Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » All I need is U - 1. Minulosť a prítomnosť

22.06.2009 (18:00) • niktoska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1565×

Tak, ako každú noc aj dnes rodičia uložili spať mojich šiestich mladších súrodencov. Všetci sme sa tešili na nasledujúci deň, pretože sa konal veľký piknik, ktorý mesto poriadalo každý rok a bola to veľká udalosť. Ja aj so svojím priateľom Jacobom sme sa rozhodli oficiálne oznámiť našim rodinám zasnúbenie. Tešila som sa na to, lebo som ho veľmi ľúbila, alebo aspoň tak som si to vtedy myslela. Ale na druhý deň sa všetko zmenilo.

Ráno som sa prebudila na hroznú bolesť, ako sa mi niekto zahryzol do krku. Nemohla som sa pohnúť, nemohla som otvoriť oči ani kričať. Nevedela som čo sa deje. Všade okolo mňa bolo ticho. Nepočula som ranné zvuky nášho domu, ani mamin spev ani krik mojich súrodencov. Nič len ticho, ktoré ma ubíjalo a ktorého som sa bála. Keď bolesť pomaličky ustúpila z mojich končatín a sústredila sa len do môjho vnútra bližšie k môjmu srdcu, čo sa bránilo. Dlho to ale netrvalo a srdce tento boj prehralo. Otvorila som oči a bola som sama. Nikde nikoho, celý dom bol prázdny, bez života. Nebol tu nikto, kto by mi vysvetlil, čo sa stalo. Moje oči videli každú čiastočku prachu, môj čuch a sluch boli také dokonalé, že som nepotrebovala chodiť po dome, vedela som, počula som a cítila som, že som sama. A nevedela som, kto som, ale cítila som potrebu odísť preč, utekať ďaleko od všetkého, od všetkých, čo ma opustili a nechali ma tu samu. Prekvapilo ma ako rýchlo som vybehla z domu, hneď som zastavila, lebo môj zrak upútala hromada tiel, ktorá sa týčila pred domom. Videla som tváre ľudí a medzi nimi spoznala aj tváre mojich blízkych. Čakala som, že príde bolesť, smútok, slzy a žiaľ, ale nič neprichádzalo, len som tam stála a pozorovala som tie oči, čo na mňa pozerali také prázdne a bez života. Musím ísť preč, preč odtiaľto. Čo som to za dcéru a sestru, keď smrť mojich blízkych ma nechá chladnú bez žiadnych známok citu. Chcela som nájsť niekoho, kto mi vysvetlí, prečo to tak je. Prečo nič necítim, prečo som taká prázdna. Už som vedela, že som rýchla tak som to skúsila ešte raz pomaly som sa rozbehla a zas som bola rýchla ako strela. Potešilo ma to, aj keď neviem prečo, mala by som byť smutná, znova som sa zasmiala a môj smiech znel ako zvonkohra.

Ako som tak bežala lesom, zrazu som zacítila príšerný smrad, ale aj úžasnú vôňu. Rozbehla som sa preč od toho smradu, rovno za tou lákavou vôňou. Vybehla som na čistinku a tam sa páslo stádo srniek. Bez toho, aby som premýšľala som sa vrhla na jednu z nich a vysala som ju. Keď som skončila zhrozene som zdvihla hlavu a hlavou mi prebleskli milióny myšlienok. Kto som? Čo som to spravila? Kto mi to vysvetlí? Ale odpovede som nenachádzala. Rozhodla som sa, že nájdem odpovede na tieto otázky. Zrazu som znova zacítila ten príšerný smrad a otočila som sa a zvrčala som. Čooo? Ja som zavrčala, čo sa to so mnou deje. Videla som tam stáť Jacoba, môjho Jacoba a v mojom srdci už nebolo to prázdno, bola tam on. „Jake, panebože neuveríš čo sa mi stalo, ja ..." zastala som uprostred vety, lebo som videla, že sa začal triasť. „Jake, čo sa deje?" začala som sa o neho báť, veď čo ak je chorý dostal nejakú zimnicu, alebo čo. Chcela som sa k nemu priblížiť a zistiť, čo sa stalo, ale odskočil odo mňa preč. „Ty....ty... čo si to urobila?" Povedal to tak opovržlivo a v očiach mal taký hnev, že som mimovoľne cúvla o krok späť. „Ja, Jake, ja neviem, čo sa so mnou deje ja..." „Bež preč a už sa nikdy nevracaj, rozumieš nikdy, nechcem ťa nikdy vidieť!!" „Jake, čo sa stalo. Veď to som ja Veronica. Jake ľúbim ťa. Prosím povedz mi čo sa deje. Ja.... niečo sa so mnou stalo. Pomôž mi, prosím Jacob" Posledné slová som už len šepkala. „Zmizni, rozumela si!" povedal a odišiel. Klesla som na kolená a vzlykala som: To predsa nemôže byť pravda, čo som urobila, keď sa ku mne takto správa?. Rozhodla som sa, že ho poslúchnem. Odídem, ďaleko preč od neho. Nájdem odpovede na moje otázky a vrátim sa, aby som mu dokázala...vlastne ani neviem čo, ale cítila som, že mu to musím vysvetliť, aby som mu dokázala, že sa mýlil, že urobil chybu, keď ma odohnal.

Toto hľadanie ma na istý čas zamestnalo a zistila som o sebe a o mojom druhu (ako som to nazývala ja ) čo sa dalo. Moje hľadanie ma priviedlo aj do Európy, do Talianska, kde som stretla môjho prvého upíra. Povedal mi kto som a aké mám možnosti. Volal sa Carlisle. Povedal mi, že som upír, že sa živíme krvou ( to som už vedela a vedela som aj to že nikdy neokúsim ľudskú krv, nemala som v povahe ubližovať aj keď som bola človek tak prečo by som to mala robiť teraz ) a že on sa tiež živí zvieracou krvou, ale že je zatiaľ jediný čo to takto robí. Rozprával mi o rodine Volturiových, ale nechcel aby som sa nimi stretla. Chcela aby som mala sama na výber. Ja som nechápala prečo to hovorí, ale verila som mu. Chcel, aby som ostala s ním, ale ja som chcela, nie, nie chcela, ale potrebovala byť sama. Chcela som zistiť, čo so svojím životom ďalej. Rozhodla som sa, že sa domov, k Jacobovi nevrátim. Sklamal ma, nenechal si to ani vysvetliť. Carlislovi som nepovedala, kde som predtým žila ani nič z môjho života, nechala som ho v tom, že si to nepamätám. Chcela som skúsiť žiť medzi ľuďmi. Odsťahovala som sa do krajiny, ktorú náš druh nevyhľadáva, nechcela som nikoho od nás stretnúť chcela som byť sama. Vymyslela som si historku o rodičoch, chcela som študovať a naučiť sa niečo nové. Prihlásila som sa na miestnu strednú a čakala som na svitanie. Začínala som novú kapitolu svojho života.

Ráno som si obliekla džíny, obyčajné sivé tričko a botasky. Vlasy som si stiahla do obyčajného chvosta. Nedala som si ani make-up. Ten totiž nepotrebujem, moja tvár bola nádherná (pre mňa nie, ale človek bol moja korisť a môj vzhľad bol jedným z mojich lákadiel) nasadla som do mojej plechovky (ako som s láskou nazývala moje BMW) a vydala som sa smerom ku škole. Keď som prišla, na parkovisku bolo ešte málo ľudí. Zamierila som si to do kancelárie, kde som dostala plánik školy a rozvrh hodín. Prvá hodina bola Dejepis. No fajn o tom by som mohla niečo vedieť pomyslela som si sarkasticky.

Ako som kráčala chodbou bolo počuť všade šepkanie a šuškanie. Tohto som sa bála, nevedela som ako zvládnem tínedžerov, medzi ľuďmi som sa nebála, ale stredná bola niečo iné. Plná týchto myšlienok som vrazila do niečoho veľmi mäkkého a veľmi voňajúceho. „Pozeraj sa kam ideš ty.... anjel" posledné slovo len zašepkal sám pre seba, ale ja som ho aj tak počula. „Prepáč, ale nevidela som ťa, hľadala som učebňu 104 A" odpovedala som a očami som prebehla po celej jeho postave. Nevyzeral zle na človeka. Vlastne vyzeral veľmi, veľmi dobre. Bol vysoký, do hneda opálený a mal nádherné čierne oči, ktoré ma úplne zhypnotizovali. Kriste čo to so mnou je? A dosť!!! no ani tieto myšlienky nepomáhali. „ Ak chceš tak ti ju ukážem, náhodou mám hodinu v tej istej učebni" „Díky" odpovedala som. Na nič iné som sa nezmohla. Dejepis dopadol celkom slušne, akurát sme preberali prvú svetovú a tú som mala v malíčku. V tom čase som pobehovala po celej Európe, takže som vedela o čom je reč. Ďalšia hodina bola matika a to sme mali v učebni 105 A, už som nepotrebovala pomoc od môjho neznámeho a ten sa podozrivo rýchlo vyparil. Bola som ale zvedavá a chcela som o ňom niečo zistiť. Tak som sa započúvala do diania okolo mňa.

„ Tak to nie je fér ja som chcela byť prvá čo sa s ňou zoznámi, aby som ju mohla predstaviť všetkým. To by potom Regina závidela, že som ju spoznala prvá."

„ Dokelu, to je kočka. Tú by som pozval aj na rande. Škoda, že tento víkend nie je otvorený klub, dúfam, že rýchlo nájdu nového DJ, aby som ju mohol pozvať."

„ Zaujímalo by ma, prečo bol Matt, taký ochotný a ukázal jej tú učebňu a ako na ňu civel. On je môj. Dúfam, že ma už konečne pozve na to rande. Veď som mu už dala toľko indícií a on stále nič. Asi ho budem musieť pozvať ja"

Bola som prekvapená, že všetky myšlienky sa točili okolo mňa. Rýchlo som prestala počúvať. Zaujala má myšlienka toho chalana za mnou. V miestnom klube hľadajú DJ, to je to pravé pre mňa. To však znamená, že budem zas používať svoj dar. Snáď to prežijem, ale to mi za to stojí. Hudbu som milovala od malička. A teraz keď som mala nekonečne veľa času mohla som sa venovať mojej najmilšej zábave. Mixovanie hudby. Wow, už len zistiť kde je ten klub a popýtať sa tam. To som si nechala na poobedie.

Škola ubehla rýchlo a nikde som už nestretla môjho neznámeho. Jeho vôňa však bola po celej škole. Tak som si v mysli predstavovala že je so mnou. Celkom dobre som nechápala, čo sa to so mnou deje, ale aspoň sa niečo deje. Chvalabohu som dnes mala iba 5 hodín, čo znamenalo, že som nemusela ísť na obed a predstierať ako mi to ľudské jedlo chutí. Zamierila som k svoje plechovke, keď som si ho všimla. „Ahoj, nestihol som sa ti predstaviť. Volám sa Matthew Gubler." Povedal opierajúc sa o moje auto. „Ja som Veronica Gray a som tu nová." „Hej to som si všimol" povedal posmešne „nechceš ukázať naše úžasné mesto a tajné zákutia?" opýtal sa ma. Predstava, že by som s ním strávila celé popoludnie mi brala dych. Sakra veď ja dýchať nemôžem, tak na čo to tu trepem. „Ďakujem si milý, ale dnes nie musím si ešte zariadiť kopec vecí" trošku posmutnel a ja som bola zvedavá čo si myslí, zrazu sa jeho výraz zmenil na odhodlaný. „OK, tak sa dohodneme na zajtra, keď máš dnes toho tak veľa" No odbiť sa ľahko nenechá. Však čo ma nezabije to ma posilní pomyslela som si sarkasticky a nakoniec som súhlasila. „Tak zajtra po škole, platí?" „Platí!" „Tak sa maj anjel" uškrnul sa a už bežal preč. „Čau Matthew" povedala som a jeho meno som nechala ladne skĺznuť po jazyku, aj tak to zaznelo len do ticha na školskom parkovisku.

Autor: niktoska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek All I need is U - 1. Minulosť a prítomnosť: