Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alone but together - 25. kapitola + Epilóg

04.08.2010 (08:45) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 6231×

25. kapitola: Deti???

Bella:

Nasledujúce mesiace uplynuli neskutočne rýchlo. Moje bruško sa pomaly zväčšovalo, no nie len ono sa menilo. Menila som sa aj ja. Zo začiatku to bolo naozaj zvláštne. Pomaly som strácala chuť do jedla a pri pomyslení na krv sa mi zbiehali slinky. Carlisle to komentoval tým, že naše bábätko bude v stravovaní skôr ako Edward než ja. Neriešili sme to nejako zvlášť, pre naše bábätko by som spravila čokoľvek. Neskôr sa začali diať ešte divnejšie veci. Aj keď ma tehotenstvo trochu unavovalo, akosi som to po čase prestala pociťovať. Aj po dlhom dni som sa cítila sviežo a oddýchnuto. Nikdy som nespala dlhšie ako pár hodín, no nebola som nevyspatá. Napriek tomu som bola stále viac bledšia a bledšia, moja koža už nebola taká mäkká, práve naopak. Pohybovala som sa rýchlejšie, všímala som si viac vecí naraz. A práve vtedy, skrslo v Edwardovej hlave vysvetlenie tohto všetkého. S Carlislom ho preberali mnoho hodín, no na nič lepšie nevedeli prísť. Podľa nich sa u mňa mala spustiť premena na upíra. Carlisle to pripisoval nášmu dieťatku, Edward zase prirodzenému chodu. Vraj sa moja inak približne tri dni trvajúca premena, pretiahla do omnoho dlhšieho obdobia. Ani jeden však nevedel prísť na to, kam sa podela tá ohnivá bolesť z premeny. Ja som sa stále cítila dobre, nič ma nebolelo. Ostatní boli radi, že to nemusím podstúpiť, najmä keď som tehotná. Ja som sa tiež nesťažovala.

Čas utekal rýchlo, Carlisle odhadoval pôrod o dva týždne, keď sa to stalo. Zrazu, z ničoho nič, práve keď som vychádzala z kúpelne, sa mi celé telo zhrbilo pod náhlou, ostrou bolesťou. Bolo to niečo neznesiteľné. Mala som pocit, akoby ma niekto polial benzínom a zapálil. Celé telo som mala v ohni a niekde mimo tohto faktu, som si uvedomila, že sa ostatní mýlili. Bolesť nezmizla, len sa oneskorila. Takisto niekde okrajovo som vnímala, ako ma niekto vzal do náručia a následne položil na posteľ. Horko-ťažko som otvorila silno zavreté oči a zbadala Edwardov bolestný výraz. Chcela som mu povedať, že o nič nejde, no nemohla som. Edward ma hladil po tvári a tíšil slovami, no nijako to nepomáhalo. Ani neviem ako dlho to trvalo, možno prebehlo aj niekoľko dní, ja už som čas nevnímala. Až keď bolesť začala pomaly ustupovať, som mohla myslieť znovu racionálne. Edward bol celý čas u mňa, a tak keď som znovu otvorila oči, bolo na ňom vidieť, že aj on si oddýchol.

„Už je to lepšie,“ odvetila som na Carlislovu otázku ohľadom bolesti. Bola to pravda, nemuseli vedieť, že to úplne nezmizlo. Stačí, že sa tým trápi Edward. Všimla som si, že každý z nich má už čierne oči, takže muselo prebehnúť veľa času.

„Je to presne týždeň,“ upresnil mi to Edward. Páni, tak dlho? Vôbec som to nevnímala.

„Asi by ste mali zájsť na lov,“ podotkla som.

„Ani náhodou. Nepohnem sa od teba,“ odhodlane riekol Edward a ja som vedela, že hovorí pravdu a len tak neodstúpi.

„Ja tiež ostanem. Ešte to tak nepotrebujem,“ riekla Alice. Aj som jej verila, zo všetkých mala asi najsvetlejšie oči, aj keď boli tmavé.

„Bella, si si istá?“ pýtal sa Carlisle.

„Áno, stopercentne. Už mi je lepšie a čím skôr odídete, tým skôr sa vrátite,“ presviedčala som ich. Naozaj tu nepotrebovali byť, keď to nie je nutné. Ktohovie, kedy budú mať znovu šancu si ísť zaloviť. Všetci sa na mňa vďačne pozreli, Esme ma na rozlúčku pobozkala na čelo a už ich ani nebolo.

„Budú sa ponáhľať,“ povedal Edward a uvolnil strnulú pozíciu, v ktorej sedel pri posteli. Alice si ľahla ku mne na posteľ, ja som sa tiež posunula, aby si ľahol aj Edward a takto sme sedeli ešte pol hodinu, než som niečo ucítila. Hneď nato som vedela, čo sa deje. Vedel to aj Edward. Šokovane, bez pochybu sedel, čo upútalo Alice.

„Edward, čo sa deje?“ vyzvedala.

„Alice, praskla mi voda,“ hlesla som a Alice tiež ustrnula v pohybe. Tak toto nie!

„No tak, preberte sa, obidvaja. Teraz mi to nerobte,“ zaskučala som, pretože som začínala byť stále viac zúfalejšia. Toto sa mohlo stať len mne. Môj adoptívny otec je zrejme najlepší doktor na svete, a keď rodím ja, tak tu nie je. No nič, budeme to musieť zvládnuť mi traja. Samozrejme, keď sa konečne pozbierajú.

Ako prvému sa to podarilo Edwardovi. Po spŕške starostlivých otázok, začal pripravovať všetko na pôrod tu, v dome.

„Dýchaj, Bella,“ hučala do mňa Alice, keď začali prichádzať prvé kontrakcie. Hej, jej sa to ľahko povie. Zrejme pochopila a tak za mnou poslala radšej Edwarda. Ten ma chytil za ruku a pobozkal na čelo.

„Ty to zvládneš, ja viem, že to dokážeš,“ povzbudzoval ma, no ja som si tým nebola istá.

„Ale ja áno.“ Povzbudivo sa na mňa usmial môj princ.

„Bella, priprav sa. Keď poviem, zatlačíš,“ riekla Alice, ktorá sa uchopila odrodenia bábätka.

„Tlač, Bella,“ zvolala a ja som poriadne zatlačila.

„Už vidím hlavičku. Má vlásky ako Edward,“ zvýskal radostne Alice. Usmiala som sa, môj sen sa stával stále viac a viac reálnejším.

„Tak ešte raz, Bella. Tlač,“ a ja som zatlačila. Ihneď potom sa domom rozlial detský plač.

„Je to chlapček,“ zvolala Alice, bleskurýchle maličkého zabalila do modrej deky a už mi ho aj podávala. S Edwardovou pomocou som si ho vzala do náruče a nemohla sa naňho vynadívať. Bol tak krásny, tak dokonalý, ako jeho ocko. Edward sa na nás dojato zahľadel a všimla som si rovnakú lásku a oddanosť k tomuto malému uzlíčku v mojom náručí, akú som cítila aj ja. Edward ma jemne pobozkal a pohladkal nášho maličkého. Ten prestal plakať a zaujato si nás prezeral s jemným úsmevom na perách.

„Má oči po tebe, ako v tvojom sne,“ riekol Edward a ja som sa ešte viac usmiala.

„Áno, no v sne bol dievčatkom,“ pobavene som riekla a vtedy sa ozvala ďalšia kontrakcia. Edward mi vzal malého z náručia a tiež sa čudoval. Alice zarazene riekla: „Tak fajn, asi budete mať dvojčatá.“ Ale ako je to možné? Carlisle by to snáď mohol vedieť, či nie? No keď sa to tak vezme, asi ani nie. Celé moje tehotenstvo bolo akýmsi zvláštnym tajomstvom obopínané. Takže asi by som sa nemala čudovať.

„Zatlač Bella,“ a ja som už po tretíkrát zatlačila.

„Má to hlavičku,“ zvesela zvolala Alice.

,No tak to som si oddýchla,' pomyslela som si sarkasticky, na čo sa Edward zasmial.

„Poslednýkrát, Bella.“ A hneď potom sa domom ozval druhý detský plač.

„Je to dievčatko,“ tancovala Alice a zabalila maličkú do ďalšej modrej deky. Ihneď nato mi ju podala. Vyzerala úplne rovnako ako vo sne. Vlásky po Edwardovi a očká po mne. Presne ako jej braček. Do očí sa mi nahrnuli slzy z toľkého šťastia. Edward ma znovu pobozkal a malú pohladkal. Tá sa radostne zasmiala. Moje srdce však začalo biť stále rýchlejšie. Uvedomili si to aj Edward s Alice. Môj manžel mi vzal malú z rúk a podal ju Alice, ktorá už v jednej ruke držala nášho synčeka. Hlava sa mi točila, strašne citlivo som vnímala každý zbesilý úder môjho srdca. To už tĺklo tak rýchlo, až som miestami mala pocit, že stojí. Keď zrazu buchlo a potom znovu, vedela som, že už nasleduje len posledný úder. Buch... a potom už len ticho.

„Bella, Bella,“ triasol so mnou hysterický Edward, keď som otvorila oči. Všetko však bolo teraz ešte jasnejšie, ešte detailnejšie. A Edwardova tvár? Keď som si doteraz vravela, že je dokonalý, tak to som mohla povedať teraz. Edward na mňa zmätene hľadel, nevedel čo sa deje. Keď mi v tom do nosa udrela zvláštna vôňa. Taká lákavá a pritom ani nie. Nevedela som to popísať, no môj pohľad skĺzol k dvom modrým dekám, ktorých obsahy držala Alice v rukách. A vtedy mi to došlo. Moja premena bola u konca. Bola som upír. Ako prvé ma napadlo, či by som nemala zmiznúť. Nikdy by som si nedokázala odpustiť ak by som ublížila našim deťom. No potom mi došlo niečo ďalšie. Tá lákavo-nelákavá vôňa bol pach ich krvi. Nepociťovala som žiadnu zbesilú túžbu po nich skočiť a vysať ich. Vlastne ma to vôbec nenapadlo. Edward sa na mňa očarujúco usmial a byť človekom, tak asi omdliem. Teraz nahodil svoj lišiacky úškrn, chytil ma za ruku a viedol k našim deťom. Postavila som sa pred nich a očarene som na nich hľadela. Alice sa usmievala do ucha k uchu a podala nám deti. Ja som držala našu dcérku a Edward nášho synčeka.

„Sú dokonalí,“ očarene som vydýchla a Edward horlivo prikyvoval. Alice sa ihneď pustila do upratovania a ani nie o dve minúty bola už izba ako predtým, akoby sa tu vôbec nič neodohralo. S Edwardom sme si sadli na posteľ a naša sestrička k nám.

„Máte už nejaké mená?“ spýtala sa nás.

„No vlastne aj hej. Čo myslíš?“ spýtala som sa Edward, ktorý mi mená už dávno vyčítal z hlavy. Usmial sa a súhlasne prikývol.

„No, keďže som si myslela, že to bude dievčatko, tak som rozmýšľala nad Poppy.“ Alice sa tvárička rozžiarila ako slniečko.

„To je krásne meno. A čo chlapček?“ Teraz odpovedal Edward.

„Bella sa jednoznačne rozhodla pre moje meno a ja nenamietam. Takže sa bude volať Edward Junior, skrátene EJ,“ hrdo prehlásil Edward. Alice nadšene ševelila o tom, aké to bude pre ostatných prekvapenie, a že zrejme nikto nevyhrá stávku ohľadom pohlavia dieťatka. Keď vtom sa dvere rozleteli a v nich stáli naši blízki. Zmätene tikali očami po izbe tancujúcej Alice, po mne a Edwardovi s maličkými v rukách, až sa asi po minúte spamätali a prepuklo všeobecné veselie. Esme s Rosalie by určite plakali keby mohli, predávali si dieťatká z jednej náruče do druhej. Carlisla fascinoval priebeh pôrodu a to čo nasledovalo potom. Jasper s Emmettom sa neustále dohadovali o stávke, až to zarazila Esme s tým, že nevyhral nikto. Teraz, keď sme stáli všetci v izbe a naše šťastie doplňovali dva malé uzlíčky v modrých dekách, bolo všetko dokonalé.

„Tak, Poppy aj EJ sa už napapkali a sú pripravení na cestu,“ zaševelila Esme s Rosalie, ktoré nám práve priniesli naše ratolesti.

„Dobre, vyrážame,“ zavelil Carlisle a už aj nastupoval do svojho mercedesu. Ešte predtým som sa rozlúčila s touto úžasnou chatou a spolu s Edwardom sme položili naše deti do sedačiek a vyrazili. Mierili sme do nášho nového domu, ktorý už bol vynovený podľa prísnych Esminých inštrukcií.

Cesta nám ubehla veľmi rýchlo, ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa pred absolútne nádherným domom. Bol proste dokonalý. Moderný, priestranný a presvetlený. Okrem prízemia, mal aj jedno poschodie a podzemnú garáž. Nechýbala úžasná terasa a balkóny v niektorých izbách. Všetci sme spoločne prešli prízemím, kde sa nachádzala obrovská obývačka s krásnym pianom, celá ladená do biela, ďalej kuchyňa, nerezová a chromovaná, potom jedna kúpeľňa neutrálnej bielej farby a samozrejme terasa. Na prvom poschodí sa nachádzali mnohé izby. Naľavo od schodov boli Carlisle s Esme v klasickej izbe mandľovej farby a tmavohnedým nábytkom. Oproti nim mali izbu Alice s Jasperom. Mali ju veľmi modernú so sýtozelenými stenami a farebným nábytkom a doplnkami. Napravo do schodov boli Rosalie s Emmettom v chladivej, modrej izbe s tmavomodrým nábytkom. A oproti nim sme mali izbu my, s Edwardom. Boli tiež moderne zariadená s bielymi stenami a čierno-zlatým nábytkom a doplnkami. V našej izbe bolo ešte dvoje ďalších dverí. Jedny do kúpelne a druhé do detskej izbičky pre naše deti. Do ich izby sa dalo dostať aj z chodby. Izba bola úplne kúzelná. Steny boli nádherne žlté, miestami dozlatova. V strede boli dve nádherné, biele kovové postieľky a nad nimi, zo stropu viseli ligotavé hviezdičky. Proste nádhera. Poppy a EJa sme uložili, keď sa k nám pridali aj ostatní. Edward ma objal a zrejme nad niečím premýšľal, pretože hneď nato Alice radosťou zvýskla.

„To je úžasné,“ štebotala a dookola pobehovala ako kozmická strela. Zmätene som hľadela na Edwarda, ktorý sa potulne usmieval.

„Kedy?“ chcela vedieť Alice.

„O mesiac,“ potvrdil jej Edward a už boli zmätení aj ostatní. Alice s ešte väčším úsmevom odcupitala niekam preč a Jasper ju nasledoval.

„Povieš mi, o čom ste sa bavili?“ vyzvedala som.

„No rozmýšľal som, že ak chceme Rose a Emmetta predbehnúť, mali by sme začať čím skôr.“ Fajn, teraz ma totálne zmiatol a nie len mňa. A vtedy sa mi rozsvietila žiarovka. Tentoraz som zvýskla ja a hodila sa Edwardovi okolo krku. Emmett si nás prezieravo prezeral, no ešte mu to nedošlo.

„Ehm...,“ odkašľal si Carlisle. Obidvaja sme sa na neho otočili a riekli: „Budeme sa brať.“ Emmettovi to konečne docvaklo a namosúrene riekol: „Ha, to sa vám aj tak nepodarí,“ sebavedomo vyhlásil. Chytil Rose okolo pásu a niekam s ňou zmizol.

„Teraz už budeš mať svadbu takú o akej si snívala,“ dýchol mi do tváre Edward a nežne pobozkal.

Epilóg

Bella:

Ach... aj teraz, keď som sa mala vydávať druhý raz, som bola rovnako nervózna ako prvýkrát. Alice sa znovu podarilo nemožné. Táto svadba bola snáď ešte veľkolepejšia ako tá prvá. Všetko bolo zladené do zlato-biela. Všade samé kaly a biele ruže. Tentoraz sa svadba mala konať na záhrade. Esme tam dala pristaviť biely, drevený altánok, chlapci tam pre dnešný deň pokladali parket pod holým nebom. Alice s Rosalie mali na sebe nádherné družičkovské šaty. Boli saténové, Rosaline zlaté a Alicine strieborné. Mne Alice dala zhotoviť naprosto úchvatné šaty. Boli plne odlišné ako tie prvé, no rovnako krásne. Tieto boli viac dobové, no s modernými prvkami. Akoby sa zmiešali Edwardove ľudské časy so súčasnosťou. Ja som nikdy nebola na nadýchané, princezničkovské šatôčky, no toto bola dokonalosť sama o sebe. Čipkovaný vrch smeroval jemne ku krku a zvýrazňoval ho. Volánikovitá sukňa sa tiahla až po zem. Proste vyrážali dych. Alice mi nádherne upravila vlasy, jemne ich vzadu zopla, no nechala aby spadali až po chrbát.

„Tak fajn. Ako vždy, šaty nové, požičaný je tentoraz môj podväzok a niečo staré a modré...,“ hundrala Alice. Esme ku mne znovu pristúpil a tentoraz mi darovala nádherné, starožitné hrebienky do vlasov s modrými kamienkami. Alice mi ich obratne vložila do vlasov a domom sa začala rozoznievať svadobná hudba. Tak ako po prvýkrát, aj teraz sme pomaly schádzali zo schodov, prvá Rosalie, hneď nato Alice. Carlisle ma znovu odprevadil pred oltár, kde už na mňa čakal lišiacky usmievajúci sa Edward. Esme s Emmettom držali naše dve malé slniečka, pričom Jasper hral na piano, ktoré ani neviem ako dostali von na záhradu. Znovu to bolo úplne rovnaké ako prvýkrát. Stále rovnako dojemné, stále rovnako kúzelné. Ani sme sa nenazdali a už sme boli svoji, opäť. Vďaka Alicinej bezchybnej organizácii sa obrad prelinul do oslavy. Tentoraz sme si ju užili naplno. A neboli sme sami. Naše pozvanie prijali Carmen s Eleazarom a prišla dokonca aj Kate. Ospravedlnila Irinu, ktorá tiež chcela prísť, no niekto musel ostať s nahnevanou Tanyou. Pozvanie prijali aj Carlislovi dávny priatelia z rôznych kútov sveta. A nakoniec sa sem uráčili prísť aj Volturiovci. Konkrétne Aro spolu s Jane, Alecom, Felixom a Demetrim a na moje prekvapenie prišli aj Lex s Marcusom. Aro mi prezradil, že Lex priam čarovne pôsobí na Marcusa. Odkedy sa k nim pridal, Marcus sa konečne prestal tváriť unudene a začal si vychutnávať existenciu, tak ako by mal. Lex im do života priniesol veľa humoru a zábavy, ktorá im naozaj chýbala. A takisto s nimi prišla aj Sophia, nový volturiovský prírastok. Ako Marcus pobavene prezradil, v garde sa už uzatvárali stávky, kedy sa s Lexom dajú dokopy, pretože to medzi nimi iskrí. Krajšiu svadbu som si nemohla ani predstaviť. 

Keď už bolo po všetkom a všetci hostia už odišli, zbadala som mnoho kufrov na našej verande.

„Ideme niekam?“ spýtala som sa svojho manžela.

„Iste, na svadobnú cestu,“ veselo riekol.

„S toľkými kuframi?“ zdesene som sa pýtala, pretože som ich tam videla aspoň dvadsať.

„Poznáš Alice, nikdy by nedovolila, aby sme šli každý len s jednou.“

„Počkaj, každý?“ To ma zmiatlo.

„No, keďže sme nechceli ísť bez našich detí a na svadobnej ceste by sme potrebovali aj nejakú opatrovateľku ak by sme chceli byť aspoň chvíľku spolu, rozhodli s nami ísť aj Carlisle s Esme. To sa nepáčilo Alice s Jasperom, ktorý chceli ísť tiež, no a potom sa pridali aj Emmett s Rosalie, s tým, že oni nesmú chýbať. A tak ideme všetci.“ Krútil nad tým hlavu Edward.

„A kam vlastne ideme?“ vyzvedala som.

„Na jedno čarovné miesto. Nádherné pláže, čisté a tyrkysovo-modré more, bujná a pestrá vegetácia. Raj na zemi,“ šepkal mi Edward do ucha, zatiaľ čo sme čakali na ostatných.

„Hm... to znie krásne,“ šepla som, a keď som si predstavila ako sa milujeme niekde v krásnej lagúne, až som sa vzrušením zachvela. Edward si ma bleskurýchle otočil a náruživo pobozkal.

„Nechajte si to na neskôr,“ húkla Alice a tak sme boli nútení nasadnúť.

Medové týždne boli absolútne dokonalé. Všetci sme si ich užili naplno, najmä deti. More a pestrá džungľa na ostrove kde sme boli ich fascinovala a tak mali vždy čo robiť. Buď sme sa prechádzali po džungli, pozorovali more, hľadali mušle alebo sme sa zabávali na Emmettovi, ktorí nám vždy dokonale zahral útok žraloka, ktoré potom vždy skolil. Nič krajšie a dokonalejšie už snáď nemohlo byť. A toto nás malo sprevádzať aj po zvyšok večnosti.

Edward:

Koľko vecí sa zmenilo potom, čo nás Caius zákerne rozdelil. Asi ani netušil, že nám síce na chvíľu spôsobí bolesť, no na večnosť zabezpečí šťastie a radosť. Vďaka nemu som stretol svoju životnú lásku, vďaka nemu som dostal šancu stať sa otcom. Teraz sme boli spolu, na Esminom ostrove, a vychutnávali sme si spoločne strávené chvíle. Keď tak nad tým premýšľam, aj keď sme boli sami, rozdelení, stále sme boli spolu, v našich srdciach.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alone but together - 25. kapitola + Epilóg: