Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ako dalej 2. kapitolka

16.11.2009 (07:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 800×

2. kapitolka

Obaja sme zaspali v potrhaných vankúšoch. Ked so sa ráno strašne som sa hnevala že skončil môj sen. Emmet ešte spal.Snažila som sa tú moju obludu zobudiť ale nešlo to. Tak som zobrala do kíbla studenú vodu a vyliala ju na neho.

“ ááá!“ vyskočil na nohy a kričal.

“ Kate!!“ vrčal. Strašne som sa začala smiať.

“Prepáč, ale keď si nevstával a my musíme ísť do školy. A aspoň si nemusíš dávať rannú sprchu.“ Smiala som sa.

“Ale ty áno.“ Lišiacky na mňa pozeral. Prehodil si ma cez rameno a utekal na našu záhradku. Mali sme tam malé jazierko.

“Emm to nespravíš že nie. Prosííím.“ No on nepovedal ani slovko a hodil ma doň.

“Emmet!!  “ kričala som. Ale potom som sa začala smiať. Sme ako malé deti. Striekali sme sa tu ešte chvíľu vodou keď som rozhodla, že je čas sa ísť dať do poriadku. Obliekla som si tmavé džínsy. Biele tričko a modrú košeľu, ktorú som si nechala rozopnutú. Zobrala som si batoh a čakala Emmeta dole.

“Emmet kde si ?“ neozýval sa. Určite si zo mňa zas robí blázna . Však počkaj mladý.

Sadla som si do auta  a odišla. Školu som našla hneď. Ked som vystúpila všetci sa na mňa pozerali.  Ja som sa však pozerala na Emma jak vychádza do školy.

“Trošku si sa prebehol no nie?“ škerila som sa na neho.

“Vieš že áno?“ postrapatil mi vlasy.

Išli sme  okolo skupinky chlapcov. Jeden ma pleskol po riti a piskol. Emmet si to všimol. Fhú, to nie je dobré.

Treaz ho Emm držal za ru ruku. Muselo ho to bolieť. Nech mu ju nezlomí. Prevrátila som oči a šla za ním.

“Emm, nechaj to tak jasné?“ pozrel sa na mňa a len kývol na súhlas.

Pustil ho ale stále zúril. Chytila som sa ho za ruku a išli sme do školy. Ked sme sa boli dať zapísať ucítila som pach upírov.

“Emmet stoj! Sú tu upíri.“ Vrčala som len tak aby to počul on.

“ Kate, čo šalieš ved nemôžu byť zlí keď chodia do školy plnej ľudí.“

Aha to ti nedošlo čo ? pýtala som sa sama seba. A v tú chvíľu vyšli štyria  upíri a jeden človek. Tú skupinu tvorili dva páry a jedna baba, upírka. Bola krásna neuveriteľne krásna. Aj keď bola upírka. Nespustila oči z Emmeta a on z nej. Potom tam bola taká malá elfka, ktorá držala za ruku  chlapca so zlatými vlasmi. Vyzeral že je vegetarián krátko. A nakoniec on. Pane bože to je mô anjel  z môjho sna. najváčšia rana bola že držal za ruku  ľudské dievča. Bola pekná. Hnedovláska s hnedými očami. Bolelo to ako nikdy pred tým. Nemohla som sa na nich pozerať. Ten so zlatými vlasmi ma pozoroval. Cítil to čo ja. Jeho schopnosť aby ste mi rozumeli.

“Ahoj my sme Cullenovci.“ Škerila sa tá maličká.

“Ja som Alice, toto je môj chlapec Jasper, môj brat Edward jeho dievča Bella a na koniec moja sestra Rosalie.“ Usmiala sa. Áno je to on môj Edward. Moja jediná láska. Ach, prečo práve o teba prichádzam?

“Teší nás, ja som Kate Volturi a môj brat Emmet.“ Vyvalili na nás oči. Musela som sa premôcť a predstaviť sa pretože Emm bol zjavne zakukaný.

“Vy ste deti Ara?“ šepol Jasper.

“Presne tak.“ Usmiala som sa.

“Takže je pravda že si najmocnejšia z ríše upírov?“ šepol.

“Áno, ale nemyslím si že je rozumné sa baviť o tom tu.“ Usmiala som sa.

“Tak prídite k nám.“ Navrhla Alice. Nemyslím si že je to dobrý nápad. Byť s ním ešte tam. Neviem či to vydržím. Ale čo by som pre Emma neurobila. Videla som ako sa na mna prosebne pozeral.

“ Tak fajn.“  Prijala som to ale s veľkými ťažkosťami. Dúfam že to nebolo poznať.

“Emmet už by sme mali ísť na hodinu.“ Potiahla som ho za ruku. Ale on sa ani nepomhol.

“Emmet!“ zakričala som. A silno som ho buchla lakťom do rebier. Rodina Cullenovcov a ja sme sa začali smiať lebo to isté bolo s Rosalie.

Takže po škole ideme k nim. Som zvedavá ako to celé dopadne.

Ked skončila škola išla som s Emmetom k našim autám. Cullenovci tu ešte neboli.

“Emmet, prosím ked dojdu chovaj sa aspoň trošku slušne dobre?“Celý deň bol mimo.

“Ale ked ona je ako anjel.“ Ach jaj to bude tažké.

“No, dobre. Pamätáš si aspoň ich mená?“povedal iba jej meno. Tak som mu nasúkala do hlavy aj tie ostatné. Pri poslednom mu skoro vypadli oči.

“Edward? Je to ten z tvôjho sna?“ len som kývla hlavou a po líci mi stiekla slza, ktorú on palcom zotrel.

“Tu má dievča?“ Zasa som kývla.

“To je hlupák že nevidí aké šťastie pred ním stálo.“len neveriacky krútil hlavou. Smiala som sa na ňom, vyzeral ako keby dostal kŕč.

Už idú poslala som mu v myšlienkach. Mrkla som na neho. No on už vysel očami na Rose.

“Môžeme ísť?“ opýtala sa Alice.

“Sme pripravený.“ Usmiala som sa. Všetci sme nastúpili do áut. Šoférovať budem ja. Pri Emmovi by nám hrozila havária.

“Máte krásny dom.“pochválila som im ho.

“To naša mama.“usmiala sa. Ach mama. Trochu som zosmutnela. Emmet si to všimol tak do mňa drgol.

Ked sme vstúpili tak nás čakalo dalšie prekvapenie.

“Carlisl.“ Zakričala som a hodila som sa mu okolo krku.

“Kate? Si to vážne ty ? Emm?“usmieval sa od ucha k uchu.

“Jasné že sme to my. “usmiala som sa až sa mi spravili jamky na lícach. Tie mi vedel vyčarovať málo kto.

“Tak rada ťa vidím ani nevieš ako si mi chýbal.“ešte raz som ho objala.Potom som si šimla po boku jeho Esme.

“Vy budete asi Esme. Veľa som o vás počula. Máte to tu naozaj pekné.“už som jej triasla rukou.

“ Aj mňa teší. Aj ja som o vás veľa počula.A dakujem, kludne ma volaj iba Esme.“usmiala sa.  Úsmev mala úplne ako moja mama.

“Jakto že my sme o nich nikdy nepočuli?“ mračila sa Alice.

“Nikdy ste sa nepýtali.“ Vyplazil jazyk Carlisl.  Fíha, to sa mi k nemu nehodí.

“Ako sa má Aro?“ opýtal sa.

“Ale dobre. Práve došla nová garda tak sa teší. Nové talenty. A hlavne mu chýbame my a naše malé výtržnosti.“ Nezbedne som sa usmiala.

“áno ty si vedela vždy spestriť každú chvílku.“usmial sa.

Celý večer sme strávili rozprávaním. Potom si ma ale Carlisl zavolal bokom.

“Kate je mi to veľmi nepríjemné. Viem že Aro je tvoj otec ale veľmi nerád by som bol keby otravoval moju rodinu aby sme sa k nemu pripojili a..“a vtedy som mu skočila do reči.

“Carlisl, ked si odchádzal som ti slúbila že to s ním vybavím a aj som tak spravila.“ šepol tiché dakujem a  rozhodol sa že by bolo vhodné sa vrátit späť.

“Júúú.“ Kričala Alice. Všetci sme sa na ňu otočili.

“Budete tu bývať.“smiala sa. Ja som len vyvalila oči. To ale schádzal Emmet s Rosalie ruka v ruke po schodoch dole.

Škrabal sa na hlave a začal.

“Vieš Kate ja... neostaneme tu bývať?“ ja som vstala. Naschval som sa tvárila vážne.Chvíľu som váhala. Vidieť každí deň jeho tvár. Vidieť ako sa zamilovane pozerá na Bellu. Ale tiež chcem aby bol Emm šťastný. Zvládnem to! Myslím.

“Prečo nie.“usmiala som sa.  Už som bola vo vzduchu.

“dakujem. Ľúbim ťa.“ Pobozkal ma do vlasov.

“ Dobre dobre len ma pusti na zem.“smiala sa už celá rodina. Smozrejme ja som sa začala červenať. Emm sa išiel s Rosalie prejsť von. Carlisl a Esme išli “spať“ a Alice a Jasper šli tiež. Zostal tu len Edward a ja. Nič lepšie sa mi stať nemohlo.

Dosť dlho bolo trápne ticho. Vstala som a šla som von. Utekala som ani neviem kam. Ked do mňa niečo vrazilo. Otočila som sa. Bol to veľký vlk.

Kusol ma a moc to bolelo. Začalo to krvácať.

“Hej čo to robíš chlapče. Ja ti neublížim.“ Hovorila som na vlka. Až ked mi došlo že to je vlkolak. Zas sa po mne zahnal  teraz na mne stal.  Bola som celá od krvi.

“Ty si ale debil.“ Povedala som a začala sa smiať. Zrazu bol v jednej veľkej ružovej bubline  v ktorej som ho preniesla až nad rieku. Tam som ho pustila a voda ho brala kade lahšie.

Celá doráňaná som sa vrátila domov.

“Pane bože si v poriadku?“  držal ma Edward. Ja som sa mu len pozerala do očí. Ten dotyk ma upokojoval. Ked som mu poslala svoje sny. Tie čo sa mi už snívali. Len tak tam zostal stáť. Ja som sa rozplakala a bežala do hosťovskej izby. Umyla som si rany a lahla. Rozmýšlala som nad tým prečo to všetko nie je tak ako v mojom sne. Musela som spraviť niečo zle. A v tom momente som zaspala.

Ked som sa ráno zobudila. No vlastne poobede. Mala som tu  už svoje veci. Vytiahla som si tepláky, papuče a krátke tričko nad pupok. Obliekla som sa vlasy som si dala do drdolu a išla dole. V kuchyni som si spravila kávu. Šla som na verandu a pomaličky som pila. Ked v tom sem prichádzalo auto. Edward s Bellou. Super. Sedela som a pila. Všetci boli niekde zalezený. Len týto sem musia ísť práve teraz.

Vytúpili a mierili si to sem.

“Ahojte.“usmiala som sa. Ona sa na mňa pozerala jak na debila.

“Ty piješ kávu?“ opýtala sa. Takže viem prečo sa tak pozerala.

“Ooo, áno ja som polo upír vieš.“usmiala som sa.

“Aha. Prepáč že som tak civela.“ Milé dievča.

“V pohodke.“ Na to už odpovedala len úsmevom. Išli obaja dnu. Ked som dopila kávu umyla som hrnček a šla som do svojej izby. Zazvonil mi mobil. Vidieť ich bolo strašné a hlavne potom čo sa stalo včera. Neviem ako som mohla byť taká hlúpa. Teraz sa na mňa ani nepozrel.

“Prosím?“

“Kate? Počul som že si vo Forks. Kúsok odtial budú večer závody dojdeš?“

“Matt si to ty?“ ja sa tak teším.

“No nie vieš. Prídeš? “

“Nechať si újsť závody? NIKDY. O koľkej?“

“20:00. Konečne ťa po takom dlhom čase uvidím.“Bolo počuť aký je nedočkavý.

“Budem tam.Pa“ a vypla som ho. Začala som poskakovať po izbe.  Zrazu sa otvorili dvere a ja som spadla. Stál v nich Jasper. Ležala som  na zemi za postelou. Na rukách som sa zodvihla a pozerala na Jazza.

“Alice sa pýta či nepôjdeš večer na nákupy do centra.“

“Nie prepáč.  Povec jej že nabudúce si to poriadne užijeme.“

Len kývol na súhlas. Ja som sa išla pripraviť na moj vydarený večer. Hlavne sa to nesmie dozvedieť Emm a Carlisl. Závody som mala zakázane po jednej tažkej nehode. Veľmi dlho som sa z nej zotavovala. Ale risk je zisk. Zrazu som počula vzdychy. Vzdychy môjho anjela a Belly. To ma dostalo na kolená. Plakala som a plakala. Ja som mala byť prvá. Trhalo ma to na kúsky. Vyskočila som von oknom a utekala do lesa. Videla som ako sa za záclonou myhol Jasper. Chúdák musel to všetko cítiť. Toto by som nepriala naozaj nikomu.

Aspoň že sa odreagujem na závodoch. V lese som ostala ešte dosť dlho ked sa začalo stmievať utekala som domov. Predsa sa musím pripraviť.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ako dalej 2. kapitolka: