Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Asistentka 20. kapitola

27.09.2012 (07:45) • MaryAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 41× • zobrazeno 7870×

Odomkla som dvere a vošla do bytu. Všetko bolo ponorené do tmy a ja som len nevládne pozerala pred seba. Srdce mi bilo ako zvon a napriek tomu, ako strašne mi práve bolo, nedokázala som plakať. Čistý zásah. Smrť okamžitá. Srdce nemalo možnosť vykríknuť o pomoc skôr ako si uvedomilo, že bije a miluje.

Zavrela som za sebou dvere a rozhliadla som sa okolo seba. Obklopovala ma prázdnota. To bolo horšie ako číre zúfalstvo. To človeku umožní poriadne sa vyplakať a posťažovať si na svoj strašný osud. Ale ja som sa vznášala v zvláštnom stave otupenosti bez toho, aby som klesla na úplné dno. To by mi však aspoň poskytovalo pevnú pôdu, od ktorej sa bolo možné odraziť a znovu sa pozbierať. Takto som sa však cítila, ako vypálený les.

Obzrela som sa okolo seba. Všetko bolo také neosobné, akoby som tu ani nebývala. Vôbec nie, ako keď človek vojde do svojho útočiska, kde sa cíti bezpečne a môže sa schúliť do klbka.

Pustila som kabelku, ktorá s rachotom padla na zem. Nevnímala som to. Pred chvíľou ma priviezol Jerry domov. Jeho starostlivé reči v aute som nemohla zniesť. Nemala som záujem o súcit. Potrebovala som byť sama. Napriek jeho naliehaniu a prosbám, že so mnou zostane, som ho poslala preč. Vôbec sa mu to nepáčilo, ale to ma vonkoncom nezaujímalo. Teraz ma vlastne nezaujímalo vôbec nič. 

Pomalými krokmi som podišla ku gauču a vytiahla z vrecka mobil. Chvíľu som naňho len pozerala a odhodlávala sa. Potrebovala som niekoho, kto by ma stiahol na zem a pomohol mi odraziť sa. Vyhľadala som v adresári jediné číslo, ktoré som práve potrebovala. Stlačila som zelené tlačítko a vytočila. Neozvalo sa však žiadne zvonenie ale rovno odkazovka.

Tu je Alice. Práve nemôžem hovoriť. Prosím, zanechajte mi odkaz.

Tiché zapípanie bolo signálom, aby som Alice povedala, čo ma trápilo. V hlave som mala prázdno. Mala by som dostať zo seba všetky veci, ktoré sa odohrali posledných pár dní, odkedy nečakane zmizla z baru. A ona jediná bola moja priateľka.

Ale v tom okamihu, ako sa ozval signál, uvedomila som si, že s ňou nechcem hovoriť. Nie som ešte pripravená. Nie teraz. Viem presne, čo by mi na to povedala – že ma varovala, aby som sa od neho držala, čo najďalej. A ja by som len musela súhlasiť.

Vedela som, že stačí málo a pevná maska padne. Zatiaľ som sa síce nezrútila, ale neviem, ako dlho sa mi podarí udržať tú ochrannú hradbu, predtým, ako sa dovalí tsunami.

Vypla som mobil a hodila ho oproti sebe do kresla. Zavrela som oči a hlavu si oprela o opierku. Zastavila som myšlienky a ešte viac sa ponárala do apatie. Minúty, možno hodiny plynuli a ja som si nedovolila na nič myslieť. 

Takto to ďalej nejde! Zhlboka som sa nadýchla a opäť otvorila oči. Nehybne som upierala pohľad na lampu na strope, ale vôbec som ju nevnímala. Priehrada sa pretrhla.

Prečo to spravil? Prečo odišiel? Bolo nám spolu tak nádherne! Srdce sa mi rozbehlo pri tej spomienke ako o preteky. Opäť som cítila jeho nežné dotyky na mojich bokoch, ako putovali jeho ruky celým mojím telom. Jemné bozky, ktoré viac dávali ako brali.

Alebo to bol len klam? Vnímala som to tak len ja? Je možné, že to čisté prúdenie energie, opojenie zo spojenia dvoch bytostí sa mi len zdalo a zastrelo celú moju myseľ? Že som klamala samú seba? Ale ako je potom možné, že moje srdce tak rýchlo naletelo? Že sa uspokojilo iba s takým jednoduchým dôkazom, ako je jeho prítomnosť po mojom prebudení? Naivná, hlúpa Bella!

Bez pohybu som sedela vo svojom gauči s nohami stiahnutými pod seba. Upierala oči do prázdna a premýšľala. Kedy sa toto všetko stihlo zbehnúť? Kedy som si stihla takto riadne posrať život?

Zavrtela som hlavou a pošúchala si ramená. Nie hlúposť. Takto nesmiem uvažovať. Čím skôr sa s tým zmierim, tým lepšie pre mňa. Môžem si vlastne za to sama. On sa so mnou nechcel vyspať. Teoreticky som ho k tomu vyslovene prinútila. Mojím jediným ospravedlnením bolo jeho správanie v posledných týždňoch. Venoval mi väčšiu pozornosť a bez varovania ma viackrát pobozkal... Zvýšilo to len moje plané romantické nádeje, že by sme mohli byť spolu. Že možno naozaj to celé znamená to, čo si myslím.

A čo som si myslela? Že to bude iné? Nevidela som príliš veľa žien, ktoré odchádzali z jeho spálne totálne zničené a ponížené? A napriek tomu som to riskla. Rozhodla som sa a musím niesť následky za svoje rozhodnutie.

Ale navzdory tomu mi to nedávalo žiadny zmysel. K žiadnej zo svojich príležitostných známostí nebol nikdy taký krutý ako dnes ku mne. To ako som sa musela pozerať, na tie odporné kurvy, ktoré sa mu ovešali okolo krku ako vianočné ozdoby, a on to prijal. Vyzeral byť spokojný. Ako som si mohla myslieť, že sa niečo zmenilo? Nepremožiteľný playboy. Edward Anthony Cullen. Lámač sŕdc prvej triedy.

Zovrelo mi hrdlo a oči ma zaštípali. Nie. Nedovolím to. Rozhodne som sa postavila a narovnala si oblečenie. Nezrútim sa. Nebudem prosiť a žobrať. Rozhodol sa. Je to len úbohý slaboch, ktorý nevie žene povedať rovno do očí - ďakujem a dovidenia.

Čo som vlastne čakala? Že ma požiada o ruku a budeme spolu cválať na bielom koni v ústrety západu slnka? Mať spoločný dom s veľkou verandou a kŕdľom detí? Toto som predsa nechcela. Nebolo to nikdy moje očakávanie.

Srdce sa rozhodlo, že nastal ten správny čas oddať sa žialu, ale to som nemohla dovoliť. Nechcela som sa kvôli bezcitnému kreténovi ocitnúť na absolútnom dne. Ako troska. Potrebovala som opäť vybudovať ochrannú hradbu, ktorú som tak neuvážene včera zborila. Múry, ktoré ma vždy chránili pred zranením a bolesťou.

Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa prevziať kontrolu nad svojimi myšlienkami. Profesionalita. Odstup. Pootvorila som pery a vydýchla som. Čistý pracovný vzťah. Opäť hlboký nádych.     

Žiadny dom a žiadne deti. To rozhodne nie. Ale možno som čakala... Že po toľkých rokoch, čo sme spolu v jednom kole, po všetkých tých náznakoch a doťahovaniach, bozkoch, ktoré ma vynášali do vysokého neba, aby ma o to krutejšie šmarili ho horúceho pekla... Jedna slza sa mi skotúľala po líci. A za ňou ďalšia. Nie, nič nesľuboval. Nič nežiadal. To ja som sa mu prakticky vnútila do postele. A o to horšie, že samú seba nemôžem ospravedlniť ani opitým stavom. Lebo on sa zachoval ako gentleman. A ja ako prvotriedna šľapka. Prvotriedna teda nie, ale... Došľaka s takým životom!

Ktovie, možno napísal Jerrymu, aby prišiel a vyriešil tento jeho nepríjemný „problém“. Zamračila som sa. Jerry. Každopádne, jeho správanie bolo veľmi zvláštne. Všetko sa odohralo tak rýchlo, že som nemala nad tým čas premýšľať. V celom tom zhone som úplne zabudla, čo ma pôvodne vylákalo z Edwardovej izby. Hádka a silná rana. To nemalo žiadny zmysel! Len pár minút potom, ako mi Edward povedal tú odpornú vec, sa naňho Jerry opäť usmieval. Je možné, že by to hrali? Alebo je za tým niečo iné? Žeby Edward nechcel...

Rýchlo som pokrútila hlavou. Nebudem v sebe živiť nádeje, ktoré sú len výsledkom naivných ženských predstáv. Rozhodne som si zotrela slzy a prešla k oknu. Chcela som ho otvoriť a pustiť dnu trochu čerstvého vzduchu. Ako som chcela odhrnúť záclonu, všimla som si čierneho mercedesu s tmavými sklami, parkujúceho oproti môjmu vchodu.

Zmocnil sa ma zvláštny nepokoj. Rýchlo som cúvla k pevným závesom na okraji okna. Muža, sediaceho v aute, som veľmi nevidela. Bol celý v čiernom, sedel nehnute a pozoroval ulicu. Bola som si takmer úplne istá, že keď som prišla pred vchod, ešte to tu auto nestálo. Možno Edward niekoho poslal, aby...

Rýchlo som odstúpila akoby som sa popálila. To je riadna hlúposť. Ten človek s najväčšou pravdepodobnosťou na niekoho čaká a ja tu spriadam hypotézy, ktoré vôbec nemajú žiadne podložené základy.

Ako sa v takomto stave dokážem postaviť pre neho v pondelok ráno? Očakáva sa odo mňa čistý profesionalizmus. Tak ako vždy. Úplná spoľahlivosť. Ale som toho schopná potom, čo sa práve stalo? Na chvíľku som si predstavila, že sa budem musieť postaviť pred Edwarda a zapisovať pripomienky k novým prototypom alebo nejakej zmluve. Kolená sa mi roztriasli a musela som sa oprieť o stenu. Vylúčené.

Celé mi to začalo prerastať cez hlavu. Bolo toho na mňa priveľa. Vyčerpane som si vošla rukou do vlasou. Kedy naposledy som vlastne mala dovolenku?

Prižmúrila som oči a premýšľala. Rok? Dva? Zhrozila som sa. Bože, veď ja si to ani nepamätám. Cestujem síce často s Edwardom... A dosť! Žiadny Edward! Pán Cullen. A ak mi ešte po tom dnešnom kole nedal výpoveď, tak odteraz bude náš vzťah čisto profesionálny. Žiadne tykanie a prespávanie uňho v dome. Ani práca do noci.

Pocítila som zrazu zvláštnu silu ako sa mi rozlieva v každej bunke tela. Odmietam byť obeťou!

Kým moje presvedčenie trvalo, odlepila som sa od steny a podišla k dverám, kde som pustila svoju kabelku. Rýchlo som z nej vytiahla malý pracovný netbook a zapla ho.

Tak drahý pán Cullen. Ako to len povedal? Že ma dnes už nepotrebuje? No veď uvidíme. Parchant jeden.

Pôvodnú apatiu, ktorú vystriedal citový kolaps, nahradila chuť po odvete. Teraz som bola pripravená k úderu.

Sieť sa rýchlo načítala a ja som si otvorila pracovný mail. Do políčka adresát som zadala personálne a v kópií to priložila jemu. Našpúlila som pery a premýšľala. Víkend? Týždeň? Ber to čert!

Od pondelka budem na dovolenke. Vrátim sa do práce o dva týždne. V prípade, že budete potrebovať prejednať pracovné záležitosti, obráťte sa na pani Margret Smithovú. Nebudem vôbec dostupná.

S pozdravom

Isabella Swanová

Posledná veta bol jasný odkaz preňho, ale bolo mi jedno, že ma bude považovať za teatrálnu. Stlačila som tlačidlo odoslať a s pocitom zadosťučinenia rýchlo vypla mail. Ešte by mi prišla odpoveď, na ktorú by som mala odpovedať.

Musím však odtiaľto vypadnúť. Nemôžem tu zostať. Určite by prinajmenšom Jerryho napadlo prísť ku mne a skontrolovať ma. Spustila som internetový prehliadač, ktorý automaticky načítal google.

Hmm, kam by som len išla? Los Angeles? Mexiko? Rio de Janeiro? Čím som svoje cestovateľské možnosti lokalizovala ďalej, tým som sa cítila spokojnejšia a slobodnejšia. Čím väčšia vzdialenosť by nás mala deliť, tým lepšie. Nikdy nie je pevnina dostatočná veľká, aby som sa cítila úplne bezpečne.

Vtedy mi to napadlo. Oceán je to správne riešenie. Poriadne veľký a hlboký, ktorý nezdolal ani slávny Titanic! Môj záujem sa okamžite presmeroval na Atlantic! Božská stará Európa!

Rýchlo som preklikla na spoločnosť ponúkajúcu letecké spojenia do celého sveta a pozrela som najbližší odlet do tej správnej destinácie.

V hlave sa mi začali vynárať pochybnosti, ale rýchlo som ich zahnala. Toto je to správne riešenie. Zdravý, pár týždňový odstup. Všetko si premyslím, navštívim nové miesta a nájdem riešenie, ktoré mi je teraz nedosiahnuteľné.

Zrazu som našla ten pravý let. S odletom už o päť hodín s pár voľnými miestami na palube. To je sen! Rýchlo som si jeden  jednosmerný lístok vyplatila cez IB a vypla počítač. O ceste späť budem uvažovať neskôr.  

Kútikom oka som pozrela na vypnutý mobil. Na letisko je to ďaleko a v dnešnej dobe bez mobilu. Pokrčila som plecia a opätovne ho zapla. Zapípal a oznámil mi správu, že sa mi niekto počas mojej nedostupnosti snažil dovolať, ale nechcela som vôbec vedieť, kto to bol a čo chcel. Rýchlo som vytočila číslo taxi služby a požiadala o odvoz na letisko. Mám najviac hodinu a pol, aby som sa tam dostala v čas na checking.

Kocky sú hodené. Letenka kúpená a taxík na ceste. Krv sa mi rozprúdila v žilách a srdce sa rozrušene rozbúchalo. Adrenalín zatlačil všetky chmúrne myšlienky do úzadia.

Vyskočila som na rovné nohy a bežala k šatníku. Do malej cestovnej tašky som nahádzala nejaké nohavice a pár tričiek. Spodnú bielizeň a ponožky. Len to najnutnejšie. Ešte nájsť kozmetický kufrík a zabaliť zubnú kefku.

Nikdy som nebola spontánna. Ale teraz som cítila, že ak sa zastavím, tak ma môj strach  a bolesť dobehnú. A moje zlomené srdce ma paralyzuje. A to som nemohla dovoliť. Potrebovala som sa rozptýliť. Nabrať nové myšlienky a podnety. Budem o tom uvažovať neskôr.

Nemyslela som na následky. Čo sa stane, keď odídem. Príprava výročnej slávnosti Cullen Industries bola takmer hotová, všetko rezervované a pozvánky rozoslané. Ak sa niečo poserie, nech si to riešia sami.

Usmiala som sa sama na seba. Bola som na seba hrdá. Nepoložilo ma to. Zvládla som to. A vôbec nie som teraz na úteku! Len tomu spratkovi dávam najavo, že nie som jeho majetok. Že nie som k dispozícií, kedykoľvek chce. Nie, hoci som chcela rýchlo zmiznúť, neutekala som. Len som potrebovala dovolenku a on príručku.

A kde je možné lepšie zahojiť rany na duši, ako v meste zamilovaných? Niekto by si možno myslel, že je to čisto masochistický počin, ale ja som denne päť rokov pracovala s mužom, ktorého som milovala. Aj keď som si to uvedomila, až dnes. Takže hranice masochizmu sú pre mňa mierne posunuté.

A práve  mesto, kde je láska základný tovar a predáva sa ako keksík aj k šálke cafe au lait, môže pre mňa znamenať dokonalú očistu. Miesto, kde uvidím lásku v jej skutočnej podobe a nie len ako jej lacnú náhradu.

Je rozhodnuté. Cestujem. A vybrala som si...

Paríž.

Tak, už som späť, aj napriek mnohým snahám sa stratiť a zostať v meste mojich snov. 

Máme ďalšiu desiatku za sebou. Prvá bola v znamení doberania a flirtovania, druhá predstavovala zbližovanie a tretia... Čo myslíte? Čo nás čaká nasledujúcich desať kapitol? 

Chcela by som vám poďakovať za komentáre pri predchádzajúcej kapitole. Viem, že bol zvrat nečakaný, ale Edward nie je obchodník s textilom. A jeho oblasť činnosti nie je len kvôli podobnosti s Tonym. ;) 

Dúfam, že sa vám táto kapitola bude páčiť. Som zvedavá na váš názor. 

Autor: MaryAngel (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Asistentka 20. kapitola: