Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Amor Fati - 1. kapitola

25.02.2010 (14:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1088×

*Guten Morgen. Ich entschuldige mich aber gestern war ich sehr müde. Deshalb habe ich so lang geschlafen und bin so spät gekommen.

* Sehr gut, würde ich sagen. Es freut mich sehr, dass ich endlich zu Hause bin.

1. Kapitola - Prebudenie

Tma. Nič viac som nevidel. Celého ma obklopovala, udržovala nad vodou a zároveň ponárala hlbšie.

Píp. To bol ten jediný zvuk, ktorý počuli moje uši. Postupne sa však všetko vyjasňovalo. Cez zavreté viečka som bol schopný vnímať svetlo. Cez moje telo sa prevalila vlna precitnutia. Pomali som si začal cítiť ruky i nohy.

Bojoval som proti únave zo všetkých síl a snažil sa otvoriť oči. Úspešne. Opatrne som otáčal hlavu a snažil som sa zistiť, kde som. Podľa všadeprítomnej bielej farby to mohla byť jedine nemocnica.

Pomali som sa posadil a snažil som si vybaviť udalosti z posledných dní. Šlo to celkom ťažko. Moje predchádzajúce spomienky sa mi zdali vzdialené, akoby som na ne hľadel cez závoj. Musel som spať dlho, iné vysvetlenie nemám.

„Dobré ráno. Dúfam, že ste sa vyspali dobre. Želáte si?“ spýtala sa sestrička, ktorá sa nečakane objavila v mojej izbe.

„Ehm, áno, prosím. Ja... Potreboval by som hovoriť s doktorom,“ zakoktal som. Čo som jej mal povedať? Dobrý deň. Práve som sa prebral a vôbec netuším, čo sa stalo. Asi nie. Nemohla sa pozrieť na moju správu a trochu ma informovať?

„Ale samozrejme, hneď k vám pošlem doktora Cullena,“ oznámila mi a hneď odišla.

Netrvalo dlho a do miestnosti vstúpil anjel. Nikdy by som neoznačoval mužov za pekných alebo škaredých, ale on bol iný. Jeho tvár priam žiarila dobrotou, neexistoval človek – ani sestrička –, ktorý by si nevšimol jeho dokonalých rysov.

„Edward, už si hore. Mám pre teba dobré správy. Operácia bola úspešná,“ hovoril úprimne potešený touto správou.

„A aká operácia?“ spýtal som sa hlúpo.

„Tvoja operácia srdca, Edward. No, vidím, že si zmätený. Začnem pekne to od začiatku. Tvoje srdce prestávalo pracovať, nepumpovalo ti do tela krv. Jediná tvoja nádej bola transplantácia. Na poslednú chvíľu sme našli vhodného darcu a hneď sme ťa aj operovali. Odvtedy ubehol týždeň. Chvíľu sme ťa udržiavali v umelom spánku, aby sme lepšie kontrolovali činnosť srdca a tiež sme si neboli istý, či nebudeš potrebovať príliš veľa morfia na zmiernenie bolesti,“ počas rozprávania si sadol vedľa mňa na posteľ a chytil ma za ruku.

„A moji rodičia?“

„Chodia za tebou každý deň presne o štvrtej. Vlastne, istý čas chodila len tvoja matka, ale potom sa k nej opäť pridal aj váš otec,“ odvetil s miernym úsmevom.

„A koľko je hodín?“

„Taký nedočkavý! Je ráno, Edward. Aj tvoje ráno. Začína ti nový život a mal by si si ho začať užívať,“ hovoril a kútiky jeho pier boli stále vytiahnuté nahor – do úsmevu.

„Prečo mám teda v izbe zatiahnuté záclony?“

„Aby si mohol odpočívať,“ odvetil pohotovo, ale úsmev mu povädol. Ešte chvíľu sme sa rozprávali, no potom mi sestrička priniesla niečo na jedenie a tak ma nechal osamote.

Presne, ako vravel doktor Cullen, o štvrtej do mojej izby vletela mama a nadšene ma objímala. Za ňou stál otec a len sa pre seba usmieval. On bol ten typ človeka, ktorý svoje pocity nevie dať najavo. A mama? Tá bola jeho presným opakom.

Po mesiaci ma konečne pustili domov z nemocnice a ja som sa nadšene hodil do svojej postele. Cítil som sa tak inak, akoby som práve začínal žiť nový život. A ani som vtedy nevedel, ako blízko som bol.

Ležal som na svojom obľúbenom mieste pri jazere a spomínal som na svoje detstvo. Na čas, keď ma navštívili dvaja anjeli. Aká hlúposť, no vtedy som bol malý a veril som tomu.

Sedel som vtedy na svojej posteli a hral sa, aspoň si myslím. Začul som zaklopanie na dvere a potom ich váhavé otváranie. Zdvihol som pohľad a uvidel najkrajšie bytosti na svete. Mohli sa rovnať anjelom, ak nimi neboli.

Ako malý som veril rozprávkam, to bolo jasné.

Vstúpili a spýtali sa ma, že či by som nechcel ísť s nimi. Samozrejme, kto by nechcel odísť, keď ho o to žiadal anjel? Ja som šiel bez zaváhania. Predstavili sa mi a ja im tiež. Volal som sa Mathew Pluml.

Moji nový rodičia odišli za opatrovnicou a keď sa vrátili, pomohli mi s balením. S mojimi anjelmi išlo balenie veľmi rýchlo.

Lúčil som sa so všetkými v domove, so všetkými, ktorých som mal rád, ale anjeli mi akoby nedovolili plakať. To ma len utvrdilo v mojej - teraz som už vedel, že absurdnej - myšlienke, pretože mi prinášali radosť ešte skôr, ako som sa k nim nasťahoval a spoznal ich.

Ešte si pamätám dom, do ktorého som sa vtedy sťahoval a musím povedať, že sa podobal skôr palácu, ako obyčajnému domu pre troch ľudí.

S trhnutím som sa prebral a pozrel sa na hodiny vedľa mojej postele. Bolo niečo pred siedmou. S povzdychom som sa posadil a uvedomil si, že som zaspal. Bolo krásne vyspať sa konečne doma, bez oslnivo bieleho okolia a pachu dezinfekcie.

Ale čo to bol za sen? Pripadal mi tak známi, akoby som to skutočne prežil. Cítil som sa dosť zmätene. Neviem, či to poznáte aj vy, že sa vám niečo snívalo a časom neviete, či to bol len sen alebo skutočnosť. A presne takýto pocit som mal aj ja. Avšak mne sa zdalo, akoby mi to malo pripomenúť niečo, čo sa stalo.

Avšak, ja nie som Mathew Pluml.

Bol som z toho nesvoj, ale snažil som sa na to zabudnúť. Vstal som a pomaly som sa išiel obliecť. Vtedy som si však všimol, že slnko je už vysoko na oblohe. Poponáhľal som sa teda s obliekaním a rýchlim krokom som šiel do jedálne, kde ma už čakali raňajky a aj netrpezlivo vyzerajúci rodičia s bratom.

*„Dobré ráno. Ospravedlňujem sa, ale včera som bol veľmi unavený. Preto som spal tak dlho a prišiel som neskoro,“ snažil som sa ospravedlniť, ale rodičia na mňa len zmätene hľadeli.

„Cítiš sa dobre?“ spýtala sa starostlivo mama.

*„Veľmi dobre, povedal by som. Som šťastný, že som už doma,“ usmial som sa a posadil som sa na svoje obvyklé miesto.

„Akým jazykom to...“ začala mama, ale prekričal ju môj otec, ktorý bol značne nahnevaný.

„To nie je vtipné, Edward! Ak nevieš, ako sa máš chovať, tak by si si mal pred raňajkami prevetrať hlavu,“ povedal a na záver ma schladil neprívetivým pohľadom. Vždy, keď sa takto díval, tak som vedel, že by som mu mal vyhovieť. Postavil som sa teda a vyšiel som na záhradu. Ľahol som si na lavičku pod strom a uvažoval som, kde som spravil chybu.

Nič ma však nenapadlo. Veď som sa im ospravedlnil!

Po nejakom čase som sa vrátil do jedálne, no rodičia tam už neboli. Rýchlo som do seba nahádzal raňajky a vydal som sa na prechádzku do záhrady. Potom som išiel do našej knižnice a vytiahol si z police knihu, ktorú som ešte nečítal, a s ňou v ruke som zamieril von. Sadol som si pod strom a pustil som sa do čítania.

„Pán Edward!“ začul som kričať slúžku. Rýchlo som zavrel knihu a šiel jej naproti.

„Pane, vášmu otcovi a bratovi sa spravilo nevoľno. Už od tej výpravy sa necítili dobre, ale teraz je to vážnejšie. Vaša matka trvá na tom, že musia ísť do nemocnice, ale asi bude potrebovať vašu pomoc,“ hovorila zadýchane, no najrýchlejšie, ako vedela.

„Ďakujem,“ prikývol som a bežal som do domu.

„V pravom krídle...“ kričala ešte za mnou a ja som jej bol vďačný. Letel som naprieč domov a snažil sa cestou niekde položiť tú knihu. Matka ma nerada vidí s knihami v ruke.

„Matka,“ povedal som, keď som vstúpil do miestnosti, kde ležali na dvoch oddelených posteliach môj otec a starší brat. Oni teraz spali, tak som svoj tichý pozdrav adresoval len mojej mame.

„Edward, ešte kým spia ich musíme dostať do nemocnice. Dora už išla zavolať aj komorného, ktorý nám pomôže a...“ na chvíľu svoju reč prerušila a unavene sa posadila na posteľ.

„... prenesieme ich do koča. Musia ísť do nemocnice,“ vysvetľovala. Až teraz som si uvedomil, aký rušný týždeň musela mať. Odvtedy, čo išli mimo mesto, sa necítia dobre a moja mama sa musela starať o otca, brata i mňa. Otec ale za mnou do nemocnice chodil, nuž asi proti vôli matky. Skutočne nevyzerali dobre.

Na komorného sme nemuseli čakať veľmi dlho, ale aj za tú dobu im mama niekoľko krát vymenila obklady a snažila sa znížiť ich teplotu, ktorá stále narastala.

Za pomoci našich služobných sme teda dostali dvoch členov mužskej časti rodiny do auta a vyrazili sme do nemocnice. Dalo mi veľa práce presvedčiť matku, aby nám nepomáhala s nosením. Mal som pocit, že aj ona by si potrebovala oddýchnuť, nevyzerala práve najlepšie – čo sa týka zdravotného stavu, inak bola ako vždy dokonalo upravená a starostlivá.

Do nemocnice sme prišli celkom rýchlo. Sestričky sa rýchlo postarali o ich prevoz na izbu a následné vyšetrenie. Ja s mamou som sedel v čakárni a čakal na verdikt doktora, ktorý ich vyšetroval. Myslím si, že to bol môj lekár – teda doktor Cullen –, čo bol práve pri mojom otcovi a bratovi, Edmundovi. Paráda, aké podobné mená máme, no nie? Bolo také ľahké si nás zmýliť a to nie len kvôli nášmu výzoru, ale i pre mená.

Ach. Už nech vieme, čo sa deje – prial som si a moje želanie sa prekvapivo rýchlo splnilo. Doktor práve vychádzal z dverí a mieril k nám. Najskôr nás milo pozdravil, no na ďalšie zdvorilosti už viac nedbal. Zrejme vedel, čo chceme počuť.

„Takže, spravili sme niekoľko vyšetrení a musíme vám oznámiť, že dostali zrejme španielsku chrípku. Nemali by ste k nim vôbec chodiť, je vyhlásená pandémia. Radil by som vám ísť domov.“

Matka si zložila hlavu do dlaní a rozplakala sa. Lekár ju chcel upokojiť a tak jej chytil ruky a snažil sa jej ich odtiahnuť od tváre. Potom sa však zarazil.

„Ako dlho ste sa o nich starala sama?“

„Ja neviem, týždeň,“ odpovedala a znepokojene sa na neho pozrela.

„Určite to bolo aspoň osem dní pred tým, ako ste prepustili Edwarda. My sme vám ho sem priniesli a asi dva týždne na to obaja odišli na nejakú výpravu. Keď sa vrátili, boli zmorený, ale myslela som si, že to len z cesty. Potom sa ukázalo, že sú na tom horšie, ale nenapadlo ma, že je to až také,“ začala opäť vzlykať.

„No, ak vám to pomôže, vy by ste tu tiež mali ostať. Bolo by najlepšie, ak by sa Edward vrátil domov s vašimi služobnými.“

*** 

Prológ - Zhrnutie -

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Amor Fati - 1. kapitola: