Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ab Aeterno 3. kapitola

20.05.2010 (09:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 826×

"Tak zober moje šťastie, si to iba ty.

Tak zoberiem si tvoje šťastie, sme to my.

Je to naše šťastie tak ho chovaj v pamäti."

3. kapitolka

hudba

Milujem ťa, Destiny, bola moja posledná myšlienka.

Milujem ťa, Edward, bola moja posledná myšlienka.

Destiny

Ráno som vstala a ponaťahovala svoje stuhnuté svaly. Super, naozaj som sa včera mohla ospršiť a dať do poriadku, lebo teraz sa mi ozaj nechce. Viem, hovoríte si, že som leňoch, ale ja sa za to nehanbím, lebo ja ním naozaj som! Pozrela som sa na kalendár, čo som mala na stole a vnútri môjho tela, moja malá dušička zajásala radosťou, že je víkend!

„Destiny!“ kričala na mňa z dola mama a ja som pootvorila dvere, aby ma počula.

„Dám si sprchu a hneď som dole!“

„Tak šup, šup, vychladnú ti raňajky!“ Aj tak nie som hladná, na to mi zaškvŕkalo v bruchu a ja som sa zmohla len nad prevrátením očí.

Tá sprcha mi teda riadne pomohla! Milujem to! Každí by hovoril o tom ako miluje prúd teplej vody a samé bla, bla... kecy, ktoré počujem všade, no ja som originálna. Ja milujem jemnosť dotyku, vôňu jahôd... zapálené sviečky a relax. Dostala som vás?! Asi nie, ale o žiadnych prúdoch horúcej, či studenej vody hovoriť nebudem. Obliekla som si legíny a Edwardovu starú košeľu. Rada som nosila jeho veci, ktoré nechcel alebo mu boli malé. Zliezla som dole  do kuchyne a na stole ma čakali taniere plné raňajok.

„A toto mám zjesť?“

„Edward nejedol, už maľuje plot, potom mu zbehni pomôcť.“

„Nech si to robí sám!“

„Destiny!“

„Dobre, ja viem... pôjdem,“ vzdychla som si a začala som sa napchávať, keď som už bola plná pohladila som moje vypuklé bruško a tackala sa von na záhradu. Bol tam... oprela som sa o stenu a pozorovala ho. Vietor mu fúkal do vlasov a jeho polonahé telo hrialo slnko. Na tvári mal pár kvapiek farby a zamyslený pohľad. Tak som sa k nemu dotackala a schmatla mu z ruky štetec, vyplazila jazyk a začala maľovať. Z periférneho videnia som videla, že sa usmial.

„Hej!“ zavrčala som, keď mi potrel nos farbou.

„No, čo... si v mojom teréne.“

„Hej? Tak teraz si ty v mojom!“ zakričala som so smiechom a ofŕkala mu hruď. Začali sme sa fŕkať farbami, natierať. Smiali sme sa a zabudli na to, čo bolo pred tým. Zabudla som na môj smútok a slzy a vrátili sme do prítomnosti krásnu minulosť. Och, prečo to takto nemôže ostať stále?

„Hej, vy tam! Maľujete plot a nie seba!“

„Prepáč, mami!“ pípli sme a odkotúľali sa naspäť k plotu. Dobre vedela ako to dopadne. Niekedy mám pocit, že vidí kedy sme na seba nahnevaní a kedy sme kvôli sebe smutní. Niekedy mám pocit, že o všetkom vie, no to nie je možné. Keby to vedela vyhostila by nás z domu alebo by nás zavreli niekam do pakárne. Niekam kde budeme najďalej od seba.

„Myslím, že sme to zvládli.“ Zasmiala som sa a postavila ďalej od plotu. Bol celkom pekný. S farbami sme sa síce trošku pohrali a preto nám neostala biela... museli sme urobiť plot trošku farebnejší.

„Otec ma zabije,“ Edward si plesol po čele na ktorom mu ostal odtlačok jeho packy. Začala som sa smiať a pri tom som zvalila kýbeľ s farbou. Tak, čo... budeme mať aj farebný trávnik.

„Tak ty sa smeješ!“

„Tak-a-si á-n-n-o!“ hihňala som sa a on si ma prehodil cez rameno.

„Edward!“

„To máš tak. Špinavé deti potrebujú kúpeľ.“

„Edward, opováž sa!“

„Ale tíško! Nerob zlobu, Dess.“ V tom momente sme zastali pred rybníkom a ja som sa začala modliť. Bože, prosím spamätaj sa a dohovor tomuto mladíkovi alebo skôr vráť mu mozog!

Hodil ma tam a ja som sa ponorila pod vodu. Fuj, fuj, fuj! Tie slizké rybky sa mi otierali o holé nohy a ja som mala chuť kričať. Vynorila som sa a vyšliapala si to von. Chladnejší vánok, ktorý sa mi šúchal o kožu ma poriadne schladil.

„Ty!“ ukazovala som na neho prstom a on sa držal za ústa... tak viete, ako sa hovorí... nedráždi hada bosou nohou. Išla som k domu, ale moje nutkanie otočiť sa vyhralo. Edward stál pri rybníku a mal založené ruky na prsiach. Ďakujem, Bože! Rozbehla som sa a sotila ho dnu. Chvíľu sa snažil udržať rovnováhu, no skôr to vyzeralo ako planý pokus o vzlietnutie, no zafúkal silný vietor a Edwarda už nebolo. Utekala som sa schovať dnu...

„Destiny!“ jeho krik bolo počuť až zo záhrady.

„Mami, mami!“ kričala som a utekala pred týmto psychopatom. Naháňal ma okolo stola v kuchyni.

„Povie mi niekto, čo sa to tu deje a prečo ste mokrí?“

„Larissa!“ ups, je tu ocko. Larissa je moja mama... takže videl plot. Prosím, som mladá a ešte si to chcem užiť. Mama sa vrátila do predsiene a nechala Edwardovi voľnú ruku. Nie! Niečo sa tam dohadovali s ockom a Edward sa ma snažil zmocniť. Keď už ma držal okolo pásu a zo zadu tak aby som mu nevidela do tváre... tak vošli dnu rodičia.

„Sadnite si!“

„Ale...“ sklopili sme oči a sadli si na stoličky. Tak to bude zase problémik, no. Vypočuli sme si, že sa chováme, ako malé deti. Že mali pocit, že už sme dospeli. A máme trest. Budeme musieť ísť spolu k babke až do Forks. Nie! Prší tam... je to tam zelené a mňa trafí šľak. To už pôjdem do pakárne aj dobrovoľne.

„To nemyslíš vážne, ocko!“ nahodila som psie oči, no i mama vyzerala nekompromisne.

„Baľte si veci... zajtra poobede vyrážate.“

„A čo škola?“ skúsil to  Edward. No, potom mi došlo, čo to znamená. Budem s Edwardom sama. Kopla som ho pod stolom a on sykol bolesťou, no pochopil. Obaja sme sa začali priblble usmievať a šli si hore baliť veci. A šup k babičke do Forks.

Edward

Tak a je to tu. S otcom sme nakladali veci do auta a Dess sa lúčila s mamou.

„Neplač, mami. Sami ste nás tam poslali.“

„Robert, nenecháme ich predsa len doma?“

„No tak, detská, nasadajte, lebo vaša mama ma tu zje aj s topánkami.“ Nasadli sme obaja do zadu a kývali mame. Destiny si vzdychla a strčila si do uší slúchadlá.

„Majte sa decká a hneď, ako príde k babke, tak mi zavolajte, Edward! Daj na ňu pozor,“ šepol a oboch nás objal, Dess mala stále slúchadlá v ušiach a ja som ju ťahal tak kam sme mali ísť a hor sa preč.

Dess si sadla k oknu a ja smerom k uličke. Nevyzerala nejako šťastne, možno sa tak ani necítila, no ja som bol nadmieru nadšený z toho, že sme spolu samy.

„Dess?“

„Mhm?“

„Je ti dobre?“

„Nie... Edward, je mi zle. Strašne sa mi to tu točí.“ Pritiahol som si ju viac k sebe a ona si oprela hlavu a chytila ma za ruku. Cesta netrvala dlho a aj tak budeme musieť prestupovať. A zo Seatllu nás odvezie babkin fešák. Dani Black... otec Billyho Blacka. Desstiny prespala celú cestu a mne pomaličky odumierala ruka.

„Dess, zlato,“ šepol som jej do vlasov a ona sa zamrvila.

„Už musíme...“

„No, idem.“

Vyzdvihli sme si kufre a mierili si to na druhé stanovisko. Hor sa do Seatllu.

Tu už to bolo trochu živšie. Desstiny už nebola unavená, no za to moje telo potrebovalo spánok...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ab Aeterno 3. kapitola: