Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako skrotiť ženu za 10 dní - 14. kapitola

„Takže, ty si tu vyrastala odmalička?“

Prikývla som. Mrkla som na Dáriusa. Štvalo ma, že sa stále vypytuje. Na to, kde bývam, či chodím ešte do školy alebo mám priateľa. Ale najviac ma štvali pocity, ktoré vo mne vyvolával. V uzavretom priestore som cítila jeho vôňu intenzívnejšie. Predtým som si to ani nevšimla, ale voňal sladko po ovocí a škorici. A spojené s jeho prirodzeným odérom to bola neodolateľná vôňa. Nebolo to ako by som bola s Edwardom, ale stačilo to na to, aby som musela zadržiavať vzrušivé chvenie v lone a hrýzla si spodnú peru.

Ostávalo mi ešte pár ulíc, aby sa tie slastné muky skončili. Toto som nechcela. Zrádzalo ma však vlastné telo.

„A máš aj nejakých súrodencov?“ pokračoval vo vypočúvaní, čím ma vytrhol z myšlienok. Znovu som po ňom strelila pohľadom. Jeho pohľad ma spaľoval, akoby ním chcel dokázať, aby som vyvrcholila. Žiaľ, úspešne sa mu to darilo.

„Nie,“ odvetila som. Zdalo sa, že ho to trochu zamrzelo. „Ty máš súrodencov?“ oplatila som mu otázku. Prikývol a ja som sa lapila príležitosti. „Koľkých?“

„Mám staršieho brata a dve mladšie sestry.“

„Bývajú tiež tu?“ vyzvedala som nevinne. Nie že by ma to zaujímalo, ale bolo to lepšie, akoby sa mal pýtať on.

„Nie. Zatiaľ. Ale chystajú sa na návštevu. Už čoskoro,“ posledné slová zneli do stratena a ja som spozorovala, že sa na chvíľu zamyslel. Pozeral neprítomne pred seba, ani nemrkol. Konečne sme dorazili na Hlavú ulicu a ja som zastavila. Ešte stále bez pohybu sledoval rám auta.

„Dárius?“ oslovila som ho. Nereagoval. Och, už som mala dosť zombíkov v celom Forks – Narcis, Andrea a teraz on? Silno som do neho udrela. „Au,“ sykla som. Jeho rameno bolo tvrdé ako stena. Opäť to schytali moje prsty. Dočerta.

„Prepáč, na chvíľu som sa zamyslel.“ Usmial sa a ja som mu to opätovala bolestivou grimasou. „Bolí ťa tá ruka?“ kývol hlavou smerom na ňu.

„Trochu,“ zaklamala som. Neskočil mi na to.

„Tak teraz ti dlžím zase ja. Nechcela by si zájsť na obed? Alebo skôr skorú večeru?“

Vyvalila som oči. Rozhodne som musela mať aj otvorené ústa, pretože ma úplne šokoval a zobral mi možnosť čokoľvek povedať. Gentlemani predsa len nevymreli. Lenže to bolo naozaj to posledné, čo by som teraz chcela s týmto chlapíkom robiť. Vlastne chlapcom. Nemohol mať viac než dvadsať dva možno jedna. Dočerta, ja som s ním vlastne nechcela robiť vôbec nič, aj keď moje telo by ho najradšej pretiahlo. Za to som si musela dať facku. Na čo to, myslím? Mám tu predsa Edwarda. Krásneho, dokonalého muža, ktorého potrebujem rovnako, ako on potrebuje mňa. Dárius medzi nami jednoducho nemal čo robiť.

„Prepáč, ale mám toho ešte veľa. A mám priateľa, ktorému by sa to nepáčilo,“ povedala som pravdu. Ó, áno, Edward by zabil aj jeho.

„Ach, jasné. Priateľ. Hovorila si o ňom. Edward, správne?“

Opäť ma šokoval. Nespomínala som si, že by som mu hovorila jeho meno. Nie, rozhodne som mu to nepovedala. Ale ako potom...

„Tak teda nič. Verím však, že sa ešte stretneme.“ Sprisahanecky na mňa žmurkol, stisol kľučku a ladne vystúpil. „Rád som ťa spoznal, Bella.“ Usmial sa tak, ako sa usmial prvý krát – tým svojím fakt sexy úsmevom, pri ktorom sa ženám museli podlamovať kolená – a prešiel cez cestu. Vzdychla som si.

„Kde boli všetci sexy gentlemanský chlapi, keď som spoznala Patrica?“ spýtala som sa rečnícky do ticha auta, pretože v poslednej dobe akoby sa s nimi vrece roztrhlo, ale vtedy...

Zaradila som a dupla na plyn. Dárius ma zdržal až príliš. Musela som preskočiť obchod a vyraziť rovno ku Cullenovcom. Nechcelo sa mi tam – vidieť znovu kajúcnu Esme a vytrvávať pri vražednom pohľade Rosalie, ale nemala som na výber. Edward mi dal ráno jasne najavo, že naša dohoda z minulého týždňa stále platí a ak som nechcela prísť o jeho spoločnosť, musela som to jednoducho vytrpieť.

O niekoľko desiatok minút som preto už parkovala pred ich rezidenciou. Vystúpila som z auta a nasala vzduch. Otočila som sa na opätku, keď som sa skoro zrazila s Esme. Vykríkla som.

„Vydesila si ma,“ prudko som dýchla a ruku si priložila na hruď. Krátko ma objala.

„Prepáč, miláčik. Mala som sa ozvať,“ usmiala sa na mňa ospravedlňujúco. Obzrela som sa. Odkiaľ vôbec vyšla? Okolo nás bol okrem domu len hustý lesný porast. Strašidelne tmavý lesný porast.

„Pôjdeme do domu?“ navrhla som a oblapila si rukami hruď, aby ma nestriaslo. Nadšene prikývla.

„Dnes pre teba s Carlisleom máme veľké prekvapenie. Poď.“ Odstúpila sa mi odo dverí a nechala ma vojsť prvú. Odviedla ma rovno do obývačky, kde sedel Carlisle aj celá rodina. A medzi všetkými tými dokonalými bledými tvárami sedel tmavý chlap. Svietil tam ako kocka čokolády v mlieku. Sedel na gauči vedľa Carlislea a ešte jedného voľného miesta a na sebe mal tmavo-šedý oblek s červenou kravatou. Preberali spolu nejaké papiere, no okamžite zmĺkli, keď ma zbadali vo dverách.

Zarazene som zastavila a sledovala ho. Naposledy som niekoho v kravate videla, keď ušla Esme a Charlie sa zastrelil. Ten chlap ma odviezol z policajnej stanice k Dorothy. Mal milú tvár, hovoril mi, že všetko bude v poriadku, ale nebolo.

„Bella,“ oslovil ma Carlisle a postavil sa. Chlap v obleku ho napodobnil. „Toto je doktor Charles Deaton, ktorý nám pomôže s tvojou adopciou. Charles, toto je Isabella Marie Swan.“ Predstavil ma celým menom Carlisle a ja som sa cítila dosť trápne.

Doktor sa na mňa vľúdne usmial, podišiel ku mne a podal mi ruku. Zo slušnosti som mu ňou potriasla. „Som rád, že vás konečne spoznávam, Isabella. Veľa som o vás počul,“ počastoval ma úsmevom. Skepticky som sa pozrela na Carlisela a potom na Esme, ktorá sa mu zavŕtala do boku a usmievala sa od ucha k uchu.

„A aby sme sa nezdržovali, mali by sme prejsť rovno k veci. Prosím, sadnite si,“ ukázal na kreslo vedľa gauču. Posadila som sa a ešte raz sa pozrela na ostatných Cullenovcov. Stáli pri stenách a nezainteresovane nás sledovali. Hladne Edward. Cítila som na sebe jeho horúci pohľad a mňa vtedy napadlo, že ešte sa budeme musieť porozprávať.

„Takže. Pri obyčajnej žiadosti o adopciu je postup veľmi jednoduchý. Podá sa pár žiadostí, záujemcov navštívi sociálny pracovník, ktorý skontroluje, či je vhodné prostredie pre výchovu dieťaťa. A tak ďalej, a tak ďalej. Lenže to neplatí vo vašom prípade, slečna Isabella.“ Doktor sa na chvíľu odmlčal. Zopäl ruky a olizol si pery. „Keďže Esme je vašou biologickou matkou a žili ste s ňou, ale – teraz mi odpustite moju priamosť – ona sa na vás vykašľala, lebo bola alkoholičkou, štát Washington si nie je istý, či pre vás ešte niekedy môže byť tou správnou matkou.“

Pozrela som na Esme. Položila si hlavu na Carlisleovo rameno a on ju pohladil po vlasoch. Tie slova ju evidentne mrzeli.

„Preto musí byť súd,“ skonštatovala som bez toho, aby som sa pozrela späť na doktora Deatona.

„Správne. Štát to všetko musí prešetriť. Esme musí predložiť doklad od odborníka, ktorý zhodnotí jej zdravotný a duševný stav. Ďalší ľudia zo štátu sa pozrú, ako žije – či ej toto to vhodné prostredie pre vás a môže vám poskytnúť všetky potrebné veci pre mladú teenagerku. Ale keďže už spolu majú adoptovaných päť detí, nebude to problém.“

Pohľad mi zase vystrelil ich smerom. Prudko som vydýchla. „A čo bude s Dorothy?“

„Dorothea O´Leedsová bude, samozrejme, o všetkom informovaná. Zúčastní sa nášho ďalšieho stretnutia, ktoré sa bude konať aj so štátnymi právnikmi túto stredu. Myslím, že dnes jej prišlo predvolanie, aby ste sa obe dostavili do budovy súdu v Seattli o tretej popoludní. Prišlo to, však?“ zaváhal. Prehrabol sa v papieroch a prestal nám venovať pozornosť. Pokrčila som ramenami.

„Neviem, ešte som nebola doma.“ A aj keby som bola, pošta bude určite v schránke tak ako vždy. Pretože Dorothy je väčšinou príliš opitá na to, aby urobila niečo iné ako si zašla do obchodu po ďalší chľast. „A čo keď tam neprídeme?“

Všetky pohľady strelili ku mne a ja som sa celá roztriasla. Esme skrčila čelo v zúfalom výraze. „Teda, ak by Dorothy nechcela prísť,“ spresnila som.

„Slečna Dorothea prísť musí, pretože je stále vaším zákonným zástupcom. Ale ak sa z nejakého dôvodu, ktorý nebude dopredu nahlásený, nedostaví, bude jej udelené napomenutie a stanovený ďalší dátum. Ak poruší aj to, bude jej udelená pokuta v nemalej čiastke, pretože čas štátnych úradníkov čosi stojí a tí byrokrati nemajú radi, keď sa ním mrhá.“

Zdvihli sa mi kútiky. „A ďalej? O čom sa bude v stredu hovoriť?“ zaujímala som sa.

„Poviem úprimne, že s takýmto prípadom som sa ešte nestretol,“ priznal doktor Deaton trochu nervózne. „Je veľa matiek, ktoré opustia svoje deti – buď tiež pijú alebo dokonca drogujú...“ zasekol sa, keď sa jeho pohľad stretol s Esminým. „Ospravedlňte ma. Takže, ak Esme stihne splniť všetky podmienky do stredy, môžeme sa prestať zaoberať teóriou – čo by bolo keby – a zaujímať sa o prax. Pokúsime sa dohodnúť na jednotýždňovom skúškovom období. Väčšinou to povoľujú až pri treťom či štvrtom stretnutí, ale keďže máte už o rok osemnásť a Esme s celou rodinou už chcú, aby ste sa k nim čo najskôr nasťahovali, dalo by sa to vybaviť. V priebehu toho jedného týždňa budete bývať tu. Budete chodiť do školy, všetko tak, ako robíte normálne. Ale nezabudnite, budete pod drobnohľadom štátu.“

Zaklipkala som očami. Chvíľu trvalo, kým mi to všetko došlo. „Čo presne znamená ten drobnohľad?“

„Budete chodiť k odborníkovi. Každý deň. Bude sa vás pýtať, čo ste v ten deň robili, ako sa k vám Esme chovala. Bude si zapisovať a na konci jeho názor rozhodne o všetkom.“

„Aha,“ kývla som hlavou. Telom mi prebehla triaška. Bála som sa. Bolo toho na mňa zrazu akosi príliš. Esme kľačala behom sekundy pri mojom kresle a zovrela moje ruky vo svojich chladných.

„To bude dobré, zlato. Chceš, byť so mnou, však?“ Uprela na mňa nástojčivý pohľad. Rozšírila zlaté oči a pery sa jej triasli v očakávaní. Mala som sto chutí pripomenúť jej našu dohodu. To, ako ma opustila a ja som stále neprijala jej ospravedlnenie, tak nech si teraz prestane myslieť, že sa pred ňou od vzrušenia roztavím.

Viac mi stlačila ruku. Pozrela som sa na doktora, ktorý bol tiež zvedavý na moju odpoveď. Prehltla som teda nadávky. „Samozrejme. Po ničom inom ani netúžim.“ Vytiahla som ústa do toho najsladšieho úsmevu, aký som kedy urobila. Esme mi pustila ruku a ja som sa pozrela na doktora.

„A to bude naozaj celé?“ chcela som sa uistiť. Carlisle ho musel osloviť, aby na mňa prestal vyvaľovať oči.

„A-áno, jasné, všetko. Potom sa sem už nadobro presťahujete a slečna Dorothea O´Leedsová sa stane vašou minulosťou.“ Mrkol na mňa sprisahanecky – podobne ako Dárius – a mne okamžite došlo, že mu Carlisle s Esme o tom, ako žijeme už všetko stihli povedať. Do tváre sa mi vliala krv.

„Ak je to teda naozaj všetko, rada by som išla domov. Bol to náročný deň a ja mám ešte veľa úloh.“

Nečakala som na povolenie a vstala som z kresla. Carlisle a Esme môj pohyb napodobnili. „Pôjdeme ťa odprevadiť,“ povedal Carlisle. V duchu som prevrátila očami a rozlúčila sa s doktorom Charleasom Deanom. Potom som nechala Esme, nech ma chytí za ruku ako svoju najlepšiu priateľku a s úsmevom som s ňou kráčala k dverám. Okamžite sa vyparil, keď sme prekročili prah ich domu. Stočila som sa k Esme, ktorá práve zatvorila dvere.

„Mali ste mi povedať, že sa stretnem s tvojím právnikom. A aspoň naznačiť, že už v stredu bude súd,“ rozhorčene som šepkala. Prekrížila som si ruky na prsiach a čakala na ich slová.

„My sme ti to nepovedali?“ Carlisle sa pozrel na Esme. Tá vytiahla psie oči a mykla ramenami. „Dobre, prepáč nám to, Bella. Rozhodne sme ti to chceli povedať. Žiadosť sme podávali už minulý týždeň, ale asi sme na to nejako-“ zasekol sa. Jeho tvár znehybnela. Pozeral sa niekam za mňa. Otočila som sa, ale videla len svoje auto, starý pick-up, opustene postávať na príjazdovej ceste.

„Zlato?“ oslovila ho Esme. Jemne do neho štuchla. Nepohol sa. Na tvári sa jej usadil strach a hneď na to mu dala silnú facku.

„Carlisle, okamžite odpovedz!“ prikázala mu. Konečne sa pohol. Pozrel sa na mňa a oči aj nozdry sa mu rozšírili ako dravému zvieraťu, ktoré práve zavetrilo korisť. Inštinktívne som ustúpila o krok dozadu a urobila som dobre.

Vchodové dvere sa zrazu rozleteli a okolo mňa zavial chladný vietor, oveľa prudší, než vánok, ktorý pofukoval. Okolo nás sa zjavili Alice, Jasper aj Emmett. Stáli sme pred vchodom ako nejaký sprisahanecký klub a všetci sa tvárili prekvapene a vydesene zároveň. Carlisle si vymieňal pohľad s Alice, ktorá len krútila hlavou. Vtedy som pri svojom aute spozorovala pohyb. Strelil mi tam pohľad a okamžite som sa stretla s Edwardovými čiernymi očami. Ako sa tam, kurva, dostal?!

Chcelo sa mi kričať, ale zradil ma hlas. Miesto toho sa mi z hrdla vydral hlasný ston.

„Edward, odvez Bellu domov,“ prikázal Carlisle pevným a vysokým hlasom. On okamžite prikývol a pokynul mi, aby som prišla k nemu. Ale to bolo skutočne to posledné, čo som v tom okamihu chcela. Boli divný. Už nešlo len o oči, ktoré tmavnú „pri vášni“ alebo o čudnú schopnosť, ktorá vie rozpoznať pocity ľudí. Edward práve prešiel okolo mňa takou veľkou rýchlosťou, že som ho nestihla zaregistrovať. A to ma naozaj veľmi desilo.

„Bella, poď,“ zaťal pery. Chytil ma za ruku a ťahal za sebou. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale mal takú obrovskú silu, že to nebolo možné. Zdvihol ma okolo pásu a posadil na sedadlo spolujazdca. Zapol mi pás a pomaly obišiel spredu auto.

„Edward, ja chcem vystúpiť,“ šepla som, keď si sadol a chmatla po páse. Zachytil mi však ruku skôr, než som sa ho čo i len dotkla. Srdce mi už búšilo v krku a na spánkoch, akoby sa chcelo predrať von.

„Nie. Teraz pôjdeš domov,“ zavelil podráždeným hlasom, ktorému sa nedalo odporovať. Sklapla som a pozrela sa trucovito pred seba. Carlisle sa rozprával s Alice. Esme to bezmocne sledovala a zároveň pozerala ako odchádzame. A Emmett si rozzúrene udrel päsťou do dlane druhej ruky.

Sedela som potichu v aute a pozerala sa pred seba, aj keď sme už vošli do mesta. Edward robil to isté – sledoval cestu, pridal plyn, preradil. Vnútri ma hrýzli mrle a musela som si hrýzť peru, aby som niečo nepovedala. Edward si zrazu prudko vydýchol, čím prerušil to napäté ticho.

„Zažila si dnes niečo neobvyklé?“

„Čože?“ Tá otázka ma prekvapila.

„Chcem vedieť, či si dnes videla niečo neobvyklé. Alebo stretla niekoho čudného,“ zopakoval svoju otázku mrazivo chladným hlasom.

„Čudné ako napríklad, že niekto sa pohybuje šialene veľkou rýchlosťou na človeka?“ nadvihla som nevinne obočie a stretla sa s jeho chladným pohľadom. „Ako je možné, že v jednej sekunde si vo vnútri a v tej druhej už obsmŕdaš okolo môjho auta?!“ hlas sa mi zvýšil.

„Tak to nebolo. Len si si ma nevšimla,“ povedal ledabo a pozrel sa späť na cestu. Tým bola téma uzavretá. „Neviezla si dnes niekoho vo svojom aute?“

Srdce mi preskočilo. Ako to vedel?

„Koho?“ opýtal sa okamžite.

„Dáriusa,“ povedala som skôr, než som si stihla čokoľvek premyslieť. Bolo to ako hra na pravdu.

Prudko sme zastavili. V tom okamihu som ďakovala za pás okolo svojich pŕs, ktorý mi zabránil rozraziť hlavou predné sklo. Rukami som sa oprela o umelohmotnú dosku pred sebou a s vytreštenými očami pozrela na Edwarda.

„Dotkol sa ťa, Bella? Ublížil ti nejako?“ spýtal sa ma ticho. Tvár mal bledú a nečitateľnú.

„Blázniš?!“ skríkla som. „To ja som skoro zrazila jeho. To, že som ho odviezla, bolo tým najmenším, čo som pre neho mohla urobiť.“

„Zrazila? Čože?“ nechápal. Na čele sa mu vytvorila malá čiarka. Prezeral si ma. Veľmi dlho mi blúdil očami po tvári a krku a potom po ostatých častiach tela. Oprela som sa späť o sedadlo. Páčilo sa mi, ako sa o mňa bojí. Mala som pocit, že mu na mne záleží. Nebolo to len o tom, že som bola „jeho“, skutočne sa bál. Aj keď som poriadne nechápala prečo.

„Vezmeš ma teraz domov?“ opýtala som sa po dlhej chvíli. Súhlasne prikývol. Znovu naštartoval motor, ktorý hlučne zaprotestoval a zaradil.

„Nemala by si sa s ním viac stýkať, Bella. Nechcem, aby sa k tebe priblížil čo i len na meter. Je nebezpečný, rozumieš?“ prikazoval.

„Tak moment,“ musela som si usporiadať myšlienky, „ty ho poznáš?“

„Nie. Vlastne áno. Drž sa od neho ďalej, mohol by ti ublížiť.“ Už sa opakoval, ale toto ma celkom zaujalo. Žeby bol svet až taký malý a Dárius bol Edwardov priateľ?

„Odkiaľ sa poznáte?“ chcela som vedieť. Edward mi venoval ľadový pohľad, ale neodpovedal. Zopakovala som svoju otázku, ale opäť žiadna odpoveď. To ma nútilo ešte k väčšej zvedavosti, ktorá sa mi ako hladná krysa zahryzla do mozgu a nechcela ho pustiť, kým ju nenakŕmim ďalšími informáciami.

„Vieš o tom, že ako milenka si úžasná, ale ako dcéra stojí za hovno?“ zmenil tému. To ma urazilo.

„Skutočne? A čo som spravila zle, že to tak vnímaš?“ opýtala som sa naštvane a skrížila si ruky na prsiach. Pozrel na mňa a nadvihol obočie.

„Ty vieš čo. Ten úsmev. Aj slepému by bolo jasné, že je falošný. A tie slová – po ničom inom ani neúžim. Prosím ťa. Doktor Dean má teraz podozrenie. Myslí si, že s nami nechceš byť-“

„Čo je aj pravda,“ prerušila som ho. Zavrčal.

„Možno je. Ale to ešte neznamená, že by si to nemohla viac zahrať pred úradmi. Ak vďaka tebe prehrá Esme ten súd, tak ťa prehnem cez koleno a vytrieskam po holej.“

Ohromene som otvorila ústa. Čo si to o sebe myslel? Správal sa ku mne ako k malému decku a to so mnou spával prekrista. Nemal na to právo. Nezažil ani polovicu vecí, ktoré som zažila ja a on ma ide súdiť?! Och, tak to nie!

„S Esme mám dohodu, ak by ťa to zaujímalo. Zostanem s vami len do svojich osemnástich a možno ani to nie.“ Spozornel. Trochu pribrzdil a pozrel sa na mňa. Chcel, aby som pokračovala a ja som mu so samoľúbym úsmevom vyhovela. „Sama navrhla, že ak sa mi na vás niečo nebude páčiť, stačí len jedna vec a ja budem chcieť odísť, tak mi nebude brániť. Priznaj si to, Edward, ste divný. To opatrovníctvo nebude trvať tak dlho.“

Jeho výraz sa zmenil behom sekundy. Bol naštvaný. Ešte viac. Sánka mu zaklapla a pery sa stiahli do tenkej čiarky. V očiach mu horel hnev.

„Si mrcha. Nemôžem uveriť, že si toto Esme naozaj urobila. Máme predsa dohodu – mala si sa chovať k Esme milo.“

Ajaj. Zahryzla som si do pery. Smer, ktorým sa táto konverzácia vyvíjala sa mi nepáčil. Až teraz som si uvedomila, že som prestrelila a ten úsmev sa mi okamžite stratil z tváre. Lenže on ma naštval, bránila som sa sama pred sebou. Moje triezve ja, neopojené hnevom, však už čakalo na najhoršie.

„Nebola si vôbec milá, Bella. Vieš, čo to znamená?“ Ani sa na mňa nepozrel a mne sa tie slová zadreli do krku. „Už žiadny sex. A to práve vo chvíli, keď nám to spolu tak dobre šlo.“

Prehltla som. Alebo sa aspoň snažila, ale cez tú obrovskú hrču v hrdle sa to jednoducho nedalo. Mozog mi pracoval na plné obrátky. V panike som mu položila ruku na stehno. Ostražito sa na mňa pozrel.

„Čo to robíš?“

Zavrtela som hlavou a posunula ju k jeho pásu. Stiahol ruku z volantu a motor zadrhol, keď nechtiac pridal.

„Mal by si zaradiť, inak nám to skape,“ upozornila som ho bez toho, aby som uhla pohľadom. Poslúchol a preradil. Využila som príležitosť a poľahky vsunula ruku do jeho nohavíc. Prstami som sa dotkla jeho mužnosti a on sa okamžite tlačil do pozoru. Edward sa napol na sedadle a spomedzi zaťatých pier sa mu ozval ston.

„Neukončíš to so mnou, pretože ťa potrebujem rovnako, ako ty mňa.“ Aby som potvrdila svoje slová, nahla som sa a prešla po celej jeho dĺžke. Pohladila som špičku a zase sa vrátila nahor.

„Prestaň,“ zachrapčal. Sedadlo hlasno protestovalo ako sa Edward opieral do starej koženej sedačky až som mala pocit, že ním prerazí zadný plech.

Jeho slová som ignorovala. Ešte raz som mu po ňom prešla a kochala sa pohľadom na jeho dokonalú tvár, ako sa snaží zabrániť spokojnému výrazu, ktorý sa tam chce usídliť. Zase sme prudko zastavili, našťastie ma už nevhodilo do prázdneho priestoru pred sebou. Ale Edward mi šikovne odopol pás a razom som mu sedela obkročmo na kolenách. Volant ma tlačil do chrbta a Edwardove pery sa mi tisli na ústa. Bral si ich tak náhlivo a hladne, že som s istotou vedela povedať, že zajtra ich budem mať napuchnuté. Omotala som mu ruky okolo krku a zaborila prsty do jeho vlasov. Ešte viac si ma pritiahol na svoju chladnú vypracovanú hruď. Dusila som sa. Môj mozog sa potreboval nadýchnuť, aj keď mi všetko ostatné vravelo, že vzduch nepotrebujem. Jediné, čo som potrebovala bolo predo mnou. Zvierala som to v rukách a ono to zvieralo mňa. Chcelo ma to celú vysať a ja som to tiež chcela. Milovala som ho.

To zistenie vo mne spôsobilo šokujúcu reakciu. Prestala som spolupracovať úplne som ochabla v jeho oceľových rukách. Odtiahol sa.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa v obave. Zdvihol ruku a zastrčil mi neposlušný prameň vlasov za ucho. Sledovala som jeho krásne čierne oči a uvedomila si, že je to naozaj pravda. Ja ho milujem. V podbrušku mi to vytváralo príjemné teplo a zároveň som mala strach. Nebola som si istá, či je to vzájomné a rozhodne som to teraz ani nechcela zisťovať. Edward bol chlap a tí svoje city skoro nikdy nedávajú najavo. Mohol by sa zľaknúť a nechať ma. Nie, nemôžem sa ho na to pýtať. A radšej mu to ani nepoviem, rozhodla som sa.

„Bella,“ oslovil ma.

„Len som sa potrebovala nadýchnuť,“ odvetila som rýchlo a pokúsila sa o úsmev. Uľavilo sa mu.

„Takto už nikdy nevypínaj, prosím ťa. Zľakol som sa.“

Ten malý sval v mojej hrudi mi mierne poskočil. „To znamená, že ma potrebuješ a nerozídeš sa so mnou?“

„Áno, potrebujem. A neprežil by som, ak by som mal o teba prísť. No aj ty sa musíš chovať slušnejšie k Esme, jasné? A ak sa na ňu naozaj ešte hneváš, tak by si sa mala aspoň tváriť, že už nie, rozumieš? Inka to naozaj ukončím a to už bude navždy.“

Zamračila som sa. Navždy je príliš dlho. Nechápala som, prečo použil taký výber slov, ale mrzelo ma to. Prikývla som na znak súhlasu. Teraz som už o neho nemohla prísť.

„Dobre. Mala by si už ísť. Potrebuješ si pospať.“ Otvoril dvere a ja som sa obzrela. Na môj údiv som zistila, že už parkujeme pred mojím domom.

„Chceš ísť ďalej?“ navrhla som a dúfala, že povie áno. Pretože jeho malý kamarát áno hovoril už posledných päť minút.

„Nie, ešte niečo mám, prepáč. Viem, že som hovoril, že večer s tebou zostanem.“ Bolo na ňom vidieť, ako veľmi ho to mrzí. Mňa to mrzelo o to viac.

„Tak dobre. Dobrú noc,“ popriala som mu, aj keď bolo ešte len šesť a vonku vidieť, a pobozkala ho krátko na nos.

„Dobrú, miláčik.“ Opätoval mi úsmev a pomohol mi vystúpiť. Odprevadil ma až k dverám a tam som sa k nemu otočila tvárou. Chcela som ešte jeden bozk. Taký náruživý, aký mi venoval pred pár minútami v aute. Ale on mi pustil ruku a o krok ustúpil. Zamračila som sa.

„O chvíľu ma prídu vyzdvihnúť moji súrodenci. Maj sa, Bella. Som rád, že si dnes prišla za Esme,“ povedal formálne. Otočil sa mi chrbtom a odkráčal späť k môjmu autu. Chápala som – nechcel nás prezradiť. Krátko som mu preto zakývala a vošla do domu. Bolo tu ticho. Možno Dorothy ešte stále spala. Zhodila som si školskú tašku z pleca a kľúče od auta vhodila do misky pri dverách. Hneď na to pred domom zastavilo auto.

Podišla som k oknu a odtiahla o kúsok záves. Pri striebornom volve stáli všetci súrodenci a o niečom silno diskutovali. Edward sa s nimi hádal. Nepočula som o čom, jeho hlas sa strácal v pradení motora. Súdila som to len podľa toho ako rozhadzoval rukami. Alice k nemu pribehla a vopchala mu ukazovák pred nos. Niečím mu hrozila, Emmett sa chytal za vlasy a šialene sa rozosmial. To bolo jediné, čo som z ich rozhovoru počula – jeho smiech. Rosalie sa otočila tvárou k domu a pohľady sa nám na malú chvíľu stretli. Ten jej bol pohŕdavý. Niečo im povedala a potom sa už všetci dívali na mňa. Moja reakcia bola spomalená a zdalo sa mi to ako celá večnosť, keď som pustila záves a padla na kolená k zemi. Ich auto zrazu znovu zapriadlo o čosi hlasnejšie a ja som počula ako sa pohli. Dočerta.

Nemala som ani tušenie o tom, prečo sa hádali, ale bolo mi jasné, že to nebolo pre nič dobré. A nejakým spôsobom to súviselo so mnou.

Tak čo poviete na Dáriusa, sexy gentlemana, a túto kapitolu? Dúfam, že som vás veľmi neunudila a vy mi tu zanecháte nejaký komentár.