Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Aj ľad sa raz roztopí 4. kapitolka

16.04.2010 (20:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 829×

"Zober ma, baby, tak ako som.
Drž ma pevne, skús a pochop.
Túžba je hlad, to je oheň, ktorý dýcham.
Láska je banket, ktorý nás kŕmi."

4. kapitola

hudba

„Prepáč, ujo,“ zasmiala som sa a on si ku mne sadol. Pozrel sa na vodu a vyzul si topánky. Obaja sme si mlčky namáčali nohy... niekedy je krásne len tak mlčky sedieť a vedieť, že nám stačí len to, že sa máme radi.

Sedeli sme tu a ja som si o neho opierala hlavu. Ujo Edward, myslíš,... že to bude niekedy lepšie?

„Určite áno. Musíš ho pochopiť... dajme tomu, že prechádza pubertou.“

Ale mňa žiadna jeho pos... blbá puberta nezaujíma. Mám chuť mu takú streliť, že by aj zabudol, ako sa volá!

„Ja myslím, viem, že ty to prežiješ a po čase budete šťastní,“ mrkol na mňa, no ja som bola úplne mimo.

„Budete?“ šepla som a on celý stuhol.

„No vieš... akože... tak, že... no tak...“ koktal a mňa to privádzalo do šialenstva.

No dobre, tak sa možno pomýlil, ale to by určite potom nenasledovala takáto rekcia. Je to úplná banálna chyba a on tu vyskakuje z kože.

„To je v pohode, ujo.“

Pohladila som ho po pleci a on sa aj trošku ukludnil. Ani som nestihla zaregistrovať, keď niekto skočil do vody a celých nás oprskal.

„No čo vy, pijavice!“ smial sa Emmet a plával motýlika.

„Ujo!“ vyskočila som na nohy a skoro som zválcovala Edwarda.  

Prepáč!

Hodila som po ňom smutný kukuč a skočila za ujom Emmom. Mala som isté deja vú.

„Keď si bola ešte malá larvička, tak som sem s tebou chodil,“ usmial sa a potopil ma pod vodu.

Takže preto mi to niečo pripomína. Preto to tu toľko milujem a vždy tu nájdem svoj pokoj.

„Ti dám larvičku!“ Ako som to hovorila z úst mi vychádzali bublinky a on musel počuť len isté bla, bla, bla. Keď som sa vynorila musela som vyzerať naozaj smiešne, lebo ujo Edward sa smial a Emmet tiež praskal od smiechu.

„No čo je?!“ zavrčala som a ujo Edward ma chytil za vlasy.

Keď sa odtiahol aj s ropuchou v ruke, tak som pochopila. Naozaj úchvatné. Neviem, koľko sme sa už loptošili v tom jazere, ale začínala mi byť zima. Síce som len poloupír. Drkotala som zubami, až kým ma neschmatol Edward do náručia a neutekal so mnou domov.

„Už sme tu,“ usmial sa a položil ma na zem.

Miesto toho som kýchla a oprskala celú jeho tvár. On znechutene natiahol ruku a zotrel si sliny z očí.

„No, mohlo to dopadnúť aj horšie, nie?“ vyčarila som úsmev ala ukáž všetky zúbky. Vyrazila som dvere a rýchlo utekala hore, kým by ma uvidela mama... a sakra.

„Lussie?“

Bola som jej otočená chrbtom. Zavrela som oči a skusla si spodnú peru.

„No?“

„Poď pekne sem.“ Nie, to zas budem počúvať.

Otočila som sa pomaličky na päte a moje mokré vlasy ostriekali novo vymaľovanú chodbu. Prepáč, Esme. Otvorila som najprv jedno oko a pomaličky druhé, no to ma podrž. Moja mama sa usmievala a išla ku mne s otvorenou náručou. Objala ma až zo mňa vyžmýkavala vodu.

„Všetko najlepšie, zlatko,“ šepla mi do vlasov a ja som zamrzla.

Veď... nie, už je ten deň? Ten deň, keď nás baby vyprdli? Prečo mi to robíš, Bože? Ja tak neznášam oslavy a hlavne, keď ich pripravuje moja mama. Všetko je prehnane krásne, voňavé a nezabudnuteľné.

„Choď pekne hore, Nessie už maľuje Bells a Rose,“ mrkla na mňa a ja som si porazenecky vzdychla. A čo keby som utiekla? Spiklenecky som sa usmiala a po špičkách išla k oknu.

„Na to ani nepomysli, zlato,“ zasmial sa Edward pri mojom uchu a ja som zvesila ramená. Dupala som po schodoch hore ako keď som bola malá. Pekne, aby vedeli, že sa hnevám a vôbec sa s nimi nebudem hrať!

„No konečne si tu!“ zvýskla Nessie a zatiahla ma do víru tej bláznoviny.

Veď sme upírky, načo nás skrášľujú?... sme krásne samy o sebe, sakriš! Nessie ma hodila do kresla a ja som zavrela oči. A je to tu ako každý rok, len teraz zo mňa urobia ženu, ako povedala Bella. Super... ale ja žena nechcem byť, mne stačí to, čo som. Zlá, nevychovaná poloupírka, ktorá nedá na svoju rodinu. Keď som, že vraj, bola hotová, vstala som a na tých vysokých obludách som sa zakymácala a skoro som si rozbila hlavu o roh stola. Šťastie, že tu je teta Rose. Dať mne opätky je sebevražda... naozaj! V tomto som horšia ako teta Bells.

„Pomôžem ti dole schodmi?“ opýtala sa ma Bells a ja som prosíkane kývla.

„Veď to nie je také ťažké, Lussie,“ mrkla na mňa Nessie a ja som jej len vyplazila jazyk.

Jasné, nie je to ťažké, ale ja som nebola tá, čo od malička chodila s mojou mamou po nákupoch a kupovala si detské botičky na podpätkoch a premávala sa v nich po celom dome. Alebo tá, čo robila “módne prehliadky“. Bola som vždy tá, ktorá s ujom Emmom trhala stromy až s koreňmi a hádala sa, že ho hodím ďalej. Bola som tá, čo sa válala v bahne a jazdila na medveďoch. To som ja... a nie “barbie“, samozrejme, v dobrom slova zmysle.

„Nechceš sa najprv pozrieť do zrkadla, Lussie?“ usmiala sa Rose a ja som ledabolo mykla plecami.

Naozaj je mi to jedno. No keď mi ukázala to neznáme, dospelé dievča v zrkadle, nebolo mi všetko jedno. Pomaličky som sa šuchtala k zrkadlu, aby som sa mohla chytiť odrazu. Moja ruka sa spojila s rukou neznámej. Tak predsa som to ja...

„Ja...“

„Ty nemáš slov a Nikki mi nakope zadok, keď vás dve už neodvedieme dole,“ zasmiala sa Bella, ale v očiach som videla, že naozaj nevtipkuje. Moja mama je toho schopná, to vám poviem.

hudba

Dole sme zišli ako kráľovné. Nessie bola naozaj úchvatná a bolo vidieť, že si to užíva. Išli sme po poradí. Ja som išla posledná, Troy druhý a Nessie prvá. Troy stál na okraji schodiska a pozeral sa na mňa s otvorenou pusou. Rýchlo som odvrátila zrak, cítila som, ako sa mi červeň nahrnula do tváre.

„Nessie, je čas,“ usmiala sa na ňu Bella a pobozkala ju do vlasov. Nessie sa usmiala a pohladila ju po tvári.

„Za všetko ti ďakujem, mami,“ šepla a otočila sa k schodom, zhlboka sa nadýchla a vkročila do dospelosti. Schody schádzala vznešene a pomaly. Dolu som počula, ako moja rodina vzdychá úžasom nad jej krásou, dospelosťou. Kedysi to vyzeralo inak, boli sme deti, ale teraz? Je to nový krok do života. Viete, že aj keď im to nedokážem povedať, tak ich moc milujem? Sú pre mňa vzácni... v tomto som ako Rose. Zodvihla som hlavu zo zeme a pozrela sa na Troya. Boli sme najlepší priatelia. Tak mi to chýba... niekedy by som to všetko chcela vrátiť späť. No za všetkým tým krásnym... za celou mnou padla opona.

„Troy,“ usmiala sa Rose a objala ho.

„Mami, hlavne neplač,“ šúchal jej ramená. Teraz bolo vidieť skutočného Troya. Troya, ktorý vie milovať.

„Bež dole... a nie doslovne,“ ukázala výhražný prst a on len prevrátil oči a vlepil jej pusu. Rose si smrkla a ja som čakala... Viete o tom, že som si ešte nikdy nevšimla, aký je Troy krásny? A ten zadok... sakra, fuj! Lussie, ty zvrhlé, zvrhlé dievča. Teraz by som ti sama za seba naplácala, vieš o tom? Bože, to je choré. Rozprávam sa sama zo sebou. Nie!

„Lussie, už je čas.“

To už? Veď som nestihla ani premýšľať nad tým, ako prejdem schody.

„Nepôjdete so mnou?“ vycerila som zuby a zodvihla obočie. Obe zakrútili hlavami a ja som si porazene vzdychla.

„Ak si zlomím nohu, je to vaša vina,“ sykla som a otočila sa k schodom. No to mi ešte obe dali z každej strany pusu na líce. Musela som sa usmiať, aj keď som nechcela. Predsa som sa musela tváriť vážne. Položila som si ruku na zábradlie a posledný krát sa nadýchla. Silno som stiskla viečka a opakovala si stále dookola tie isté slová. Krok za krokom. Hej, počkať! Radšej by som mala otvoriť oči, však? Prvý schod a ja stále stojím, juchú. Pozerala som sa stále pred seba a nie na nich. Počula som len samé, och. Prečo mi to robíš? Pozrela som sa dohora a počula Edwardove uchechtnutie. Naozaj vtipné, budem rada, keď toto prežijem! Poslala som mu myšlienku a nastalo ticho. Posledný schod do nekonečna. A teraz sa oficiálne cítim staršie. Pozrela som sa na ostatných okolo seba. Emmet držal hrdo Troya okolo ramien, Nessie držala Edwarda okolo pásu a šťastne sa usmievala, len ja som tu stála ako taký trotel. Teda, až do kým sa ku mne mama neprivalila a nestískala ma ako malé mačiatko.

„Mami, to stačí.“

„Och, keby si vedela, ako ťa obaja milujeme.“

„Ja... ja...“ musím to povedať. Čakajú to odo mňa. Ocko ma chytil okolo ramien a šepol mi do ucha.

„Ja to cítim,“ bola som mu vždy za všetko vďačná. Jediný ma v tomto vedel pochopiť a ešte ujo Edward.

„Veľmi vás ľúbim,“ usmiala som sa a povedala to ešte dva krát a hlasnejšie. Mama zavýskla a znovu som ju mala okolo krku. Och, ona bude navždy moje malé šidlo. Pobozkala som ju na čelo a pobrala sa von na našu spoločnú hostinu. Mňam, konečne sa dobre najem, ale nech si nemyslia, že v týchto zabijákoch budem behať, lebo to naozaj nie. To by bolo na mňa už veľa... za dnešok som toho zvládla náhodou dosť. Toľko myšlienok a ešte cítim, že budem chorá. No naozaj super. Carlisle, teš sa na mrnčanie nového maroda.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aj ľad sa raz roztopí 4. kapitolka: