Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka II - 17. kapitola

06.10.2013 (18:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 4008×

Edward:

„Chcem, aby sme sa ešte spolu pozreli na návrh zmluvy pre IBM v dosahu fúzie,“ môj hlas bol vyrovnaný, ale zmocňovala sa ma vnútorná nervozita. „Zastavíme sa u mňa doma.“

„Nepočká to do zajtra?“ kráčala dva kroky za mnou a bez toho, aby som sa otočil som vedel, že sa zamračila.

„Nie, zajtra na to nebude čas. Rád by som im ten návrh predostrel ešte pred odletom do Seattlu,“ odpovedal som rozhodne, a vlastne som ani neklamal.

Hotelový poslíček práve vyparkoval naše auto a viedol ho k okraju cesty, aby sme ho mohli prevziať. Rokovanie dopadlo podľa očakávaní. Zobali nám z ruky bez toho, aby sme sa vôbec snažili. Poslíček priskočil ku mne so zasneným výrazom. Evidentne po takom aute dychtil. Pokoj chlapče, takých mám doma ešte päť. Bez záujmu som od neho prevzal kľúče a vtisol mu do ruky nejakú bankovku. Zbožne na mňa pozrel, no sa som venoval celú pozornosť Belle.

„Dobre, nemáte to v mailovej schránke? Ušetrili by sme si zachádzku,“ hlas mala zrazu chladný.

Nechcela ísť ku mne.

Nasucho som prehltol.

Dobre, uznávam. Táto výhovorka bola priehľadná, ale keď ja som ju tak potreboval vidieť medzi tými pojebanými múrmi. Už len z toho sebeckého dôvodu, aby som sa v noci nestrhával zo sna s tým, že sa mi jej návrat iba sníval! Dodrbaná psychika!

Ale ona nechcela. Vyhýbala sa tomu miestu oblúkom. Aj keď samozrejme, ešte bola späť len pár týždňov. Inštinkt mi ale vravel, že sa to nezmení. A ja môžem dať zbohom naivným predstavám, že sa nasťahuje späť do svojej izby.

„No to áno,“ odpovedal som vyhýbavo, „ale v tom vytlačenom formáte som si spravil už poznámky.“

Bravo, Cullen! Ty dnes vyhráš cenu najkreatívnejšieho magora na Manhattane.

Rukou som si nervózne vošiel do vlasov.

„Nemôžete niekoho pre to poslať, ak je to také súrne?“ spýtala sa Bella s pozdvihnutým obočím a ruky si založila na hrudi.

Obišiel som auto a otvoril jej dvere.

Oči jej ostražito svietili a vyzerala ako princezná bojovnica.

„Jeden by si myslel, že sa bojíte ísť so mnou pre tie papiere,“ uškrnul som sa provokačne a rozhodol som sa to vziať útokom. Pravda ale bola taká, že už len predstava mať ju vo svojom dome ma vzrušovala. Majetnícke sklony pravekého muža neboli až tak hlboko pochované v podvedomí muža.

Prekvapene ustrnula v pozícií a mal som pocit, že som trafil do čierneho. Sto bodov za zásah! Zo svojho dobrého odhadu som sa však netešil dlho. Rýchlo sa spamätala, vykročila ku mne a venovala mi úsmev otvárajúci samotné brány neba.

„A mala by som sa báť?“ šepla provokačne, sklopila oči a nastúpila do otvorených dverí. Pohľad jej hnedých očí doslova planul a ja som na chvíľu zostal nehybne stáť s otvorenými ústami.

Chcem ju vážne provokovať? Ona je iná liga!

Bože, ona bola tak dokonalá!

„So mnou ste predsa vždy v bezpečí, slečna Swanová,“ šepol som a hlas mi od vzrušenia oťažel.

Skôr akoby som stihol povedať ešte inú somarinu a celé to posrať prehnanou úprimnosťou, radšej som zabuchol dvere a zovrel ruky do päste. Bola tak blízko a predsa  som sa jej nemohol ani dotknúť. Abstinenciu sexu som nikdy nepociťoval viac ako práve v tejto chvíli. Teraz bola pre mňa akákoľvek predstava na inú ženu úplne absurdná. Bella bola zosobnením mojej sexuálnej bohyne a hoci sa okolo mňa pohybovalo stále množstvo atraktívnych žien, už to boli len nemé filmy. Bez farby a zvuku.

Keby mi Bella dala aspoň štipku nádeje, že tento celibát bude mať raz koniec! Že to spolu prekonáme. Tak ako vždy.

„Chce to len čas,“ zamrmlal som si pre seba ako som obchádzal auto a venoval trpiteľský pohľad k oblohe, „tak sa kurva upokoj, Cullen.“

Otvoril som dvere a nasadol. Bella na mňa zamyslene pozerala spod prižmúrených viečok. Strčil som kľúč do zapaľovania, zaradil rýchlosť a bez toho aby som venoval pozornosť otázke v jej očiach, som vyrazil do ruchu mesta.  Bolo ešte len šesť hodín večer, ale už sme nemali na pláne ďalšie stretnutia. Vlastne toto bol čisto môj náhly popud inšpirácie, ako predĺžiť náš spoločne strávený čas.

Automaticky som otvoril okno na Bellinej strane vozidla. Najskôr so mnou odmietala cestovať autom, kým sa mi z nej podarilo vypáčiť, že jej býva počas jazdy zle z vydýchaného vzduchu. Rozhodne som sa nemal v pláne vzdať jej prítomnosti len kvôli tomu, že jej je nevoľno.

Vďačne sa na mňa usmiala a moje srdce vynechalo úder v úžase, nad tým anjelským zjavom s úsmevom sexy dračice. Áno, chcel som. Som definitívne stratený.

Celé moje telo zvierala silná túžba. Nie len po sexe, ale po jej prítomnosti a absolútnej odovzdanosti v spoločnom živote. Nikdy som zvlášť nepremýšľal nad opodstatneným monogamie a dlhodobými vzťahmi. Teraz som však chcel, aby som mal nejaký nárok cítiť sa ako zamilovaný blázon a nepripadať si pri tom tak úboho.

Nebol to len sex a túžba, čo ma k nej priťahovalo. Aj keď stačil len pohľad na dlhonohú sexy brunetku vedľa mňa, zachytiť jej výdych cez pootvorené pery, a mne sa ako na povel postavil. Chcel som ju tu a teraz, v tomto aute. Ale aj na milión iných miestach, v polohách, pri ktorých by v orgastických krčoch strácala dych a kričala rozkošou, ktorú jej spôsobujem.

Silno mi zašklbal penis v nohaviciach a ja som vedel, že musím prestať s takýmito nadržanými predstavami. Áno, aj Homér sa oddával fantáziám, ale toto je už príliš aj na básnika. Srdce mi zbesilo bilo a dlane sa slabo chveli.

„Trápi vás niečo?“ spýtala sa so záujmom Bella a ja som na ňu kútikom oka pozrel. Aj taká nevinná otázka z jej úst znela ako provokácia v štýle Pretiahni ma prosím. 

Teda, aspoň tak to môj dešifrovací program vyhodnotil. Zaťal som zuby a skusol nadávku. 

„Nič konkrétne,“ zaklamal som bez zaváhania s hlasom zachrípnutým túžbou po sexe. Rukou som si nervózne prehrabol vlasy a zabočil do bočných uličiek vedúcich z centra New Yorku.

„A nemohla by som vám s tým nič konkrétne pomôcť?“ ochotne sa naklonila trochu bližšie a ja mal tak možnosť nadýchnuť sa vône, ktorá ju obklopovala. Chodí si kupovať parfém do nejakej trafiky na Olymp k božskému Diovi?

O, áno! Ty jediná by si mi mohla pomôcť z môjho súkromného očistca! Mohla by si si ho zobrať napríklad do tej svojej krásnej pusy...

Opäť mi bolestne zašklbalo v slabinách a ja som prudko vydýchol. Až pridobre som si uvedomoval jej omračujúcu blízkosť. Do interiéru auta prúdil závan čerstvého vzduchu, no napriek tomu jej omamná vôňa mi pantala zmysly a mal som pocit, že sa zbláznim. Zúfala potreba dobiť jej hradby mi zovrela útroby a ja som nasucho prehltol.

Zaťal som zuby a radšej oboma rukami zovrel volant. Interier auta bol osvetlený len malými diodami na ovládacom panely a ja som sa čo najnenápadnejšie zhlboka nadýchol a vydýchol ústami.

Potriasol som nepatrne hlavou, aby som zahnal myšlienky na živočíšny sex so svojou príťažlivou asistentkou. Pevnejšie som zovrel riadiacu páku a preradil. Vyhýbal som sa semaforom a svetelných križovatkách v štýle jazdy formuly jeden. Nič proti tomu nenamietala.

 „Nie, ďakujem slečna Swanová,“ hlas som mal oveľa prísnejší ako som zamýšľal a všimol som si, ako sa prekvapene odtiahla.

No výborne, ty nadržaný idiot! Toto ti bolo treba! Zúrivo som na seba v duchu zavrčal.

Ublížený výraz, ktorý sa jej mihol v tvári, ma zastihol nepripraveného. Síce hneď ovládla svoju mimiku, ale postojom tela, ktoré sa výrazne odo mňa odkláňalo, som vedel, že som to prehnal. Samozrejme, že som to prehnal!

Snažil som sa spraviť v hlave poriadok a presmerovať myseľ na to správne miesto. Rezignujúco som si povzdychol. Chcelo to dobrú výhovorku.

„Mám starosti, kvôli firme,“ šepol som chrapľavo a vlastne som jej neklamal. Bola to jedna z vecí, čo ma znepokojovala, teraz však bola veľmi hlboko potlačená. „Ani jeden z tých kandidátov sa mi nepozdáva.“

Okamžite som si získal jej pozornosť. Cítil som na sebe jej pohľad, akoby mi neverila, ale na moje prekvapenie to nechala tak.

„Nezvážime predsa len možnosť outsourcingu?“ spýtala sa Bella po chvíľke zamyslenia a ďalej ma skúmavo sledovala. „Stále by ste zostali v kontakte s dianím spoločnosti a mali kontrolu aspoň ako dodávateľ.“

Prižmúril som oči. Áno, toto navrhovala úplne od začiatku, už v deň svojho nástupu. Bolo to logické, bolo to reálne, no napriek tomu som si ani túto možnosť nepripúšťal.

„V žiadnom prípade,“ nespokojne som zabručal.

Bolesť hlavy ma rozčesla ako čerstvo zabodnutý črep skla. Začínal som mať toho akurát tak dosť. Bol som z toho už vyčerpaný. Chcel som pretrhať všetky väzby a začať od znova. Niekde, kde sa budem môcť sústrediť na Bellu a to, ako skúsiť vybudovať náš vzťah, aby sa mi otvorila a začala mi opäť veriť. Niekde, kde budem môcť Belle zabezpečiť domov a ochranu pred všetkými nástrahami.

Aj keď, zmenilo sa vôbec za tých päť rokov niečo? Nebol som pre ňu práve ja tá riskantná voľba?

Už len pri myšlienke na nebezpečenstvo, ktorému by som Bellu mohol znova vystaviť sa moje vnútro opäť zachvelo. Teraz som sa už ale obchodu nevenoval tak intenzívne ako kedysi. Ale spoločnosť mala stále prosperovala a zastupovala rozhodujúcu pozíciu v zbrojárskom priemysle Spojených štátov. Svet je plný nevyspytateľných bastardov, ktorí by mohli chcieť jej ublížiť, len kvôli tomu, aby ublížili mne.

Zreteľne som si uvedomoval Bellinu ustaranú tvár a snažil som sa upokojiť. Nemôžem byť paranoidný!

Môj záchvat úzkosti naberal na sile, keď sme sa objavili zo zákruty v štvrti pred mojim domom. Až príliš dobre som vedel, kedy tu bola naposledy a to môjmu stavu pokoj práve nepridávalo. Päť rokov, od tej osudnej noci, keď sme sa spolu prvýkrát milovali a všetko sa to dodrbalo. Nasledujúce ráno ušla do Paríža, kde ju pri spiatočnej ceste uniesli. Mal som ju ochrániť! Mal som tu byť pre ňu!

Bolestivé spomienky sa mi vynorili pred očami. Pocit zúfalstva a bezmocnosti ma už navždy asi premôže vždy, keď si tú prekliatu spomienku vybavím. Nikdy som ju nemal nechať ujsť samú na letisko. Ale vtedy som si myslel, že potrebuje čas, aby sa upokojila, že si všetko vysvetlíme neskôr.

Zatočil som prudko volant, auto sa otočilo v smere hodinových ručičiek a zastavil som pred vchodom. Zaťal som podvedome pravú ruku do päste, až mi obeleli hánky. Srdce mi búšilo a na spánkoch sa mi orosil pot, ako keby som znovu riadil auto pri ceste do tej opustenej fabriky. Ani vedomie, že Bella bola tu pri mne, po mojom boku a zvierala svoj notes ako kedysi, mi nedokázal dať pokoj.

„Edward, si v poriadku?“ spýtala sa starostlivo a naklonila sa ku mne bližšie.

Vnímal som jej hlas len ako v ozvene. Nechcel som sa pozrieť do jej očí a spraviť zo seba slabocha. Zaťal som pevne zuby a zavrel oči. Počítal som, aby som sa upokojil. Do tisíc a do milión. Ale to nemalo zmysel.

Zrazu som mal pocit, že sa mi sníva, alebo som prepadol úplnej halucinácií.

Zacítil som na svojom ramene ľahký a váhavý dotyk. Prudko som vydýchol a otvoril oči. Do tela sa mi začal šíriť ohromný impulz, všetko zrazu prestalo byť dôležité. Iba tu a teraz.

Pozrel som sa do jej hnedých očí a fascinovane sledoval ten zmätený tok pocitov. Zdalo sa mi, že ma v tom momente sleduje rovnako očarene ako ja ju. Bál som sa, že je to iba sen. Ale v sne je všetko dovolené, prinajhoršom sa iba zobudíte.

Bez toho, aby som zvažoval možné dôsledky som zdvihol ruku a jemne uchopil Bellinu dlaň. V tej chvíli, ako sa naše ruky dotkli, sa stalo viac vecí naraz. V momente dotyku mnou prebehla silná euforická vlna sily ničivého tsunami a ja som vzrušene doširoka otvoril oči. Bella úplne ustrnula, no neodtiahla sa. Prekvapene som zažmurkal a povzbudení jej zaváhaním som preplietol nežne naše prsty. Bol to dotyk plný nehy a bol tak intímny, že som len s bázňou sledoval Bellu sediacu vedľa mňa.

Bolo to zvláštne. Jedinečné. Jej studenú pokožku som v tomto momente považoval za ten najjemnejší zázrak a rozhodne som tento dokonalý moment nemienil pokaziť zvažovaním aspektov, prečo tomu tak je. Natočil som sa pomaly telom k nej a sústredil sa na jej plytké dýchanie, aby som sa upokojil. Vlastný dych som prispôsobil jej. Palcom som opatrne pohol a začal kresliť krúžky na chrbte jej hladkej ruky. Oči sa jej rozšírili a mal som pocit, že je rovnako očarená ako ja.

Mal byť toto ten dôkaz, o ktorý som žiadal?

Žeby to predsa len nebolo stratené?

Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a nebol som ochotný ani žmurknúť, aby sa tento moment nevyparil ako kúzlo.

Pozrela skoro zbožne na naše spojené ruky a ja som ju od radosti nepatrne stisol trochu silnejšie. Zrazu zažmurkala, akoby sa prebrala z tranzu.

„Prepáč, to bolo...“ Váhavo vytiahla svoju dlaň z mojej a ospravedlňujúco sa usmiala.

„... dokonalé?“ skúsil som jej napovedať, aj keď som vedel, že tento okamih som si ukradol úplne neprávom.

„...nevhodné,“ dopovedala, ale v očiach sa jej zráčilo ešte stále doznenie nášho dotyku.

„Možno, no napriek tomu dokonalé,“ šepol som sám pre seba a odtiahol sa.

Dobre som vedel, že mi to neprejde. No napriek tomu som sa tešil ako malý chlapec z ukoristenej trofeje. Cítil som bezbrehú eufóriu, ako keď chlapca pobozká jeho dievča cudne na líce a on má potom pocit, že môže lietať.

Aké absurdné! Pousmial som sa sám pre seba. Presexoval som toľko nocí a praktizoval rôzne aspekty umenia milovania, že by so mnou jedno držanie za ruku nemalo robiť žiadne divy.

No napriek tomu robilo. Vrhol som na ňu túžobný pohľad. Obaja sme na seba mlčky pozerali a mal som pocit, akoby mi chcela niečo povedať. Uistiť ma.

Bude to v poriadku.

Musí byť.

Potrebujem ťa. Viac než čokoľvek na svete.

Vezmi si ma, zlatko!

Privrel som oči a snažil sa upokojiť. Len sme tak potichu sedeli a hladeli na seba. Ticho medzi nami vibrovalo napätím. Trochu nervózne si sadla ďalej.

 „Prečo nesúhlasíš s odčlenením výskumného strediska, ako samostatného celku?" spýtala sa a v hlase sa jej zrkadlila neha.  

Potreboval som trochu času, kým som si spomenul, o čom sme sa vlastne bavili. Úplne mi myšlienky na vyčlenenie výskumného oddelenia vyšumeli z hlavy. Už som nepatril sám sebe.

 „Je to dobrý nápad, Bella. Ale napriek tomu vravím, nie. Nechcem zbrane ani vyrábať a vôbec nad nimi premýšľať,“ šepol som zachrípnuto, „ousoursovať je preto kontraproduktívne.“

„Napriek tomu chceš ponechať výskumné stredisko vo svojej rozhodovacej právomoci,“ konštatovala pravdivo a podložila si ruku pod bradu stále tak blízko mňa, žeby som sa jej mohol opäť dotknúť. No neurobil som to.

Pozrel som na ňu skúmavo. „Je to choré?“

„Áno,“ usmiala sa na mňa úprimne a ja som očarene pootvoril pery.

 „Kurva!“ sykol som si pre seba. Toto už je choroba! Závislosť! Odtiahol som sa a vošiel si nervózne rukou do vlasov.

Ona sa však na mňa otočila s otázkou v očiach. Odopol som si bezpečnostný pás a snažil sa zamestnať svojej ruky.

„Čo je na tom zlé?“ ľavou rukou som si bubnoval na volante a snažil sa koncentrovať myšlienky.

„Nie, len uvažujem o možnostiach ďalšieho financovania výskumu pre rozvojové krajiny.“ Pokrčila plecia a otočila pohľad znova von smerom k domu. Hlas mala trochu vzdialený, akoby ju zahlcovali spomienky.

„Peňazí mám viac ako dosť,“ šepol som neprítomne. Za posledné roky som vôbec nerozhadzoval a myslím, že to mohlo vystačiť ešte na pekne dlhú dobu.

„Výskum je veľmi nákladné hobby. Peniaze raz prídu na svoje dno. A čo potom?“ odmietal som sa pozrieť do jej očí. Na toto som už aj ja sám myslel dávnejšie, ale bussiness plán som práve nezostavoval. 

„Potom?“ začudovane som zdvihol obočie. Nemal som potuchy, čo tým sleduje.

„Bolo by dobré myslieť na budúcnosť, čomu sa bude výskum venovať, odkiaľ čerpať peniaze,“ hlas sa jej zvláštne zachvel a ja som pomaly začal tušiť. „Nechcem, aby si potom bol sklamaný, alebo musel riešiť iné existenčné otázky.“

„Vidím svoju budúcnosť pri...“ zasekol som sa a už len v duchu dodal, pri tebe. Vzdychol som si bezradne a rukami si unavene vošiel rukou do vlasov.

Nebolo dôležité, kde a čo presne budem robiť. Potreboval som ju mať pri sebe. Mala starosť, že by som ju nemohol zaplatiť? To určite nie! Ona nikdy nebola príliš na prachy. Bála sa, žeby som ju nechcel pri sebe? Alebo chcela práve naopak znova utiecť? S bolesťou som zavrel oči. Srdce sa mi rozbehlo ako o závod a úzkosť začala zvierať moje hrdlo. Už len myšlienka na to, žeby odišla, mi znemožňovala dýchať.

„Edward?“ šepla vyľakane, „si v poriadku?“

Mal som jej odpovedať, ale myšlienka na jej opätovné zmiznutie z môjho života ma úplne paralyzovala. Bolo to hlúpe! Teraz bola predsa so mnou a zbytočne som jej naháňal strach. A každopádne nič nezistím, ak sa jej to nespýtam.

Zatriasol som hlavou, aby som zahnal chmúrne myšlienky. Otvoril som viečka a pozrel do jej ustarostenej tváre. Bezchybnú tvár mala poznačenú starosťou.

„Som v pohode. Len som sa zamyslel.“ Zhlboka som sa nadýchol aby som si dodal odvahu. „Nastúpila si na pozíciu asistentky iba pred nedávnom.“

„Áno?“ zdvihla obočie a čakala, čo zo mňa vypadne.

Nasucho som prehltol a otvoril dvere na aute. Musím si nechať prístupnú únikovú cestu, keby som jej rozhodnutie nezvládol.

„Pochopím, ak budeš chcieť zotrvať na pozícií v Cullen Industries.“ Áno pochopím, ale zmieriť sa s tým budem môcť iba ťažko. „Mohli by sme preto zakomponovať do zmluvy o prevzatí...“

„Edward, počkaj,“ šepla prekvapene a ja som sa k nej odmietal otočiť.

„Môžeme argumentovať tvojou znalosťou prostredia, partnerov. Vymyslíme nejakú klauzulu. To by nemal byť problém.“ Vystúpil som z auta a snažil sa ovládnuť svoj výraz. „Hneď som tu, len skočím pre tie papiere. Nezdržíme sa.“

„Edward, počúvaš sa?“ vyskočila z auta rýchlejšie, ako som stihol spraviť poriadne dva kroky smerom k domu, ale ja som sa odmietol zastaviť. Vytiahol som kľúč, no bola hneď za mnou.

„Edward, no tak!“ povedala naliehavo a ja som sa náhle zvrtol tak, že mala skončiť v mojom náručí od nečakanej zmeny smeru. Ale ona zastavila predvídavo na krok odo mňa.

„Áno Bella? Povedz svoje požiadavky na plat a peniaze. Nemôžem ti to garantovať, ale kedy som ja nespravil to, čo si chcela?“ nedokázal som už ovládať svoj hnevom kolísajúci sa hlas.

„Edward, okamžite prestaň hovoriť také nezmysly!“ celá sa triasla a mal som pocit, že takú nahnevanú som ju ešte nevidel.  „Ale ja som prijala miesto tvojej asistentky!“

Šokovane som zažmurkal. Všetok hnev zmizol jedným úderom môjho srdca. 

Niekedy bolo ťažké sa sústrediť na ňu čo hovorí. Jej pery mali perfektný tvar, ako stvorený na bozkávanie.  Teraz mi však jej slová jasne zneli v ušiach a ja by som ju najradšej vlastným telom priklincoval k stene domu.

„Som tvoja asistentka,“ zašepla na potvrdenie ešte raz.

„To znamená...“ šepol som v očakávaní.

„To znamená, že pokiaľ ma nevyhodíš, tak budem pracovať tam, kde pracuješ ty,“ placho sa usmiala, „teda, ak ti to nevadí.“

To čo je za drbnutú otázku?! Akoby som ja mohol bez nej žiť.

„Samozrejme, že nie.“ Hlas som mal hrubý a plný očakávania. „Ideš ďalej?“

Bella:

Jeho otázka mi sa mi v ozvenách vracala ako dokonalá nahrávka.

Ideš ďalej?

S rozšírenými očami som sledovala dom, v ktorom som nebola už päť rokov, akoby som si až teraz uvedomila, kde stojím. Ale ja som si až pridobre uvedomovala, kde som. Ale Edward sa dnes rozhodol posúvať hranice nášho vzťahu - nevzťahu a ja som nedokázala odolať. Najmä, keď som videla, ako sa celé jeho telo napälo pod tiahou nejakých myšlienok alebo spomienok, o ktorých nechcel hovoriť. Chcela som vidieť trochu úsmevu na jeho tvári, priviesť ho na iné myšlienky. No a na miesto toho som sa úplne stratila ja sama.

Opojnosť jeho horúceho dotyku na mojej ľadovej pokožke nie je možné ani opísať. Chcela som, aby bol so mnou, aby sa ma dotýkal. Bol ako droga a po každej dávke som chcela len viac.

„Už si tu dlho nebola,“ šepol a ja som sa zmohla len na prikývnutie.

Výzva, ktorá visela medzi nami bola skoro hmatateľná a ja som dýchala úplne minimálne. Privrela som oči. Bolo to viac ako lákavé. Byť s Edwardom v jednom dome. Jeho srdce bilo ako splašené, aj keď sa snažil o ilúziu nenútenosti.  

„Ja...“ začala som a celá som sa nepatrne chvela. Moje telo by najradšej predbehlo môj rozum a už by bolo v dome. Na sekundu som privrela som oči a snažila sa ovládnuť.

„Tvoja izba ti je stále k dispozícií,“ šepol a ja som prudko otvorila oči. Zrazu som si nebola istá sama sebou.

Nešlo o prekvapenie. Áno, to som vedela. Cítila som veľmi slabú zmes vône, ktorá prichádzala z prvého poschodia, kde som predtým mala izbu. Bola to presne tá pachová stopa, ktorú som dokázala identifikovať ako svoju starú ľudskú vôňu. Alice mi v snahe o objavenie môjho svedomia a starého ja dala oblečenie, v ktorom ma našla. Aby sa pach udržal v dome, museli tam byť moje veci v nepohnutom stave.

Uvedomie jeho staroslivosti, ktorú som si vôbec nezaslúžila, mnou prešlo ako baranidlo a ja som spravila krok späť.

„Edward, ja nemôžem,“ namietla som šepotom.

„Sadneme si k tej zmluve, vypijeme si trochu vína na tvorivosť,“ šepol vábivo a hlas sa mu mierne zachvel. „Nemáš sa kam ponáhľať a aspoň to dokončíme.“

„Nie to nemôžme,“ šepla som zlomene. Nemohla som túto vojnu prehrať. A vôbec tu nešlo o nejaké porušovanie pracovnej disciplíny alebo prekročenie časového fondu zamestnanca.

„Už dávno nie si malá, aby si musela byť o desiatej v posteli,“ šepol s úsmevom a podišiel bližšie. Fascinovane som ho sledovala. Vedela som, žeby som mala niečo spraviť, no sústredila som sa iba na jeho trhaný dych a splašene bijúce srdce.

„Možno inokedy,“ šepla som prísľub, ktorý som neplánovala dať a nemala by som ho chcieť ani splniť.

„Prečo nie dnes?“ hlas mal ľahko oťažený vzrušením. Vystrel pravú ruku a pohladil ma po líci, nežne akoby som sa mala pod jeho dotykom rozplynúť. Na okamih som úplne skamenela a prestala dýchať. Oheň v mojom krku nemilosrdne bičoval moju túžbu.

Pery sa mi samé otvorili a sťažka som vydýchla. Omámene zažmurkal a ja som uprela hypnotický pohľad na jeho pery, ktoré sa mäkko o seba obtierali, ako si ich navlhčil špičkou jazyka.

Hoci som prestala dýchať, do uší mi Edwardove srdce pumpujúce krv nemilosrdne spievalo uspávanku pre moje rozumové vnímanie. Až bolestivo som si uvedomovala blízkosť jeho horúcej krvi. Vedela som však, že tejto svojej stránke nemôžem dovoliť prevziať kontrolu. Aj keby som mala zhorieť zaživa, nesiahla by som naňho. Jeho nežné prsty zanechávali horúcu stopu na mojej koži. Celú svoju silu som koncentrovala na to, aby som stála pokojne a čo najmenej sa triasla.

Povzbudený mojím nízkym odporom sa osmelil. Jemne mi vošiel rukou do vlasov a ja som už začala strácať posledné zvyšky zdravého rozumu.

Jeden bozk. Čo by to spravilo? Len zľahka sa dotknem jeho perí. Ako vánok. Len aby som cítila jeho dych na svojich perách. Jemne tvarované a poddajné...

Z hrôzou som si uvedomila, kam smerujú moje myšlienky. Náhlivo som odstúpila a on stratil trochu rovnováhu, no nezakolísal sa.

„Musím ísť.“ šepla som s bolesťou v hlase. „Tá zmluva bude musieť počkať.“

„Prečo?“ jeho sklamanie ma zraňovalo, ale nemohla som zostať. Potom, čo som práve predviedla som si nemohla veriť. „Chceli sme ešte prepracovať ten návrh.“

„Nemôžem. Práve som si spomenula, že mám dohodnuté jedno stretnutie v meste,“ povedala som vecne a ustúpila ešte ďalej. Nie nezabudla som, ale s Tonym som sa na žiadnom konkrétnom čase nedohodla. Chcela som byť, čo najdlhšie s Edwardom, no strácala som pevnú pôdu pod nohami.

„Teraz? Večer?“ spýtal sa a v hlase sa mu odzrkalil hnev, ale ja som sa teraz nemohla zamerať na jeho žiarlivosť. Musela som zmiznúť.

„Prídem zajtra skôr do práce, pán Cullen. Prosím pošlite mi vaše pripomienky mailom. Kým sa zastavíte v kancelárií, bude to spracované,“ šepla som s profesionálnym tónom a on prekvapene zažmurkal.

„S kým sa máš stretnúť?“ spýtal sa potichu a ja som sa snažila predstierať, že tú bolesť v hlase som si nevšimla.

 „S jedným známym.“

 Zaťal sánku a bolestivo prikývol. „Odveziem ťa späť do mesta.“

„Nie je treba, vezmem si taxík a trochu sa prejdem,“ namietla som. Nemohla som byť teraz s ním. Nechcela som sa dohadovať. Nie teraz, keď mal na tvári vpísanú bolesť, ktorú som mu spôsobila ja. Nechcela som mu ubližovať. Nechcela som aby si myslel, že dávam prednosť niekomu inému. No toto som musela urobiť.

„Trvám na tom,“ povedal autoritatívne a spravil krok ku mne.

„Nie, chcem byť sama,“ zdvihla som ruky pred seba a dúfala, že ďalej naliehať nebude. Zastavil a prižmúril oči.

Hoci som stále ustupovala, nespúšťala som pohľad z Edwarda. Stál tam s nečitateľným pohľadom a rukami vo vreckách. Rýchlo som vytiahla mobil, aby som si zavolala auto na križovatku ulíc.

„Ako si prajete, slečna Swanova,“ šepol chladne a niečo v jeho hlase ma zamrazilo.

„Vidíme sa ráno, pán Cullen,“ pokúsila som sa o úsmev, no jeho výraz bol neprístupný. Potrebovala som sa uistiť, že je v poriadku, ale práve teraz som musela spraviť to, čo bolo správne. 

Smutne som sa pousmiala. Aká irónia. Naposledy keď som bola v tomto dome, tak on opúšťal mňa. Odišiel s troma ženami, aby ma ochránil. A ja robím to isté teraz. Odchádzam, aby som ho chránila. Všetko je rovnaké.  Len s tým rozdielom, že ja stretnutie dnes večer mám iba s jednou osobou.

Tony Stark mal odpovede, ktoré som potrebovala. 

Odmietala som si pripustiť, že som práve utekala pred rozhodnutím, ktoré som musela spraviť.

Rozhodnutím, ktoré všetko môže zničiť, alebo dať všetkému nový zmysel.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka II - 17. kapitola: