Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Poznačený vôňou Vianoc od NatalieCullen

24.12.2010 (13:30) • souteznipovidky • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 0× • zobrazeno 1147×

Článek je ponechán v původní podobě, bez oprav.

NatalieCullen

Poznačený vôňou Vianoc

14.9.

Sprvu som vôbec nechápala, prečo obeduje ako to Jessica nazvala, v outisterskej časti jedálne. Pokojne, akoby to bolo prirodzené odvracal zrak od každého, kto sa naňho znechutene zapozeral. Môj nadpriemerný mozog to akosi nevedel pochopiť...

Veď oplýval toľkou krásou, až z toho boleli oči. A predsa nemal svoju tvár hrdo vztýčenú. Svoj podmanivý pohľad upieral smerom do taniera, v ktorom sa zrejme len tak prehraboval.

Snažila som sa vypátrať dôvod, prečo by sa k nemu smeli správať s toľkým odporom, ako to všetci robievali.

Jeho plné, dokonale tvarované pery sa zachveli, keď mu niekto schválne vrazil do stoličky. Čakala som, že sa postaví alebo sa aspoň obzrie, kto to bol, ale on nie. Jednoducho tam sedel aj naďalej. So sklonenou hlavou, ignorujúc všetko naokolo.

A potom... Konečne sa obzrel. Pozrel na mňa svojimi zelenými, iskrivými očami, zhlboka sa nadýchol a pomaly s táckou v rukách vstal od stola. Po prvý krát sa otočil a ja som ho mohla vidieť tvárou v tvár. Otočil sa... Otočil sa... A ja som konečne zbadala, prečo...

Zbadala som tú jazvu...

23.12.

„Ty nemáš rád Vianoce? Každý ma predsa rád Vianoce. Je to synonymum pre ďalšie slová, super slová ako sú darčeky, jedlo, stromček, rodina... Nie, počkať, rodina je až posledné slovo...“

Nenápadne som pokývala hlavou, aby prestala. Jessica stiahla pery do prísnej linky. Až priveľmi sa v tom ponášala na Rose...

„Čo som zasa povedala?“ Ruky si zložila na hrudi a naštvaným pohľadom prepaľovala mňa aj Edwarda.

Zatiaľ, kým som sa ju snažila upokojiť, čo malo asi taký zmysel, ako prehovárať strom na prekážkový beh, Edward nevšímavo pokračoval v písaní svojho a čiastočne aj môjho referátu.

„Hej, hej, hej...“ vykrikovala a rukou rozháňala vzduch spred Edwardovej tváre. Možno si myslel, že len odháňa muchy... Ale nie, prečo tak klamem. Surovo ju ignoroval!

No keď s tým „vzdušným útokom“ neprestala, Edward sa podujal odpovedať. Ak sa to odpoveďou dá nazvať. Keďže jediné gesto, ktoré spravil, bol úsmev. Ten však stačil na to, aby Jessicu uzemnil a popravde hodnú chvíľu si ani nespomenula, na čo sa to vlastne pýtala.

Na malú sekundu sa ma zhostila otupená žiarlivosť, no to len dovtedy, kým nevenoval oveľa žiarivejší úsmev mne. Pod stolom ma jemne chytil za ruku a preplietol moju ľadovú dlaň s jeho príjemne rozohriatou.

Nemohli sme od seba odtrhnúť zrak, Jessica si netrpezlivo klopkala prstami po jednej z Edwardových kníh.

„Ja len, že som vás chcela oboch pozvať na vianočnú oslavu,“ zakňučala, aby nám dala jasne najavo, že je nevhodné takto ju vynechávať z hry.

„Nemôžeme,“ ozval sa Edward. „Bella a ja budeme večerať u nás... S mojou rodinou.“ Prekvapene som nadvihla obočie. Plány sa zmenili? Nemali sme náhodou štedrý večer stráviť u mňa? Emmett sa tak tešil...

„Prečo?“ opýtala som sa. Edward sa očividne zdráhal odpovedať. Jessica si to ako zázrakom všimla a zdvihla ruky v obrannom geste.

„Áno, áno, už miznem! Bolo by odo mňa bezočivé, ak by som nedožičila dvom hrdličkám trocha súkromia, no nie?“ Rýchlo si nahádzala zošity späť do tašky, obmotala si dlhý vlnený šál okolo krku a s kabátom v ruke sa náhlila k preskleným dverám.

„Ahoj,“ zavolala som za ňou, keďže ma nič iné v tej rýchlosti nenapadlo, ale odpovedi sa mi aj tak nedostalo.

„Tak, už môžeš,“ zamrmlala som.

Pomohol mi presadnúť si na jeho kolená, aby som sa mu mohla pohodlne schúliť do náručia.

„Včera volili mame moji starí rodičia... Z Londýna... Prídu na večeru. Nemôžem sa z toho vyhovoriť. A preto tam potrebujem teba. Oni o tom totiž ešte nevedia...“ Rukou ukázal na svoju tvár.

Tú hroznú jazvu, ktorá sa odvážila poznačiť tvár môjho anjela už na celý život, som po istom čase takmer nevnímala. Za posledné mesiace sa toho veľa zmenilo. Ja som sa zmenila. Zamilovala som sa!

Prstami som pomaličky prechádzala po celej jej dĺžke. Inak, by som si ho ani nevedela predstaviť, tá jazva k nemu patrila, bola jeho neoddeliteľnou súčasťou.

„Pochopia to, sú predsa rodina,“ zašepkala som a pritúlila som sa k nemu ešte viac. Zľahka ma pohladil po líci. „Ale Alice je už iný problém, tak veľmi sa na tú oslavu tešila a okrem toho, nezabúdaj, že moji rodičia sa s tebou túžia zoznámiť už od začiatku školy.“

„Povedala si, že sú na predlženej dovolenke či nie?“

„Áno,“ pritakala som, „ale určite som nezabudla podotknúť, že sa zajtra vrátia!“

Edward sa pousmial a karhavo pokrútil hlavou.

„Alebo som na to zabudla?“ ozvala som sa nesmelo. So smiechom prikývol.

„Tak už to vieš,“ jednoducho som zhrnula a venovala som mu jeden z jeho obľúbených úsmevov.

„Mám nápad, čo keby sme šli aj k vám aj k nám. Myslím, že by sme to mohli stihnúť,“ navrhla som po nekonečných minútach hypnotizovania pohľadom.

Opäť prikývol.

„Tak zajtra...“ Na tvár mi vtisol malý bozk a opatrne ma zložil na zem. Pomohla som mu zbaliť jeho veci späť do tašky. „Ale ten projekt mi tu nechaj,“ dodala som a vytrhla mu poznámky spolu s projektom z rúk. „Je to predsa spoločná práca...“

Ústa sa mu zvlnili do nádherného úsmevu. „Ako chceš, ale dávaj pozor na Emmetta, povedz mu, že ak s tým niečo spraví...“

„Čo by som mal spraviť?“ opýtal sa Emm najskôr za Edovým chrbtom. „S týmto?“ dodal v okamihu, keď už s projektom v rukách stál za mnou.

„Ak nechceš prísť k úrazu tak nič!“ S predstieraným pokojom som odprevadila Edwarda, no len čo som sa vrátila, s víťazným pokrikom som skočila Emmettovi na chrbát a vyšklbla mu papiere z rúk.

„Ha! Mám ich!“ skríkla som, ale predčasne.

Emmett sa na mňa so smiechom vrhol a zdemoloval pri tom polovicu podlahy vrátane vianočného stromčeka. Asi v tej chvíli, keď sme obaja ležali medzi rozbitými ozdobami a Alice vyletela z izby, ako keby ju naháňali všetci rohatí, zaštrngotali malé zvončeky na dverách, oznamujúc, že sa ktosi predčasne vrátil...

24. 12.

„Nebuď taký nervózny, niečo ti nájdem,“ povzbudzovala som ho, popritom, ako som vyťahovala oblečenie zo všetkých možných kútov izby.

Musím uznať, že tu mal horší neporiadok ako ja, a to už niečo znamená.

„Ja viem, o čo ti ide,“ zamrmlal alebo skôr zaškrípal zubami. „Chceš ma nechať umrznúť, čo?“

Vrhla som naňho nevinný kukuč. „Ja?“ Očami som zrengenovala jeho nahú vypracovanú  hruď a skĺzla som nižšie až k malému uteráku, ktorý mal opásaný okolo bedier.

„Nie, ale takto sa mi páčiš.“ Zasmiala som sa a podala som mu nohavice, ktoré ako jediné vyzerali byť schopné nosenia.

„Ďakujem,“ zavrčal a znova vkĺzol do vyhriatej kúpeľne.

Ľahla som si na ustlanú posteľ a povytiahla na seba tenkú deku, ktorá bola priam presýtená Edwardovou vôňou. Ako veľa krát predtým aj teraz mi pohľad zaletel na malé strieborné hviezdičky poprilepované po celom strope.

Toto budú jeho prvé Vianoce. Prvé Vianoce bez jeho bračeka, pomyslela som si a smutne som vzdychla.

„Nerob to,“ zašepkal ktosi pri dverách.

„Edward?“

Prisadol si ku mne, v očiach sa mu zaleskli slzy.

„Nerob to, nepripomínaj mi to, lebo tam dole ani nevkročím!“

Pevne som ho objala. „Prepáč.“

„Mládež,“ zakričala o pár minút pani Masenová z kuchyne. „Návšteva práve dorazila.“

„Musíme?“ opýtal sa s malou iskričkou nádeje v hlase.

Iba som prikývla a chytila som ho za ruku. „Som tu.“

„Ja viem... Viem...“ Obaja sme sa postavili.

Kráčali sme vyzdobenou chodbou ku schodom, ktoré nás zaviedli rovno do predsiene, odkiaľ som započula doposiaľ neznáme hlasy.

Presne som vedela, kedy ho zbadali, presne som vedela, kedy jeho stará mama prihlúplo zhíkla, ak nie vďaka zraku či sluchu, vedela som to pre ten neprirodzene pevný stisk jeho ruky.

Pomaly sme podišli až k nim. Drgla som do Edwarda, aby sa podujal predstaviť ma, ale on ma akosi nevnímal. Tak som vzala veci do vlastných rúk.

„Rada vás spoznávam, som Bella Cullenová, Edwardova priateľka!“ Natiahla som ruku k staršej dáme v úhľadnom bledom kostýme, no ona si ma ani nevšimla. Akosi nedokázala prinútiť svoj zrak odvrátiť sa od Edwardovej tváre.

„Čo si to preboha so sebou porobil?“ zazmätkovala a prepálila ho zhrozeným pohľadom.

Edward jej pokojne odvetil: „aj ja som rád, že ťa vidím, stará mama.“

Rôznorodosť hlasu, akým pozdravil svojho starého otca bola takmer hmatateľná! Dokonca ho aj objal, zatiaľ, čo ho tá harpia len nemo pozorovala.

Áno, Edward mi síce spomínal, že to nie je slušná ani taktná osoba, ale toto som nečakala.

Len čo sme si posadali za dlhý plne naložený stôl, začala sa vypytovať. Ja som duchaprítomne čakala len na jedinú otázku.

„A kde je malý Stefan?“

Edward sa zhlboka nadýchol, ale ani na túto otázku jej neodpovedal. Najhoršie bolo, že ho nikto nezastúpil aj keď to robievali po celý večer.

„Edward? Tak kde je? Zranil si aj jeho? Vravela som ti, že si ešte neskúsený a takí vodiči by nemali sadnúť za volant! Ako si to predstavuješ? Ak si mu niečo spravil mladý muž, tak si ma nepraj! Seba si už dokaličil, no na Stefana mi nesiahneš!“

Ak by som mala v tej chvíli niečo v ústach, asi by som jej to všetko vychrstla do ksichtu. Prečo nikto tú bosorku nezastaví? Pozrela som sa na Edwardových rodičov, no oni len ticho sklonili hlavu a pani Swanova dokonca potichu vzlykala.

„Je mŕtvy,“ zašepkal Edward.

„Čo si to povedal?“ zahromžila a vstala od stola.

„Je mŕtvy,“ zopakoval Edward, hlas sa mu miestami podlamoval.

Miestnosťou sa rozliahlo hrobové ticho.

„Ty chuligán jeden, ty si mi zabil vnuka?!“ zvrieskla na celý dom.

Edward pomaly vstal od stola. Postavila som sa vedľa neho.

„Madam, mali by ste byť skôr rada, že žije aspoň Edward!“ Pokúsila som sa o milí ton aj keď to vo mne vrelo.

„Prečo sa do toho staráš? Nehovor mi, že teba to nejako trápi! A už vôbec sa mi nesnaž nahovoriť, že si s ním...“ S odporom ukázala na Edwarda. „Z lásky, je to len ľútosť!“

„To už by stačilo!“ Ďalšia, ktorá sa postavila bola pani Masenová.

Ale to už som odtiaľ Edwarda ťahala ako zmyslov zbavená. Jeho neprítomný výraz ma úplne vystrašil.

Pomohla som mu obliecť kabát a svoj šál som mu obmotala okolo krku. Všetko sa to udialo tak rýchlo, že aj keby nás Edwardovi rodičia chceli zadržať, nestihli by to.

Za ruku som ho viedla na kraj cesty, kde parkovalo moje auto. Sadla som si na miesto vodiča a poriadne som šliapla na plyn.

„Edward? Si v poriadku?“ opýtala som sa o pár minút, keď sa jeho výraz stále nemenil.

„Pomýlila si sa, ja nie som jej vnuk, som adoptovaný, veď to vieš...“ zamrmlal.

„To ju neospravedlňuje!“

„Nikdy ma nemala rada, trpela ma iba kvôli Stefanovi.“

„To ju tak isto neospravedlňuje!“

Pozrela som sa naňho, jeho ruky sa nepríčetne triasli. Načiahla som sa, aby som zapla kúrenie, aj keď som vedela, že to mu nepomôže.

***

„Sme tu,“ vyhlásila som hneď potom, čo som zaparkovala rovno pred vchodom do domu.

Nereagoval. „Edward?“ Svoj pohľad upieral na akýsi myslený bod uprostred zaroseného skla. „Hej, miláčik, toto mi nerob.“

Vzala som jeho hlavu do dlaní a otočila som ju k sebe. „Hej, hej, povedz mi niečo, Edward...“

Hystéria sa ma zmocnila ako bezbrannej bábiky. Ak sa znova uzavrie do seba už ho z toho šialeného kruhu nedostanem!

Opatrne mi chytil ruku, ale nezložil mi ju.

„Milujem ťa,“ zašepkal, na nič som nečakala a prisala sa na jeho studené pery. Bolo náramne ťažké odtiahnuť sa, ale keď som to konečne zvládla, obaja sme vystúpili a ruka v ruke sme kráčali k Emmettovi, ktorý nás už netrpezlivo spolu s ostatnými čakal pri dverách.

Keďže všetci okrem Carlislea a Esme ho poznali, zoznámila som len ich, čo je pochopiteľné. Nedokázala som udržať smiech, keď som videla prekvapený výraz na Edwardovej tvári.

Nepadli žiadne bolestné slová, žiadne hlúpe otázky. Edward sa mi raz zdôveril, že moja rodina mu je rodinou viac ako jeho vlastná a výnimočne mal pravdu.

Po tradičnom rozdávaní darčekov, posedení pri šálke čaju (aj keď ho v skutočnosti pil len Edward) a snehovej guľovačke, v ktorej nám samozrejme Emmett dal poriadne zabrať, som mohla s radosťou skonštatovať, že uňho majú Vianoce ešte stále akú takú šancu na prežitie.

Plne som nechápala, prečo ich tak nenávidel, až dovtedy, kým mi neozrejmil, že tá nehoda sa stala práve vtedy. Sviatky radosti a pokoja, v ten čas, keď sú cesty zasnežené a poriadne šmykľavé! Kdesi v kútiku duše som však dúfala, že ho aspoň dnes dokážem priviesť na iné myšlienky. A podarilo sa.

***

Presne o polnoci sme po tme sedeli pred zasneženým oblokom mojej izby, ako to vraj robieval každý rok spolu so Stefanom. Sledovali sme malé strieborné vločky, ktoré sa ľahko nechávali unášať prudkým vetrom.

„Mrzí ma to,“ zakňučala som a zaborila som si tvár do jeho trička.

„Nemusí, mňa to nemrzí. Nikdy som nedúfal, že sa takto ešte budem cítiť a že práve na Vianoce.“

Usmial sa a letmo ma pobozkal na čelo.

„No tá bolesť tu stále je. Viem, že to neprestane... Niekedy by som sa najradšej všetkých pocitov vzdal, bolo by to... “

„Ľahšie?“ doplnila som ho a nachvíľu sa zamyslela.

„Možno by som ti vedela pomôcť!“ navrhla som po chvíli.

„Ako?“ opýtal sa s úsmevom.

Tajomne som sa mu zapozerala do očí.

„Veríš na upírov?!“

Autor: souteznipovidky, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Poznačený vôňou Vianoc od NatalieCullen: