Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Zázraky se dějí od Nesii

24.12.2011 (16:45) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 0× • zobrazeno 1273×

Edit: Článek je ponechán v původní podobě.

Vianoce pre stmivani.eu

Ako som sa dvakrát

zamilovala...

Akurát som prechádzala po krásnom bielom snehu, ktorý mi štrngotal pod nohami
a rozmýšľala nad Edwardom, ktorý ma opustil ako poslednú... chuderu! Nechal ma
stáť v lese, úplne samú s pocitom nechcenosti. S pocitom, že som bola len obyčajná
ľudská hračka, ktorá ho prestala baviť, a tak ju odhodil a išiel si hľadať nejakú oveľa
lepšiu a krajšiu. Práve som vkročila na hlavnú cestu a chcela prejsť cez prechod, no
spravila som chybu. Nepozrela som, či niečo ide.

Zrazu som započula krik, trúbenie a posledné, čo som uvidela bolo silné reflektory,
ktoré ma oslepili. Potom nebolo nič, iba tma.

Sklo, oheň, upír, krv, bolesť... stále sa mi premietali tieto veci v hlave a ja som si
nevedela spomenúť, kto sú tí dva ľudia, ktorý sa spolu bili a vrčali po sebe. Nevedela
som ani kto je to dievča s gaštanovými vlasmi a čokoládovými očami učupené v rohu,
držiaca si hlavu, ktorá jej krvácala. Bola som zmätená. Kto sú tí ľudia alebo lepšia
otázka, sú to vôbec ľudia?

Zrazu všetky obrazy zmizli a uvidela som len biele svetlo. Pokúsila som sa zamrkať
očami a otvoriť ich. Oslepilo ma slnko prenikajúce z okna. Znova so zamrkala očami,
pretože som ešte videla rozmazane. Zaostrila som na osobu v kresle, ktorá sa na
mňa pozerala a usmievala.

Chlapec, mohol mať tak sedemnásť, bronzové vlasy, oči také nezvyčajné, medové
a neuveriteľne krásnu tvár. Pripomínajúcu anjela. Chlapec sa postavil, prešiel
k posteli a s úsmevom na perách ma chytil za ruku. Jeho dotyk bol ľadový, a keď sa
jeho ruka dotkla s mojou, ako keby ma kopla elektrina. Strhla som sa a ruku stiahla.
Chlapec si ublížene sadol na posteľ a tvár si vložil do dlaní.

„Bella, všetko je už v pohode, James je mŕtvy,“ povedal ten chlapec. Ničomu som
nechápala. Aká Bella, James?.... A že je mŕtvi? Čo sa to deje? Zamračila som sa
naňho a zahryzla si do pery.

„Prepáčte, ale ja netuším, o čom tu rozprávate. Kto je Bella... a akého Jamesa ste
zabili?“ pýtala som sa nechápavo a hľadela mu do tváre. Razom jeho tvár nabrala
vážnosť.

„Bella, nerob si prosím ťa srandu,“ povedal bez nálady a trocha so strachom. Postavil
sa a uprene mi hľadel do očí. Nepoznala som toho chlapca, nevedela som, o čo
ma žiada. V hlave som mala tak prázdno, že som vôbec nevedela,.... nič! Vydýchla
som. Veď ja vlastne ani neviem ako sa volám.

„Ty si nepamätáš?“ spýtal sa vystrašene a znova si sadol na posteľ. Zakývala som
hlavou a posadila sa.

„Voláš sa Isabella Swanová ale radšej máš, keď ťa volajú Bella,“ usmial sa, ako
keby si na niečo spomenul. Isabella? Bella? Pekné meno, lenže... ja si naozaj
nespomínam.

„Chodili sme spolu,“ vydýchol a snažil sa mi vypátrať niečo z pohľadu. Zamračila
som sa naňho a prezrela si ho. Ja by som mohla chodiť s takýmto anjelom? Lenže,...
možno mal pravdu, chodili sme spolu, no teraz už nie.

„S tebou?“ spýtala som sa neveriaco. Zasmial sa a prehrabol si tie jeho úžasné vlasy.

„Hej. Bella, vážne si nevspomínaš? Na nič?“ dodal, keď uvidel, že som zmätená
a úplne prázdna. „Dokonca ti viem čítať myšlienky,“ zašomral potichu. Robila som
sa, že som to nepočula a stlačila červené svetielko na privolanie personálu. Do pár
sekúnd tu bola sestrička, ktorá sa na mňa s úžasom pozrela.

„Bella, vy ste už hore,“ vydýchla šťastne sestrička a kontrovala mi prístroja.

„Stratila pamäť,“ povedal Edward a postavil sa. S bolestnými výrazom podišiel
k dverám, ešte raz sa mi zahľadel do očí a potom odišiel.

„Asi to tak bude,“ zašeptala som si pre seba.

„Bella. Vieš koľko máš rokov? Kto sú tvoji rodičia? Kde si bývala?“ pýtala sa
sestrička. Na chvíľu sa zamyslela. Nevedela som absolútne nič. Zakýval som hlavou,
že nie a pozrela na okno. Stále svietilo slnko.

O pár dní neskôr

Všetko je tak zložité. Najhoršie je, že si nič nepamätám. Že bývam u otca, ktoré
ho nepoznám, ktorý je vlastne pre mňa len cudzí človek, proste len Charlie. Že aj
priatelia, s ktorými som sa pred tým bavila sú pre mňa cudzí. A ten chlapec, ako
tvrdia všetci, môj chlapec, pre mňa je to všetko príliš bolestivé, že si nič nepamätám.
Že mám v hlave neustále, len jednu veľkú dieru.

Od nemocnice som sa asi tak dvakrát stretla s Edwardom. Spýtala som sa, či ma
zrazilo auto ako som to videla ja v tom obraze, ale on odpovedal, že som padla
a buchla si hlavu o skriňu.

Nechcela som veriť tomu, že jeden pád spravil toto všetko, ale asi jednoducho sa to
malo stať. Nechcela som od nikoho počuť aká som bola predtým. Rozčuľovalo ma,

keď mi všetci, ktorých som vtedy poznala rozprávali ako som bola milá, priateľská,
nešikovná, aká som bola milujúca priateľka... Nie! Dostala som možnosť znova žiť,
znova si nájsť novú lásku, priateľov. V podstate sa mi môj predošlí život vymazal,
všetky chyby zmizli a bola som tu len ja a moje nové JA.

V jeden večer keď za mnou prišiel Edward, som mu hneď vo dverách
povedala: „Edward, už dosť! Už nechcem nič počúvať o tom aká bola Bella.
Nespomeniem si Edward, tak už to pochop. Je koniec! Nebudeme spolu, nemilujem
ťa, nič k tebe necítim. Pochop to!“

A on to pochopil. Videla som akú bolesť som mu spôsobila mojimi slovami ale o to
väčšiu bolesť, by som mu spôsobila, keby som ho ťahala za nos v presvedčení, že si
spomeniem. Ale tak to nebude. Edward natiahol ruku a pohladil ma po tvári. S láskou
a úsmevom na tvári sa na mňa pozrel a potom zmizol.

O tri dni

Dnes je desiaty December, a je to už desať dní, čo žijem nový život, akurát len že
bývam s Charliem. Ale predsa, aj keď som stratila pamäť, musí byť niekto môj otec,
a moja mama, je ich povinnosťou aby sa o mňa starali.

Práve sedím na posteli a pripravujem si veci do školy. Dnes idem prvýkrát po tej
udalosti. Najradšej by som povedala prvý a poslednýkrát ale Charlie by ma asi zabil.

Včera som bola meniť šatník, pretože bol nehorázne staromódny. Nevie ako som
mohla niečo z toho nosiť. Sama som sa seba hanbila, a to ešte potom, čo Edward,
ktorý so mnou chodil. Brr.

http://nd03.jxs.cz/058/295/481868a14e_57961828_o2.jpg

Obliekla som si bledé rifle roztrhané na stehnách, hnedé tričko s bielym pásom, ktorý
sa ťahal od pŕs až na samotný koniec. Obula som si čierne veľké topánky a pozrela
do zrkadla. Dokonalé až na moju tvár. Rýchlo som si zobrala šminky do rúk, ústa
pretrela leskom a spravila si čierno modrý očný tieň. Riasy som pretrela špirálou
a usmiala sa. Konečne je to fajn. Zobrala som som si pumu tašku, v ktorej som mala
školské potreby a pomaly zišla dole.

http://www.garage-sport.sk/795-1139-large/p.jpg

Hneď ako ma uvidel Charlie, ktorý stál na chodbe zalapal po dychu. Zasmiala som
sa.

„Páči?“ spýtala som sa ho a zatočila sa na tých dvadsať centimetrových podpätkoch.

„Bella si krásna ale... ublížiš si na tých topánkach,“ povedal Charlie a so strachom sa
mi zadíval na nohy. To som musela byť asi veľké nemehlo, keď sa ma bojí pustiť von
na podpätkoch.

„Charlie,“ Položila som mu ruku na plece. Všimla som si ako mu blesla bolesť
v očiach pri jeho oslovení.

„Oci,“ pokúsila som sa znova, aj keď to bolo ťažké.

„Nemusíš sa báť, ja... už nie som tá nešikovná Bella, oci,“ povedala som mu,
nečakala na žiadnu odpoveď, iba ho pobozkala na čelo a vyšla von. Vonku ma čakal
starý ošúchaný Chevrolet, pri ktorom som sa hanbila len stáť. No pešo nechcem ísť
a policajným autom dupľovane. A tak som si sadla do tohto šrotu a naštartovala. To
hladné burácanie ma vystrašilo, ale to len na chvíľočku. Pridala som plyn, preradila
spojku a vydala sa do školy.

Bolo presne za desať deväť, keď som došla na školské parkovisko, na ktorom ešte
polovica študentov stála. Určite čakali na na mňa. Nechceli si ujsť príchod Belly,
ktorá stratila pamäť. Zastala som vedľa strieborného Volva, pretože inde nebolo
voľné a vystúpila. Edward sa opieral o auto a užasnuto si ma prezrel. Usmiala som
sa naňho, zavrela nákladiačik a cupitala do školy. Hneď ku mne pristúpil Mike,
Jessica a Angela, s ktorými som mala možnosť sa porozprávať.

„Bella, wau. Skvele si oblečená,“ pochválila ma Jessica. Usmiala som sa na ňu.

„Ďakujem... ehm, kde mám hodinu?“ spýtala som sa, keď sme vstúpili do chodby.
Angela ma chytila za ruku, zakývala Jessike a Mikovi a viedla ma asi do triedy.

„Mám ju hneď vedľa teba. Po hodine ma počkaj, ďalšiu hodinu máme spolu,“
povedala Angela, keď sme stáli pred biologickou miestnosťou. Vzdychla som.

„Ďakujem Angela, si milá,“ poďakovala som sa a s úsmevom na ústach vkročila do
triedy plnej žiakov. Porozhliadla som sa po triede, po voľnom mieste, ale jediné voľné
miesto bolo vedľa Edwardovi, ktorý sa pozeral von oknom. Pomalým krokom som
podišla k lavici a sadla si. Popri sadaní mi padla taška z pleca a vysypali sa mi veci.

„Do ryti,“ zakliala som nahnevane. „Stále nešikovná,“ zasmial sa Edward a pomáhal
mi s učebnicami, ktoré položil na stôl. Jeho pripomienku som nekomentovala.

„Ďakujem,“ poďakovala som sa mu a nepotrebné veci si vložila do tašky. Vyrovnala
som sa na stoličke a hľadela pred seba. Dotieravé pohľady som nevnímala, no tie
rozhovory sa nedali prepočuť. Napríklad dve študentky za nami sa neuráčili ani len
potichu vysloviť moje meno.

„Zaujímavý pohľad je na nich. Edward je vo veľkom napätí. Určite má z toho nervy
a Bella... sa dosť zmenila.“ Chechtali sa tie dve. Zaťala som päsť a nahnevane sa
k ním otočila.

„Aspoň si vaše... sprosté pripomienky nechávajte pre seba. A keď to nevydržíte
aspoň stíšte volume, pretože nerada počúvam takéto hlúposti!“ povedala som im
nahnevane a otočila sa znova smerom k tabuli. Zrazu zazvonilo a dnu vstúpil učiteľ,
jeho meno som si nezapamätala, a usmial sa na triedu.

„Tak milý žiaci. Dnes budeme zasa robiť laboratórne práce. Budeme pitvať žabu.
Jeden zo skupiny príde zobrať pomôcky a druhý materiál na pitvanie,“ dopovedal
a v triede sa ozvalo nesúhlasné mrmlanie. Fuj. Pitvať žabu. To ja nebudem robiť,
ešte sa povraciam. Edwarda sa na mňa pozrel.

„Mám zobrať tú žabu alebo pomôcky?“ spýtal sa pokojne. Mal docela vážnu tvár, ale
v podstate mi bolo jedno, čo mu prelieta hlavou.

„Žabu,“ odpovedala som mu a postavila sa. Pristúpila som k stolu s pomôckami
a zobrala pinzetu, skalpel, nožnice, sklíčko a dvoje páry rukavíc. Keď som sa vracala
na miesto, Edward už sedel pri mikroskope a pred sebou mal položenú žabu.
Ohrnula som nos a znechutene mu podala pomôcky. Navliekol si rukavice a chytil
skalpel. Aj ja som si navliekla rukavice a sledovala ako skalpel pritisol k zadku
žaby. Vystrašene som ho chytila za ruku a trhla nabok. Chcela som zabrániť aby
je niečo spravil, no spôsobila som len rozruch. Prerezal žabu a krv z nej vystrekla
na obidvoch z nás. Keď sa nám dotkli ruky, uvidela som nejaký záblesk a útržky
z niečoho, čo sa mohlo podobať mojej minulosti.

Sedela som vedľa Edwarda na biológií a pri každom jeho úžasnou úsmeve i pohľade
som ostala naňho civieť ako idiot. Stačil mi jeden pohľad na neho a bola som paf.

„Začneš ty?“ spýtal sa Edward. Práve sme určovali preparáty buniek z cibule.
Prikývla som a zahľadela sa do mikroskopu. Nastavila som si štyridsaťnásobné
zväčšenie a prezrela som si preparát.

„Profáza,“ vyhlásila som. Edward sa usmial, pozrel do mikroskopu a zapísal
odpoveď. „Anafáza,“ povedal, keď prezrel druhý preparát. Obidvaja sme sa na
seba usmiali a spoločne skontrolovali posledný preparát. Mali sme to prvý, ostatný
len bádali a nerozhodne študovali preparáty. Pozrela som sa do jeho zlatých očí
a začala sa v nich topiť.

Záblesk zmizol a znova som bola na hodine biológie s krvou na tvári a oblečení.
Akoby prešla len stotina sekundy od tej udalosti. A pri tom tá vidina trvala minimálne
päť minút. Ako keby sa zastavil čas.

Čo mohla znamenať tá vízia. Žeby útržok z minulosti?

„Swanová a Cullen, okamžite vyjdite z triedy. Ste po škole, a po zazvonení upratujete
svoje miesto,“ vyštekol nahnevaný učiteľ a s päťkou nás poslal za dvere. Keď som
si sadla na stoličku, ktorá bola pred triedou, zasmiala som sa. No Edward k smiechu
nemal.

„Prečo si to spravila?“ spýtal sa potichu a z tváre si utieral krv. Zrazu si olízal ruku
a jeho oči nabrali čiernotu. Zľakla som sa toho a okamžite sa postavila a išla na
záchody. Zabuchla som dvere a pozrela do zrkadla. Čakalo ma prekvapenie. Po
celej tvary mi stekala krv, na nohaviciach a tričku už bola zaschnutá. Zobrala som si
vreckovku, namočila ju pod vodu a utierala si tvár. Špinavú vreckovku som hodila do

koša a vyzliekla si tričko. Pustila som vodu a umývala si fľaky. Zrazu sa otvorili dvere
a dnu nakukol Edward, ktorý keď ma zazrel, hneď sa otočil.

„Prepáč, ja lenže... chcel som sa ti ospravedlniť,“ povedal a vybehol z miestnosti.
Zasmiala som sa a mokré tričko si obliekla na seba a vošla zo záchodu pred triedou,
kde som si znova sadla vedľa Edwarda, ktorý už bol čistý, teda jeho tvár.

Na jeho zmenu očí som už dávno zabudla, no nie na... tú víziu. Asi mali pravdu.
Mohli sme si byť blízky.

„Zľakla som sa,“ šepla som na jeho otázku pred mojim útekom na záchody.

„Žaby?“ zdvihol obočie a šibalsky sa usmial. Srdce mi išlo z hrude vyskočiť. Dobre,
tento chlapec má fakt veľkú moc, to priznávam, som z neho paf, keď sa na mňa
usmeje, ale chodiť už spolu nebudeme. „Nie, teba,“ šepla som a usmiala sa naňho.
Videla som mu na očiach ako ma túžil pobozkať, no ovládal sa. Vzdychla som a
hlavu oprela o stenu. Zavrela som oči a zhlboka dýchala. Zrazu som znova uvidela
obraz.

Bolo mi príliš zle na to, aby som ho dokázala prinútiť, aby ma položil na zem. Bála
som sa, že ho ovraciam. Položil ma na ležadlo a školská sestrička mi hneď dala na
čelo mokrú utierku.

„Prišlo jej zle. Určovali si krvnú skupinu,“ povedal jeho sladkým hlasom.

„Vždy niekto príde,“ povedala a usmiala sa na Edwarda. Ako to ten chlapec robí, že
jedným úsmevom dá každé dievča do kolien.

„Už mi je lepšie,“ šepla som a pomaly sa postavila. Prešla som k dverám, z ktorých
som vyšla a sadla si na najbližšiu stoličku.

„Rob sa, že je ti zle,“ zrazu mi šepol pri uchu. Striasla som sa pri jeho chladnom
dychu. Vyvolávalo to vo mne rozkoš. Zavrela som oči a hlavu oprela o stenu.

Znova som sa objavila vedľa Edwarda a zasa akoby to trvalo len sekundu.

„Ehm... je ti niečo?“ spýtal sa Edward. Zamykala som hlavou. Nechcela som sa mu
pozrieť do očí, pretože by som sa v nich možno začala topiť ako v tej prvej vízií.

„Bella?“ oslovil ma Edward.

„Ehm,“ zahmkala som.

„Nebudeme aspoň kamaráti?“ spýtal sa a počula som ako zadržal dych. Otvorila som
oči a usmiala sa na neho. Bol tak sladký. Zavrtela som hlavou, na čo to myslím?!

Zahryzla som si do pery a rozmýšľala, naschvál aby som ho napínala. Naklonila som
sa k jeho tvári a prehovorila. „Môžeme,“

Jeho vôňa bola úžasná. Zhlboka som sa nadýchla a Edward sa vtedy odtiahol

a zrazu sedel oproti na lavičke s hlavou sklopenou k zemi. Ohromene som
zažmurkala očami a postavila sa. Začala som sa prechádzať a rozmýšľať nad
Edwardom. Je iní ako ostatní. Dokonca aj všetci Cullenovci. Sú si takí podobní a pri
tom nie sú ani rodina.

„Edward, keď sme už tí kamaráti, nemohol by si ma zaniesť zajtra do Jacksonvillu?
musí si zájsť do kníhkupectva,“ Pozrela som sa mu do jeho anjelskej tváre a snažila
sa vyčítať nejakej emócie. No nič, vyzeral pokojne.

„Dobre,“ odpovedal a znova sa zahľadel do zeme. Vzdychla som a prešla k nemu.
Sadla som si vedľa neho a chytila ho za plece. Zachvel sa a zdvihol hlavu. Pozrel
mi do očí. Tváre sme mali pár centimetrov od seba. Cítila som napätie medzi nami
i počula som jeho dych, ktorý sa zrýchľoval. Odtiahla som sa od neho a sadla si
oproti nemu. Nebudem ho chudáka provokovať.

„Prepač,“ šepla som. Keď zazvonilo, vošla som do triedy, spolu s Edwardom upratala
lavicu a s Agelou išla na ďalšiu hodinu Angličtiny, ktorú máme spolu.

Škola práve skončila no ja s Edwardom musíme ešte byť po škole. Učiteľ, ktorého
meno ešte stále neviem nás nechal v jedálni a prikázal nám celú upratovať.
Upratovačky poslal domov.

„Aby zdochol.. hajzel, ja tu ešte budem po nejakých chuligánoch upratovať...“
hundrala som po celý čas naše ho trestu. Edward sa na mne zrejme dobre bavil,
no radšej bol ticho. O hodinu nás učiteľ pustil domov a každý sme sa pobrali iným
smerom.

Na druhý deň, odchod do Jacksonvillu

Práve sedím v Edwardovom aute a smerujeme do Jacksonvillu. To je asi hodina
cesty, no pri jeho rýchlej jazde tam bude asi tak za pol hodiny. Práve hrala v rádiu
pieseň od Debussyho, Clair de lune. Ozývali sa tiché a sladké tóny, ktoré ma
upokojovali. Musela som zavrieť oči, pokojne sa oprieť do mäkkého sedadla a znova
spomínať.

Tentokrát som uvidela obraz mňa a Edwarda v jeho aute, tiež počúvajúcich
Debussyho. Všetko sa deje, čo predtým, je to smiešne.

„Koľko dní je do Vianoc?“ spýtala som sa Edwarda. Oči som mala stále zatvorené,
pre každý prípad, nechcela som sa mu pozerať do očí.

„Sedem,“ odpovedal. Náhle sa mi skoro zastavilo srdce. Veď ja nemám darčeky.

„Bella, deje sa niečo?“ spýtal sa vystrašene. Otvorila som oči a pozrela mu do očí.

„Nemám nakúpené darčeky,“

Edward sa usmial a prevrátil očami. „Dnes to vyriešime,“ povedal a ja som sa

upokojila. Usmiala som sa a vyklonila z okna. Nachádzali sme sa v Jacksonville.
Mesto bolo krásne vyzdobené vianočným ozdobami, všade boli svietidlá vo
vianočných tvarov a na každom rohu boli búdky s vianočným punčom a vareným
vínom. Stačí už len sneh a bude všetko dokonalé.

„Už sme tu,“ povedal Edward a zastal na parkovisku hneď vedľa kníhkupectva
a obchodného domu. Rýchlo som vystúpila a vydýchla chladný vzduch. Bola naozaj
zima, dokonca dnes hlásili, že bude snežiť, to dúfam.

Rýchlym krokom som vstúpila do kníhkupectva a prešla k regálu s románmi. Moja
obľúbená skupina.

„Bella, ja idem do vedeckej literatúry, keby niečo,“ šepol Edward a bez toho aby
som nejako odpovedala zmizol. Mykla som plecami a prehľadávala regáli, čo by
som si tak mohla zobrať. Zobrala som si Rómea a Júliu, ako inak. Búrlivé výšiny,
Pevné puto, a dve časti Angeliky, prvé dve časti. So všetkými piatimi knihami som sa
vybrala k vedeckej literatúre, kde som našla Edwarda zohnutého k poslednej polici.
Mala som perfektný výhľad na jeho... ehm zadok. Zahryzla som si do pery a snažila
sa potlačiť chuť prejsť k nemu a chytiť ho za ten krásne tvarovaný zadok. Zahmkala
som tak, aby ma započul.

„Už idem,“ povedal bez toho, aby sa na mňa pozrel. Tento jeho odmeraný prístup
ku mne sa mi nepáči. Oduto som sa otočila a kráčala k pani za pultom aby mi
odblokovala knihy. Podala som jej môj členský preukaz a čakala, kým to spraví.

„Prepáčte ale Rómea Júliu a Búrlivé výšiny vám nemôžem odovzdať, lebo podľa účtu
ich máte doma,“ povedala tá pani. Zamračila som sa. Keby asi boli doma, vedela by
som o tom. Kde môžu byť?

„Ach, jasné, spomínam. Môžem si ich predĺžiť až za Vianoce?“ spýtala som sa jej
a ošívala sa. To kým nájdem.

„Pomôžem ti ich nájsť, viem, kde ich máš,“ zašeptal mi do ucha zrazu Edward až
som sa zľakla. Rýchlo som sa k nemu otočila a nahnevane naňho zamračila.

„Prepáč, že som ťa vystrašil,“ ospravedlnil sa a šibalský sa usmial. Prevrátila som
očami a a otočila sa naspäť k pani, ktorá na Edwarda vyvaľovala oči. Okamžite si
upravila vlasy i dekolt a flirtovne sa usmiala na Edwarda, ktorý jej úsmev opätoval.
Dožieralo ma to.

„Tak už to máte?!“ spýtala som sa netrpezlivo. Pani sklopila oči k počítaču a prikývla.

„Všetko je v poriadku... teraz vy,“ surovo mi odsunula knihy na kraj, až skoro padli.

„Špina!“ zahundrala som a chytila knihy. „Tak si tu poflirtuj, nezabudni si vypýtať
číslo. Ja zatiaľ idem do toho obchodu,“ zašeptala som mu do ucha a vražedne
pozrela na tú knihovníčku, ktorá sa na mňa pochabo zaškerila. Sviňa, ja jej dám.

„Pozor aby vás nezačali bolieť ústa od toho usmievania. Škodí to vašej zvráskavenej
tvári,“

Zvráskavenú tvár nemá, no musela som ju nejako dať dole. Hrdo som
vypochodovala z knižnice a kráčala k obchodnú domu, ktorý stál hneď vedľa
knižnice. Ešte som si všimla, keď som sa otočila, že mu podala lístoček (určite
s číslom) ale potom som sa znova venovala ceste a išla dnu, do obchodného
domu. Hneď po príchode som zazrela veľké modré sane, ktoré sa trblietali a svietili
na farebne. Dnuka sa fotili malé deti. Obchodné centrum bolo celé vyzdobené
a vysvietené všemožnými svietidlami, farebnými vločkami a konečne som sa cítila, že
o chvíľu budú Vianoce. Ako som sa tak obzerala, nevšimla som si, že Edward stojí
hneď vedľa mňa a prezerá si ma.

„Žiarlila si,“ usmial sa šťastne. A vtedy som vybuchla.

„Ak si to robil preto, aby som žiarlila, tak sa ti podarilo, ale nie preto, že mi na tebe
záleží, ale preto, že tá štyridsaťročná suka môže...“ náhle mi vypadli všetky dobré
argumenty a nevedela som, čo povedať. Edward sa na mňa víťazoslávne usmial
Zaťala som päste a vykročila vpred. Edward ma hneď dohonil a chytil ma za lakeť.

„Neurážaj sa Bellla, prepáč, nemyslel som to tak. Poď, vyberieme nejaký darček,“ Pri
jeho dotyku som sa striasla a vzdychla si.

„Dobre,“ šepla som a pobrala sa sním nakupovať darčeky.

Po takej hodine nakupovania s Edwardom som kúpila pre Charlieho knihu o rybách
a rybárčeniu a objednala mu novú udicu so sadou. Reneé som kúpila v cestovnej
agentúre s veľkou zľavou dve letenky do Paríža, dvadsiateho štvrtého Decembra,
takže jej to musím dať min. tri dni pred tým.

Ešte som vybrala Angele spodné prádielko, aj s korzetom. A pravdaže som si začala
vyberať aj ja. Edward sa v v tomto dámskom obchode necítil dobre, no ja mu rada
robím napriek.

„Podáš mi prosím tie saténové s čipkou na konci,“ Odokryla som sa z kabínky
a otočila sa dookola Edwardovi. Mala som na sebe http://www.daniela-pradlo.sk/
fotocache/bigorig/Luna%20pink.jpg

saténovú košieľku ružovej farby s čiernou čipkou na konci.
Edward nasucho preglgol, prezrel si ma, a znova mu sčerneli oči. Rýchlo sa otočil,

zobral košieľku, ktorú som mu ukázala a rýchlo mi ju podal.
http://www.pushup.sk/437054-2045-thickbox/chilirose-billie-kosielka.jpg

Obliekla som si ju, no Edwardovi som sa už radšej neukázala. Obidve mi sedeli
perfektne, tak som si ich zobrala. Edwarda som našla sedieť pred obchodom na
lavičke. Vyčítavo sa na mňa pozrel, no nič nepovedal. Usmievala som sa naňho
a sadla si k nemu.

„Mohli by sme ešte zájsť do kaviarni a potom domov,“ navrhla som a čakal, čo povie.

„Ako povieš,“ šepol a postavil sa. Postavila som sa i ja a spoločne sme kráčali do
kaviarni. Ľudia, teda vcelku len ženy flirtovne pozerali na Edwarda a na mňa tak
uštipačne a nahnevane.

Cskla som a sadla si k stolu. Edward oproti mne. Prišla k nám hneď čašníčka, žiarivo
sa usmiala na Edwarda. Úsmev jej opätoval, no hneď sa pozrel na mňa.

„Poprosím Latte,“ povedala som a zaškúlila na ňu pretože sa dosť nechutne ošívala.
Uvidí pekného muža a už sa hneď správa ako nejaká šľapka. Na mňa hodila
nenávistný pohľad a hneď zazrela na Edwarda. Znova sa naňho koketne usmiala. „A
vy? Čo si dáte?“

„Ja si nič neprosím,“ odpovedal bez jediného pohľadu na ňu. Celý čas skúmal moju
tvár. Začínala som byť nervózna.

„Prosíš si niečo?“ spýtala som sa a naklonila k nemu. „Nedovolila by si mi to,“ šepol

a sklonil hlavu.

„Na Vianoce ti splním jedno želanie,“ povedala som. Edward hneď zdvihol hlavu
a zaškeril sa. „Naozaj?“ jeho hlas znel neisto. „Naozaj,“ potvrdila som. Čašníčka mi
na stôl položila Latté a otočila sa znova k Edwardovi.

„Poprosím tri doláre,“ povedala a znova sa naňho zaškerila.

„Ja platím,“ povedala som. „Nie ja,“ povedal Edward a podával jej peniaze.

„Ďakujem,“ poďakovala sa a hneď zmizla. Vďaka bohu.

„Ďakujem,“

Šálku som zdvihla a pritiahla k perám. Pier sa mi dotkla sladká pena. Milujem ju.
Odpila som si z latté a hrnček položila na stôl. Vzdychla som. Edward natiahol ruku
a nežne mi zotrel penu z úst. Zachvela som sa a pozrela mu do očí. Túžila som po
jeho perách, no len z dôvodu, že bol sexi. Sklonila som hlavu a rýchlo dopila ostatok.
Postavila som sa a obliekla si rýchlo kabát.

„Môžeme ísť,“ šepla som a pobrala sa k výhodu. Edward bol hneď za mnou.
Obidvaja sme kráčali potichu k autu a aj naša cesta späť prebiehala v tichosti. Keď
sme zastali pred mojím domom, otočil sa ku mne a pozrel mi do očí. V jeho očiach
som videla túžbu.

„Idem, ďakujem za spoločnosť,“ natiahla som sa k jeho tvári a pobozkala ho na líce.
Musí mu to stačiť. Bez toho aby som sa mu znova pozrela do tváre som vystúpila
a utekala domov.

Na druhý deň

Dnes nejdem do školy, nechce sa mi. Ešte v posteli som rýchlo vytočila Reneé
a čakala kým zdvihne.

„Prosím?!“ ozvala sa Reneé

„Ahoj mamy, to som ja Bella,“

„Och zlato, ako sa máš?“

„Mamy,... príde ti pošta. Na Vianoce som vám kúpila darček. Letenky do Paríža, tak
si ich užite,“

„Čože?“ zvýskla mam šťastne. Usmiala som sa.

„Musím končiť, ľúbim ťa, ahoj,“

Zložila som a nepočkala ani na jej ďalšiu reakciu. Bolo divné, že som ju oslovovala
mama, keď ju vlastne ani nepoznám, preto s ňou nerada dlho volám, vždy to skrátim.
Ach. Vzdychla som Zrejme ešte pôjdem spať. Hneď na to som zavrela oči a ubrala

sa do ríše snov.

Zobudila som sa na zvonenie zvončeku. Unavene som sa postavila a pomaly
cupitala dolu zo schodov. Zo zívnutím som otvorila. V dverách stál Edward s Alice.
Čo tu tí robia? „Ehm, čo by ste chceli?“ spýtal som sa a znova si zívla.

„Mi sme ťa len boli skontrolovať, tak sa maj,“ povedala Alice, chytila Edwarda za
lakeť a ťahala ho do do auta. Mykla som plecami a zavrela dvere. Divné, ako aj celá
ich rodina.

Sviatky sa pomaly blížili. Bol vlastne už len jeden deň do Vianoc, Reneé už bola
pobalená a neustále mi ďakovala za ten úžasný darček. Škola bola zatvorená,
mesto bolo vyzdobené ako i náš dom. Vnútri v obývačke sa vynímala krásna čerstvá
borovica ozdobená zlatými guľami i všelijakými inými ozdobami.

Stôl bol krásne prestretý a na ňom bol adventný veniec zapálený s troma sviecami.
Zajtra sa zapáli posledná.

Práve som chcela spomínať na predošlé Vianoce, no nič som si nespomenula. Prečo
sa to muselo stať, prečo som musela stratiť pamäť?

„Bella?“ spýtal sa Charlie, keď som piekla medovníčky.

„Áno?“ ozvala som sa. Pozrela som do rúry a oviala ma nádherná vôňa. Ešte chvíľu,
a budete to.

„Je mi to ľúto, neviem,... ako ti to povedať... ale, zajtra tu nebudem. Navečeriam sa
s tebou ale budem musieť ísť do práce,“

Medovníčky, ktoré som práve vyberala mi vypadli z rúk a popálila som sa. Utekala
som rýchlo k umývadlu a pustila si na ranu prúd ľadovej vody.

„Ľad!“ skríkla som naňho.

„Ako to?!“ pokračovala som. „Prečo mi to robíš?“ vyčítala som mu.

„Bella, je mi to ľúto,“ znelo to naozaj úprimne, no neospravedlňuje ho to.

Z mrazničky vybral ľad, ktorý dal do sáčku a podal mi ho.

Hneď som si ho dala na ruku a vzdychla. Príšerne to štípalo. Zohla som sa k zemi
a zdravou rukou dvíhala medovníky. Položila som ich na stôl, vypla rúru a rozbehla
sa do izby. Keď som vošla do izby, hodila som sa na posteľ a začala som plakať.

Plakanie ma unavilo a ja som si ani neuvedomila a zaspala som.

„Zlato, viem, že si unavené, je už poobedie preč,“ budil ma Charlie a hladil ma po
tvári. Posadila som sa na posteľ a sykla od bolesti. Ruka ma nehorázne štípala.
Pozrela som sa na ňu a všimla si veľkú pľuzgierovú jazvu. Au.

„Koľko je hodín?“ spýtala som sa. „Skoro pol šiestej,“ odpovedal mi.

„Dokelu, ako som mohla zaspať tak dlho,“ rýchlo som sa postavila a utekala dole, od
kuchyne. Medovníky som poukladala do misky a položila na prestretý stôl. Kapustovú
polievku som ohriala na šporáku a tiež položila na stôl ako aj rybu zo zemiakmi.

„Môžeš ísť jesť,“

Bola som na neho nahnevaná, priznávam, no sú Vianoce a treba odpúšťať. Pokúsim
sa byť lepšia.

Charlie si sadol oproti mne za stôl a nadýchol sa.

„No Bella, pekelne dobre to vonia,“ pochválil ma Charlie. Usmiala som sa naňho
a nabrala mu polievku, potom aj sebe.

„Ďakujem, dobrú chuť,“

Pustili sme sa do polievky, ktorá bola naozaj výborná. Potom sme si zjedli rybu zo
zemiakmi a Charli sa začal pripravovať do práce. Pod stromčekom máš darčeky,“
usmial sa na mňa Charlie a pobozkal ma na čelo.

„Počkaj,“ rozbehal som sa k stromčeku a zobrala Charlieho darček, len tú knihu.

„Toto je len prvý darček, tá najväčšia krabica je ešte tvoje. Veselé Vianoce,“ podala
som mu darček a Charlie sa usmial

„Ďakujem zlato,“ znova ma pobozkal na čelo a odišiel.

Ostala som sama. Vzdychla, úplne sama. Obliekla som si bundu, navliekla čižmy
a postavila sa na verandu. Začalo snežiť.

Priala som si to, no nie takto, že Charlie odíde a mňa tu nechá.

„Prečo si smutná,“ započula som zrazu hlas. Strhla som sa a odskočila od Edwarda,
ktorý neviem ani ako sa sem dostal.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa a šibalsky sa usmial. Razom som zmäkla. No dobre,
začínala som mať toho chlapca rada.

„Chcel by si niečo?“ spýtala som sa a pozrela na jeho vlasy, na ktorých boli vločky
snehu. Usmiala som sa.

„Zabudla si, máš mi splniť jedno želanie,“ šepol a chytil ma za ruku. Potiahol mnou
a ťahal ma do lesa.

„Edward?“ znela som prekvapene, akoby nie. Veď ma ťahá do lesa.

„Neboj, zavri oči a neotváraj ich.“ prikázal mi. Okamžite som ho poslúchla. Pocítila
som ako ma dvíha na ruky a potom už len vietor v tvári.

„Môžeš,“ povedal keď vietor ustál a položil ma na zem.

Otvorila som oči a uvidela... krásu. Stáli sme na čistinke pokrytej snehom, nad nami
svietili hviezdy a v strede lúčky bol ozdobený stromček. Bolo to tu čarovné.

„Je to prekrásne,“ šepla som a pozrela na krásnu tmavo-modrú oblohu, na ktorej
svietili jasné hviezdy.

„Aké je to prianie?“ spýtala som sa a otočila k nemu. Zadíval sa mi do očí, chytil mi
tvár do jeho dlaní a pomaly sa nakláňal k mojím perám až sa naše pery dotkli.

Keď sa nám dotkli pery, striasla som sa. Celým telom mi prešla vlna poznania a ja
som uvidela všetko, na čo som zabudla.

Spomenula som si na to, ako sme sa spoznali, ako som zistila, že je upír, a náš prvý
bozk a prvé odlúčenie. Prvé pohryzenie upírom a boj Edwarda s Jamesom, v ktorom
ma James buchol do hlavy a ja som omdlela. Videla som nás dvoch ako sme sa
ľúbili, ako ma on miloval.

Vžila som sa do bozku, chytila ho okolo hlavy a pritlačila sa k nemu, čo najbližšie.
Jeho krásne hebké mramorové pery sa pohybovali s mojimi. Bolo to krásne. Keď mi
došiel vzduch, odtiahli sme sa od seba a Edward sa mi s láskou pozrel do očí.

„James je mŕtvi,“ konštatovala som. Edwardovi sa rozžiarili oči.

„Edward, milujem ťa,“ šepla som. Edward ma chytil na ruky a začal mnou točiť.

„Konečne si si spomenula Bella,“ Hneď sa mi vrhol na pery a nežne ma pobozkal.

„Aj ja ťa milujem,“ dodal nakoniec.

Obaja sme sa znova pobozkali a pozreli na oblohu. Ďakovali sme Bohu i tomuto
úžasnému sviatku, že nás dal dokopy. Že som si spomenula, a že našu lásku
nič nezničilo, že som si uvedomila, že sme si súdení, že sme prekonali všetky
prekážky, ktoré sa nám do cesty stavali, že som ho konečne mohla pobozkať na jeho
mramorové hebké, pery a nakoniec, aby som mu mohla povedať ako ho nekonečne
milujem.

Nesii

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Zázraky se dějí od Nesii: