Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Aj ľad sa raz roztopí 6. kapitolka

27.05.2010 (14:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1037×

"Zabudnite na mňa! Ja som na vás zabudla!"

6. kapitola

hudba

Budem jedna z nich...

Lussie

Utekala som cez les a trhala konáre stromov. Vo vnútri som cítila hnev a nie bolesť. Hnev na ľudí, ktorých milujem. Len oni môžu za to, kde som. Kam si to mierim. Volterra. Sladký domov.

„Chcem ísť za Arom.“ Vrčala som na ľudskú sekretárku za stolom.

„Bohužiaľ, teraz to nebude možné.“ Zasmiala som sa a celé moje telo striaslo, tak bezcitný smiech som ešte nepočula, smiala som sa bez pocitov, bez kúsku emócii.

„Hej! Tam nemôžete ísť!“ Vyrazila som veľké drevené dvere a pozrela sa pánovi do očí.

„Lussie.“ Usmial sa a ja som si kľakla na koleno a zvesila hlavu. On len preto zliezol z trónu a pomalým, ladným krokom šiel ku mne. Položil mi na rameno ruku. Jeho pokožka bola priam priesvitná, mala som nutkanie dotknúť sa ho. A i som tak spravila. Felix sa na to odtrhol od steny a bleskovo k nám pribehol. Aro mu však položil ruku na prsia a zastavil ho. Zodvihla som zrak na pána a on sa ľahko usmial.

„Zaujímavé.“

„Chcem... chcem sa pridať k vám.“ Usmiala som sa a zúžila oči na malé štrbinky.

„Naozaj to chceš?“ Kývla som a on zatlieskal rúčkami.

„Skvelé, Demether ťa bude cvičiť.“ Lišiacky sa usmial a ja som kývla.

„Mohla by som sa najprv...“

„Demether!“ pokynul a zrazu stál vedľa mňa. Mrkol na mňa a ja som len prevrátila oči. Sukničkár jeden! Ale tak... možno...

Zaviedol ma niekam úplne do zadnej časti hradu a otvoril mi dvere. Izba bola krásna. Ladená do čiernej, bordovej a šedej. Povedala by som, že to tu bude staré, no izba vyzerala naozaj moderne. Na moje očakávania tu bola veľká, guľatá posteľ, ktorá mala baldachýny. Izba voňala po čerstvých ružiach, ktoré skrášľovali celú túto nádheru. Stačila by mi táto izba, ako kráľovstvo.

„Daj sa do poriadku a o 30 minút tu budem.“

„No, ale na mňa jemne Demi, lebo ja som iba poloupír.“

„Demi?“

„Jáj, prepáč, ja len...“

„Nie, páči sa mi to.“ Usmial sa a frnkol mi do nosa. Prevrátila som oči a zabuchla mu rovno pred tvárou. Ach, milovaná sprcha.

Po  dlhodobo vychutnanej sprške som sa odkotúľala do izby a otvorila skriňu, dúfala som, že v nej niečo bude a aj bolo! Drahé handry... hneď ako som sa ich dotkla došla vízia.

Troy sedel na lavičke pred našim domom a tvár mal v dlaniach. Zrazu sa vyrazili dvere a v nich stála rozzúrená Nessie. Všade bolo ticho, naši boli na love.

„Je preč! A len kvôli tebe, myslela som si, že ju miluješ!“

„Buď ticho, Reneesme!“

„Ty... hajzel!“ zavrešťala a mžikom bola u neho. Držala ho pod krkom a odhodila až ku kríkom. Troy sa  postavil na nohy a z nosa mu tiekla krv. Len tak tam stál a mal zvesenú tvár. Vedel, že Nessie sa musí vyzúriť. Nechal sa ňou hádzať, mlátiť, nechal si od nej nadávať.

„Nenávidím ťa... nenávidím...“ chytila sa ho pásu a padla na kolená. Plakala a on ju tíško utešoval. Hladil ju po vlasoch, snažil sa, aby bola moja najlepšia priateľka šťastná, no zničila som ich len ja.

Nadýchla som sa a pustila šaty z rúk. Zavrela som oči a hlavu si oprela o skriňu.

„Som v poriadku, som v poriadku...“ šeptala som si popod nos len, aby pocit viny odišiel. Veď ja za to predsa nemôžem! Oni ma vyhnali... nenávidia ma. Určite vedeli, že to uvidím a zahrali na mňa dojemné divadielko! Buchla som celou silou do skrine na ktorej ostala diera... no čo, Aro ju dá opraviť. Prezliekla som sa a otvorila dvere, pred ktorými stál vysmiaty Demi.

„Ideme!“ zavelila som a šla do predu. Chovala som sa ako keby som to tu celé poznala, ako keby to bol môj starý domov. Jednou rukou som prechádzala bo chladnej a masívnej stene z kameňa.

„Si v poriadku?“

„A čo teba do toho? Máš ma trénovať!“ prskla som a on sa iba zasmial. Povedala som niečo vtipné? Lebo mne sa naozaj nezdá, že by som sršala humorom. Vyšli sme na dvor, záhradu, alebo čo to bolo. Neboli tu žiadne kvety, iba stromy. Bolo to tu úplne mŕtve. Myslím, že začnem sadiť! Postavila som sa na proti nemu a on sa na mňa vrhol. Hej! To je nefér, nebola som pripravená. Uväznil ma v náručí a nosom mi prešiel po krku. Prehodila som ho a sadla som si na neho obkročmo. On sa iba usmieval a nohami ma kopol do vzduchu. Vyrazil mi dych a ja som padla na kolená. Kašlala som, chcel ma chytiť za rameno, ale ja som mu ukázala škaredé gesto. Zasmial sa a ja som sa za ten čas vyšvihla na nohy. Zavrčala som a behala okolo neho. Snažil sa ma zastihnúť, ale šla som veľmi rýchlo. Ocko, Jasper ma veľmi dávno po tajomky učil techniku. Zmiesť a zaútočiť! Skočila som mu na chrbát a jemne cvakla zubami jeho krk. On zavrčal a prehodil si ma do rúk, ležala som ako v kolíske a on sa usmial. Oči mal jemné a pobehovali mu v nich iskričky, no mne sa táto poloha naozaj nepáčila. Chytila som ho za chúlostivé miesto a pätou ho kopla do sánky. Padol na kolená a ja som ho chytila za hlavu.

„Bravó!“ otočila som sa, ale ruky nepúšťala z jeho hlavy. On kľačal ani sa nehýbal a ani nedýchal. Aro stál na schodoch a na tvári sa mu rozlieval úsmev.

„Ďakujem, pane.“ Usmiala som sa a pustila Demiho. Ten sa oprášil, nevenoval mi ani jeden pohľad a už ho nebolo. Dúfam, že som mu neublížila alebo skôr neznížila ego! Moje zlé ja sa zasmialo. Kráčala som k pánovi a ten sa usmial.

„Tmavnú ti oči, Lussie.“

„Pane... ja...“

„Večera čaká.“ Ukázal na hrad a ja som si vzdychla. Nedokážem to... nedokážem vziať život človeku. Aj moja mama bola človek, aj ja som polo človek! Nechcem to... otvorila som dvere do sály a uvidela katastrofu. Počula som ten najhorší zvuk v mojom živote. Počula som ako odchádza život. Pozrela som sa do rohu miestnosti, kde sa krčilo malé dievčatko, tuho zvieralo veľkého medvedíka a v očiach malo strach. Videla som ako malá blonďavá upírka zaostrila a chystala sa k útoku. Rozbehla som sa a zložila ju na zem. Blondína ležala na zemi a ja som kráčala k malej. Usmiala som sa a ono začalo plakať. Nie nech neplače, nech sa ma nebojí. Zrazu som však  zacítila ostrú bolesť. Prehla som sa  a padla na kolená.

„Jane!“ bol to známy hlas. Hlas Demetriho. Zvierala som sa na zemi v bolesti, ale stále som nespúšťala oči z malého dievčatka. Musím ju odtiaľto dostať! Snažila som sa bolesť premôcť, myslieť na niečo iné, ako na tie ostré ihlice, ktoré mi prepichovali pľúca. Jedna noha... druhá noha! No, zvládnem to! Pre jej život. S veľkou námahou som vstala, no bolesť sa stupňovala. Pomaličky som sa otočila a uvidela zarazený pohľad tej špiny. Kŕčovito som sa usmiala a zaútočila. Točila som sa okolo nej a tvorila malý vír. Skočila som jej na chrbát a druhou nohou som jej podkopla tie jej. Chytila jej hlavu a chystala som sa trhnúť.

„Dosť!“ Caius stál vo dverách sály a ja som vo vzduchu cítila, zlosť, smrť a jedlo. Cítila som ako mi vôňa krvi steká dole hrdlom. Vo výhľade sa mi začali tvoriť malé červené bodky. Caius prišiel bližšie a zahľadel sami hlboko do očí.

„Zaujímavé... Felix mi povedal, že... zaujímavé!“

„Tak... už... ju... môžem zabiť?“ fučala som a on sa zamračil. Zakrútil v zápor a ja som ju surovo dohodila preč. Sviňa... je samozrejmé, že nechcú prísť o jej talent. Narovnala som sa a chcela ísť k dievčatku, ktoré tam ešte teraz stálo. No teraz... jej telíčko ležalo bezvládne na zemi. Oči mala dokorán otvorené a v nich sa mihal strach. Ďaleko od nej ležal jej macko, ktorý bol ofŕkaný krvou. Otočila som sa do kruhu a zakričala.

„Kto?!“ zatočila sa mi hlava a upadla som do bezsenného spánku.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aj ľad sa raz roztopí 6. kapitolka: