Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako nezabiť človeka - 10. Vrah

06.07.2011 (09:15) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1131×

Trielila som medzi stromy a vložila som do toho všetko. Nech ma to aspoň trochu upokojí, nech vybijem aspoň nejakú energiu. Predpokladám, že to vlastne nie je možné. Naraz som za sebou začula niečo. Niekoho. Rozzúril ma už ten princíp. Chcela som byť chvíľku sama. Prečo ma musí zakaždým niekto naháňať? A Jasper si môže robiť čo chce. A ja nemám právo sa o ňom nič dozvedieť. Zase mi zovrela pomyselná krv v žilách a ja som prudko zabrzdila. Bola som pevne rozhodnutá nehorázne zvoziť kohokoľvek, kto sa za mnou pustil. Aj keby to bol Carlisle. Aj keby to bol Jazz, Edward, Rose...

„Atress?!“ Menovaný zabrzdil a zoširoka sa na mňa usmial.

„Prepáč, nechcel som, aby si bola sama, cítil som ten tvoj hnev až na míle!“ Vyzeral nadšene.

„A kde sú... ty skutočne cítiš emócie?“ ujasnila som si. Pamätám sa ako mi to tvrdil, keď sme sa stretli prvý raz. Je možné, že by mal schopnosť ako Jazz? Bola to zvláštna predstava. Ďalší taký muž a práve v mojej blízkosti. Zase som sa rozhnevala. To vyzerám ako nejaký hotový prípad, ktorý okolo seba potrebuje odbornú pomoc? Atress ma pozoroval a prikývol.

„Tvoja rodina ti chcela dať priestor,“ povedal mi. Nadvihla som obočie.

„Aj Jasper?“ neverila som.

„Ako vidíš, aj on.“ Tak tomu sa mi veriť nechcelo. Jasper ma nechal odísť samú a nechal Atressa, aby sa pustil za mnou? Než som premietala, Atress sa presúval okolo mňa a pozoroval ma.

„Ako si sa cítila?“ povedal so zvláštnym zafarbením hlasu. Zdvihla som hlavu. Čo mal na mysli. Pozrel do mojich zažmúrených, čiernych očí a usmial sa.

„Keď ťa ovládol ten silný hnev. Bol to dobrý pocit, však?“ Nehádal. Vedel to. Asi to cítil. Ale v tom prípade to musel vedieť aj Jasper. Možno pre to ma nechal. Zdá sa, že tomuto predobre rozumie.

„Bolo to ako niečo, čo som stratila a znovu našla,“ priznala som. Atressove pery sa zase vykrivili v pološialenom úsmeve. Plný spokojnosti prešiel ku mne a položil mi ruku na rameno.

„Toto je to, čo potrebuješ. Všimla si si, že si iná ako oni? Týmto to je. Musíš si priznať, kto si a naučiť sa s tým žiť. Ponúka ti to toľko možností, beldad! Je v poriadku, že si aká skutočne si.“

„Čo tým myslíš? Ja som zmierená. Veď to ja som si vybrala...“

„On ťa premenil?“ skočil mi do reči chladným hlasom.

„Nie. Carlisle,“ doplnila som.

„On nemohol. Zabil by ťa. A prečo súhlasil, vziať si tvoj mladý život, len kvôli svojmu šťastiu?“ Zaťala som zuby. Prudko som sa otočila k Atressovi, ktorý stál za mnou a pozrela mu do očí. Boli rovnako čierne ako tie moje. Ale teplé ako rozpustený ónyx. Vedel veľmi dobre, že ma toto trápi. Ako to ale mohol vedieť? Raz, jediný raz som sa nad tým zamyslela.

„Povedal, že sa poučil od Edwarda. Nechcel nič riskovať,“ bránila som Jaspera. Atress zavrel oči a pomaly pokrútil hlavou.

„To je v poriadku. Mne to vysvetľovať nemusíš, krásna Alice. Je to tvoja vec a jeho vec. Len som myslel, že ti pomôžem. Otvorím ti oči,“ povedal a natiahol ku mne ruku. Dotkol sa mojej lícnej kosti a obdivne mi pozeral do očí. Neuhla som pohľadom. Snažila som sa z neho niečo vyčítať, čokoľvek. On toho vedel viac ako kedy uhádol Jasper. A to bolo prinajmenšom smutné. Bola som z toho sklamaná. Pristihla som sa, ako sa snažím nazbierať body pre Jazza. Ako sa ho snažím sama pred sebou povýšiť nad Atressa, ktorý si získal môj obdiv. Napokon som sa vzdala, pokorne som sklonila hlavu.

„A teraz, dieťa,“ začal a podvihol mi bradu, „je správna chvíľa urobiť veci, ktorým si sa vyhýbala. Už nebudeš. Máš voľnú ruku tak poď, budem s tebou. Ukáž svetu, čo si chcela vždy!“ Opäť som sa zamračila. Ale už nie nesúhlasne, bola som mu oddaná. Bol so mnou a ja som cítila, že ma podporuje.

„Čo mám robiť,“ hlesla som. Zasmial sa.

„Pomsti sa,“ ponúkol ma a ukázal na sever. Pozrela som cez húštinu a zavetrila. Z tej strany som cítila svoju stopu. Cesta k môjmu domu? Vyľakane som na neho pozrela.

„Je tam s ňou. Ten, čo ti ubližuje. A tvojej matke, žene, čo ťa priniesla na svet. Máš tú silu – ona nie! Prečo nepomôžeš, keď smieš? Alebo... musíš!“ viedol ma. Jeho reč bola silná. Pôsobila na mňa akosi omamujúco. Presvedčivo, dôveryhodne a ja som vedela, že hoci preháňa, má pravdu. To ja som bola pred pravdou slepá celú tú dobu. Mala som vedieť, že musím jednať. Nesmiem nechať matku týrať.

„Mám... ho zabiť?“ zašepkala som. Hlas sa mi triasol, ale nie strachom alebo kvôli ústupku. Ja som bola nadšená. Tešila som sa, cítila som slobodu ako nikdy a bola som za ňu vďačná upírovi, ktorý mi ju podaroval. Nemohla som sa dočkať. Akoby som bola vo svojom sne, dokonalom sne. Dokonca som aj inak vnímala. Akoby som mala na očiach klapky, šla som si len po svojom.

„Andando!“ povzbudil ma Atress nadšene. Už som sa rozbehla a on bežal pár metrov za mnou. Nebolo to ako keď som lovila s Jasperom, ktorý ma sledoval aby ma strážil. Atress ma sledoval, lebo bol zo mňa nadšený. Sledoval ma so slasťou. A ja som bežala po svojej stope voľne, mala som čas.

Ťažko sa mi premýšľalo. Keď som si spomenula na Jaspera, nič to so mnou nespravilo. Bola som príliš dotknutá.

„Čo moja rodina?“ spomalila som. Trochu ma zarazilo, že urobím niečo také napriek Carlisleovej výchove.

Atress na mňa neveriacky pozrel. Na oko sa obzrel za seba.

„Vidíš niekoho? Nechali ťa! Si slobodná, nebudú ti brániť. Ty sa musíš nájsť a len to je teraz dôležité,“ povedal mi tónom akoby mi vysvetľoval, koľko je päť a päť. Potešene som prijala klapky, ktoré ma znova navštívili. Bežala som za svojím cieľom. Nerozmýšľala som nad tým či je doma, či je sám. Neuvažovala som nad ním ako nad niečím, čo by malo na výber. Nezaujímalo ma či niečo robí, či si číta noviny, alebo pozerá televíziu. On už pre mňa viac nebol človek. Nedokázala som sa takto na neho pozrieť. Bol to len zvon pomsty. Obeť. Takže takto to funguje, keď upíri vraždia ľudí. Nemajú šancu mať akúsi zlú karmu alebo výčitky. Sú na to naprogramovaní. To sa mi snažil Atress celú dobu vysvetliť.

Dychtivo som vletela do dverí. Štipľavý pach tabaku ma pošteklil v nose. Atress na moje prekvapenie vošiel tiež. Muž pred nami sa lenivo, rozospato pootočil. Pozrel na mňa a nevenoval mi žiadnu pozornosť. Pozrel späť na telku. Usmiala som sa. Bude to také ľahké. Toľko rokov som ho preklínala. Už je neskoro, otec. Aké zvláštne.

Postavila som sa pred neho.

„Uhni!“ sťažoval sa. Pery sa mi vykrivili v úsmeve. Ale nebol veselý. Bol krutý, to som dokázala predpokladať. Presne tak som sa cítila. Horúca túžbou, nepopierateľne naplnená. Siahla som mu pod krk a pomaly, opatrne ho zdvihla na dĺžku svojej paže. Absolútne som si užívala túto chvíľku a pretiahla som ju na čo najdlhšie. Už nebolo cesty späť. Ak sa tak ešte nestalo, zanedlho pochopí, že sa tu deje niečo zvláštne. A vzdá sa. Potom už budeme len sekundu od konca.

„Prišla som ti povedať, že si mamu nemal podvádzať. Bola k tebe taká dobrá, ale ty si si našiel inú, že? Tak teraz, aby si vedel, ak ťa príde hľadať - tá tvoja - kým sa tvoja mŕtvola bude rozkladať, tak máš veľkú šancu, že sa ešte uvidíte,“ zúrivo som šepkala. Otec chrčal od bolesti a pokúsil sa ma udrieť. Ako handrovú bábiku som ho prehodila až ku dverám. Zazrela som Atressovu nadšenú tvár. Vyzeral ako na pokraji zbláznenia šťastím. Sklonila som sa nad otca. Pozeral na mňa veľkými, hnedými očami a triasol sa. Zakryl si pol tváre a nespúšťal zo mňa oči. Schmatla som ho za vlasy a on zakňučal.

„Prepáč,“ počula som chrapot. Odtiahla som od seba jeho krk a pozrela mu do tváre. Plakal. Klapky z očí zmizli a ja som ho pustila. Spadol na zem a udrel si hlavu do prahu. Omdlel. Vystrela som sa a nadýchla.

„Preboha,“ hlesla som. Pomaly som sa otočila na Atressa. Vyzeral sklamane. A nahnevane.

„Tak čo je, zabi ho! Veď je mimo, nebude ani mať tie primitívne prejavy!“ hovoril presne ako keď vypadne prúd uprostred obľúbenej telenovely.

„Nemôžem,“ hlesla som. Zasmial sa. Rovnako kruto ako ja pred chvíľkou. Odsotil ma a zdvihol nehybné telo zo zeme. Pohľad stočil na mňa a usmieval sa, keď dvoma prstami chytil hlavu stokilového muža a jednoducho mu zlomil väzy.

„Zakopem ho, slečinka, nechceš sa napiť?“ nadhodil ledabolo. Prehodil si mŕtve telo cez plece a rozbehol sa lesom.

Chvíľu som stála. Nevedela som ani ako sa volám. On skutočne...? Naraz som dokonale vytriezvela z toho opojenia. Už som si bola istá, že nejde o sen. Spadla som na tvrdú dlažbu. Pri mojom mŕtvom srdci ma pichlo a ja som sa rozbehla za ním. Bezhlavo som ho dobehla, ale aj tak som len stála pri ňom a neurobila vôbec nič.

Boli sme v lese, ale nie veľmi hlboko. Atress mŕtvolu zhodil na zem a rukou mu prešiel po krčnej tepne. Začala vytekať karmínová krv, farbila mužove šaty, trávu a zavalila celé priestranstvo prenikavou vôňou krvi. Atress sa prudko odtiahol a prestal dýchať.

„Pi,“ povedal príkazom. Vôňa naplňovala moje pľúca a nedokázala som sa donútiť prestať dýchať. Vdychovala som tú vôňu a premietala nad ňou. Ako je to... je mŕtvy. Už je to jedno, ak sa trochu napijem. Ako zviera! Piť z mŕtvej obete, úplne mŕtvej... piť krv svojho biologického otca! Tieto argumenty však pre mňa už nič neznamenali. Prečo som taká chladná? Už nie je môj otec. Je to len krvácajúce telo. Zbytočne krváca a ja som taká smädná... Pristúpila som a vdýchla ešte stále sústredená vôňu krvi. Bola čistá, nikotín, ktorý v nej mal kolovať som takto ani necítila. Možno bude sladká. Carlisle povedal, že moja bola výnimočne sladká. Čo ak je to dedičné? Ale... Carlisle sa tiež ovládol nado mnou. Muselo to byť pre neho ťažké. Čo ak by sa neovládol? Zabil by ma. Ale tento je už aj tak mŕtvy.

Bola som už skoro pri ňom, keď som pred sebou začula šuchot.

„Pi!“ skríkol Atress. Pozrela som na neho a v tom momente ho niečo strhlo na stranu. Chvíľu mi trvalo uvedomiť si, že to niečo bol Jasper. Pustil sa do Atressa zrejme naplno. Skoro som nestíhala sledovať všetky kroky, ktoré proti nemu použil. Jedno bolo jasné. Bol to boj na život a na smrť.

____________________

Ďakujem Vám za podporu, Tessie a Charlotte, ste super!
Chcem tu upozorniť,  že je možné, že cez prádzniny budú pribúdať poviedky trochu menej pravideľne. Mám veľa učenia a autoškolu a pár ďalších povinností, ale budem sa snažiť tráviť aj voľný čas nad touto poviedkou. Tak Vás prosím o pochopenie. Ďakujem! :-)

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako nezabiť človeka - 10. Vrah: