Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ab Aeterno 9. kapitola

10.10.2010 (12:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 632×

"Zabudni... pokiaľ môžeš!"

9. kapitola

hduba

Po love s Alice môj smäd ustúpil. Nebolo to úplne, ale že vraj tá chuť piť neskončí nikdy, tak to sa teda mám načo tešiť. Domov sme došli asi tak o tri hodiny. Alice mi do mojej novej izby hodila oblečenie a ja som skočil do sprchy, nevyzeral som moc... proste som bol celý zababraný od krvi. Myslím, že keby ma moja babička takto videla, tak asi chytí infarkt. Počkať, moja babička! Musím ísť za ňou, určite má o mňa strach! Rýchlo som vyletel zo sprchy a hodil na seba oblečenie. Otvoril som okno a skočil, teraz mi to bolo úplne jedno. Už, už som sa chcel rozbehnúť lesom, no zastavil ma Emmett a Jasper.

„Čo je?!“ zavrčal som a Emmett sa začal smiať.

„Zbláznil si sa, kamoš? Tuším, že tvoja babka chce ešte žiť, nie?“

„Čo?“ opýtal som sa ho a pozeral sa na neho, ako na úplného debila.

„Si novorodený, myslíš si, že tvoje ovládanie je také dobré, aby si odolal ľudskej krvi?“ opýtal sa Jasper a ja som mykol plecami.

„Nikdy by som je neublížil!“ odsekol som a on si len odfrkol.

„Náš chtíč je väčší, budeš to ľutovať,“ šepol. Videl som v jeho hlave vinu, vinu za to, čo spravil mne. Nie, takto sa naozaj nechcem cítiť a naozaj nemám na pláne vyvolávať také pocity v ňom.

„Jasper, naozaj sa za to, čo sa stalo nemusíš viniť, nehnevám sa.“

„Ani si nevieš predstaviť o čo som ťa obral,“ zašeptal a mučednícky mi hľadel do očí.

„Mňa už sa nedá obrať o nič, zaslúžil som si to,“ šepol som a pozrel sa na mesiac. Tam hore je moja Destiny a ja som odsúdený na večný život v bolesti. Vzdychol som si a otočil sa na päte, chcel som vyskočiť hore, no Emmett ma chytil za rameno.

„Máme aj dvere,“ zasmial sa a ja s ním.

„Nejako sa mi to zapáčilo.“

„S tebou si budem rozumieť!“ zvýskol a začal mi hovoriť o svojich vtípkoch, ktoré za svoju existenciu vyrobil u nich doma, mám šťastie, že som ešte nebol upír. No, obávam sa, že mňa to ešte len čaká. Och, povedz Bože, prečo si ma hodil do spárov Emmetta Cullena?!

O 50 rokov neskôr

Sedel som na cintoríne pri babičkinom hrobe a rozprával jej všetky moje zážitky, ospravedlňoval som sa jej za to, ako som zmizol, no dúfal som, že mi odpustila. Bolo strašné pozerať sa spoza okna, ako umierala. Chcel som byť pri nej a držať jej ruku, sľúbiť jej, že sa o všetko postarám.

Dnes sa znovu po 50 rokov sťahujeme do Forks. Aj sa tam teším, bol to môj domov a navždy ostane.  Rodina Cullenovcov sa stala i mojou rodinou a ja svojich súrodencov milujem. Alice sa stala mojou najlepšou priateľkou. Emmett si za tie roky nevedel odpustiť pár vtípkov. Esme a Carlisle mi nahradili rodičov a Jasper sa konečne prestal obviňovať. Všetci sa stali mojou ozajstnou rodinou. Dokonca aj Rosalie, síce sme sem tam prehodili kus reči, no brala ma za svojho brata a nedala by si ma za nič, tak, ako ostatok rodiny.

„Edward, už musíme ísť,“ šepla Alice a ja som vstal, oprášil som si kolená a dal zbohom babičke.

„Tešíš sa?“ zvýskla a ja som sa musel usmiať, moja malá sestrička.

„Jasné, že sa teším ty blázonko.“ Prehodil som si ju cez plece a utekal s ňou k autu. Alice mi búchala do chrbta a neustále sa smiala. Pri aute nás čakal Jasper, odovzdal som mu tú malú potvorku a sadol si za volant. A teraz ešte prežiť cestu. Som rád, že neveziem Emmetta. Počúvať ho celú cestu, by bol horor.

Domov sme došli o pár hodín, Esme sa hneď pustila do vybaľovania a ja som šiel do svojej izby, stiahol som z nábytku plachty a utrel si napadaný prach. Vybalil som si knihy a obľúbené CD-čka. Keď som bol hotový, zišiel som dole pozrieť sa, v akom stave to tu vyzerá, Esme sa spokojne rozhliadala okolo seba a dokončovala posledné úpravy nášho útulného príbytku.

„Je to tu také, ako má byť, Esme,“ usmial som sa a ona mi vtisla bozk na čelo.

„Ďakujem, Edward.“

„Edward!“ kričala na mňa Alice a ja som sa otočil ku schodom. Tá malá potvora sa šmykla po zábradlí a skončila v mojej  náruči.

„Toto by si si mal pozrieť,“ šepla a ukazovala mi svoju víziu.

Neznáme dievča vstupovalo do triedy a mňa ovalila jej vôňa, bola krásna. Mala dlhé gaštanové vlasy a oči ako dve studničky. Krásne sa na mňa usmiala a mňa ovalil pocit lásky.

A v tom sa vidina skončila.

„Čo to má znamenať?“ zavrčal som a ona mykla plecami.

„Nič také sa nestane, milujem len Destiny,“ odsekol som a vybehol z domu. Tá vízia mi poplietla hlavu. Nikdy sa nezamilujem do nikoho iného. Predsa som našiel svoju polku v Destiny a neplánujem to zmeniť.

Sedel som na lúke a frflal si popod nos.

„Prečo sa tomu brániš, Edward?“ Sadla si ku mne Alice a ja som si vzdychol.

„Nemôžem jej to spraviť, Al.“

„Prečo by si nemohol byť znovu šťastný? Si si istý, že by to Destiny tak nechcela?“

„Viem, že keby mohla tak by ma nakopala do zadku, načo čakám. Ale ja to nedokážem spraviť, Alice. Nedokážem jej znovu ublížiť, aj keď už nie je tu so mnou,“ šepol som a ona ma objala.

„Myslím si, že by to pochopila a ty by si sa mal prestať obracať chrbtom ku šťastiu. Sám uvidíš, keď sa to stane, pretože to, čo sa má stať, sa stane!“

„Ja viem, ale budem robiť všetko preto, aby sa to nestalo,“ odsekol som a Alice vstala.

„Neutečieš pred tým,“ šepla a už jej nebolo. Do pekla s jej pravdou, takéto niečo už môžem kašlať! Vstal som a  utekal som domov. Zajtra je prvý deň v škole, tak ma štve, že tam musíme stále dookola liezť. Je to otrava, keď už všetko viete.

Ráno som čakal v aute dokým sa Alice vyprace zo šatne a uráči sa prísť dole.

„Alice!“ kričal som a klopkal prstami do palubnej dosky.

„Kľud, Edward,“ upokojoval ma Jasper, no teraz nefungovala ani jeho schopnosť. Moja nervozita bola silnejšia. Alice konečne docupitala dole a ja som sa rozbehol do školy.

Zaflekoval som to rovno na voľnom fleku na parkovisku. Vystúpili sme a všetky zvedavé oči sa pozerali na nás. A je to tu, všetky myšlienky tipu Ó akí sú krásni. Ten ryšavý bude môj. Prečo tá blondska je obsadená? Ten chlapec má smolu. Mňam aká riťka. Mal som takú chuť zakričať nech idú do riti, všetci aj s tými trápnymi myšlienkami.

„Hlavne to nerob!“ zasmiala sa Alice a ja som si vzdychol. Zas to videla.

„Vždy mi musíš všetko pokaziť, potvora!“ Rozstrapatil som jej vlasy a ona na mňa potíšku zavrčala.

„Nevrč, čertík,“ pobozkal ju Jasper na líce a Alice okamžite vychladla. Mrkol som na neho a on mi ukázal palec nahor. Všetci sme naraz vykročili do školy a ja som sa držal ďalej, zasa som ten čo je voľný, do pekla s tým!

Hneď, ako som vošiel do triedy, na lavici som mal asi desať ľúbostných papierikov. Všetky som zobral, urobil z nich veľkú guľu a hodil ju do koša, trefa!

Sadol som si a snažil sa ignorovať všetky dievčenské sklamané pohľady, ktoré patrili mne. Chlapci sa mierne tešili z toho, že som tie babenky nechal im a ja som dúfal, že ju dnes nestretnem. No mýlil som sa. Otvorili sa dvere a ja som ucítil závan sladkej vône...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ab Aeterno 9. kapitola: