene trhla. Celá sa triasla, akoby to, čo som povedal, bolo rúhanie sa Bohu. Prestala sa ovládať.

„Nie! To nemôžeš! Nesmieš ma milovať! Ja už nie som človek!“ skríkla, vyskočila na nohy a pustila ma. Definitívne som stratil kontakt s jej telom. „Som up...“

Jej hlas mi znel v diaľke ako v ozvene a všetko potemnelo. Bolo to, akoby niekto vytrhol káble zo steny. Zhasol obraz, zvuk doliehal ku mne len v akomsi šume a prerušil sa kontakt. Zrazu som pocítil silnú triašku, ktorá mi zatočila hlavu. Všetko svetlo sa strácalo a ja som ako posledné zachytil iba Bellin zhrozený pohľad, ako sa po mne načiahla, ale už bolo neskoro. Špirála sa roztočila a mňa pohltila temnota.

Bella

Jeho hrudník sa hýbal pravidelne a dych mal pokojný, ako dieťa ktoré sníva krásny sen bez potuchy, aké nebezpečie číha vonku. V spánku mal črty tváre uvoľnené a pery jemne pootvorené. Spal tak pokojne, akoby sa nič nestalo. No mala som starosť. Už to bolo trinásť hodín a on sa nepreberal. Spal aj keď sme ho presunuli na posteľ do mojej izby. Chcela som, aby sme ho previezli do nemocnice, ale jeho životné funkcie sa javili v poriadku. Dych mal vyrovnaný, srdce bilo pravidelne, len... stále sa neprebúdzal.

Sedela som v kresle vedľa jeho postele, absolútne nehybne a hypnotizovala jeho tvár. Vysielala som nemé prosby do neba, aby bol v poriadku a konečne sa prebral. Cítila som sa ako nehodný blázon, ktorý sa vlámal do raja. Ochutnal jeho sladké ovocie a vôňu slobody. No prišli strážci s ohnivými mečmi a vyhnali ma znova do chladnej pustatiny. Pred očami mi zhasli hviezdy, ťažké brány neba sa zatvorili, no ešte som bola schopná cítiť ten prísľub lásky na srdci. Ale o to teraz bolo moje vyhodenie bolestnejšie. S nesmiernou presnosťou som si dokázala vybaviť jeho horúce pery na mojich ústach, ako začínali plameň, ktorý horel a chcel ma celú stráviť.

Nemala som tu byť. Nezaslúžila som si byť v jeho prítomnosti, čo i len o chvíľu dlhšie. Nie potom, ako som jeho život tak ľahkovážne ohrozila. Ale nemyslela som. Vôňa čerstvej krvi mi úplne opantala zmysly a nedokázala som uvažovať. Ovládli ma inštinkty predátora. Iba pohľad do jeho prenikavých zelených očí ma dokázal vytrhnúť zo sústredenia na lov. Pohľad, ktorý sa mi zaryl hlboko pod kožu a dokázal ma prebrať z tranzu. Ale hneď ako som si uvedomila to nebezpečie, do ktorého som ho dostala mojím hlúpym pokusom o astrálny prenos! Čo ma to dočerta napadlo! Je človek!

Lenže mňa premohol čistý inštinkt. Nutnosť ho ochrániť. Vlastne, ani som nevedela, ako som to spravila. Jediné, na čo som sa sústredila bolo to, aby som ho dostala do bezpečia. Rozhodne ma to ale neospravedlňovalo. Teraz kvôli mne ležal v určitej forme bezvedomia, neschopný sa prebrať.

„Odpusť mi to, Edward,“ šepla som nevediac, či ma môže počuť. Hlas sa mi zachvel v plači bez sĺz. Vidieť ho tak bezbranného mojou vinou mi nadstavilo zrkadlo, v aké strašné monštrum som sa zmenila.

Sústredila som sa na jeho pravidelný dych a snažila sa rozmýšľať, čo bude ďalej. Nevedela som, či budem schopná sa pred neho po tom všetko znova postaviť. Bol zázrak, ktorý som mala možnosť vidieť a mohla sa doňho zamilovať.

Alice ma varovala. Vedela, že takto to môže dopadnúť. Ale napriek všetkému, bol svetlom mojej existencie. Iba on dával všetkému zmysel. Nemohla som ľutovať svoj návrat. Ale dobre som si uvedomovala, že podobnému nebezpečenstvu ho nebudem môcť znovu vystaviť. Nie kvôli mne.

Presunula som sa váhavo na posteľ vedľa neho a vpíjala sa pohľadom do jeho krásnej tváre. Medené vlasy sa mu na vlase rozstrapatili v jeho typickom neposlušnom účese. Jemne som ho pohladila po líci a sledovala textúru jeho pokožky.

„Edward, prosím, preber sa,“ šepla a hlas sa mi zlomil v tichý plačlivý vzlykot. „Odpusť mi. Sľubujem, že ťa nebudem viac trápiť. Sľubujem, že ti dám šancu na normálny život bez všetkých vecí, ktoré by ho ohrozovali. Len sa mi preber.“

Jemne a váhavo som mu vošla rukou do hebkých vlasov. Hrdlo sa mi zovrelo bolesťou a cítila som, ako sa mi srdce láme na kusy. Ako to mám urobiť?

Prečo sa to pokazilo? Všetko malo byť inak. Mala som s ním byť ako jeho kamarátka, jeho opora pri práci. Pozorovať jeho šťastie z diaľky a podieľať sa na drobných radostiach, ktoré by mu vyčarili úsmev na tvári.

Zdvihol sa trochu vzduch a ja som zacítila, ako sa Emmett bez hluku zastavil pri dverách otvorenej izby. Vedela som, že teraz by chcel byť s Rosalie, ale ona sa pri mne necítila bezpečne a odišla taxíkom niekam preč. To bolo pochopiteľné. Po pravde, nechcela som ju teraz vidieť o nič viac, ako ona mňa.

 „Čo som to urobila?“ šepla som potichu vedomá, že ma môj brat počuje.

„Bude v poriadku,“ povedal upokojúco, no len som zavrtela hlavou.

„Ako to vieš?“ spýtala som sa zúfalo a odmietla sa čo i len otočiť, aby mi seba menšia zmena v Edwardovom stave neutiekla.

„Bella, je to silný chlap. Pozri sa na jeho vyrovnané dýchanie a pravidelný tlkot srdca,“ pristúpil o krok bližšie a jemne mi položil ruku na plece. „Bude v poriadku. Len jeho mozog potrebuje spracovať všetko, čo sa stalo.“

„Nemali sme ho vziať radšej do nemocnice?“ spýtala som sa a hlas sa mi zachvel.

Cítila som, ako prevrátil oči a jemne mnou zatriasol. „Bella, toto sme prebrali. Obaja máme lepší sluch ako ich najlepšie zariadenie. Vieme diagnostikovať jeho stav rýchlejšie a efektívnejšie. A koniec koncov, akoby sme to vysvetlili bez odhalenia?“

„Mne ale nezáleží na odhalení!“ zavrčala som zúrivo a striasla jeho ruku. Postavila som sa a zlostne si vošla do vlasov. „Chcem, aby bol v poriadku. Ktovie, aká to bude mať následky?“

„Bella, hlavne sa upokoj. Bude v poriadku. Edward sa rýchlo zotaví a dá dokopy. Je to iba desať hodín. Ber to tak, že sa potrebuje z toho vyspať,“ nedal sa odbiť Emmett a pristúpil ku mne, aby ma oboma rukami chytil za ramená.

Zaváhala som. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Možno mal Emmett pravdu. Možno naozaj preháňam. Keď pocítil moje slabé zaváhanie, povzbudzujúco ma opäť stisol.  

Otočila som sa a pozrela sa do pokojnej Edwardovej tváre a v mojej mysli sa vytváralo pevné rozhodnutie. Jediné správne, ktoré som mala spraviť už dávno. Tak ako mi radila Alice. Ona vedela, že to takto dopadne. Bolo už neskoro, aby som to zmenila. Ale mohla som to aspoň čiastočne napraviť. Bola som mu ho dlžná.

„Dáš mi naňho pozor?“ spýtala som potichu a Emmett prekvapene odstúpil odo mňa.

„Bella, ale nemôžeš...“ zašepkal zhrozene, keď hneď pochopil, čo tým myslím.

„Emmett, to čo sa stalo, sa nesmie opakovať. Prosím, ja teraz nemôžem...“ Pomaly som prešla k Edwardovej posteli a sadla si na jej okraj. Dlho som tak sedela a nehybne ho pozorovala. Prsty mi jemne brneli túžbou sa ho dotknúť. Pokojne som dýchala a vnímala tak jeho intenzívnu vôňu, ktorá ma obklopovala.

„Bella, prosím zváž to. Nemusíš to riešiť takto za horúca,“ hlas sa mu zatriasol a ja som sa prekvapene otočila. „Nechcem prísť aj o svoju druhú sestru.“

V jeho očiach bol bolestný výraz a ja som si zrazu uvedomila dôsledky tohto rozhodnutia. On zostane s Rosalie a tá bude chcieť byť v Edwardovej blízkosti.

„Ja...“ zaváhala som a hlas sa mi zlomil. Sklopila som oči na zem a otočila ich späť na Edwardovú pokojnú tvár.

„Premysli si to, Bella. Prosím. Mysli na Edwarda, ako ho zraní, keď zistí, že si preč,“ povedal potichu Emmett a až mnou zatriaslo. Prekvapene som zažmurkala a obrátila sa späť na môjho brata.

„Nie, musí mať šancu na svoj vlastný život. Ja mu to len komplikujem. Nie, Emmett..“

„Nie, ty počúvaj! Si už ako Alice!“ hlas sa mu hrozivo zachvel a ja som skamenela. „Vôbec ťa v tej tvojej peknej hlave nenapadlo, že on by chcel byť s tebou? Že si chce vybrať teba a ty mu tú možnosť chceš zobrať?“

Sedela som bez pohybu a sledovala, ako Emmettovi od hnevu sčerneli oči. Každé jeho slovo sa mi zabodávalo do srdca. Dlho sme na seba hľadeli a ja som nevedela, čo mu na to mám povedať. Jeho slová mi však zneli v ozvene a rozvibrovalo celé moje vnútro.

Nakoniec to Emmett vzdal. Zakrútil rezignovane hlavou a povzdychol si.

„Sprav, čo musíš. Ak potrebuješ čas, tak choď. Premysli si všetko a utrieď si priority. Ale nenechávaj ho bez vysvetlenia. To si nezaslúži.“ S tými slovami sa otočil a odišiel. Počula som ako vyšiel z domu k okraju lesa, ale nešiel ďaleko. Chcel mi len dopriať čas a priestor na premýšľanie.

Dlhú chvíľu som nebola schopná žiadneho pohybu. To, čo povedal... Zmenilo by to všetko.

Pomaly som sa otočila k tvári Slnka môjho vesmíru a skúmavo som mu hľadela do Edwardovej tváre, akoby som si ju chcela vytesať do podvedomia. Pohľadom som skĺzla na jeho pery  a jemne po nich prešla ukazovákom. Zachvela som sa a z hrdla sa mi vydral tichý vzdych. Presunula som ruku k jeho pravej strane, aby som ho nezaťažila a opatrne som sa nahla k nemu. Vdychovala som zhlboka jeho sladkú vôňu, ktorá mi opantávala zmysli a celú si ma podmanila. Jeho tlkot srdca bol pre mňa melódiou radosti. Nežne a jemne, ako dotyk motýlích krídel som pritisla svoje pery na jeho. Hrdlom sa mi tisol ďalší plačlivý vzlyk, ale potlačila som ho. Musela som mu ešte niečo povedať.

„Milujem ťa, Edwad. Navždy. Iba teba,“ šepla som odovzdane, nadvihla sa a vtisla mu ešte jeden bozk na čelo. Silno som zavrela oči a snažila sa nemyslieť nato, čo sa chystám urobiť.

V odpovedi na môj dotyk sa nepatrne pohol na posteli a do môjho srdca sa vliala nádej. Bude v poriadku. Preberie sa, keď jeho telo sa vyrovná zo všetkým zmätkom, ktorý som spôsobila.

S tou myšlienkou som sa otočila a nechala všetko za sebou.

Moju rodinu.

Lásku svojho života.

Moje srdce.

Ďakujem za prekrásne povzbudenia, ktoré ste mi nechali pri predchádzajúcej kapitole! Wau - to bolo presne to, čo potrebujem! Ste úžasní!

Dúfam, že sa vám aj táto kapitola bude páčiť. Pôvodne to malo končiť inak, ale... No dúfam, že vás to zaujalo aj tak. 

Btw. Padla otázka na počet kapitol - koniec by mal prísť okolo čísla 25. Takže ešte 3-4 kapitolky do konca poviedky. :-) 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 21. kapitola: