Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Aj ľad sa raz roztopí 9. kapitolka

17.09.2010 (20:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1035×

"Láska ma vyliečila skôr, ako lieky."

9. kapitola

hudba

Kľačala som uprostred záhrady a nechávala sa potápať do kvapiek dažďa. Jediné, čo som počula bol šum dopadajúcich kvapiek a Demetriho krik.

„Lussie, prosím! Poď odtiaľ!“ kričal a v jeho hlase bolo počuť zúfalstvo. Nechcelo sa mi vstávať, nechcelo sa mi zastaviť prudký dážď, ktorý sa aspoň ako tak snažil vymyť moje nočné mory. No lenže som nemyslela na to, že moje telo je napoly ľudské, nerozmýšľala som nad tým, že ma dlhé používanie schopností toľko vyčerpá. Pozrela som sa do mokrej oblohy a zrazu sa mi všetko zamlžilo. Posledné, čo som videla bola jeho tvár. Tvár môjho záchrancu.

Keď som otvorila oči, čakal ma Demetriho vyčítajúci pohľad.

„No, čo je?“ vyprskla som a on sa neustále mračil.

„Si normálna? Mohlo sa ti niečo stať, ty nie si upír!“ Posledné slovo mi priam kričal do ucha.

„Ja viem používať svoje sily! A veľmi dobre, jasné?!“

„Aha, všimol som si,“ šepol a pre mňa oho už bolo dosť. Vstala som na nohy a otvorila dvere.

„Vypadni!“ zavrčala som a chcela ešte niečo dodať, no miesto toho som si kýchla, mohla som byť rada, že mi z nosa nevyletel sopel.

„Myslím, že sa o teba bude niekto musieť starať,“ vysmial sa mi do tváre, ale ja už som neprotestovala. Začala sa mi tak točiť hlava, že aj keby sa o mňa starala sama Buffy premožiteľka upírov, bolo by mi to šuma fuk. Zababušila som sa do teplých perín, ktoré som si vytiahla skoro až k nosu.

„Donesiem ti teplý čaj a niečo na hlavu,“ usmial sa a ponatriasal mi vankúš. Bol milý, ale choval sa trošku, ako moja mamička. Takto sa o mňa naozaj starala mama alebo Rosalie. Tak tá, to vám poviem, musela mať všetko tip top. Keď odišiel, zavrela som na chvíľku oči, znovu som zaregistrovala svet naokolo, až keď buchli dvere. Otvorila som oči a vybuchla smiechom. Demetri sa na mňa mračil, no ja som sa nevedela zastaviť. On tam stál, v rukách mal čaj, to nebolo to vtipné, ale on mal na rukách chňapky.

„Bál si sa, aby si sa náhodou nespálil?“ vykrochkala som počas smiechu a on sa sarkasticky pousmial, no nasupený pohľad mu nechýbal.

„Nie, ale za tú cestu by ti ten čaj vychladol, som predsa ľadový,“ prskol a ja som sa prestala smiať. To je, ale milé. On mi niesol čaj v chňapkách, aby som ho mala teplý. V duchu by som ho asi vybozkávala, no v skutočnosti som sa len prestala smiať a poďakovala mu.

„Ak budeš niečo potrebovať, stačí povedať moje meno. Budem sa sústrediť na tvoj hlas,“ šepol a otváral dvere.

„Demetri?“ Otočil sa na mňa a ja som to na koniec zo seba dostala.

„Si milý, ďakujem.“ Kývol hlavou a zavrel za sebou dvere. Sadla som si na riť a oprela sa o chladnú stenu, sakriš. Za chrbát som si rýchlo dala teplý vankúš a hneď to bolo lepšie. Vzala som si z nočného stolíku čajíček a pomaličky usrkávala. Demi mal pravdu, bol stále horúci. Pousmiala som sa nad jeho starostlivosťou a ďalej sa venovala usrkávaniu.

Ležala som v posteli a sledovala popukaný strop. No, moje myšlienky boli stále v kolobehu.

Môžem byť taká hlúpa? Pane Bože, však mne sa nevyrovná ani Homer Simpson. Ešte aby mi stihli za tie roky vypadať vlasy a nesmiem zabudnúť nechať si narásť pekné guľatučké pivné bruško. Pohladila som sa po tom svojom rovnom a vzdychla si.

„To bude, ale práce!“ Bože nedovoľ, aby som mala preležanú riť, kurník ja už si ju ani necítim! Rýchlo som vstala a začala robiť cviky na zadok. Pochytila ma panika, keď som necítila ani štípance do zadku.

„To snáď nie, ty hlúpy zadok!“ Nadávala som otočená na svoju riť svojmu zadku. Tak táto myšlienka znela naozaj... zvláštne. Ani som si nevšimla, že už vo dverách stojí Demetri.

„Povieš mi, prečo si von z postele a prečo sa rozprávaš s vlastným zadkom? Keď si sa cítila sama, stačilo povedať moje meno,“ rozchechtal sa a ja som mu pleskla po čele.

„To je možno pravda, ale radšej sa budem baviť s vlastným zadkom ako s tebou!“ vyštekla som a on sa rozrehotal ešte viac. Pohladila som si môj urazený zadok a ľahla si späť do postele.

„Týmto si si to podpísal, Demetri. Môj zadok je na teba oficiálne urazený!“

„To snáď nie!“ To už kľačal pri mojej posteli a v očiach mu hrali iskričky. No, teraz to bolo drama.

„Myslím to vážne,“ cukali mi kútiky úst, no nesmela som si dovoliť vypadnúť z vlastnej role.

„Urobím všetko, aby so mnou začal znovu komunikovať!“ zaprosil a ja som zodvihla obočie.

„Všetko?“ On kývol a ja som vyskočila z postele. Vrátila som sa s telovým mliekom a on na mňa začudovane pozeral. Zakrútila som mu s tou flaštičkou pred očami a on sa stále len pozeral. Ľahla som si na brucho a vyhrnula tričko, rozopla podprsenku a čakala.

„Čo tak, masáž,“ zapriadla som a on si len vzdychol.

„Bude mi cťou, madam,“ šepol mi pri uchu a mne po tele nabehli zimomriavky. Sakriš, a on to vidí. To nie je fér. Hlúpe, hlúpe hormóny!

„Myslím, že to stačí, už máš červený chrbát.“

„Hm...“

„Lussie?“

„Hm?“ Nič som nevnímala len jeho skvelý hlas. Zrazu som cítila teplo po celom tele, asi ma prikryl.

„Pekne spi,“ šepol mi blízko pri uchu, pretože jeho hlas sa mi ešte dobrú chvíľku rozlieval po chorom tele.

„Ostaň tu.“ Bolo posledné, čo zo mňa vyliezlo. Pretože ríša snov ma už moc, moc silno ťahala k sebe.

Demetri

„Pekne spi,“ šepol som jej priamo do ucha a všimol som si, že jej zas nabehli zimomriavky. Musel som sa nad tým pousmiať. Bolo príjemné vidieť, že jej môj hlas vyvoláva v tele jemnú triašku. Vstal som a už som bol pri dverách, keď ma zastavil jej hlas.

„Ostaň tu.“ Otočil som sa k nej, no spala. Jej srdce spomalilo a ja som si bol istý, že teraz upadla do úplného spánku.

Chvíľu som tam len tak stál a rozmýšľal, či si k nej mám ľahnúť alebo nie. No, moja túžba dotýkať sa znovu jej tela vyhrala. Trochu som ju od seba posunul, aby nenachladla ešte viac. Hladil som ju vo vlasoch a sledoval, ako pokojne oddychuje. Zrazu sa pomrvila a ja som stuhol.

„Nie, Homer Simpson nie!“ zapišťala a skrčila nos. A ja som vybuchol smiechom. A hneď na to mi ona omylom vlepila facku.

„Buď ticho Karle!“ zamrnčala a ja som sa nevedel udržať. Môj miláčik, milujem ju. Áno, ja ju proste milujem! Pobozkal som ju na nos a ona sa jemne usmiala.

„Demetri,“  šepla, no skôr vzdychla a mňa zalialo horko. Nevedel som si vôbec predstaviť, čo asi tak robím v jej snoch.

„Milu...“ to slovo začala, no potom hneď na to začala nezrozumiteľne mrmlať. A toto asi ostane navždy záhadou...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aj ľad sa raz roztopí 9. kapitolka: