Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 8. kapitola

29.07.2012 (21:00) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 27× • zobrazeno 6974×

„Neverila som, že pristúpia na tú dohodu.“ Práve sme odchádzali z centra spoločnosti CompSoft, s ktorou sme podpísali pre nás veľmi výhodnú zmluvu na dodávku navigačného softvéru do nových rakiet.

Cítila som sa skvele, ako po dobre vykonanej práce. Veľmi som sa nesnažila zamýšľať nad pravou podstatou našich obchodov. Svedomie som pochovala niekde poriadne hlboko. Okrem rozhovorov s Alice sa mi ho darilo riadne ignorovať. Keď človek musí päť rokov odpovedať neustále na otázky novinárov a spravodajcov, obrní sa. Každý sa predsa musí niečím živiť. A ako hovorí Edward, my len pomáhame udržať na zemi mier. Keby nie je Amerika dostatočne vyzbrojená, bola by neustále napádaná.

„Ani ja nie,“ zasmial sa Edward a otvoril mi dvere na limuzíne. Prekvapene som sa naňho pozrela, ale to už zavrel dvere. Simon rýchlo obišiel auto spredu a otvoril aspoň jemu. Edward sa posadil ku mne dozadu vo veľmi dobrej nálade.

„Ako to? Napriek tomu, že sme za nich nemali žiadnu náhradu, sebaisto ste prezentovali naše požiadavky, ktoré boli pre nich veľmi nevýhodné.“ Pokrútila som hlavou a nechápavo naňho pozerala.

„Tak kritické to zase nebolo,“ pousmial sa a nahol sa bližšie ku mne. „Mohli sme osloviť ešte pár firiem, ale táto má najvyspelejšiu technológiu a jej mikročipy majú mimoriadnu citlivosť. Navyše nové rokovania by nás veľmi zdržali a potrebujeme dodať tie rakety vláde čím skôr.“

„Takže by ste pristúpili na dohodu, aj keby vyžadovali vyššiu cenu a iné podmienky?“ chcela som sa uistiť.

„Samozrejme,“ povedal akoby nič a sebavedome na mňa žmurkol, „ale to oni nevedeli.“

Neprestával ma prekvapovať. Otvorila som prekvapene ústa, na čo sa poriadne zasmial. Vošiel si rukou do vlasov a preložil si jednu nohu cez druhú.

„Na tejto zákazke sa síce veľmi nenabalia, ale príležitosť na reklamu, ktorá súvisí s výrobou našich zbraní, si jednoducho nemohli nechať utiecť. Dodávali softvér do zbraní Cullen Industries, vieš si predstaviť, koľko nových obchodov im to vynesie?“ pokrčil ramená a pozrel sa z okna.

„Ako si to vedel?“ vedela som, že všetci partneri sú pri spolupráci s Edwardom veľmi ústretoví. Vedel byť veľmi presvedčivý, keď chcel.

„Čítam myšlienky,“ povedal a keď videl môj šokovaný výraz tak sa uškrnul. „No tak, Bella, však im to bolo vidieť na tých ziskuchtivých tvárach, že len tak slintajú, aby bol môj podpis konečne na papieri s ich logom.“

Prikývla som a tiež som sa usmiala. „Dúfam, že ja som ťažšie čitateľná.“

Oprel sa o dvere, aby mi mohol pozrieť rovno do tváre a prižmúril oči. „Ani nevieš ako,“ šepol a ja som sa musela ovládnuť, aby mi ten úsmev nezmizol z tváre príliš nápadne. Jemne som zovrela pery a pozrela sa von oknom. Vyvolávala vo mne chvenie predstava, že by si Edward všimol niektoré z mojich slabých chvíľ a odhalil by tak, akú mám preňho slabosť.

Zrazu mi zapípal mobil. Mierne som sa strhla a rýchlo som ho vytiahla. Pozrela som naň, bola to správa od Alice. Povzdychla som si. Niekedy je riadne otravná.

Nezabudni si vziať voľno na piatok. Oslava sa môže predĺžiť a nebudeš schopná ísť do práce. XOXO

Zasmiala som sa. Alice a jej usmernenia. Edward ma sledoval a spýtavo sa na mňa pozrel. Len som zavrtela hlavou. Nachvíľku som zabudla, že sedím v aute. Zamračil sa, ale nekomentoval to.

„Ako pokračujete v príprave osláv výročia?“ spýtal sa zrazu neosobným hlasom.

Nechápavo som sa naňho pozrela. Ešte pred chvíľou sa usmieval. Čo mu zase sadlo na nos. Vytiahla som svoj notes, kde som si písala všetky nápady.

„Zostavila som približný zoznam hostí, pohybuje sa to okolo päťsto až šesťsto ľudí...“ Nadýchla som sa, že budem pokračovať, ale prerušil ma.

„Spíšte ho menovite a pošlite mi ho mailom,“ povedal prísne. Prekvapená jeho nepríjemným správaním som zdvihla obočie. Vedela som, že teraz s ním nebude reč. Nemala som čas sa zamýšľať, čo spôsobilo túto náhlu zmenu nálady. Rýchlo som si napísala poznámku na okraj zošita – Poslať E. A. C. 

„Obvolala som hotel Hilton, Carlton a...“ Opäť som nedostala šancu.

„Tam to bolo na štyridsiate a päťdesiate výročie. Nemáte nič lepšie? Chcete, aby všade o nás písali, že sme ľudia bez fantázie?“ odfrkol podráždene a znechutene sa pozrel von oknom. Pevne zaťal čeľusť a celý sa napäl.

Zhlboka som sa nadýchla, aby som si udržala chladnú hlavu a neoplieskala mu tie dosky o hlavu. Pracovala som preňho príliš dlho, aby ma to vykoľajilo. Ale trochu to mnou zamávalo. Čo som mu, dočerta, spravila, že je takto nepríjemný? Poznámku o tom, že v spoločnosti pracujem len päť rokov a ostatné výročia som neorganizovala, radšej som zhltla ako trpkú pilulku.

„V tom prípade sa poobzerám po niečom výnimočnom,“ šepla som a zaznamenávala si to do diára.

„Myslel som, že s tým nebude problém, aby ste to sama zvládli, slečna Swanová. Ale možno som sa mýlil. Žeby bolo predsa chyba vyhodiť Ninu?“ Zalapala som po dychu - a toto malo čo už znamenať.

„Volala sa Nancy,“ šepla som jedovato. Ani sa na mňa nepozrel, len mávol rukou, akoby to bol nepodstatný detail. Samozrejme, čo je také zaujímavé na mene ženy, ktorej už nohy roztiahol. Nič. Jeho zaujímajú iba tie, ktoré nedostal.

A dosť! zarazila som svoje myšlienky. Dočerta so samonasieracím efektom. Iba čo som sa začínala sama viac hecovať. Teraz by sa mi celkom zišlo nejaké to boxovacie vrece ako ventil. Pozrela som sa von oknom na mihajúcu sa krajinu za oknom. Párkrát som sa zhlboka nadýchla a ústami vydýchla. Otočila som sa a pozrela mu spriama do očí. 

„Kedy som vás sklamala, pán Cullen? Alebo vám dala zámienku o mne pochybovať,“ povedala som vyrovnane, ale cítila som to napätie v mojom hlase, ako sa mi jemne triasol.

Prižmúril oči a meral si ma tým pohľadom, ktorý ma tak znervózňoval. Rozhodla som sa však neuhnúť. Nech sa pozrie až na dno mojej duše a zistí, že mám pravdu. Neviem, či našiel čo hľadal, ale nič nepovedal.

Pokrútila som jemne hlavou a pozrela sa späť na zošiť. Mala som na okraji takú drobnú poznámku, mierne spontánnu a rozhodne kreatívnu. Za normálnych okolností by som mu ju nenavrhla. Ale dnes, keď bol nepríjemný a mal takéto poznámky. Prinajhoršom mi zasa povie niečo o mojej neschopnosti.

„Napadlo mi, aby bola oslava pripravená ako tematický ples. Cullen Industries pôsobí od roku 1951. Oblečenie by bolo spoločenské z päťdesiatych rokov a zavolali by sme nejakú jazzovú kapelu. Výzdoba by mohla byť tak isto prispôsobená tomuto štýlu. A keď tak premýšľam, najvhodnejšie miesto by bolo staré národné divadlo.“ Celé som to rýchlo vysypala, aby ma nestihol neprerušil. Keď som to povedala nahlas, tak mi to pripomínalo niečo ako maškarný večierok. S napätím som sledovala jeho reakciu. Teraz bol však nepredvídateľný a ja som ani nevedela odhadnúť, čo môžem čakať.

Edward bol ticho. Chvíľu na mňa pozeral a potom sa znova otočil k oknu. Keby  sa aspoň zasmial a povedal, že je to hlúposť. Nervózne som sa pomrvila. Otočila som sa aj ja von oknom, a zistila, že sme sa nevrátili do firmy, ale že práve parkujeme pred jeho domom.

Tá neistota mi drásala nervi a bola som celá napätá.

„Myslela som, že keby ukážeme, aký kus cesty a pokroku spoločnosť spravila, zvýšilo by to renomé. Napríklad, v porovnaní aké zbrane sa vtedy predávali a aká je súčasná technológia. Pokrok spoločnosti by bol oveľa transparentnejší,“ šepla som a snažila sa netváriť a najmä necítiť ako totálna hlupaňa.

„Páči sa mi to,“ šepol tak, že som ho ledva počula. Nevedela som, či sa mi to nezdalo. Neisto som sa naňho pozrela.

„Prosím?“ Hlas mi zlyhal od prekvapenia, takže som sa na viac nezmohla. Auto zastavilo, Edward si založil okuliare a ešte predtým ako vystúpil odvetil.

„Urobte to, máte môj súhlas. Bude to skvelá. Ďakujem, Bella.“ Ten chlap bol náladovejší ako žena v prechode.

„Teraz vás Simon odvezie do toho divadla, aby ste sa porozhliadli, či je to vhodné miesto a dohodli s nimi všetky potrebné záležitosti. Na peniazoch nezáleží. Ja teraz niečo mám, ale príďte večer, okolo takej ôsmej. Pôjdeme si zabehať.“ Zabuchol dvere auta a nedal mi možnosť niečo k tomu povedať. Otočil sa a mieril k domu.

Pocítila som zvláštny nepokoj a zrazu som mala pocit, že som na niečo zabudla. Rýchlo som nalistovala v diári dnešný deň a rýchlo stiahla automatické okienko.

„Pán Cullen, ale dnes je to udeľovanie ceny Charlesa Starka Drapera. Začína to o siedmej večer,“ zakričala som za ním. Zastavil sa a obzrel sa. Ruky mal zastrčené vo vreckách nohavíc a na tvári výraz, že sa ho to absolútne netýka.

„Plánujete sa ho zúčastniť, však? Vaša účasť je potvrdená už niekoľko mesiacov,“ povedala som naliehavo. „Je dôležité, aby ste si to ocenenie prevzali osobne aj kvôli výročiu založenia.“

Edward bol nevypočítateľný a každý organizátor podujatia s tým musel rátať. Jeho účasť nebola nič samozrejme, aj keď ju potvrdil. Vrhalo to ale zlé svetlo na spoločnosť. Jemu to bolo ale úplne jedno.

Zavial jemný vetrík a Edwardovi sa už aj bez toho neskrotné vlasy rozviali na všetky strany. Na chvíľu to odpútalo moju pozornosť. Hoci mal medovo hnedé vlasy, na slnku bolo vidieť, že sa lesknú do bronzova. V takýchto momentoch som prestávala dýchať a mala problém s koncentráciou. Teraz však nebola vhodná chvíľa, aby som sa nechala rozptyľovať. Odhodlala som sa ešte dodať.

„Ten dnešný tréning odložíme na neskôr, dobre?“ spýtala som sa mierne.

„Samozrejme,“ povedal a pokynul Simonovi, aby vyrazil.

Mala som neblahé tušenie, že dnešná práca vonkoncom neskončí úderom konca pracovnej doby. Ale na druhej strane, kedy tomu tak bolo.

Táto kapitolka bola trošku kratšia, ale pri zhone, ktorý vládne u nás v dôsledku hodov, som na niečo dlhšie nemala čas. Dúfam, že aj napriek tomu, sa bude páčiť.

Kto pozeral film Iron Man, tak sa možno pri cene Charlesa Starka Drapera pousmial, ale verte mi, že táto cena sa naozaj udeľuje za pokrok v technike, navigácií a neviem v čom ďalšom. Ch. Stark Draper žil 1901-1987 a bol expert na navigačné systémy.

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 8. kapitola: