Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Alcohol, drugs and Edward - 8. kapitola

09.06.2012 (09:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 3433×

8. kapitola

„Ako to s ňou vyzerá?“ spýtala sa ma Jess.

„Úprimne? Som totálne zúfalý, už dva dni je len v izbe, dokopy zjedla tak desať piškótov a vypila pollitra vody. Má stále strašné bolesti a neviem, či mám brať za pozitívne, že nepýta drogy ani lieky. Trpí a pomoc absolútne nechce.“ Zhlboka som si povzdychol. V dome bolo totálne ticho, práve spala a ja som len rozmýšľal, nič iné som nedokázal robiť.

„Je to lepšie, než som čakala,“ zasmiala sa, ale so šťastím to malo sotva niečo spoločné. „Myslela som, že už utečie alebo si bude chcieť ublížiť prinajmenšom.“

„Tak ďaleko to nezájde, ručím ti za to.“

„Nemyslíš, že by bola lepšia radšej odborná pomoc?“

„A myslíš, že ja som čo?“

„Myslím, že ty nie si na ňu príliš tvrdý. Podľa mňa by bolo lepšie centrum pre drogovo závislých.“

Niečo na tom bolo pravdy, ale bojím sa zveriť ju do rúk takých ľudí. „Porozmýšľam nad tým, ale aj keby... dali by sme ju na kratší program, myslím, že dlho by tam určite nevydržala a mohlo by to mať ešte horšie následky.“

„Dobre, zajtra zavolám znovu. Alebo ju skús nejako zabaviť, aby myslela na niečo iné.“

Ironicky som sa zasmial. „Uvidíme ešte... Maj sa zatiaľ.“ Zložil som to a mobil hodil na malé kreslo v rohu. Musím ísť za ňou, možno by sme mohli dnes skočiť na malý výlet. Unavene som sa postavil a pomaly kráčal hore schodmi. Pred dverami som zastal. Zaklopať? Nezaklopať? Zbabelec jeden!

„Bella? Môžeš mi otvoriť?“ Sakra, ja som debil, veď spí! Rýchlo som sa otočil na päte, no zastal som znovu, lebo sa ozvali tlmené kroky. Najskôr odomykanie a dvere sa otvorili.

Panebože, vyzerala tak vyčerpane. Vždy bola tak energická a v dobrej nálade a teraz? Chodiaca mŕtvola.

„Som hladná,“ šepla a držala si jednou rukou brucho.

„Naozaj?“

„No nie, robím si srandu.“ Prešla okolo mňa a kráčala smerom dole. Krok za krokom, hlboký nádych... Na výlet to absolútne nevyzerá, keď je tak slabá. Našťastie, som mal nachystaný pre ňu obed, tak nemusela čakať. Včera, keď spala, som skočil rýchlo do malej dedinky neďaleko, viem, že by neutiekla. Alebo aspoň dúfam.

Posadila sa a do jedla sa vrhla ako o život. Bola ozaj hladná.

„Mala si povedať skôr, že si hladná.“ Znelo to trochu ako výčitka, ale očividne si nič nevšimla a nereagovala.

„Včera som nemala chuť do ničoho, už sú aj bolesti lepšie.“ Ani len nevedela, ako ma tým potešila. Vtedy, keď som jej zobral všetky tabletky, vyvádzala ako nikdy. Upokojila sa až po dvoch hodinách revu, čo zaspala od únavy. Chcel som ich vyhodiť, ale radšej som ich schoval, kde ich nenájde pre najhorší prípad, keby to už nemohla naozaj vydržať. Ale drží sa... dúfam.

„To som rád. Volala mi Jess, viem, že ťa to možno nezaujíma, ale navrhla mi centrum pre drogovo závislých, čo si o tom myslíš?“

Zmätene mi pozrela do očí. „Nie som drogovo závislá, nemala som nič už niekoľko dní. Ale nehovorme o tom, prosím ťa. Nechcem sa baviť o drogách.“

„Dobre. Čo keby sme si pozreli nejaký film, hm? Nemôžeš byť stále v izbe sama, nezabudni, že potom som tu aj ja sám. Vieš, ako sa nudím?“ Nahodil som teatrálny tón a pousmiala sa. Konečne, aspoň niečo po tak dlhej chvíli.

„Dobre, choď niečo zapnúť a ja ešte vybehnem hore.“

„Fajn.“

Postavil som sa a šiel do obývačky. Komédia bude najlepší nápad, ani si nevie predstaviť, aká je krásna, keď sa usmieva, i keď neviem, či ju v tejto chvíli niečo rozosmeje.

Zapol som video a konečne sa vrátila dole. Posadila sa vedľa mňa a radšej som ju prikryl dekou. Nohy si vyložila na moje stehná, musel som sa pousmiať, veľmi príjemné...

Začal film, no Bella sa príliš nesústredila. Celú dobu sa mykala a obzerala okolo seba alebo som cítil jej pohľad na sebe.

„Aká je tvoja mama?“ spýtala sa ma zrazu.

Páni, že by sa stal zázrak a chcela by sa rozprávať? „Veľmi starostlivá, niekedy až príliš, ale nemám jej to za zlé. Je veľmi milujúca, dobrosrdečná, láskavá... Mňa i mojich súrodencov si adoptovala so svojím manželom. Je najlepšou matkou, čo môže byť.“

Pousmiala sa. „Moja mama bola taká istá, veľmi ma milovala, ale nikdy som jej nedokázala dať najavo, ako mi na nej záleží.“ Zamyslela sa, tak som ju nechal. Jej mama očividne nežije, keď hovorí v minulom čase.

„To mi je ľúto,“ šepol som.

„Čo?“

Zmätene som pokrčil obočie. „Že zomrela...“ povedal som opatrne, ale pokrútila hlavou. Medzi obočím mala malú vrásku,ale usmiala sa... ľútostivo.

„Moja matka žije, i keď neviem, či to nazvať životom. Po rozvode s ockom sa presťahovala na druhú stranu štátu, bolo mi pätnásť. Bola na tom veľmi zle, bola celá zdrvená a jej psychika išla ku dnu. Neskôr mi jej tedajší priateľ, ktorého si našla, zavolal, že skončila na protialkoholickom liečení. Odtiaľ išla do psychiatrickej liečebne a dodnes je v ústave pre duševne chorých. Nezvládla rozvod i to, že súd ma nechal ockovi, nezvládala sa o mňa starať. V ten deň, kedy mala odísť som utiekla z domu. Nedokázala som sa pozerať, ako sa balí a odchádza. Dni predtým som sa hrala, že mi to je jedno, ale nebolo. Viem, že sa kvôli mne... zbláznila. Myslela si, že ju nenávidím, ale nebolo to tak...“ Nadýchla sa, akoby jej došli slová.

Nemo som na ňu pozeral. Asi som našiel práve dôvod tohto všetkého.

„Nie, nepozeraj na mňa tak. Nemusíš ma ľutovať, nestojím o ľútosť. Vyrovnala som sa so všetkým.“

„Nie, Bella, nevyrovnala. Snažíš sa to riešiť drogami, alkoholom... Ale v týchto veciach nenájdeš východisko, len ti ublížia... Už ti ublížili!“

„Nehraj sa tu na psychiatra, prosím ťa. Viem, čo je a nie je pre mňa dobré.“

„Ja som psychiater, pokiaľ nevieš. A myslel som, že si za tie dni dokázala zistiť svoje najdôležitejšie hodnoty. Čo je pekné na drogách a alkohole? Cítiš sa pár minút mimo, vytvoríš si idylku, že je všetko dokonalé a potom zistíš, že si stále v krutej realite a chceš ďalšie a ďalšie, až ťa úplne zničia.“

„Nebudem sa o tomto baviť.“

„Fajn, tak pokračujme. Pokojne sa ma pýtaj ďalej, čo chceš vedieť.“

„Už ma nič nezaujíma,“ odvrkla a pozrela sa na telku, i keď ju vôbec nezaujímala. Fajn, tak začnem ja.

„Mám ešte štyroch súrodencov, všetkých si nás adoptovali rodičia. Emmett je hora svalov, ktorá sa dokáže snáď niekoľko mesiacov v kuse smiať a stále ho to bude baviť. Rosalie je jeho manželka, dali sa dokopy, i keď to je možno nezvyčajné. Takisto Jasper s Alice. Každý z nich je niečím výnimočný, až to môže liezť na nervy. Ale mám ich rád aj napriek tomu, samozrejme.“ Skončil som radšej, keď mi očividne nevenovala pozornosť.

„Hovor ďalej,“ povedala zrazu, tak som sa dal do rozprávania o mojej úžasnej upírskej rodiny s miliónmi zážitkov. Celú dobu pozorne počúvala, občas sa i zasmiala a ja som nemohol byť šťastnejší. Úsmev jej tak neskutočne pristal.

Po niekoľkých hodinách, čo som sa stále nezastavil, lebo chcela, aby som rozprával, mi zaspala na ramene. Preopatrne som ju od seba odtiahol a položil ju na sedačku. Poriadne som ju prikryl dekou, aby jej nebola zima a sadol si k nej na zem. Nedokázal som od nej odísť, keď sa mi vyhýbala celé dva dni.

Celú dobu som ju sledoval a len jej narovnával deku, aby bola celá zakrytá a neprechladla mi. Ale mal by som skočiť na lov, už sa držím až príliš ako inokedy. Ale nechať ju tu samú? Aj keď... spí ako zarezaná, určite sa najskôr ako za šesť hodín nezobudí.

Nakoniec som sa postavil, pobozkal ju nežne do vlasov a nenápadne sa vytratil.

Možno som jej mal nechať nejaký lístoček s odkazom. Do riti, to ma mohlo napadnúť skôr. Sakra! Ale vracať sa mi už neoplatí, puma oproti mne je lákavejšia. Čím skôr to tu vybavím, tým skôr som naspäť. Na nič som nečakal a vrhol sa ma svoju obeť, ktorá si ma v poslednej chvíli všimla, ale nestihla utiecť. S chuťou som ju vysal do poslednej kvapky, ale nestačila mi ani prinajmenšom. Musel som obehnúť celý les, aby som našiel ďalšie pumy. Ubehlo už niekoľko hodín, tak som sa naspäť musel pekne rýchlo poponáhľať. Pred večerom som už bol konečne pred domčekom. Nepočul som nič ani zdiaľky, tak musela ešte spať.

Opatrne som otvoril dvere, aby som ju nezobudil. Vošiel som do obývačky, ale nebola tam. Rýchlo som sa rozbehol hore, či nie je tam. Trochu ma to vystrašilo. Dvere od jej izby boli pootvorené, len som do nich opatrne udrel rukou, aby sa otvorili. Zmeravel som na mieste...

„Bella, no tak, Bella!“ skríkol som, keď som bol v sekunde u nej a chytil jej tvár do dlaní. Ležala pri posteli na zemi, bola... biela a srdce jej len nepatrne bilo. Do riti. Musí hneď do nemocnice! Chytil som ju do náručia, no ešte som si všimol niečo na posteli. Rýchlo som to prezrel... prázdne krabičky od tabletiek. Panebože, ako ich mohla nájsť?

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Alcohol, drugs and Edward - 8. kapitola: