Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako nezabiť človeka - 5. Ponuka

11.06.2011 (13:00) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 885×

Traja sme sa tlačili v mojej malej izbičke. Jasper za sebou zavrel dvere, pričom pohľad nespúšťal z Atressa. Z jeho výrazu a postoju jeho tela som pochopila, ako to berie. Nikdy som Jaspera nevidela bojovať, ale veľa mi o svojich vojenských rokoch rozprával. A dobre som chápala, že si pripadá ako v priamom útoku. Nikdy predtým mi nebolo ľúto, že je v mojej izbe tak málo miesta.

„Jazz,“ oslovila som ho. Zdalo sa, akoby bojoval sám so sebou, či na mňa pozrieť a nechať cudzinca vo výhode. Napokon pohľad stočil na mňa.

„Len pokoj, toto je Atress. Je to jeden upír, ktorý len prechádza. Zachytil môj pach a bez pozvania ma prišiel navštíviť,“ vysvetlila som.

„A rád by som vysvetlil, prečo som prišiel,“ vložil sa do toho Atress. Jasper presunul oči a celú pozornosť zase na neho. Čakal.

„Osamote,“ dodal Atress. Jasper tlmene zavrčal.

„Jazz,“ zarazila som sa. Vtedy sa Jasper v momente presunul ku mne a schoval ma vo svojom náručí.

„Môžem s tebou hovoriť najprv ja?“ spýtal sa ma. Dostal, samozrejme, prednosť. Vyšli sme spolu na chodbu a vošli do kúpeľne. Jazz ma chytil za boky a tuho si ma pritisol k sebe. Pozeral mi do očí a tváril sa veľmi vážne.

„Jazz, čo sa deje?“

„Nie je také bežné, aby sa cudzinci navštevovali u seba doma, v domoch svojich ľudských rodičov,“ prehovoril napäto.

„Nikto ho sem nevolal. Zrejme nemá bežný dôvod sem ísť... zdá sa, že to zvláda dobre,“ odvetila som, ale moje myšlienky sa rozliali do mnohých chodníčkov. Pozorne som načúvala, keby sa Atress rozhodol opustiť izbu, pripravená zasiahnuť. Čo ak ublíži mojim rodičom? Poriadne som znervóznela a preberala alternatívy.

„Neverím mu. Nechcem, aby sa ti niečo stalo...“

„Nič sa mi nestane. Viem sa o seba postarať, Jazz. Teraz už určite. Som silnejšia ako ty,“ podpichla som ho. Pokrútil hlavou.

„Ty si ešte hlúpa,“ sykol.

„Prosím?“ zarazila som sa. Jazz vzhliadol a jeho oči nadobudli celkom čiernu farbu. Hneval sa.

„Pochop, že si mladá. Nerozumieš veľa veciam. Tento svet je stále nebezpečný, aj keď si upír.“

„Hej? A čo sa mi môže stať, keď mám vízie aj ohľadom toho, kto mi pošle pohľadnicu k meninám?“ bránila som sa.

„Z tých tvojich vízií si zmätená. Máš z toho depresiu. Je asi jasné, že o tom nemusíme diskutovať, keďže ja to viem. Vízie ťa robia zraniteľnejšou,“ hovoril Jasper pokojným tónom, ale jeho oči vraveli niečo iné.

„Ale ja už nie som zraniteľná. Som silná a viem, že všetko zvládnem.“ Vytrhla som sa mu a ustúpila na dva kroky od neho. Automaticky za mnou natiahol ruky, ale keď videl môj výraz, stiahol sa späť.

„Mám odísť?“ konečne pochopil.

„Počul si, chce súkromie. Ak teda budem nažive, tak sa uvidíme neskôr,“ povedala som a vybrala som sa k dverám. Jazz ma šikovne zachytila a otočil si ma v náručí. Chvíľku pred tým som mala víziu, že sa to stane. Ale než som si uvedomila, čo to bolo, už ma držal. Ak by prišla len o sekundu skôr, mohla som mu uhnúť.

„Dávaj si pozor,“ povedal mi. Prikývla som, zaujatá sama sebou. Vyšla som z dverí rýchlo a vbehla do svojej izby. Za dverami som len počúvala, ako Jasper zišiel dole a pozdravil sa s mojim rodičom. Pozrela som na Atressa. Stál presne tak, ako sme ho nechali a upieral pohľad na mňa. Tváril sa pobavene.

„Poučená?“ nadhodil.

„Nestaraj sa a vyklop, čo si chcel,“ ovlažila som ho. Jeho to zase len pobavilo.

„V poriadku. Prišiel som, aby som ti pomohol, zlato,“ povedal a pristúpil bližšie.

„A s čím, prosím ťa?“ Pomaly si ma prezrel, než odpovedal. Napokon spustil: „Vidím, že si ťa skrotili skôr, než si začala byť divoká... tvoje oči. Čo to má byť?  A toto miesto! Žiješ tu s ľuďmi, aby si si cvičila túto symbiózu alebo ako?“ Celý čas sa očividne bavil.

„Nech je ako chce, neviem, čo ťa do toho, drahý Atress. Tuším si mi v lese povedal, že len prechádzaš. O čo ti teda ide?“

„O teba, kvietok. Si zaujímavá. Máš síce zlaté oči, ale priam z teba srší potenciál dokonalej vrahyne. Jednoducho ti nikto neukázal, akou cestou ísť,“ zasmial sa. Vyvalila som oči.

„Vrahyňa? Ja? Ja nie som žiadna vrahyňa! Vybrala som si túto cestu sama a viem, čo chcem...“

„Vybrala si si jeho cestu. Kvôli nemu, však?“ skočil mi do reči. Mračila som sa na neho ako peklo. On pokojne pristúpil a natiahol ku mne ruku. Chytil ma jemne za čeľusť a hlavu mi vysunul vyššie.

„Grandioso,“ zašepkal. „Ty si na toto úplne dokonalá. Tá jemnosť tvojej postavy, tvoje anjelské črty, tvoj vysoký hlas, to všetko je presným opakom tvojej osobnosti. To, čo si, to viem len ja. Ale ty to čoskoro zistíš. Keď ochutnáš aj z iného kalichu... z toho s pravou pochúťkou.“

V hrdle ma začalo páliť a došlo mi, o čom to hovorí... Zamračila som sa tuhšie. Atress sa usmial.

„Vidíš, je to osud. Tvoje telo koná inštinktívne, nie ako myseľ, ovplyvnená toľkými bludmi...“ Naraz som od neho odskočila. Pálenie zosilnelo.

„Prestaň,“ varovala som ho.

„Prečo?“ oponoval mi. Zúfalo som sa snažila vyhnať z hlavy myšlienky na krv.

„Lebo... jasné, že chcem krv! Som mladá, ale viem, že nechcem zabíjať ľudí. To si teda veľký objav neurobil - upír chce krv...“

„Presne tak! Poď so mnou a ja ti ukážem prečo si ju my môžeme vziať. Vezmeš – máš...“ lákal ma ďalej.

„Nie, nie! To tak nechodí. Ja som si cestu vybrala...“

„Takú absurdnú cestu! Ja nechcem nič iné, než aby si videla všetky alternatívy, kým si vyberieš,“ pokračoval a zase sa ku mne približoval. Jeho slová mali niečo do seba. Zrazu som dostala víziu.

Videla som len tváre svojej novej rodiny. Vítali ma s zhrozenými výrazmi. Esme si zakryla oči rukami a rozplakala sa Carlisleovi na hrudi. Rose sa tvárila ohromene a zlomene zároveň, rovnako ako Emmett. Edward tuho stískal päste a sklamaný, plný hnevu, bleskovo opustil miestnosť, ani na mňa nepozrel.

Precitla som a stretla sa z veselým pohľadom Atressa. Vedel, čo sa stalo? A vôbec, čo tá vízia znamená? Žalúdok ma tlačil, akoby chcel moje telo opustiť. Hrozný pocit, aký som mala len pri víziách.

„Tan hechicero,“ prehovoril zase po španielsky. Nerozumela som mu, ale znelo to ohromene.

„Ako sa cítiš po tom, čo si videla?“ Nechápavo som sa na neho pozrela. Naraz som si uvedomila, že tam Jasper chýbal. Vôbec nebol v mojej vízií a ja som netušila, čo to znamená.

„On bude preč. Lebo touto cestou nechce kráčať,“ povedal Atress a položil mi ruku na rameno. Pozrela som na neho šokovane.

„Ako to vieš?“ vydýchla som.

„Tiež má ten potenciál...“ povedal mi.

„Jasper si prvý vybral! Sám za mnou prišiel s tým, že...“

„La sangre no es agua!“ prekričal ma. „Spýtaj sa ho, prečo s tým prišiel,“ povedal a vyskočil von cez okno.

Zostala som sama stáť na mieste. Musím nájsť Jaspera. Chvíľu som počkala, kým sa Atress vzdiali. Hneď potom som vyrazila von ja. Mám priveľa otázok...

Letela som oproti fúkajúcemu vetru. Ponáhľala som sa ako nikdy. Mala som zlý pocit. Jasper bol príliš dlho preč a jeho absencia v mojej vízii ma znepokojila ešte viac. V polovici cesty som zachytila jeho pach. Bol čerstvý, a tak som sa rozbehla po tejto stope. Ledva som ubrzdila a vletela som Jasperovi rovno do náručia. Najprv sa pousmial nad mojím výkonom, ale potom ma pustil a tváril sa vážne.

„Musíme sa porozprávať.“

_____________________________________

Silno zvažujem, či poviedka napokon skončí happy endom, alebo naopak. Nechajte mi komentár, ako by ste si to priali vy... ja osobne sa prikláňam k... no, to je tajomstvo!

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako nezabiť človeka - 5. Ponuka: