Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 20. kapitola

06.11.2013 (10:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2842×

20. kapitola 

Striasla som sa. Bola to vidina – dohovárala som si, ale márne. Na som na perách stále cítila jeho slizké pery a okolo bokov jeho ruky, ktorými ma tlačil k svojmu telu. Nedokázala som racionálne uvažovať. Chcelo sa mi zvracať, cítila som sa špinavá. Akoby ma niekto vykúpal v blate a prachu. Oprela som sa o skrinky a na pár sekúnd zavrela oči. Chcela som sa sústrediť iba na hluk okolo seba a hovor. Všetko bolo lepšie, než to.

„Bella, no konečne. Už som si myslela, že ťa Edward niekde vytrúsil,“ zašvitorila Alice. Predierala sa ku mne pomedzi študentov a keď uvidela moju tvár, zamračila sa. „Stalo sa niečo? Edward, pohádali ste sa?“ otočila sa dozadu. Stál tam Edward a s ľahostajným výrazom pokrútil hlavou. Tiež si ma prezeral, ale nie tak jemne ako Alice. Jeho pohľad bol ostrý a chcel ma zabiť. Horšie mi už byť nemohlo.

„Nie, Alice, to nestojí za reč,“ mávla som rukou vo vzduchu a usmiala sa tak falošne, ako sa len dalo. Pričom som mala slzy na krajíčku.

Alice ma vzala za ruku a vykročila so mnou po chodbe. „Nie, Bella. Povedz mi, čo ťa trápi. Je to škola? Dostala si zlú známku z toho testu na chémii? Edward vravel, že bol ľahký. Alebo je to kvôli tomu súdu?“

„Z testu som mala za jedna,“ oponovala som jej a k druhej otázke som sa radšej nevyjadrila. No áno, ten súd. Od rána som na to nemala čas poriadne myslieť, trápili ma iné veci. Ale teraz, keď to spomenula, žalúdok sa mi nepríjemne zachvel a prevrátil.

„Takže sa obávaš pojednávania,“ domyslela si. A bolo jedno, koľkokrát pokrútim hlavou. „Ale to je v poriadku, Bella. Aj ja sa bojím. Carlisle však včera volal s doktorom Deatnom a ten povedal, že je už v podstate rozhodnuté a to stretnutie bude len formalitou.“

 „Rozhodnuté?“ zopakovala som po Alice. To sa mi vôbec nepáčilo. Ale vlastne, prečo nie? Od Esme odídem, len čo na nich spozorujem niečo podozrivé. A to sa už stalo.

„Áno, kvôli tomu požiaru, ktorý vás pripravil o strechu nad hlavou. Na teraz by si aj tak nemala kde bývať a preto by bolo najrozumnejšie pristúpiť na náš návrh, než ťa posielať do sirotinca a zapĺňať ešte viac už aj tak dosť preplnené stavy. Skutočne sa nemáš čoho báť, sestrička. Bude to fajn,“ pritakala s úsmevom. Fajn. Bude to všetko, len nie fajn, to som vedela. Moja myseľ sa išla zblázniť, ako sa na ňu za posledné dni kopili problémy. Väčšinou som ich dokázala zvládnuť, ale teraz toho bolo už naozaj priveľa. Potrebovala som pár dní na zotavenie a na premyslenie, lenže som vedela, že takej výhody sa mi nedostane. A k tomu všetkému sa do toho musela zamiešať aj Patrick.

„Si akási bledá,“ spozorovala Alice a zastavili sme. Priložila mi ruku na čelo. „Možno máš aj teplotu. Mala by si ísť na ošetrovňu, Bella.“ Vyplašene sa pozrela na Edwarda, ale ten zdvihol ruky a ustúpil.

„Nechcem niečo chytiť. Ak chceš, Alice, vezmi ju tam, ale ja idem na hodinu.“ A už ho nebolo. Zdalo sa, že svoje slová z dnešného rána – rob si čo chceš – zobral vážne a už sa do mňa nebude viac starať. Pousmiala som sa nad tým, aj keď vo vnútri som zacítila akúsi vznikajúcu prázdnotu.

„Chrapúň,“ zanadávala nad jeho chovaním Alice a vzala ma na ošetrovňu.

Sestrička, postaršia žena, ma okamžite posadila na lôžko a skontrolovala všetky vitálne funkcie. Potom ma vyzliekla do pol pása a chcela skontrolovať dýchanie. Popri tom len zalamovala rukami nad všetkými modrinami, ktoré posievali moje telo.

„Mala som autonehodu,“ pokrčila som plecami a ona ma ešte viac ľutovala. Aj keď bola pravda, že niečo som mala aj z bitiek a zo sexu s Edwardom.

„Nie ste chorá. Bude to len stres z nejakej písomky. Nie som lekár, preto vám nemôžem prepísať žiadne lieky, slečna Swanová, ale môžem vás vypísať do konca dňa,“ navrhla a ja som s ňou súhlasila. Keď ma Alice vyviedla von, spustila:

„O necelú hodinu sme mali vyraziť do Seattlu, ale ak chceš, odveziem ťa ešte domov a tam si môžeš odpočinúť.“

„Nie, to vydržím. Takže sa stretneme po tejto hodine na parkovisku?“

„Áno. Naozaj nechceš ísť k nám? Esme by ti spravila čaj a...“

„Nie,“ prerušila som ju. „Budem v poriadku, naozaj. Už musím ísť.“ Vzala som si od nej svoju tašku a vykročila k učebni francúzštiny. Hodina už začala a tak som musela profesorovi podať ospravedlnenku od sestričky. S frflaním ma posadil dopredu – vraj ak by som náhodou odpadla – a pokračoval ďalej vo výklade. Počúvala som ho jedným uchom dnu a druhým von. Túto tému sme preberali pred pár týždňami a bolo to vlastne iba opakovanie na nadchádzajúce záverečné testy, ktoré boli o mesiac. A tak som hľadela von oknom a hrala sa s perom medzi prstami, keď som si na kraji radu všimla Andreu. Ale nebola taká, ako som si ju pamätala z víkendu. Teraz mala prepadnuté oči, bielu tvár a mastné vlasy a skôr sa podobala na zúboženú Narcis, než na seba. Zadumane hľadela do okna nevšímajúc si profesora. Po chvíli otočila hlavu na mňa – akoby cítila môj pohľad, čo bolo desivé – a zabodla bezvýrazné oči do mojej tváre. Vtedy som mala naozaj pocit, že to nie je Andrea, ale jej prázdna schránka. Zrazu sa však na mňa usmiala a ja som si vydýchla, a opätovala jej úsmev.

Hodina sa skončila, ale ešte po opustení triedy som sa pri nej pristavila. „Ahoj, Bella,“ odpovedala mi na pozdrav. Bolo to čudné, no jej hlas znel šťastnejšie, než v skutočnosti vyzerala.

„Ako sa cítiš, Andy? Nemala by si byť ešte doma? Kedy si vlastne prišla?“

Vstala od lavice a chytila ma za rameno. „Som v poriadku, naozaj. Doma som to už nemohla s mojou depresívnou matkou vydržať, preto som sa radšej vrátila do školy. Poviem ti, všetko je lepšie, než byť s ňou.“ Zasmiala sa, no jej smiech bol taký falošný, že aj ja som bola lepšia klamárka. Obzrela som sa po triede a pristúpila k nej bližšie.

„A ako sa vyrovnávaš s... No, s tým, čo sa stalo Donn,“ šepkala som.

Andrea ustúpila, akoby ju chcel uštipnúť had a zarazene stiahla kútiky. „Neviem, o čom hovoríš, Isabella. Teraz prepáč, musím ísť na obed, čaká ma Mike.“ Rýchlo prešla okolo mňa a stratila sa za rohom. Nestačila som sa diviť - ako je to možné? Žeby si na to nespomínala? Nie, to bola hlúposť, ešte pred dvomi dňami si to všetko veľmi život pamätala a snažila sa ma presvedčiť, že sme Donn upálili. Nebola ďaleko od pravdy, lenže sme to neurobili my, ale Edward a Thobias. Doteraz som nechápala, ako sa im podarilo celé to narafičiť tak, aby si polícia myslela, že vybuchol plyn, ale veľmi ma to ani netrápilo. Po víkende som totiž samú seba zaprisahala, že to už viac riešiť nebudem.

Vyšla som na parkovisko a kráčala k čiernemu BMW. Alice tam na mňa už čakala. Vlastne tam boli všetci jej súrodenci až na jedného – na Neho. Možno to bolo naším ranným sporom alebo dohodou, ale akosi sa odmietol tejto „dôležitej“ akcii zúčastniť. Bolo to zvláštne, keď tak veľmi bojoval o to, aby som sa stala Esminou dcérou a bol preto ochotný urobiť čokoľvek. Nijako som to však neriešila. Potichu som nastúpila do auta vedľa Emmetta a Rosalie, a čakala kým tento voz smrti dôjde do svojho cieľa. Netrvalo to tak dlho ako by som dúfala. Keď sme zastavili pred budovou súdu v Seattli, kolená sa mi rozklepali a vzduch akosi zredol. Nie je to dôležité, nahovárala som si v duchu, no nijako to nepomohlo. Jednej mojej časti na rozhodnutí súdu skutočne záležalo.

Carlisle a Esme na nás čakali pred vchodom. Vystúpili sme po schodoch k bielej, veľkolepej budove ako z antického Ríma. Esme doslova prekypovala vzrušením. Chytila ma za ruku a ja som jej ju inštinktívne stisla.

„Alice hovorila, že ti v škole prišlo nevoľno. Si v poriadku, Bella?“ vyzvedal starostilo Carlisle.

V poriadku bolo slabé slovo a veľmi sa to líšilo od môjho terajšieho stavu, no aj napriek tomu som prikývla. Z budovy vyšiel doktor Charles Deaton, v perfektne upravenom obleku a naleštených topánkach a s úsmevom nás privítal.

„Ste tu všetci, perfekné. Slečna Dorothea O´Leedsová už čaká v miestnosti B. Mali by sme ísť, aby sme neprišli neskoro.“

Dorothea tu už je? Nohy mi akosi ochabli. Nevidela som ju od tej doby, čo mi podpálila izbu a ja som bola nútená utiecť. Aj keď to bolo ako šliapnuť z blata rovno do kaluže. Kiež by to nikdy neurobila a ja som sa nikdy nestretla s Dáriusom a Elijah. A nikdy by som sa nedozvedela o temnom tajomstve Cullenovcov.

„Bella, pôjdeme?“

„Jasné,“ prebrala som sa a pokynula Esme. Na to stretnutie som sa vôbec netešila, ale uvedomila som si, že čím rýchlejšie sa do toho pustíme, tým skôr to budem mať za sebou a už nikdy sa nebudem musieť pozerať na jej špinavý ksicht. Ak sa to vyvinie v Esmin prospech.

Budova súdu mala vysoké stropy a toľké okná presvietili aj ten najtmavší tieň. Hemžilo sa to tu úradníkmi, právnikmi, obžalovanými a žalobcami, policajtmi, detektívmi a ochrankou. Všetci sa hnali po mramorových schodoch hore-dole s čiernymi kufríkmi s jasne vyhranenými cieľmi. Doktor Deaton nás tiež viedol po schodoch na druhé poschodie, kde bolo množstvo dverí s nápismi, ktoré ma doslova mrazili v kostiach – Zadržiavacia miestnosť, Prípravná miestnosť, Miestnosť A, Súdna sieň... Tam sme zastavili a doktor otvoril dvere s jasným zlatým označením Miestnosť B. Tvoril ju skrine s úradnými knihami a zákonmi, veľké okná s pohľadom na strechy budov a dlhý mahagónový stôl s desiatkou stoličiek na jednej i na druhej strane. No len dve z nich boli zaplnené. Pri jednom vrchole stola sedela Dorothy. Skoro by som ju ani nebola spoznala. Vždy zalepené a mastné vlasy mala teraz upravené do drdolu, na sebe mala kostým tmavo-zelenej farby a na krku bielu šatku. Keď sa nám na pár sekúnd stretli pohľady, usmiala sa na mňa. Nebola som si istá prečo, ale spôsobilo mi to v žalúdku nepríjemné otrasy.

Toho muža vedľa nej som nepoznala. Bol trochu vyziabnutý a jeho zošednutý oblek hovoril o tom, že jeho vrecká práve neprekypujú peniazmi. Mal orlí nos a na ňom veľké dioptrie, ktoré si po chvíli posunul vyššie na koreň nosa.

„Charles,“ pozdravil doktora stroho a on mu to oplatil rovnakou kartou.

„Marcus.“ Vzduch v miestnosti tými slovami akoby ešte viac oťažel a stal sa nedýchateľným. Doktor Deaton nás usadil na voľné miesta vedľa nich. Od Dorothy ma oddeľovali dvaja muži a Esme a predsa sa mi to zdalo príliš blízko. Carlise sedel z druhej strany.

„Každú chvíľu by sa to malo začať. Keď sa otvoria dvere, postavte sa,“ dával nám pokyny náš právnik zatiaľ, čo si vybaľoval z malej aktovky všetky potrebné dokumenty. „Ráno som zistil, kto bude predsedať tomuto rozhodnutiu. Tá sudkyňa je spravodlivá, aj keď prísna. Berie veľký ohľad na správanie, preto by ste nemali hovoriť bez vyzvania, rozumiete?“ pýtal sa a ja som horlivo prikývla s ostatnými. Už tak som mala dosť rozklepané kolená a z mojich dlaní by sa dal pot žmýkať, tak prečo ma ešte viac strašil a znervózňoval? 

„Nebojte sa, všetko dobre dopadne. Vyhráme to,“ usmial sa na mňa doktor Deaton, akoby mi vedl čítať myšlienky. Hovoril to tak isto, až som tomu sama uverila. A práve vtedy sa otvorili dvere oproti nám a dnu vošli tri postavy.

Sudkyňu som spoznala okamžite. Bola to tmavovlasá žena, asi päťdesiatnička, s veľkým telom v čiernom habite. Krk jej zdobil biely golier a na tvári mala ten najprísnejší výraz, aký som kedy videla. Dokonca aj samotný Chuck Norris alebo Arnold Schwarzenegger by sa pred ním schovali od strachu do myšacej diery. A my sme pred ňou museli stáť ako vojaci pred generálom.

Ďalšia bola taktiež žena, ale útla a malá, s čiernymi okuliarmi. Niesla si so sebou papiere a pero a okamžite sa posadila na koniec stola – pochopila som, že tá žena bude celý náš rozhovor zapisovať.

Nakoniec dnu vošiel muž s obleku a sadol pri proti nám k sudkyni. Nemala som ani tušenie, čo je jeho úlohou a to mi nijako k pokoju nepomohlo.

Sudkyňa si nás všetkých premerala od hlavy po päty. Keď si prezerala mňa, zabudla som dýchať. Potom prehovorila hrubým a prísnym hlasom: „Som sudkyňa Jhudy Morisová. Túto prácu som začala vykonávať ešte predtým, než ste vy všetci boli na svete. Preto si potrpím na úctu a poriadok. Dnes som už súdila dvoch mužov pretože môj kolega náhle ochorel. Som vytočená a unavená, tak sa ma naopovážte provokovať zbytočnými rečami a prerušovaním. To z duše nenávidím . A teraz si sadnite.“

Pomaly som si sadla na stoličku s pevne stisnutými ústami. Varovanie Charlesa Deatona bolo v porovnaný s jej predslovom skutočne veľmi mierne a až teraz som zistila, ako veľmi sa dokáže moje telo celé chvieť.

„Pani sudkyňa je oboznámená s prípadom,“ začal muž v obleku formálnym hlasom. „Pre zhrnutie, dnes sme sa tu zišli, aby sme rozhodli o poručníkovi Isabelly Marie Swanovej. Návrh na opatrovníctvo podala jej matka Esme Cullenová, ktorá odišla keď mala maloletá šesť rokov. Prvý manžel pani Cullenovej, pán Charlie Swan sa zastrelil, preto bola maloletá odovzdaná do rúk štátneho opatrovníka, v tomto prípade Dorothey O´Leedsovej. Tá sa o ňu starala v podobe jedenástich rokov,“ zhrnul veľmi jednoducho môj doterajší život.

Sudkyňa sa zahľadela na papiere pred sebou a potom si nás opäť premerala. Svoj pohľad zabodla však na druhú polovicu stola – kde sedela Dorothy a Marcus. „Pán Davidson, boli ste pridelený slečne O´Leedsovej pretože si nemôže dovoliť vlastného právnika, mám pravdu? Verím, že ste si preštudovali celý prípad a poviete nám niečo o opatere a podmienkach, v ktorých doposiaľ žila maloletá.“

Marcus prehltol – počula som to až k sebe. Bol to právnik, ale zrejme sa sudkyne bál rovnako ako ja. Zakašľal. „Samozrejme, pani sudkyňa. Moja klientka poskytovala maloletej všetky základné potreby, ktoré plne súhlasili s dopredu podpísanou zmluvou. Ako napríklad strechu nad hlavou, jedlo, potrebné šatstvo a výchovu. Maloletá chodila do školy, kde dokazovala výborné výsledky už od útleho detstva. Aj napriek minulosti nemá problém zo zákonom ako väčšina detí umiestnených k opatrovníkom, na čom má nepochybne zásluhu moja klientka.“

Drísty! Nehanebné lži! Mala som chuť vykríknuť to. V poslednej chvíli ma však zadržal pohľad na prísnu sudkyňu. Chcelo sa mi však zvracať. Marcus Davidson opísal tú mrchu skoro, akoby bola sväticou. A pritom ju vypľulo samotné peklo a ja som mala možnosť odskúšať si to na vlastnej koži. Že má zásluhy na mojich študijných výsledkoch? Pche, taká somarina...

„Ďakujem. Pán Deaton, teraz by som si rada vypočula váš návrh, prečo by mala byť maloletá umiestnená do opatrovníctva pani Cullenovej.“

„Vážená pani sudkyňa, všetky fakty, ktoré predložil kolega sú možno pravdivé, ale opisujú jeho mandantku len v tom najlepšom svetle. Zložme si ružové okuliare a pozrime sa na pani O´Leedsovú v tom pravom svetle. Po prvej návšteve odporovateľky mojimi klientmi bolo jasné, že slečna Dorothea neposkytuje maloletej potrebné veci zo zmluvy a ani vhodné prostredie pre výchovu dieťaťa. Po vstupe do prízemného domu sa pán Cullen vyjadril nasledovne, citujem: Videli sme desiatky prázdnych fliaš od alkoholu povaľujúcich sa na zemi v chodbe a obývačke. Vo vzduchu sme cítil zvratky, všade bola špina a prach – jednoducho bodrel. Nečudoval by som sa, ak by mi popod nohy prebehla myš,“ čítal a mne zrumeneli líca. Netušila som, že si to všetko Esme s Carlisleom všimli.

Sudkyňa naraz otvorila ústa, snáď aby ho prerušila, ale on pokračoval: „Ich dom pred dvomi dňami vyhorel, preto sa na tento dôkaz nemôžeme zahľadieť priamo, ale mám tu správu od veliteľa hasičov, ktorý prehliadal miesto požiaru. Nech sa páči. Môžete tu vidieť, že oheň sa šíril po koberci a nábytku nasiaknutými liehom až do kuchyne, kde voľne niekoľko minút vybuchovali fľaše s alkoholom.“ Podal sudkyni hárok papiera a tá ho začala študovať. Z druhej strany stola som počula šepot, no doktor pokračoval ďalej.

„Moja klientka podala návrh na zmenu opatery do jej rúk na základe skutočnosti, že odporovateľka neposkytuje maloletej potrebné prostredie pre výchovu a tým porušuje ako zmluvu, tak aj zákon. Presnejšie tretí dodatok...“ stíchol, akonáhle sudkyňa zodvihla ruku, Esme vedľa mňa zamrzla ako socha. Sudkyňa položila papier na stôl a zabodla pohľad do Marcusa.

„Chcete niečo povedať na obhajobu svojej mandantky?“ vyzvala ho.

„Áno, ďakujem. Ja a moja klientka by sme chceli spochybniť správu od hasičov podanú navrhovateľkou a uviesť do záznamu, že každý Američan má v kuchyni pár fliaš alkoholu. Ako ja, tak verím, že aj vy si po večery rada doprajete jeden pohárik vína."

Sudkyni myklo kútikom oka a uviedla do záznamu, že správa je bezpredmetná a pri rozhodovaní nemá žiadnu váhu. Vtedy mi skoro zamrelo. Potom vyzvala opäť Marcusa, aby povedal niečo na obhajobu. Pripadalo mi to, akoby mu sudkyňa nadržovala. Po piatich minútach, ako hovoril o Esme a skoro akoby jej nadával do alkoholičiek, mi matky prišlo skutočne ľúto. Síce ja som v tomto okamihu bola považovaná za obeť, vykresľovanie Esme bolo oveľa horšie. Carlisle k nej napriamil ruku a pred mojimi očami sa im spojili ruky na stole. Viem, že som ju súdila, nemala som ju rada a chcela som, aby za všetko zaplatila, ale slová obhajcu Dorothy mi prišli prehnané. Ako opisoval Esmine výlety do nočných barov, predkladal jej pokuty za prekročenie rýchlosti, ako jej zobrali vodičák za jazdu pod vplyvom alkoholu a ona si odsedela jednu noc v cele. Sama som bola vtedy ešte malá a moje spomienky boli stále zablokované, ale všetko sa mi to zdalo ako zlá nočná mora. Nie, toto nebola Esme, ktorú som poznala teraz.

„A akoby toho nebolo málo, máme psychologické vyjadrenie - síce nepotvrdené - ohľadom smrti prvého manžela navrhovateľky, podľa ktorého sa zastrelil po jej zmiznutí a...“

„Dobre, to stačí,“ prerušila ho razantne. „Nechcem počuť nejaké domnienky. Chcem fakty, rozumiete? Pani Cullenová, teraz máte slovo vy. Chcem počuť vašu obhajobu. Čo mi poviete na vašu minulosť?“

„Pani sudkyňa,“ začala Esme pevným hlavom, „to, čo sa stalo nemôžem zmeniť. Všetky tie veci sú pravdivé. Začalo sa to hneď po pôrode. Doktori to nazývajú popôrodná depresia, ktorou trpí asi jedna tretina žien po celom svete. Bola som na tom psychicky úplne na dne, bála som sa, že sa nedokážem postarať o dieťa, navyše som sa musela vrátiť späť do práce, pretože sa začali kopiť dlhy. V alkohole som videla únik a preto sa stalo to, čo sa stalo. Odišla som, pretože to bolo najlepšie riešenie pre moju dcéru a manžela. Alebo som si to aspoň myslela.“ V miestnosti ostalo ticho, no Clarlisle a Esme sa stále pevne držali za ruky. Ja som plytko dýchala a hodnotila situáciu.

Esme svojou výpoveďou útočila na city sudkyne – ktoré som pochybovala, že má. S požiarom to nedopadlo nijako slávne a to bola zatiaľ celá naša obhajoba. Zdalo sa, že Dorothea má navrch a jej úsmev, ktorý som si všimla kútikom oka spoza dvoch právnikov, tomu len nasvedčoval. Všetko vo mne sa proti tomu búrilo. Tá malá pohotová Isabella vo mne sa už rozhodla, že ak ma zveria späť k tej mrche, utečiem. Nemienila som s ňou stráviť pod jednou strechou už ani minútu, nie to ešte rok. 

„V poriadku. Aká je vaša situácia teraz, čo všetko sa zmenilo, pani Cullenová?“ opýtala sa ďalej sudkyňa.

„Mám nového manžela. Je to špičkový chirurg. Ja sama mám v pláne začať s prácou ako návrhárka interiérov a exteriérov. Peniaze nám nechýbajú a môžeme si dovoliť zaplatiť tie najlepšie vysoké školy naším piatim adoptívnym deťom. Isabelle môžeme poskytnúť rovnaké podmienky, navyše by bola so svojimi rovesníkmi. Vlastníme dvojposchodový dom vo Forks a ďalší v Detroite.“

„A čo sa týka vašich vzťahov?“

„Sme šťastná veľká rodina. Už päť rokov som sa nedotkla alkoholu a to aj bez pomoci odborníkov.“ Esme pokrčila ramenami. Nič viac k tomu nemohla dodať a tak sa sudkyňa pozrela na mňa. Čakal som, že to príde, ale ešte predtým som myslela, že bude na rade náš právnik, alebo ktokoľvek iný okrem mňa.

„Isabella Marie Swanová,“ oslovila ma sudkyňa a v tom okamihu by sa mi krvi nedorezal. Od trémy som sotva prehltla a musela som vynaložiť veľké úsilie k tomu, aby som sa netriasla, ani neuhla pred jej skúmavým pohľadom. „Ide tu o vás a ja by som si veľmi rada vypočula aj váš názor na celú záležitosť. Kam by ste chceli ísť viac?“

„K Esme,“ vybafla som okamžite. Bolo to inštinktívne, nemusela som o tom vôbec premýšľať. Všetci Cullenovci sa teraz pozerali na mňa a ja som sa musela nadýchnuť, aby som dokázala vysloviť to, čo sa mi hromadilo na jazyku. „Esme je mojou skutočnou matkou, aj keď ma opustila. Ak mám byť úprimná, hnevám sa na ňu, ale to si môžeme vydiskutovať sami. Za ten týždeň som si zvykla na jej manžela a ich deti. A preto by som veľmi rada strávila u nich zvyšný rok do mojej plnoletosti.“

„A čo vaša opatrovníčka? Strávili sme s ňou jedenásť rokov, čo je skoro dvojnásobne viac, ako ste strávili so svojou matkou,“ konštatovala. Táto žena mala skutočne rada fakt, pravda?

„Uvedomujem si to, ctihodnosť, ale všetko je lepšie ako ten jeden rok, ktorý by som tam mala ešte stráviť.“ Sudkyňa nadvihla obočie. Čakala, až jej to vysvetlím. Opäť som sa nadýchla. „Dorothy vychováva pevnou rukou. A keď hovorím pevnou, myslím tým bitkami a kopancami. Je pravda, že veľa pije, aj keď teraz na to nevyzerá. A nedokázala by som spočítať na oboch rukách všetky bitky, ktoré mi spôsobila, keď bola opitá. Pamätám si však, že keď som bola malá, bol u nás starý doktor. Dorothy ma zbila do bezvedomia a on ma prišiel vyšetriť. Neviem, ako sa volal, ale ak ho budete chcieť nájsť viem, že pracoval v nemocnici vo Forks ako patológ.“ Sudkyňa skrivila pery, ale neprerušovala ma. A to ma donútilo hovoriť ďalej. „Kvôli drahému alkoholu som často nemala na šaty a na jedlo. Ak by som od dvanástich nepreberala poštu ja a nebrala si z každomesačnej sumy pár dolárov na prežitie, dnes by som tu nesedela. Nemám žiadny záznam a moje výsledky v škole sú také dobré len preto, že som myslela na svoju budúcnosť a chcela by som niečo dokázať. Mať lepší život, než som mala doteraz. A aby to bolo úplné, chcela by som povedať ešte niečo o tom požiari. Viem, že hasiči neprišli na to, čo ho spôsobilo, ale ja to viem, pretože som tam bola...“

„Buď ticho,“ prerušila ma Dorothea rázne a postavila sa na stoličke. Jej postava sa nado mnou hrozivo týčila a jej tieň ma vrhal do temnoty. Úsmev jej však zmizol z tváre.

„Pani O´Leedsová, okamžite sa posaďte, inak vás odtiaľto vyhodím,“ skríkla sudkyňa. Dorothy si sadla, ale ešte predtým ma prebodla pohľadom. „Pokračujte, slečna Swanová,“ vyzvala ma sudkyňa.

„Vrátila som sa z návštevy u Cullenovcov. Bola som v kúpeľni a sušila si vlasy, keď tam vrhla Dorothy. Tiahol z nej lieh. Potiahla ma za vlasy a vliekla po zemi až do svojej izby, kde mi ukázala predvolanie. Bola naštvaná, nadávala mi do cundrí a svíň. Správala sa ako šialená a stále ma kopala a bila päsťami. Len tak-tak sa mi podarilo vytrhnúť a dostať sa do izby, kde som sa zavrela.“

„Sklapni, ty nevďačná kurva,“ opäť ma prerušila Dorothy. To už sudkyňa nevydržala a s krátkym súhlasom ju muž v obleku vyviedol za dvere. Chvíľu tam ostal, kým neprišla ochranka a potom sa vrátil. Znovu ma vyzvali, aby som pokračovala.

„Neviem, čím poliala dvere, možno alkoholom, možno benzínom, ale zrazu som zacítila dym. Zbalila som si tie najdôležitejšie veci a utiekla oknom. Vtedy bola v plameňoch už polovica mojej izby a ona si spievala – Sviňu treba vydymiť! Viem to, pretože som sa vrátila do obývačky po kľúče od môjho pick-upu. Ak by som tam ostala, zabila by ma, za to vám ručím,“ ukončila som unesená spomienkou. Medzi tým sa toho stalo toľko, že pomaly mizla, ale stalo sa to len pred dvomi dňami, takže nie až tak pomaly. Ten dym, ktorý som cítila a strach o svoj život, boli sále také čerstvé, že mi vohnali slzy do očí. Rýchlo som ich potlačila.

„A čo bolo ďalej? Kam ste išli?“ vyzvedala sudkyňa. Tak predsa mala srdce.

„Išla som,“ zarazila som sa a pozrela na Esme. Čo som jej mala povedať? Že som išla do Seattlu za svojou priateľku z práce? Že ju poznám zo striptízového klubu? Že ma tam uniesol upír Dárius a chcel zabiť? Že ma zachránil Edward, ale ja som vyskočila z auta? Nie, bolo to šialené a sudkyňa by ma poslala rovno do blázinca. Aj keď to bola pravda.

„Išla k nám,“ zapojil sa Carlisle. „Cestou jej však zlyhali brzdy a ona musela vyskočiť z auta. Preto strávila pár hodín v nemocnici. Našťastie mala len mierny otras mozgu a niekoľko škrabancov. Práve preto sme požiadali o odklad, ctihodnosť.“

Nasledovalo ďalšie ticho. Čakala som, či sudkyňa zhltne to klamstvo a presne tak sa aj stalo. Prikývla, narovnala sa a odkašľala si. „Navrhujem urobiť si malú prestávku predtým, než budeme pokračovať a vy si vypočujete rozhodnutie súdu. Prestávka je päť minút.“ S tými slovami vstala a my s ňou. Ale zatiaľ, čo ona odišla aj so svojimi kolegami, my sme si opäť sadli. Alice naliala vodu do pohára, ktorá stála na stole a podala mi ju. Vďačne som všetko vypila na jeden krát.

„Bola si úžasná, sestrička,“ ohodnotil môj výkon Emmett a žiarivo sa usmial. „Síce nedokážem čítať myšlienky, ale myslím, že to vyhráme ľavou zadnou.“

„Presne tak. Ďakujem, že si to všetko povedala,“ pritakala Esme a objala ma. Nebránila som sa tomu. Cítila som sa byť unavená, akoby som zabehla New Yorský maratón. A to ako fyzicky, tak aj psychicky. Päť minút prestávky ubehlo ako voda a o chvíľu sa vrátila sudkyňa. Chcelo sa mi cikať, ale aj sa ľahnúť do postele a konečne si vydýchnuť. Dorothy sa už nevrátila.

„Posaďte sa,“ vyzvala nás sudkyňa a pozrela do papierov. „Po zvážení predložených dôkazov a faktov od navrhovateľky Esme Cullenovej a odporovateľky Dorothy O´Leedsovej o zverení starostlivosti nad maloletou Isabellaou Marie Swanovou do rúk navrhovateľky som ja, sudkyňa Jhudy Morisová rozhodla nasledovne – návrh sa prijíma v podobe skúšobných desiatich dní, kedy bude maloletá zverená do opatrovníctva navrhovateľky. Dohoda o presných pravidlách bude písomne podaná právnikovi do dvadsiatich štyroch hodín. Proti nariadeniu sa ani jedna strane nemôže odvolať. To je všetko, môžete odísť.“

Prvotný šok vystriedala obrovská radosť. Esme sa okamžite postavila a vrhla sa Carlisleovi do náruče. Ďakovala právnikovi, privinula si mňa aj svoje deti na hruď. Aj ja som sa radovala, aj keď by som si priala vidieť Dorothin výraz pri rozhodnutí. Pravdepodobne ju už nikdy neuvidím alebo som v to aspoň dúfala. Na najbližších 10 dní som sa totiž stávala Esminou dcérou a aj keď som mala istú radosť vedela som, že to všetko je iba začiatok. Začiatok toho, ako sa dostať na slobodu, začiatok môjho plánu. Avšak teraz som na ti už viac nedokázala myslieť. Bola som úplne vyžmýkaná zo všetkých svojich pocitov a dokázala som sa len radovať spolu s mojimi súrodencami. 

Ospravedlňujem sa za meškanie kapitoly. Keď som ju chcela vydať, natrafila som na pár chýb a tak som ju ešte pár dní prepisovala. K tomu sa vblúdili úlohy zo školy a to ma úplne dorazilo a nedovolilo mi venovať sa poviedke. Ešte raz ma to veľmi mrzí, pokúsim sa ďalšiu kapču pridať čo najrýchlejšie a dúfam, že táto poviedka má ešte stále pár svojich verných čitateľov. Za pochopenie veľké Ďakujem, vaša VictoriaCullen. :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako skrotiť ženu za 10 dní - 20. kapitola: