Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Vlákna osudu - Rozbřesk

22.08.2009 (15:00) • JoHarvelle • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 2170×

Mala som viac než primeranú várku skúseností s blízkou smrťou. Nebolo to niečo, na čo by sa kedy dalo skutočne zvyknúť.
Aj napriek tomu sa zdalo zvláštne nevyhnutelné čeliť znovu smrti. Ako by som skutočne bola poznamenaná nešťastím. Ale, tento krát to bolo tak strašne iné.

Ako by som mohla utekať, ako by som mohla bojovať, keby niečo takého zraňovalo toho, koho milujem? Keby môj život bol všetkým, čoho by si sa musela vzdať pre toho, koho milujem, ako by som sa ho mohla nevzdať?

Ak by to bol niekto, koho skutočne milujem?

S týmito myšlienkami som sa posledne mesiace zobúdzala každé ráno. A zakaždým bol u mňa a stieral mi s čela studený pot. Každé ráno ma prebúdzal tým najsladším bozkom aký kedy na tomto svete existoval.

Môj anjel, zosobnenie všetkých mojich túžob a prianí.

Prianí...

„Bellinka, láska moja, deje sa niečo“: spýtal sa ma tým najsladším hlasom.

Jeho hlas bol dokonalejší než akákoľvek pozemská či nebeská hudba, dokonca i príroda by prestala spievať s úcty k nemu, ak by sa ho ovšem nebála...

Strach.

To bolo to slovo, ktoré ma v poslednej dobe prenasledovalo.

Strach, s mojej budúcnosti, s našej budúcnosti.

Spoločná budúcnosť, vlastne večnosť, bolo to skutočne to po čom som tak strašne túžila?

Keby tu len tak bol môj najlepší priateľ a poradil mi, vzal ma do svojej horúcej náruče a šepkal by mi do uška, že všetko bude znova v poriadku, a že som sa rozhodla správne. Ale on tu nebol, nebol a to len a len vďaka mne.

Ó, ako strašne som sa za to každý deň obviňovala a volala Sethovi, či je v poriadku a kedy sa vráti. Chýbal mi tak neskutočne až som sa toho sama bála. Myslela som, že už nikdy sa mi v hrudi nevytvorí ta čierna diera, ktorá vznikla pri Edwardovom odchode, ale omyl bola tam, znovu , veľká, čierna, prázdna, boľavá..

„Všetko je v najlepšom poriadku“, zaklamala som. Ale tým, že som nebola nikdy dobrý klamár tak som ho asi nepresvedčila, keďže mu na čelo nabehla vráska.

Pomaly som vstala a išla do sprchy, potrebovala som ju viac než čokoľvek iné po ránu. Dokonca viac než Edwarda , a to bolo zlé.

Myslím, že mi neuveril ale nechal to tak, asi to pripisoval nervozite s nadchádzajúcej svadby. Našej svadby. Všetko bolo perfektne nachystané, celú prípravu organizovala Alice. Na mne bolo aby som sa dostavila, povedala svoje áno a strávila zvyšok existencie s mužom , ktorého milujem.

Občas som sa prichytila pri tom, že som myslela na to aké by to bolo s Jacobom. Bolo by to prinajmenšom tak príjemne ako táto horúca voda , ktorá mi stekal dole po celom tele a zahrievala ma.

Keď som vošla do izby tak už tam nebol.

Bojovali vo mne dve časti Belly. Tá, ktorá chcela byť po celú večnosť a Edwardom, s mojim princom , s mojou rozprávkou , s mojim anjelom. A tá druha, ktorá chcela túto rozprávku vymeniť za skutočný život.

„S mrakmi si poradím, ale zatmenie nepremôžem.“ To boli jeho posledné slová, predtým, než ma opustil.

Táto posledná spomienka vo mne vyvolala pocit úzkosti, ktorý ma čím ďalej tým viac vrhal do vĺn zabudnutia a bezvedomia.

Zobudila som sa na to, že ma niečo príjemne chladilo na tvári a čele. Bola to jeho ruka, a jeho ustaraný pohľad. Dotkla som sa vrásky na jeho čele a zadívala sa do topazovo – hnedých očí. Asi sa práve vrátil s lovu.

Vedela som ,že to musím spraviť ale nevedela som ako. Dúfam, že ma zastihne jeho hnev, veď si to zaslúžim.

„Edwarde musím sa ti k niečomu priznať“

„Ja viem, Alice“

„Nechápem“ pozrela som sa na neho s otázkou v očiach.

„Začalo to tým, že si každú noc so sna volala jeho meno, a potom sa spotená prebúdzala, a asi pred mesiacom Alice zmizla celá tvoja, vlastne naša budúcnosť. Netvrdím, že to nebolí, ale milujem ťa na toľko, že chcem aby si bola šťastná a to aj za cenu toho, že budeš s Jackobom.“

Keď vyslovil tie slova, tak som už cez clonu sĺz nevidela.

„Milujem ťa Edwarde“

„Ja viem Isabela – Maria Swanova, ale láska, ktorú ku mne cítiš nie je pre teba zdravá“

„Nikdy na teba nezabudnem, vždy budeš súčasťou mojej večnosti“ Naposledy sa naše pery spojili a on tichšie než vietor, než spomienka zmizol z môjho okna a života.

****

Dneska je to už 30 rokov nášho spoločného života s Jacobom. Potom ako odišiel Edward sa Jacob vrátil rýchlosťou svetla, nebolo potrebné ho dvakrát prehovárať. Moje slnko sa vrátilo a mraky sa rozplynuli. Či niekedy ľutujem svojho rozhodnutia, hm, neprejde deň kedy by som na neho nespomínala, ale bolo to moje rozhodnutie a za tým si stojím dej sa čo chce.

Po pár mesiacoch spoločného chodenia sme sa s Jacobom vzali a dali sme Charlimu dve krásne vnúčatá. Rene a Edwarda. Môj život konečne plynul s ľahkosťou jarného vetra.

Síce som sa vzdala svojej rozprávky ale získala som skutočný život so svojou spriaznenou dušou.

Epilóg

Na úpätí najvyššej hory pokrytej pod neustálou pokrývkou ľadu a snehu, ležalo nehybne telo, ktoré sa trblietalo pri dotyku so slnkom. Ležalo tam snáď desaťročia, možno storočia. Po čase sa stalo súčasťou hôr a snehu. Jeho oči časom sčerneli a zmenili sa na uhoľ, jeho mŕtve srdce už nebolo, proste puklo, v deň kedy ju opustil. Vedel, že vlákna života nemôže rozpliesť ale iba rozseknúť, a tak kvôli jej šťastiu rozťal vlákna ich života a jeho srdca.

Autor: JoHarvelle (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Vlákna osudu - Rozbřesk: