Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » All The Right Moves 1. kapitola

05.02.2012 (11:15) • Dreamgirl • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1638×

Just a dream

„Vidíš tamtú jasnú hviezdu?“ Prikývla som na súhlas. „No ono
to vlastne nie je hviezda, ale planéta Venuša. Krásne žiari. Vlastne je to
tretí najjasnejší objekt viditeľný zo Zeme. A vieš o tom, že dvakrát
do roka je viditeľná aj cez deň? Samozrejme, keď vieš kde máš hľadať,“ ohuroval
ma svojimi astronomickými poznatkami.

„A tam tá jasne žiariaca nad hotelom je Shedar, najväčšia hviezda zo súhvezdia
Kasiopeja.“ Pozorovala som všetku tú krasu, ktorú mi ukazoval. Nikdy predtým
som nepozorovala hviezdy, nevidela som v tom zmysel. Ale teraz presne
viem, čo na nich všetci ľudia obdivujú. Sú to malé brány do iných svetov, ale
zároveň naši strážcovia, lebo aj keď ich cez deň nevidno, ony stále strážia naše
kroky. Sú to naši verní spoločníci.

„Ako sa volajú tie hviezdy?“ Ukázala som prstom na
súhvezdie, ktoré ma ohúrilo svojou zvláštnosťou – zdalo sa ako keby jednotlivé
hviezdy blikali. Nedokázala som ani odhadnúť koľko ich tam pohromade je.

„To je súhvezdie Kuriatka, ale mne sa viac páči pomenovanie
Plejády. A nepýtaj sa ma prečo, lebo to sám neviem. Vybrala si veľmi
zaujímavé súhvezdie. Ich jedinečnosť spočíva v tom, že od Slnka sú veľmi
vzdialené a nie sú schopné pohlcovať dostatočne veľa žiarenia. Preto sa
z nášho uhľa pohľadu zdá ako keby blikali. Jednoducho raz vyžarujú viac
svetla a inokedy menej.“ Počas jeho fascinujúceho výkladu som hypnotizovala
to súhvezdie, ktoré ma celú pohltilo. „Hovorí sa, že sa podľa nich dá určiť aký
má človek dobrý zrak. Skús spočítať, koľko hviezd vidíš v tom malom súhvezdí!“
nakázal mi. Hneď som začala rátať. Jeden, dva, tri... desať.

„Napočítala som ich desať. A čo z toho vyplýva?“
opýtala som sa, lebo mi stále nedochádzalo ako sa dá podľa toho určiť, či má
niekto dobrý zrak.

„Waw, ty máš fakt skvelý zrak. Nezapočítala si len tri
hviezdy, ale to sa v podstate ešte nikomu nepodarilo, lebo voľným okom sa
nedajú zachytiť.“ Hmm, to je super, môžem sa živiť ako počítač hviezd, pomyslela
som si sarkasticky. „Ale aby som to vysvetlil. Bežný človek s dobrým
zrakom väčšinou vidí od sedem do deväť hviezd. Tí, čo ich napočítajú menej, majú
s najväčšou pravdepodobnosťou niečo so zrakom, takže ak o tom
doposiaľ nevedeli mali by navštíviť očného lekára.  A nakoniec, človek ako ty,
s nadpriemerne dobrým zrakom, má schopnosť vidieť až desať hviezd. Máš zrak
ako sokol.“ Pri svojej poslednej poznámke sa zasmial a ja som sa musela
pridať. Nedalo sa odolať.

„Povedz mi, odkiaľ toho toľko vieš o hviezdach?“
spýtala som sa ho, lebo ma ohúrili jeho poznatky. Nikdy som nestretla človeka,
ktorý by toho toľko vedel z astronómie.

„Pravdu či lož?“ Stále sa so mnou hral, ale čo som vlastne
chcela, keď som s týmito slovnými hračkami začal práve ja?

„Samozrejme pravdu,“ žiarivo som sa naňho usmiala, aby som
mu dala najavo, že ma naše doťahovania stále bavia.

„No, keď má človek veľa voľného času, ktorý nemá s kým
tráviť,“ uprene sa na mňa pozrel, „tak sa púšťa do rôznych vecí. Preto som sa
vrhol na astronómiu. Uchvátila ma svojou tajomnosťou, ale zároveň aj
otvorenosťou. Ale to je zložité vysvetľovanie, na veľmi dlhý čas.“

Sledovala som ho, ako zanietene rečnil. Bol tak zamyslený.
Že som si ho mohla nepozorovane prehliadnuť do najmenších detailov.  Mal husté bronzovo–hnedé vlasy
rozstrapatené do všetkých svetových strán. Ostré črty tváre ešte viac
zvýrazňovala škraboška, ktorá stále zahaľovala jeho dokonalú tvár. Plné pery,
ktoré priam vyzývali k bozku. Ach, nezmohla som sa na nič iné, ako sa
rozplývať v tých jeho obrovských topásových očiach. Zrazu som si po veľmi
dlhej chvíli všimla, že prestal rozprávať. Tiež mi uprene hľadel do očí. Bolo
to tak intenzívne, že som musela po chvíli privrieť oči. Keď som ich znova
otvorila, videla som jeho tvár približujúcu sa k tej mojej. Už sa nám
skoro stretli pery, keď ma z ničoho nič oslepilo prudké svetlo.

„Budíček, Bella, snáď nechceš znova zaspať na prednášku? No
tak vsávaj!“ Počula som odniekiaľ zboku hulákať Alice, ale čo tu tá robí
a prečo mám vstávať?

Párkrát som zaklipkala očami a Krásavec zmizol. Uvedomila
som si, že ležím v posteli. Vitaj nový deň, vitaj realita. Za posledný
mesiac sa mi snívalo už niekoľko snov s mojím princom z plesu. Aspoň
tak ho nazvala Alice, po tom čo ma donútila vyrozprávať jej priebeh celého
večera.

V niektorých
momentoch sa mi zdalo, že z istých vecí bola nadšenejšia ako ja. Ale čo to
bolo vysvetľovania, keď zistila, že neviem jeho meno a dokonca nepoznám
ani jeho pravú tvár. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu nechcela pochopiť
moje argumenty, prečo som všetko nechala plynúť len tak v anonymite. Ale
keď mne to tak vyhovovalo, malo to svoje neopakovateľné čaro. Čo viac chcela
počuť? Neviem, ale nedala sa zastaviť. Spýtala sa ma na každý každučičký
detail. Bola neskutočná. Najlepšie bolo, keď som jej povedala o tom, že
sme boli dokonale zladení. Vtedy sa začala usmievať ako mesiačik na hnoji.
Absolútne som nechápala z čoho má takú radosť. Ale v tom momente sa
mi s tým nechcelo zaoberať, tak som to hodila za hlavu. Niekedy sa jej to určite opýtam.

„Alice, však je len sedem hodín a mne sa dnes škola
začína až o deviatej. Nechaj ma, prosím ťa, ešte spať.“ Hodila som po nej
očkom, ale vyzerala nekompromisne.

„Nie, nenechám ťa. Dnes musíš vyzerať lepšie ako inokedy.
Chcem ťa s niekým zoznámiť. Šup, šup, vstávaj. Bež sa osprchovať a ja
ťa potom učešem a namaľujem. Budeš vyzerať neodolateľné.“

Nemalo zmysel namietať, ešte nikdy som proti nej nič
nezmohla. A navyše na tak malého človeka má neuveriteľnú silu. Veď predsa
nechcem, aby ma zas ťahala z postele. Poslušne ako psíček som vstala a s patrične
namosúrenou tvárou som si to namierila do kúpeľne. Tu som potešila svoje telo dvadsať
minútovou horúcou sprchou, ktorá ma dokonale prebrala a ja som konečne
začala vnímať všetko okolo seba. Čo najviac som predlžovala svoj pobyt
v kúpeľni, lebo sa mi nechcelo vydať seba samú na pospas Alice. To zas
bude!

„Bella, pohni si, takto ťa nestihnem upraviť.“

„Dobre, dobre, však už idem.“ Neochotne som otvorila dvere
a namierila si to späť do svojej izbietky. Na prahu dverí mi do očí udreli
šaty, ktoré mi Alice pripravila na posteli. To mi nedovolí si ani oblečenie
vybrať? Čo som jej bábka? Mám Alice strašne rada, ale niekedy to fakt preháňa.

„No konečne. Posaď sa sem na stoličku a, prosím ťa, skús
prejaviť aspoň trošku nadšenia,“ povedala mi prosebne.

Urobila som všetko po
jej vôli a nechala zo sebou manipulovať ako s bábikou. Robila mi make-up a potom vlasy, ale ja som našťastie celý proces nevnímala lebo som upadla
do hlbokého zamyslenia.

Rozmýšľala som o uplynulom mesiaci. Udialo sa toho tak
veľa. Ani neviem kde začať. Najprv ten úžasný ples, potom návšteva môjho otca
v Hastingse, čo je asi dve hodiny vlakom južne od Londýna.  Bol to víkend plný oddychu, presne to som
potrebovala. Ale tie šokujúce zvraty mohli radšej ostať skryté pod kabátom, ako
sa hovorí. Ocko bol neskutočne nadšený, že ma vidí, stále mi hovoril ako veľmi
som mu chýbala. A ja som mu na oplátku odvrávala, že som len mesiac
v Londýne, a že za tak krátku dobu som mu jednoducho nemohla až tak
veľmi chýbať. Aj keď si myslím, že viac ako ja samotná mu chýbalo moje varenie.
Hrozne som sa tešila, že konečne stretnem môjho dlhoročného kamaráta
z detstva. S Jacobom sme vždy boli ako dvojčatá. Vieme o sebe
všetko, sme najlepší priatelia. Vždy som si myslela, že sa z nášho kamarátstva
stane niečo viac, ale keď som odišla na univerzitu, v tom momente vo mne
zhasla posledná iskierka nádeje. A teraz s odstupom času si myslím,
že je to tak lepšie. Predsa len Jacob je Jacob a ja by som nerada prišla
o svojho najlepšieho priateľa.

Nevedela som sa dočkať večera, mali sme dohodnuté stretnutie
pri móle na „našej“ pláži. O pol ôsmej som si už nervózne podupkávala
nohou od toľkej nedočkavosti. Keď som ho konečne zbadala ako ku mne kráča,
rozbehla som sa mu na proti a skočila mu do náruče. V tom okamihu som
bola šťastná ako blcha. Vystískal ma a točil sa so mnou ako keby sme sa
nevideli celé veky. Bolo to tak osviežujúce byť opäť s mojím starým dobrým
kamarátom.

„Ahoj, Jacob. Tak strašne si mi chýbal.“

„Swanová, nebuďte sentimentálna,“ robil si zo mňa žarty, „aj
ty si mi strašne chýbala. No hovor, ako sa ti páči vo veľkomeste? Aká je
univerzita? Chcem počuť všetko.“ Chŕlil na mňa jednu otázku za druhou. Je to
stále ten môj starý Jacob, vôbec sa nezmenil.

„Pomaly, máme kopu času. Všetko ti vyrozprávam a ty mi na
oplátku povieš, čo máš nové.“ Keď som s ním nedá mi neusmievať sa. Je to
tak automatické a prirodzené, že si to inak neviem predstaviť.

„No tak už hovor, som strašne zvedavý.“ Nedalo mi to,
jednoducho som ho musela znova objať. Očividne bol z toľkej náklonnosti
prekvapený, ale však čo? Keď mi môj priateľ tak strašne chýbal.

„Tak toto mi neskutočne chýbalo, tieto tvoje výsluchy
a všetko okolo toho. Čím by som len tak začala?“

Povedala som mu všetko. O tom ako som sa stretla
s Alice a ako sme sa spriatelili, čo ho veľmi potešilo, lebo dobre vedel
ako ťažko si púšťam ľudí k telu. Síce až na jednu výnimku, ale to bolo
spôsobené tým plesom, ale blbosť, hľadám samé výhovorky a nevyznám sa sama
v sebe.  Nikdy som nemala veľa
kamarátov, vlastne okrem Jacoba som nikdy nikoho nepovažovala za
priateľa. Rozprávali sme sa
o univerzite a na okamžik sa mi zdalo, že som v jeho očiach
zbadala štipku smútku z toho, že on sa na univerzitu neodhodlal ísť.
Povedala som mu všetko o prednáškach, o profesor, ktorých mám
a ktorých nemám rada. Môj
najobľúbenejší je profesor Adamson. Fascinujú ma jeho prednášky o rímskom práve
aj napriek tomu, že dáva hrozne ťažké testy. Dokonca som sa zapísala aj do jeho
kurzu simulovania súdnych procesov. Nakoniec, ani neviem ako, sme sa dostali k
„tomu“ plesu.

Vtedy ma zaskočil otázkou: „Prečo si sa začala červenať, čo
sa tam stalo?“ To je hrozné, ako ma vždy dokáže prekuknúť. Teraz neviem či mu
to povedať alebo nie. Musím výjsť s pravdou na povrch aj tak by zistil, že
klamem.

„Noooo,“ naťahovala som ten moment, „bol to veľmi, veľmi
zaujímavý ples. Vlastne som tam stretla jedného chalana,“ zastavila som sa,
lebo som nevedela ako pokračovať ďalej.

„A čo sa stalo?“ Tváril sa strašne vážne a zdalo sa mi
ako keby ho to ranilo. Ale prečo?

„Neboj sa, nič z toho, čo si myslíš, sa nestalo. Celý
večer sme sa len rozprávali.“ To len som sa snažila, čo najviac zdôrazniť,
aby si zbytočne nedomýšľal.

„Stretávate sa odvtedy spolu?“ Ale, ale. Aký mi je zvedavý.

„Nie, od toho plesu som ho nevidela, vlastne neviem ani ako
sa volá. A nepýtaj sa ma ako je to možné. Ja sama neviem,“ povedala som mu
úprimne. Chcela som prejsť na inú tému, táto mi začínala byť veľmi nepríjemná.

„A teraz mi povedz,
čo máš ty nové. Snaž sa nič nevynechať.“ 
Vyplazila som na neho jazyk ako malé decko. Netuším, čo to do mňa
vošlo. Ale našťastie mi moju grimasu opätoval, takže som v tom neostala
trčať sama.

„Konečne sa mi
podarilo nájsť prácu. Som nový automechanik u Smitha,“ povedal akoby nič.
Mňa to tak potešilo, že som ho zas musela objať. Dobre viem ako dlho niečo
zháňal, v dnešnej dobe to nie je ľahká záležitosť.

„To je úžasné, mám
nesmiernu radosť.  Ako tak pozerám, stal
sa z teba seriózny, dospelý pracujúci človek,“ povedala som žartovne.

Ďalej mi rozprával o svojich zážitkoch, hlavne o tom,
keď prišiel do servisu Charlie dať si vymeniť pneumatiky za nové. A ako
sa mu podarilo od toľkého nadšenia skoro zdemolovať vedľajšie auto. Nejako sa
mu nedarilo zaparkovať do tých dvoch zdvíhacích pruhov. Viem si otca živo
predstaviť ako tam šaškoval. Škoda, že som to nemohla vidieť.

Podobne sme sa zabávali až do neskorej noci. Sedeli sme na
deke a sledovali more, keď som si všimla, že Jacob náhle zvážnel.

„Na čo myslíš?“ opýtala som sa ho.

„Veľa sa toho zmenilo odkedy si odišla. Mal som možnosť premýšľať
nad vecami, ktoré som si predtým neuvedomoval,“ na chvíľu sa odmlčal. Naozaj by
ma zaujímalo, čo sa mu v tejto chvíli preháňa hlavou.

„Bella, uvedomil som si pár vecí odkedy si odišla,“ začal hovoriť,
natočil sa na mňa a uväznil ma vo svojom pohľade. Tak toto nevyzerá dobre,
muselo sa niečo vážne stať.

Potom pokračoval: „Viem, že by som ťa tým nemal zaťažovať a vôbec
by som ti to nemal hovoriť. Ale nedokážem to ďalej tajiť, bojím sa, že ak ti to
nepoviem dnes, tak inokedy už bude neskoro.“ Zas sa odmlčal. O čo mu ide?
Chce mi zničiť nervy?

„Jacob, hovor. Znervózňuješ ma!“ napomenula som ho.

Namiesto odpovede sa začal nebezpečne približovať k mojej
tvári. Úplne som zamrzla. Nevedela, alebo presnejšie nechcela, som vedieť, čo
bude nasledovať. A potom sa to stalo. Voľakedy dávno som o tejto chvíli
častokrát snívala. Ale dnes nie. Zmenila som sa. Tento bozk som mu nemohla
opätovať. Aj keď musím uznať, že jeho pery boli veľmi mäkké a príjemné.
Rozhodne vedeli, čo robia. Nebolo to zas až tak zlé. Po chvíli sa odtiahol a uprene
ma sledoval. Ja som mu pohľad opätovala.

V mojich očiach mohol čítať len jediné a to otázku
„Čo to sakra malo byť?“.

Ako na povel mi odpovedal na nevyslovenú otázku. „Bella,
uvedomil som si, že mi chýbaš inak ako priateľka. Že k tebe prechovávam
city, o ktorých som sám nevedel. A tie vyplávali na povrch až po tom,
čo si odišla. Bella, ja ťa milujem!“

Nemo som naňho pozerala nevedela som, čo mám povedať. Bol to
šok.

„Prosím nečakaj odo mňa odpoveď. Musím o tom porozmýšľať.
Som neskutočne zmätená. Daj mi čas, prosím ťa.“

Kebyže mi to povie pred niekoľkými týždňami, vtedy by som
neváhala ani sekundu a skočila by som mu okolo krku. Ale nie teraz, toľko
sa toho zmenilo. Nezadá sa mi to fér voči nemu aj voči mne.

Bola som zo všetkého tak strašne zmätená. Nevedela som, čo
mám robiť a čo naopak nie. Čo je správne a čo nie. Nechcem mu
ublížiť, sama neviem, či k nemu niečo cítim. Musím si dať myšlienky
dohromady. Vyriešiť to s odstupom času. Čas je dôležitý a pomáha nám
v rozhodnutiach. Potrebujeme ho, aby sme vedeli vydolovať zo srdca dôležité
informácie pre naše existovanie. V mojom prípade, aby som sa rozhodla, či
idem do toho alebo nie.

A tak tu teraz sedím stále ponorená do svojich
myšlienok. Horšie je, že od mojej návštevy u otca uplynuli už dva týždne
a ja stále neviem ako sa rozhodnúť. 
Nechápem, prečo to nemôžeme nechať plynúť prirodzenou cestou, však čas
ukáže čo a ako. Lenže Jacob to odmietol. On vždy musí všetko vedieť na
sto percent, nemôže si nechať dvere otvorené a čakať, čo príde. Aký by bol
život jednoduchší, keby som vedela, čo si na mňa nachystal a ja by som to
mohla žiť bez akýchkoľvek prekážok. Lenže to je utópia, žiaľbohu.

Z pomyselného tranzu ma vytrhla Alice, konečne mi
oznamujúc, že skončila.

„Tak a teraz sa už len obleč. Máš na to desať minút.
Potom pôjdeme na raňajky a do školy. Jaj, už sa nemôžem dočkať.“ Kde sa
v nej berie toľko nadšenia, to nikdy nepochopím.

Urobila som, čo mi kázala a navliekla sa do tých
hadričiek, ktoré, ako som si všimla, kúpila pre mňa. To jej budem musieť niekedy
vrátiť, nemala by na mňa utrácať toľké peniaze. Keď som sa konečne obliekla,
nabrala som odvahu pozrieť sa do
zrkadla. Musím uznať, že Alice asi vie čarovať. Vykúzlila zo mňa človeka. Za
toto sa jej musím poďakovať.

Schmatla som svoju tašku, kľúče a mohli sme sa pobrať
na raňajky. Nutne potrebujem kávu, môj osobný doping.

S hlavou preplnenou rozmanitými myšlienkami, oblečená
v značkových šatách po boku mojej najlepšej priateľky som bola pripravená
vstúpiť do nového dňa. Nevediac, čo ma ešte čaká.

Autor: Dreamgirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek All The Right Moves 1. kapitola: