Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alec Volturi 5. kapitola

02.06.2010 (09:00) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2627×

Čo je to bolesť? Keď sila opúšťa telo. (hláška môjho kamaráta a hodí sa tu =D)

Bozkával som každučký jej kúsok zatiaľ odhalenej časti pokožky. Vychutnávala si to. Teda, nemôžem povedať, že ja nie. Lucy mi prechádzala rukami po celom tele. Chytila mi moju hlavu do svojich rúk a pobozkala ma. Ona si nemusí aspoň dávať pozor. Tcss!

Zrazu som začul, ako sa jazykom obtrela o moje zuby. Pre boha, to snáď nie.

V ústach som pocítil jej horúcu krv.

Zavrčal som a ona sa na mňa len prekvapene pozrela. Stále som tam bol ako prikovaný. Nielen ja, ale aj ona. Pohyby prestali a my sme si len dívali so očí.

Lucy už začínal tiecť pramienok krvi po brade. Tá chuť, čo bola ešte stále v mojich ústach, dala vedieť o tom, že bude chutiť rovnako. Stiahol som pery do rovnej linky. Čo teraz?

Lucy nemohla hovoriť, ale mrvila sa podo mnou. Ak sa čo i len pohnem, nevydržím to. Ona sa chce dostať len preč. Preč odo mňa.

Nevydržala to a prehltla tú krv, čo sa jej stihla nahromadiť v ústach.

„Alec,“ zašepkala a z očí jej vytryskli slzy. To som už nevydržal a zahryzol sa jej do krku. Nebolo ťažké prehryznúť jej jemnú kožu. Jej krv sa mi začala valiť do úst a dolu krkom. Musím okamžite prestať!

Odtiahol som sa od nej. Vykríkla bolesťou a chytila sa za krk.

Spomenul som si na svoj dar. Hneď som sa sústredil a bolo ticho. Pochybujem, že jedno uhryznutie bude stačiť. Lucy bola ešte stále pri vedomí. Ešte stále ma vyľakane pozorovala.

„Prepáč, ale je to už nevyhnutné,“ ospravedlnil som sa. Zobral som si jej ruku a aj do nej sa jemne zahryzol. Potom som po tom prešiel jazykom, nech jej netečie krv.

Zrazu ňou divne trhlo. Začala sa skrúcať. Ale veď predsa ju to nemá bolieť! Moja schopnosť je v poriadku, teda aspoň si to myslím. Nekričí – ďalšia vec, čo mi vŕta v hlave. Musím ísť za Arom alebo niekoho nájsť! Ale ako, keď ju tu nechám, bolesť jej pohltí celé telo.

Jediná možnosť. Blbosť, ale teraz to je nevyhnutné. Vzal som mobil, ktorý používam len v najnevyhnutejších situáciách. Vytočil som Janeino číslo. Po prvom zazvonení to zdvihla.

„Alec, čo sa deje?“ spýtala sa.

„Príď ku mne do izby. Hneď!“

„Jasné,“ zložila.

„Čo sa deje?“ spýtala sa. Ešte poriadne ani neotvorila dvere. „Ježiši! Alec!“ skríkla, keď zbadala to, čo bolo v izbe. Stál som čo najďalej od postele, ako to šlo.

„Ja...“ nezmohol som sa na slová.

„No, viem čo chceš povedať. Ale tá krv...“ nadýchla sa.

„Jane,“ skríkol som.

„Prepáč, láka ma to,“ ospravedlnila sa.

„Choď hneď za Arom,“ prikázal som jej.

„To si ma volal kvôli tomuto?“ opýtala sa a prekvapene na mňa zazrela.

„Áno.“

„Alec,“ pokrútila hlavou. Usmiala sa a začala ma mučiť. Padol som na kolená a pustil moju schopnosť z Lucy.

Izbou sa prehnal obrovský výkrik

„Ja nič.“ Jane zdvihla na obranu ruky pred seba.

„Viem, že ty nie,“ zalapal som po dychu, keď ma pustila. „Dovoľ mi, aby som ju mohol zbaviť tej bolesti!“ prosil som ju.

„Alec, každý si tým musel prejsť. Prečo nechceš?“

„Lebo nechcem, aby ona trpela,“ povedal som s bolesťou.

„Idem za Arom, lebo pri tebe sa každý zblázni,“ povedala. Jane sa za tú dobu, ako tu je Lucy, strašne menila.

Pristúpil som ku Lucy. Pohladil som ju po líci. Bolo horúce. Dúfam, že jej aspoň moja teplota trošku pomôže. Ľahol som si ku nej a pobozkal na líce. Ruku som jej priložil na čelo. Druhou si ju prisunul bližšie. Trošku sa pohla.

„Lucy, milujem ťa. Dúfam, že ma počuješ,“ pošepkal som jej do ucha. „Prosím, vydrž to!“

Sklonil som hlavu. Momentálne sa mi v hlave nedala sformulovať normálna myšlienka. Zožieralo ma, že si musí prejsť premenou. Na tú svoju som si nechcel spomenúť. To, čím si musíme prejsť z ľudského života do toho upírskeho, je asi to najťažšie na celom našom „fantazijnom“ živote.

Z myšlienok ma vytrhlo až prudké trhnutie Lucy. Zas sa začala zvíjať. Otvorila ústa a ja som vedel, že bude nasledovať výkrik. Rýchlo som jej priložil na ústa ruku.

Otvorila oči. Ale toto sa len tak nestáva.

„Lucy, Lucy...“ snažil som sa ju ukľudniť. „Musíš to vydržať! Prosím, kvôli mne.“

„Alec... to páli... Nebolí... ako si vravel... ale... strašne páli,“ dychčala.

„Počkaj,“ sústredil som sa. Cítil som, ako sa moja schopnosť roztiahla po celom jej tele. „Lepšie?“

„Trošku,“ povedala. „A... aj ja teba milujem,“ pokúsila sa o úsmev.

„Nenamáhaj sa, prosím. Oddychuj.“

Do izby vošiel Aro.

„Ona...?“ začal.

„Moja schopnosť. Skúsil som a funguje!“ povedal som.

„Začul som hlasy. To bola ona, však?“ overoval si. Len som prikývol hlavou. „Jane mi povedala, čo sa stalo. Mohol by som si to ešte overiť u teba?:“

„Áno,“ vystrel som ruku. Prišiel až ku posteli.

„Hmmm, zaujímavé. Ale muselo to byť pre teba ťažké,“ pripustil.

„Idem ja preč,“ povedala Jane. Chvalabohu, aspoň bude kľudnejšie. Aro nad nami len prevrátil očami.

„Dobre, počkáme tri dni. Potom sa uvidí, čo ďalej,“ povedal. „Miluješ ju, však?“ spýtal sa ma a pri tom mi hľadel do očí.

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alec Volturi 5. kapitola: