Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako nezabiť človeka - 4. Veci sa komplikujú

04.06.2011 (07:00) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1448×

Premeriaval si ma pohľadom a pristúpil bližšie. Po mojej obrannej reakcii sa iba pousmial, ale zostal pri mne a obzeral si ma naďalej.

„Alice,“ zašepkal moje meno so zvláštnym prízvukom. Zamračila som sa.

„Neboj sa. Ja ťa dobre poznám. Neublížil by som ti ani za nič. Naopak, ochránim ťa,“ dohováral mi. Už som nehrala nič. Tento cudzinec mi naháňal hrôzu a to bolo už dosť samo o sebe.

„Kto si? A prečo si prišiel za mnou?“ povedala som odmerane.

Nemá šancu ma dostať. Som rýchlejšia a mám vízie. Ale prečo som nevidela, že príde? Iba, že by sa tomu vedel vyhnúť. Možno ma skutočne pozná viac, ako sa zdá...

______________________

Sedela som vo svojej izbe a pozerala na hodinky. Nie, že by nebolo čo robiť, ale ja som nedokázala nijak zabíjať čas. Príliš som sa tešila na večer. Avšak ten bol ďaleko.

Dole sa ozvalo tresnutie dverí - až som nadskočila. Mama v kuchyni zhíkla. Postavila som sa a chcela som zísť dole, keď som zacítila otcovu typickú vôňu.

„Čo je?!“ osopil sa na mamu. Stuhla som na mieste. Mala by som sa rýchlo otočiť a ísť do izby. Bála som sa, že spraví niečo zlé a ja sa neovládnem. Nevydržím to a... ublížim niekomu z nich.

Mala som dosť toho všetkého. Ako veľmi by bol Carlisle sklamaný? Na jednej strane som zaryto odmietala povoliť si niečo také - kvôli Jasperovi. Poprosil ma, nech nad tým ani nerozmýšľam. Vraj by som to aj tak napokon ľutovala... A tiež ja sama som mala po krk násilia. Cítila som sa byť odporná od toho skoro–útoku na Marka pred školou. Ale na druhej strane, bolo tu to, že som mala moc a právo. A keď máte v rukách moc a aj presvedčenie o svojom práve, pomieša to nejednu hlavu a nie je dôležité či ľudskú, alebo upíriu.

„Budeš jesť?“ ozval sa mamin neutrálny hlas. Ticho. Počula som cvengot tanierov a potom to, ako niekto položil tanier na drevený stôl.

„Na čo mi to sem dávaš?!“ hučal otec na mamu. Počula som jej ťažký vzdych a potom šuchot. Štrkanie zapaľovača a aj to, ako vzplanul oheň. Preglgla som. Oheň je zlý... cítim ho doposiaľ v žilách. Potriasal som hlavou, aby som zabudla na tie nepríjemné spomienky.

„Neviem na čo mi dávaš jedlo, keď som si ho nepýtal... to si celá ty...“ spustil otec a púšťal sa do matky jedna radosť. Nadýchla som sa naposledy a prestala som dýchať. Pomaly som zišla dole. Otec pokračoval vo svojom monológu a matka k nemu stála chrbtom a umývala riad.

„Mami?!“ zvolala som v kuchyni, aby som prehlušila tie otcove hlúposti. Ona sa obzrela. Otec, ktorý si dal pauzičku v podobe ťahu z cigarety, sa zľakol. Nadskočil, zabehlo mu a začal sa dusiť. Potom prišlo ťažké, až astmatické vykašliavanie. Pozerala som na neho, ako sa prehnutý cez pól našej drobnej kuchyne nadhadzuje a snaží sa chytiť dych. Bolo by to šťastie, keby sa dokázal zabiť aj sám. Ušetril by ma. Aspoň niečo...

„Čo je, Alice?“ kričala mama, aby ju šlo vôbec počuť. Otec v pozadí neustále kašľal a vo mne navrela hrča planúceho hnevu. Mala som sto chutí ho chytiť a vyhodiť von dverami. Smutné je, že som to bola schopná urobiť. Už to nebola iba rozčúlená idea. Bolo to také reálne, že som to cítila v kostiach.

„Ehm, potrebujem podpísať prihlášku,“ povedala som ukážkovo pokojným tónom.

„Akú?“ nechápala mama.

„Na vysokú školu, na ktorú sa hlásim,“ vysvetlila som a podišla som k nej aj s papierom v ruke. Náhlivo si ruky utrela do zástery a prevzala si ju odo mňa.

„Berkeley? Ale... to je ďaleko, Alice!“ ozvala sa zamračená. Otec sa akoby zázrakom konečne vykašľal a dal si dúšok kávy. Pozrel na mňa.

„Kde je tá Berkeley univerzita?“ spýtal sa.

„V Californii.“

„Pche! A ty si myslíš, že ťa tam pustíme? A zaujímalo by ma, kde si prišla na to, že pôjdeš študovať. Vieš, koľko to stojí? Také štúdium? Pôjdeš pekne makať!“

Odvrátila som sa od neho k mame.

„Nemusíte si robiť starosti z výdavkami. Budem počas štúdia pracovať a všetko si uhradím sama. Jasperova rodina tam má byt a jeho rodičia nám ho požičajú zadarmo,“ vysvetľovala som ďalej.

„Aj Jaspera sa hlási na túto univerzitu?“ chcela vedieť mama.

„Áno. Chceme po strednej bývať spolu.“ Usmiala som sa. Mama si ma pozorne prezrela a potom mi úsmev opätovala.

„Dobre,“ vyhlásila. Položila prihlášku na stôl a začala v zásuvkách hľadať pero.

„Robte si čo chcete, na mňa tu všetci kašľú!“ rozkričal sa môj otec. V rovnakej chvíli sa ozval aj zvonček.

„To bude Jazz,“ povedala som a vybrala som sa otvoriť, ale otec ma predbehol. Trhol drsne kľučkou a mračil sa na von. Nikto tam nebol. Otec naštvane vyletel z dverí s nechýbajúcou nadávkou na perách.

„Niekto si z nás robí dobrý deň!“ reval a búchal päsťou do stola.

„Prosím ťa, prestaň, inak ten stôl nadobro zničíš,“ povedala mama jemne a podávala mi podpísanú prihlášku. Môj otec sa zahral na dokonalé dieťa. Naschvál vrážal päsťou do stola a pritom sa škeril na matku. Ona prevrátila oči a chcela sa popri ňom pretisnúť a odísť, ale on si pred ňu posunul stoličku a pridal na intenzite úderov. Mama sa chytila za hlavu. Vrcholné gesto, ktoré ma úplne emocionálne vyplo.

Moja ruka zrazu zovrela tú otcovu a tlakom ju presunula od stola na dĺžku jeho paže. Plne som sa sústredila, nech mu tú ruku nezlomím alebo neodtrhnem. Otec na mňa hlúpo zízal a mama šokovane vyvaľovala oči.

„Ďakujem,“ povedala som nadnesene a pustila jeho ruku, ktorá ovisla.

Hneď som vybehla do svojej izby a zavrela dvere.

Jazz, kde si, pomyslela som si zúfalo.

„To je tvoj otec?“ spýtal sa posmešne Atress a prehodil si čierne vlasy dozadu. Práve skočil dnu mojím oknom.

„Čo tu robíš?“ skríkla som po ňom. Atress sa nahol ku mne a ledva počuteľne zašepkal: „Ja ti viem skutočne pomôcť...“

„Alice?“ ozval sa Jasperov hlas z chodby a naraz už stál vo dverách. Ich pohľady sa stretli a potom obaja pozreli na mňa.

„Vysvetlím ti to,“ sľúbila som a oči som mala iba pre neho. Ale on pre mňa nie...

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako nezabiť človeka - 4. Veci sa komplikujú: