Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ab Aeterno 4. kapitola

05.06.2010 (09:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 720×

Za kapitolu sa môžete poďakovať neustále otravnej, ale samozrejme v dobrom slova zmysle, stále otravnej Miruške! Však, zlato! Ale nie... ďakujem ti, že ma posúvaš ďalej, však spolu budeme kresliť Edwarda uhlíkom na moje periny! =D

"Tolik tě miluju, tolik tě potřebuju
A přitom tě nemůžu vystát
Musí mě všechno, co uděláš, rozesmát?
Nemůže se mi to aspoň na chvilku nelíbit"

4. kapitola

hudba

Tu už to bolo trochu živšie. Destiny už nebola unavená, no za to moje telo potrebovalo spánok...

Edward

„Edward, nespi!“

„Ty si sa už vyspala, tebe sa to povie, láska.“ Hodila sa do sedadla a nafučala líca. Pohladil som ju po vráskach na čele a ona sa jemne usmiala, no keď si všimla, že som to videl nahodila urazenú tvár malého dievčatka. Pomaličky a hlavne nenápadne som sa načiahol a prešiel jej prstami po rebrách, okamžite sa začala smiať a prskať na všetky strany.

„E-e-d-w-a-a-r-d!“

„Áno, láska?“ šušlal som a ona sa neúnosne hlasno smiala.

„P-p-r-o-s-í-m, prestaň!“ Hneď ako jej začali po tvári tiecť slzy, prestal som a pocítil ľútosť. Aj keď to neboli slzy smútku, v srdci ma škrelo a v myšlienkach som si nadával do nepekných vecí.

„Edward?“

„Áno?“

„To je v pohode.“ Usmiala sa na mňa a vtisla mi pusu na pery, no to sa mi nepáčilo. Bola krátka a ja som jej pery chcel cítiť.  Pocítiť teplo jej pier, jej sladkú  lásku. Jemne som ju chytil za bradu a pritisol jej telo na moje, no teda  tak ako sa najviac dalo, lebo pripnutý na sedadlách, to nie je žiadna sranda. Začal som sa hrať s jej perami, vždy keď sa chcela dotknúť tých mojich uhol som a ona nedočkavo zamrnčala. Mohol som byť rád, že som túto hru vydržal sám, lebo moja nedočkavosť a túžba bola neúnosná. Perami som  sa prešiel po jej dolnej, chcel som ju ešte chvíľočku potrápiť. No ona ma chytila za vlasy a do nášho bozku sa vložila celá naša láska. Keď sme nemali dosť, zapojili sme do hry jazyky. Miloval som ju, cítil som, ako do mňa prúdi jej láska a vedel som, že ona cíti to isté.

„Milujem ťa,“ šepol som a ona sa jemne usmiala. Prešla mi prstom po perách a zaštebotala slová lásky.

„Je t'aime.“

„Ty moja francúzska.“ Frnkol som jej do nosa a ona si oprela hlavu o moje rameno. Začal som je pohmkávať melódiu a už som počul len jej pomalé a pokojné dýchanie. Po chvíli som sa i ja oddal snom.

„Pristávame, pripútajte sa, prosím!“ V ušiach mi znel hlas letušky, mal som chuť ju pridusiť vankúšom, ja chcem ešte spať.

„Zlatko, vstávaj.“ Tak moji milí a drahí, toto už je o niečom inom. Týmto hlasom by som sa nechal zobúdzať celú večnosť. Otvoril som jedno oko, potom druhé a vyčaril úsmev. Vtisla mi bozk na čelo, no skôr ako sa stihla odtiahnuť, zmocnil som sa jej pier. Mňam, tak toto sú iné raňajky!

„Dobré ránko, ospalec.“

„Už sme tu?“

„Už sme tu!“ Zatlieskala rúčkami  a usmievala sa na každého okolo koho sme prešli. Na parkovisku nás čakal Dani.

„Ahojte, chlapče už je z teba iní muž!“ Potľapkal mi po pleci a ja som mu to gesto opätoval.

„Ani ty nevyzeráš najhoršie, Dani.“

„Destiny, zlatko. Nemám slov, rastieš do krásy.“

„Si milý Dani.“ Postavila sa na špičky a pobozkala ho letmo na líce. Deni sa akože skácal na zem a všetci sme sa zasmiali.

„Ako sa má babička?“

„Ale dobre, dnes už celý deň pobehovala po dome a upravovala každí detail. Moc sa na vás teší.“

„To aj mi na ňu.“ Dess na mňa mrkla a nenápadne ma pohladila po ruke.

„Babi!“ zakričala Dess a rozbehla sa  naproti nej. Babička ju stískala v náručí a po tvári jej tiekli slzy.

„Ako rada vás oboch vidím.“ Objal som ju a zotrel jej slzy.

„Načo slzy, babi. Veď stačí úsmev.“ Mrkol som na ňu a ona mi roztrapatila vlasy. Dess s babkou šli dnu a my s Danim sme ponosili tašky do izieb. Dani šiel ešte do supermarketu a ja som hľadal Dess, no zastavil ma ich rozhovor. To nie je možné... musí sa to skončiť...

Destiny

Babička ma zaviedla do kuchyne a veľavýznamne sa na mňa pozerala.

„Dáš si čaj, zlatíčko?“

„Môže byť, nechaj tak ja si spravím.“ Kývla a sadla si na stoličku oproti mne. Vyskočila som na rovné nohy a šmátrala po skrinkách.

„Na vľavo.“

„Aha, ďakujem,“ pípla som a cítila som sa naozaj nepríjemne, neustále ma pozorovala a sem tam sa usmiala. Keď som nám spravila čaj, sadla som si a ona spustila príval slov. Také slová, ktoré by som nečakala a hlavne nie od nej. Od niekoho, koho som nevidela celý jeden rok.

„Vieš, Destiny. Si múdre dievča s veľkým srdcom...“

„Babi? Kam tým mieriš.“

„Edward a ty ste si veľmi blízky však?“ Vyschlo mi v krku a ruky som mala skoro ľadové.

„Hej, rozumieme si. Ale škriepime sa... však to poznáš. S-úro-denecké hádky.“ Preglgla som a schmatla čaj. Obarila som si jazyk, ale teraz  ma prebrať nevedelo naozaj nič.

„Už je to dlho však.“ Ona sa ma nepýtala. Oznamovala to, ako keby sa naučila nový recept. Srdce mi neuveriteľne búšilo, počula som ho v ušiach a cítila na jazyku.

„Povieš mi, čo myslíš?“ usmiala som sa a ona sa zasmiala.

„Neboj sa, vie to aj Dani a mama s ockom sa nič nedozvedia, vezmem si to so sebou do hrobu.“ Mrkla na mňa a ja som na ňu ostala pozerať s otvorenými ústami.

„Vieš, Destiny...“ chytila ma za ruku a upokojujúco ma po nej hladila.

„... vidím vám to na očiach. Vaše pohľady a nenápadné dotyky. Vieš, ako sa hovorí, láske neporučíš. Edward je dobrí chlapec a viem, že ti neublíži a tak isto viem, že ty by si tak isto to srdce na to, aby si mi ublížila nemala. Oboch vás nesmierne ľúbim. Divila by si sa, ale niekedy toho viem viac, ako by si si myslela. Na tomto svete nie sme len my.“ Usmiala sa a ja som jej slová nechápala. Hovorila o Edwardovi a o mne, ako keby to bola každodenná vec s ktorou sa len tak stretnete.  Bože, veď chodím s vlastným bratom! A nie sme na svete len my? Akože aj duchovia? Alebo, čo spiderman sa blíži, muhahá!

„Takže... takže ti to nevadí?“

„Nie, len chcem, aby ste sa chovali tak, ako to cítite.“ Kývla som a obišla stôl.

„Ďakujem.“ Pobozkala som ju do vlasov a utekala za Edwardom, no stál rovno za dverami. Ruky mal v pästiach a zlostne sa na mňa mračil.

hudba

„Ako si mohla? Dohodli sme sa...“ šepol a ja som k nemu pristúpila.

„Edward... ja za to nemôžem...“

„Ó, jasné. Ona za to nemôže!“ zvrieskol a ja som cítila ako sa mi do očí nahŕňajú slzy. Toto mal byť náš výlet.

„Nekrič...“ šepla som a ona sa nadýchol.

„A ty nerev!“ zakričal, o niečo tichšie, ale aj to bolo dosť. Otočil sa a vybehol von. Utekala som za ním a zastavila ho kúsok od lesa. Schmatla som ho za ruku a snažila sa ho k sebe otočiť.

„Celé si to pokazila, Destiny!“

„Ale ja som nič nespravila, Edward! Milujem ťa!“

„No, ja začínam pochybovať o mojej láske...“štekol a ja som vstrebávala jeho slová. Cítila som ako mi bolesť pulzuje v každom kúsku tela.

„Ty pochybuješ?“ šepla som a on akoby si uvedomil, čo povedal.

„Ja...“ chcel ma chytiť, no ja som sa uhla.

„Ty pochybuješ...“šepla som znovu a rozutekala sa cestou dole. Dýchala som hlasne a strácala jeho hlas. Kričal, no ja som ho strácala.  Došla som až na kraj cesty a oprela sa o strom. Zavrela som oči a počítala sekundy, počítala som moje nádychy a snažila sa dať do kopy. Nemiluje ma? Alebo to povedal v zápale zlosti... lenže, to by som nedokázala povedať ani keby... ach, je mi zle. Chytila som sa za hlavu a snažila sa vtlačiť to bzučanie naspäť do spánkov, no bolo to hlasnejšie a hlasnejšie. Pozrela som sa ešte raz na nebo a skácala sa na studenú a mokrú zem.

Edward

„Ďakujem.“ Pobozkala ju do vlasov a utekala pravdepodobne za mnou, no stál som rovno za dverami. Najprv sa šťastne usmiala, no okamžite zamrzla a zarazila sa. Mal som ruky  v pästiach a zlostne sa  na ňu mračil.

„Ako si mohla? Dohodli sme sa...“ šepol som a ona sa ku mne nahla. Chcela sa ma dotknúť, no ja som nechcel. Mal som zlosť. Zožierala ma až do morku kostí. Chcel som utiecť, nikdy sa do nej nezamilovať, prečo len musím byť jej rodina? Veci sú tak zložité a zodpovednosť ostáva len na mne. Destiny vždy bola ľahkovážna a starať sa o naše tajomstvo som musel ja!

„Edward... ja za to nemôžem...“

„Ó, jasné. Ona za to nemôže!“ zvrieskol som a jej sa do očí začali vlievať slzy. Bolo mi to fuk, nie ako inokedy. Žiadny pocit ľútosti, či viny. Cítil som len zlosť, čistú zradu. Zo strany milovaného. Zničila to!

„Nekrič...“ šepla a ja som sa nadýchol, nechcel som jej nadávať, no moje srdce dnes nemalo prevahu nad mojou mysľou. Bolo tomu práve naopak.

„A ty nerev!“ zakričal som, o niečo tichšie. Otočil som sa a vybehol von. Mal som toho dosť, neviem, čo by som jej ešte povedal. Možno niečo, čo by som neskôr ľutoval. Počul som za sebou ľahký dupot, utekala za mnou a zastavila ma kúsok od lesa. Schmatla ma za ruku a snažila sa ma k sebe otočiť.

„Celé si to pokazila, Destiny!“

„Ale ja som nič nespravila, Edward! Milujem ťa!“

„No, ja začínam pochybovať o mojej láske...“štekol som a okamžite ľutoval svoje slová. Prečo klamem? Prečo som to povedal? Veď sám dobre viem, že ju milujem. Som hlupák. Boleli ma moje slová tak isto ako ju. Chcel som to vrátiť späť.

„Ty pochybuješ?“ šepla a v jej hlase sa odrážala všetka bolesť, ktorá sa zároveň lepila aj na mňa.

„Ja...“ Chcel som ju chytiť, no uhla sa. Pichlo ma pri srdci a cítil som, ako sa v mojom tele rozlieva bolesť. Každá čiastka môjho tela chabla. Chabla prázdnotou...

„Ty pochybuješ...“šepla a rozutekala sa dole cestou. Kričal som na ňu, snažil som sa ju dobehnúť, no v tej tme som ju stratil. Stratil som ju len z dohľadu alebo som ju stratil celú? Povieš mi to, Bože? Vrátil som sa domov a všetko povedal babičke. Poriadne ma zvozila.

Ubiehali hodiny a Destiny sa nevracala. Moje telo bolo zabalené v perinke strachu a zlosti na seba samého. Zazvonil zvonček a ja som sa rozbehol otvoriť. Dúfal som, že to bude ona. Bola to síce ona, no nestála na nohách. V rukách ju držal Billy. Syn Daniho Blacka.

„Destiny,“ šepol som a bral mu ju z rúk. Šiel som do obývačky a zložil ju na sedačku. Ľahol som si k nej a prikryl ju dekou. Oprel som sa o lakeť a hladil jej spiacu tvár. Nič okolo ma nezaujímalo. Len chcem vedieť, že je v poriadku. Matne som počúval, ako ju Billy našiel pri ceste ležať v bezvedomí. Povedal, že bude v poriadku, že sa aj prebrala, ale bola veľmi unavená. Hladil som ju a utieral jej horúce čelo, studeným uterákom, čo mi priniesla babička. Ostal som tu s ňou celú noc, keby bolo treba ostanem tu s ňou celú večnosť.

„Milujem ťa, Destiny.“ Pobozkal som ju na nos a ona sa zamrvila. Otvorila rýchlo oči a začala kričať o pomoc.

„Som tu, som tu, láska.“ Chytila ma okolo krku a plakala. Nič iné nemôžem, len ti ďakovať Bože, ďakujem za to, že si mi ju vrátil späť, zdravú a len moju.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ab Aeterno 4. kapitola: