Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » All The Right Moves 3. kapitola

22.07.2012 (07:15) • Dreamgirl • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1460×

You make me smile

„Cŕŕŕn, cŕn, cŕnnnn...“ Vypnite to niekto. Bože, ako mi len treští v hlave. To je bolesť. Ale však včera som toho nevypila zas až tak veľa. Len tri mojita. To je nič pre bežného človeka. Ale mne aj to dosť stúplo do hlavy.

„Cŕrrrrn...“ Kde je ten prekliaty mobil. Prudko som sa posadila a až v tej chvíli som zistila, že to nebolo rozumné. Bolesť mi tupo pulzovala v spánkoch. Nádych, výdych. A ešte raz. Trochu lepšie. Nakoniec som nabrala odvahu a opatrne prešla ku kreslu, v ktorom ležala moja kabelka s mobilom, ktorý už dávno prestal zvoniť. Alice, no jasné. Kto iný by ma budil takto skoro rá...  no. Ale nie, do pekla. Už sú dve hodiny popoludní. Prečo ma nikto nezobudil.

„Cŕnn.“ Už zase.

„Prosím!“ ozvala som sa namosúrene.

„Ahoj, Bella. Počujem, že si vstala dnes nesprávnou nohou.“

„Ahoj, Alice. Prepáč, len som trochu naštvaná, že si ma nezobudila po včerajšku skôr, teraz som zmeškala prednášku. A navrch mi ešte ide prasknúť hlava,“ povzdychla som si zúfalo.

„Prepáč, prepáč. Kašli dnes na školu. Keď jeden deň vynecháš školu, svet sa nezrúti.“

„Alice, kde vlastne si?“ opýtala som sa so štipkou zmätenosti.

„Ešte stále u Jaspera, prídem až na večer, takže ma nečakaj.“ Už som si konečne spomenula, prečo Alice nie je u nás na intráku.

„Jasper, prestaň! Bella, už musím. Vidíme sa večer. Pa.“ Ona mi to zložila. Tss. Aspoň jedna z nás si užíva.

Dobre, teraz by sa mi zišla sprcha. Snáď sa mi pri nej podarí rozlúštiť aj ostatné zmätené spomienky. Zodvihla som sa z kresla a odkráčala si tých desať krokov do kúpeľne. Prudko som otvorila dvere a dobre, že mi nevypadli oči z jamiek.

„Prepáč, ja som nevedela, že tu niekto je.“ Celá červená som zabuchla dvere a div sa neprepadla pod zem.

Práve som videla nahého Edwarda Cullena. No nie celkom nahého. Stihla som si vychutnať len pohľad na je ho vypracovaný chrbát, silné paže a neskutočný zadok. Bella, spamätaj sa. Je to brat tvojej najlepšej kamošky a spolubývajúcej. Preboha, čo tu vôbec robí. Mysli! Posledné, čo si jasne pamätám je, že ma niekto opatrne vybral z auta a neskôr uložil do postele. Nie, ja som ho asi pobozkala. Nie, nie, nie. Čo som to vystrájala.

Dvere na kúpeľni sa znova otvorili, ale tentokrát z nich už vyšiel oblečený Edward.

„Už je voľná kúpeľňa. Nechcel som ťa vyľakať, prepáč,“ ozval sa ospravedlňujúco.

„Nie, ešte raz, ty prepáč. Ja mám menšie okno zo včera a zabudla som, že si tu,“ povedala som mu úprimne, ale v hlave ma hryzla jedna otázočka, na ktorú som nemala odvahu sa ho opýtať.

„To je OK. Nevyzeráš moc dobre, si bledá ako stena. Nie je ti zle?“ opýtal sa ma s vystrašeným výrazom v očiach.

„Som v pohode. Len ma trocha bolí hlava, ale ináč som v poriadku.“ Odmlčala som sa na chvíľu.

 „Edward, môžem sa ťa spýtať, čo sa stalo včera v noci? Teda, po tom, čo si ma uložil do postele. My sme spolu...“ ďalšia odmlka. „... no veď vieš. Lebo ja...“

„Bella, stačí,“ prerušil ma, „nemusíš sa obávať, nič sa medzi nami nestalo. Veď si ešte aj oblečená v tom istom.“

„Ja som ale...“ Pozrela som sa na svoje oblečenie, ktoré bolo naozaj stále to isté. Dnes je to jeden trapas za druhým. „Ver mi, ešte nikdy som sa necítila trápnejšie, prepáč.“ Hodila som naňho ospravedlňujúci výraz. Neodpovedal, iba na mňa mrkol, za čo som mu bola vcelku vďačná, lebo naozaj nemám nervy na ďalšiu trápnu diskusiu.

„Ak dovolíš, idem si dať ľadovú sprchu,“ povedala som s podivným úšklebkom na tvári a namierila si to bez ďalších okolkov do kúpeľne, kde som za sebou zamkla dvere. Vliezla som si do sprchy a naozaj na seba pustila studenú vodu. Prekvapivo mi nepomohla len na hlavul ale aj na uvoľnenie tela. Len tak som tam stála a snažila si utriediť myšlienky. Takže po prvé, Alice ma včera nechala samú s Edwardom a len tak sa vyparila s Jasperom. Po druhé som očividne flirtovala s úplne každým, čo mi vôbec nejde do hlavy, kedže ja flirtovať neviem... Po tretie ma Edward odviezol domov, uložil do postele a ja som ho pobozkala. Našťastie sme nezašli ďalej. Po štvrté som ho pred pár minútami videla nahého, ale musím uznať, že ten pohľad stál za to. Ach, ten zadok. Už ani ľadová sprcha nezberá. Áááá... To už by stačilo.

Rýchlo som si umyla vlasy a poriadne vydrhla zuby a ústa, v ktorých som mala ešte stále alkoholovú pachuť. Posledné kvapky vody a môžem vyliezť. Obmotala som sa do uteráka a v tom som si uvedomila, že som si nezobrala žiadne oblečenie so sebou. Do toho smradľavého sa už nenavlečiem.

Opatrne som otvorila dvere a skontrolovala situáciu na chodbe. Edward tu nebol. To mohlo znamenať, že je buď u Alice, alebo už odišiel. Rozhodla som sa využiť daný moment a namierila som si to do mojej izbietky, hneď k mojej skrini s neveľkou zbierkou šatstva. Vybrala som z nej tmavomodré rifle a obyčajné biele tričko s véčkovým výstrihom. Hodila som tie veci na posteľ a z komody vybrala spodné prádlo, do ktorého som sa ihneď nasúkala. Prešla som k posteli kde som mala položené veci.

„Bella, môžem? Nesiem ti kávu,“ opýtal sa Edward a hneď aj vošiel do mojej izby cez pootvorené dvere. A ďalší trapas je na svete, kedže sa mu naskytol pohľad na mňa ako si zapínam rifle a inštinktívne sa snažím zahaliť hruď. Ešte šťastie, že som mala na sebe aspoň podprsenku. Edward sa so zahanbeným prepáč otočil na špičkách a vykráčal z mojej izby. Ja som išla hneď za ním, len čo som sa navliekla do trička.

„A sme si kvit,“ povedala som mu pobavene, aj keď som ešte stále cítila červeň na lícach.

„No, o tom by sa dalo polemizovať, keďže ja som bol úplne nahý. Radšej to nechajme tak. Prepáč, že som ti tam tak vtrhol, to som naozaj nechcel. Nech sa páči,“ povedal podávajúc mi kávu.

„Ďakujem,“ odvetila som. Nastalo hrobové ticho, ktoré bolo prerušované len usŕkavaním si z káv.

„Hmm... rozmýšľala som, že keď sme už školu prepásli, tak by sme mohli niečo podniknúť. Čo ty na to?“ opýtala som sa ho a pritom som sa pokúsila o psie oči. Asi to zobralo, lebo mi hneď odkýval na súhlas. Teraz už len vymyslieť kam sa pôjde.

„Ak nemáš nič proti, chcel by som ti ukázať jedno miesto.“ On mi snáď číta myšlienky. Okamžite som nadšene prikývla. Dopili sme kávičku a pobrali sa na náš výlet. Odviezli sme sa autom do jedného menšieho prístavu na Temži. Najprv som sa čudovala, čo tu robíme, ale keď nás Edward zaviedol k jednej menšej lodi, všetko mi docvaklo. Celá som sa rozžiarila. Zbožňujem lode, tú rýchlosť a voľnosť. Vietor vo vlasoch a kvapky vody na koži.

„To je tvoja loď?“ spýtala som sa ho celá prekvapená. Vedela som od Alice, že jej rodina je bohatá. Ale nepredpokladala som, že až tak veľmi, aby si mohla dovoliť aj taký rozmar ako je vlastná loď.

„No, nie tak celkom. Patrí môjmu otcovi,“ široko sa na mňa usmial. Prečo ma ešte stále prekvapuje, že ma jeho úsmev dostáva do kolien?

„Fíha,“ zvolala som uznanlivo, „to je bomba. Milujem lode. Ako malú ma otec brával so sebou na rybačku. To ma moc nebavilo, ale aj tak som rada chodila, keď som vedela, že si urobíme vychádzku na jeho malom člne. Na tie chvíle nikdy nezabudnem.“ V myšlienkach som sa zas vrátila do svojho detstva. Do tých okamihov dokonalého šťastia, ktoré som pociťovala. Sladké spomienky.

„Ďalšia vášeň, ktorú máme spoločnú. Aj mňa do ich čara zasvätil otec. Jedna z mála spomienok, ktoré si pamätám z môjho detstva. Ja s otcom stojíme na prove lode a sledujeme v rozbúrenom Atlantiku veľryby. Odvtedy využívam každú príležitosť, keď mám čas a môžem vypľuť neznámo kam.“ Zahľadel sa na mňa jeho topásovými očami. Presne som vedela o čom hovorí. „Dosť vykecávania. Nastupovať.“ S radosťou som ho poslúchla. Na Edwardov príkaz som si musela obliecť záchrannú vestu, aj keď som ho vehementne prehovárala, že nebude potrebná. Jednoducho sa nedal odbiť.

Vyplávali sme pomalým tempom na Temžu. Keď sme boli von z prístavu, Edward šliapol na plyn a už sme sa rútili preč z Londýna. Vychutnávala som si tieto okamihy. Tvár som nastavila vetru a nechala ju kropiť jemnými kvapôčkami vody. Cítila som na sebe Edwardov skúmavý pohľad, ale rozhodla som sa ho ignorovať. Túto chvíľu si chcem po dlhých rokoch vychutnávať plnými dúškami.

„Ty to naozaj miluješ,“ prerušil moje rozjímanie Edward. Len som prikývla na súhlas.

„Nechcela by si si skúsiť kormidlovanie?“ opýtal sa ma šibalským tónom hlasu. Nadšene som vyskočila na nohy, pričom som sa zakimácala. Našťastie ma Edwardova ruka stihla podoprieť.

„To naozaj môžem?“ spýtala som sa ho stále neveriac tomu, čo povedal.

„Jasné, poď sem,“ ukázal na miesto kde ešte pred sekundou stál. Prešla som ku kormidlu. Teraz Edward stál za mojím chrbtom.

„Teraz polož pravú ruku na tú páčku na pravo.“ Urobila som tak ako povedal, zrazu som na svojej ruke ucítila tú jeho. Opatrne sa ma zozadu dotýkal a ja som cítila jeho chladný dych vo svojich vlasoch.

„Teraz ju opatrne posunieme do jednotky. Zároveň chyť ľavou kormidlo, aby sa nehýbalo na všetky svetové strany.“ Opatrne som s jeho pomocou znova naštartovala. Postupne som pridávala rýchlosť a vychutnávala si to všetko ako malé dieťa.

„Za chvíľu sa dostaneme do jedného prudšieho úseku. Nemusíš sa báť, pomôžem ti s ním.“ Ako povedal, tak aj urobil. Zas som ho pocítila za svojim chrbtom. Teraz ešte bližšie ako predtým. Svoje ruky položil na moje a tým prebral kontrolu nad riadením. V tom okamihu som prestala vnímať všetko ostatné a sústredila som sa len na jeho telo pritisnuté na mojom. Cítila som na chrbte jeho vypracované brušné svaly. A tá sladká opojná vôňa, ktorá sa okolo mňa rozľahla ma zbavovala zmyslov. Zachvátili ma pocity, ktoré som nikdy predtým necítila. Sama som si ich nevedela vysvetliť.

Zrazu som ucítila jeho studený dych pri uchu, do ktorého mi zašepkal: „Už sme tu. Toto je moje najobľúbenejšie miesto na svete. Chodím sem vždy, keď si potrebujem oddýchnuť, prevetrať si myseľ.“ Rozhliadla som sa okolo seba a konečne som začala vnímať okolie. Okolo seba som videla nádhernú modrú zátoku. Prekvapene som si všimla, že už sme dávno na pobreží a nie vnútrozemí. To už sa plavíme dve hodiny?

Malú pláž lemoval snehobiely piesok. Za ňou sa týčili majestátne útesy na vrchole ktorých bol malý lesík, ktorý prechádzal do trávnatej lúky popretkávanej žltými slnečnicami. Konečnú bodku tomu dodávali slnečné lúče, ktoré vytvárali na hladine zrkadlový obraz tejto nádhernej scenérie.

Užasnuto som sa otočila na Edwarda, ktorý ma nadšene sledoval.

„Toľkú krásu som jakživ nevidela. Ako si objavil toto miesto?“

„Tak to je dlhá história.“

„Nevadí mame more času.“ Posadili sme sa na provu a nechali sme si nohy obmývať studenou vodou, zatiaľ čo mi Edward rozprával svoj príbeh spätý s týmto magickým miestom. Bola som veľmi prekvapená, keď mi vyrozprával ako utiekol z domu kvôli nezhodám s Carlisleom, jeho adoptívnym otcom. Chcel utiecť čo najďalej, a preto mu ukradol loď. A tak sa dostal až sem. Našťastie, tu si uvedomil, čo vlastne vykonal a rozhodol sa zmeniť sa, lebo zistil, že chyba bola vlastne v ňom. Odvtedy sem vždy chodí, keď potrebuje ujsť pred vonkajším svetom.

Ale nerozprávali sme si len takéto smutné príbehy nášho života. Za toto príjemné poobedie som sa nasmiala toľko ako nikdy predtým. Edward mal úžasný zmysel pre humor. Bol aj strašne šarmantný. Mal u mňa bod za to, že sa snažil potlačiť úsmev pri mojich trápnych príhodách, čo sa mne pri tých jeho nepodarilo.

Zažila som ten najkrajší a najromantickejší západ slnka. Nevedela som sa odpútať od tohto miesta. Už to nie je len jeho najobľúbenejšie miesto, ale aj moje.

„Ďakujem ti veľmi pekne za krásny deň. Neskutočne som si to užívala. Si ten najlepší spoločník na vylievanie si duše. Ešte raz ďakujem,“ povedala som Edwardovi, keď sme po dlhom dni kotvili v prístave. Na tvári som mala permanentný úsmev, ktorý mi môj verný spoločník opätoval.

„Nemáš za čo. Česť je na mojej strane,“ odvetil so šibalským úsmevom. Na znak vďačnosti som mu dala jemnú priateľskú pusu na líce.

Keď som v tú noc zaspávala, nemohla som sa zbaviť hrejivého pocitu pri srdci z krásne prežitého dňa s tým najlepším chalanom, akého som doposiaľ mala možnosť spoznať. Zaspala som s úsmevom.

Dúfam, že mi zanecháte aspoň jeden komentár. Rada by som vedela, či má zmysel pokračovať ďalej v písaní tejto poviedky. Kapitoly budú konečne pribúdať častejšie. Dúfam, že som vás neodradila takým dlhým čakaním a opäť vás navnadila na túto poviedku. Túto poviedku mám naozaj rada, preto dúfam, že nie som sama. Ako ste si už určite všimli, ide o oddychovú poviedku. Ale nebojte sa, ak mi dáte druhú šancu, tak vám sľubujem, že sa dočkáte aj trocha napätia. Ale naozaj len trocha. :D 

Vopred ďakujem za komentáre, v ktorých sa vyjadríte, či mám pokračovať ďalej. 

Autor: Dreamgirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek All The Right Moves 3. kapitola: