Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Večnosť

11.08.2009 (16:00) • Janna • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2416×

Hukot motorov ma uspával. No ja som spať nemohla. Teraz už nie. Zatvorila som oči. Spomienky sa mi pred očami mihali ako film.

Stála som pred nimi. Nevedela som na koho sa mám pozrieť skôr. Jacob a Edward. Moje lásky a zároveň moja nočná mora.

„Už mám toho plné zuby!“ kričala som ako zmyslov zbavená. 

„Ja nie som trofej, o ktorú vy dvaja súťažíte už 10 rokov.“ Oni sa na mňa len previnilo pozreli a čakali, kým ma tento výbuch prejde, ako každý. No toto nebol jeden z mojich obvyklých a početných výbuchov hnevu. Už som nemala síl. Bola som tehotná, už druhý krát a pomaly sa schyľovalo k pôrodu. Musela som urobiť závažné rozhodnutie. Obaja vedeli, že ich milujem a že si nedokážem vybrať medzi nimi, ale ani jeden to nechcel vzdať.

Ako naivne som si vtedy myslela, že večnosť je nemenná.

„Takže nastal čas zosumarizovať si výsledky, že?“ povedala som sarkasticky

„Hmm, ako to začalo? Aha, disciplína prvá. Do koho som sa zamilovala skôr? Hmmm“ tvárila som sa že rozmýšľam. „Sorry Jake, ale toto kolo vyhral Edward. OK ideme ďalej. Pri ďalšej disciplíne sa neviem rozhodnúť, kto má dostať body. Či ten, ktorý sa vrátil skôr“ pozrela som sa na Jaka „alebo ten, ktorý ma opustil pre moje dobro a vydržal to najdlhšie“ tentoraz som pohľadom zastavila na Edwardovi. „Myslím, že obaja si zaslúžite po bode“ bola som čoraz rozčúlenejšia, už mi to bolo všetko jedno. Už som sa rozbehla a nič ma nedokázalo zastaviť.  Nič mi nedávalo zmysel.

„Aaa zabudla som na najdôležitejšie. Jake ma dostal prvý. Takže myslím, že je to dva dva. Bože, ešte si musíme dať finálovú disciplínu. Čo takto, kto ma prvý požiada o ruku, hmm?“ vtom obaja ako na povel si kľakli na kolená a vytiahli malé krabičky, ktoré ukrývali podľa mojich predpokladov snubné prstene. Tak toto bolo na mňa príliš.

„Ja sa snáď z vás zbláznim. Neviem čo som si myslela. Že to pochopíte?“ ako zákon schválnosti som v presne v tej chvíli dostala silné bolesti. Edward ma schytil do náručia a vybehol so mnou do Carlislovej pracovne, ktorá bola prerobená na nemocničnú izbu, tak ako predtým. Len tentoraz som nerodila dieťa vlkolaka, ale upíra. Nikto nevedel, či to prežijem. Pri Rosabelle, tehotenstvo prebiehalo normálne, ale toto malo zrýchlený priebeh a Carlislovi sa ani nepodarilo urobiť ultrazvuk. Musela som piť krv, ľudskú.

Pôrod bol ťažký, ale zvládla som to. Edward ma premenil na upíra. A tým sa všetko začalo. Jacob sa odtiskol do mojej a Edwardovej dcéry Renesmé.

Myslela som si, že tým sa všetko moje utrpenie skončí a ja zostanem s Edwardom až do konca našich existencie. Zo začiatku to vyzeralo všetko v poriadku. Mali sme radosť z našich dcér. No po nejakom čase tá láska medzi mnou a Edwardom vyprchala. Teraz si myslím, že keď už nesúťažil s Jacobom o moju lásku už to pre neho nemalo zmysel.

Prvý, kto ma opustil bol on. Odišiel. Nepovedal ani slovo. A ja som ani netrpela. Vedela som, že skôr čo neskôr k tomu dôjde. Vedeli to všetci. Jediná, ktorá vedela o mieste, kde sa nachádza bola Alice, no jediné čo nám povedala, že je v poriadku a je šťastný. To mi stačilo. Ešte som mala dve dcéry, dva slniečka v mojom živote. Rosabella a Renesmé. Aj keď Rosa bola staršia o dva roky od Nesie. Obidve mali 10, ale Nesie vyzerala na 18, zatiaľ čo Rosa len na 10.

Po Edwardovi ma opustila aj Nesie. Po strašnej hádke, ktorej dôvodom bola jej žiarlivosť na to, čo sa v minulosti odohralo medzi mnou a Jakom odišla. Viem, že ho ľúbi a že aj on ľúbi ju. No chcela som ich mať pri sebe. Jacob bol môj priateľ a otec mojej dcéry. Mali sme spoločnú minulosť, no Nessie to videla ináč. Bola majetnícka, chcela Jaka len pre seba a on jej nedokázal nič odoprieť. Viem, že to nemyslela zle. Je do neho zbláznená a ja im to šťastie prajem.

Už som si myslela, že ma nič nemôže zaskočiť a že z Rosy vyrastie nádherná žena a ja sa budem tešiť z jej detí. Aj keď ma bolelo srdce pri predstave, že raz zomrie nechcela som aby sa z nej stalo to čo som ja aj moja rodina. Ani ona to nechcela. Príliš skoro pochopila, čo v skutočnosti sme a že nechce byť súčasťou nášho sveta. Chcela byť normálna. Odišla aj ona. Našla si manžela a mala tri prekrásne deti. No nikdy som ich nemala na rukách ani som im nepohladila krásne vlnité čierne vlásky, ktoré zdedili po svojej matke, mojej dcére. Zakázala mi vyhľadávať ju aj jej rodinu. No ja som to nedokázala. Nedokázala som prísť aj o ňu. Každý rok na Vianoce som chodievala do New Yorku, kde bývala a sledovala som ju aj jej rodinu. Ale teraz tu už nie je ani ona, ani moje vnúčatká. Zomreli pred rokom. Zrazil ich nejaký opitý vodič. Na mieste boli mŕtvy. Dozvedela som sa to Alice, ktorá to videla, ale nedokázali sme  tomu zabrániť. Toto ma úplne odrovnalo. Už nemám nikoho.

Mala som priateľa, no on ma opustil kvôli svojmu dievčaťu.  Mala som manžela a ten ma prestal ľúbiť. Mala som dve dcéry. Jedna na mňa žiarli a tá druhá je mŕtva. Tak kto mi ešte zostal. Moja rodina. Už ňou nie sú. Boli rodinou Edwarda a ja som im ho zobrala. To kvôli mne odišiel. Musím to spraviť. Nie je iná možnosť. Mala som všetko, šťastie, lásku a rodinu a teraz, teraz nemám nič.

Zažmurkala som, aby som odohnala všetky spomienky a myšlienky.  Pozrela so sa von okienkom, ale nevidela som nič iné iba tmu. Bola noc. Pozrela som sa dopredu, kde hodiny ukazovali 00:01. Bolo pätnásteho. Aká irónia. Takto asi pred 50 rokmi som smerovala do Talianska, ale celkom z iných dôvodov. Chcela som zachrániť moju jedinú lásku. Jedinú, vtedy som to tak myslela.

Zatvorila som oči. Aká som bola naivná. Vtedy som mala 17. Predstavovala som si, že odídem do Forks, kým sa mama neusadí aj s Philom na jednom mieste. No stretla som Edwarda a vtedy sa všetko zmenilo. Môj život sa zmenil. Myslela som si, že večnosť je nemenná. Chcela som ostať s ním navždy a potom sa objavil Jake. Vtiahli ma do sveta, o ktorom som nemala ani tušenia. A stala som sa súčasťou tohto sveta. Možno som mala od nich utekať, čo najďalej. Možno som si mala vybrať jedného z nich hneď na začiatku. Možno by to skončilo úplne inak. Možno by som bola teraz šťastná. Možno by som mala milujúcu rodinu. Možno by som mala niekoho, komu by na mne záležalo.

Viem, že Alice videla, čo chcem urobiť, no nezabránila mi v tom. Nechcela. Ani ona ani nikto iný. Som sama. Takto som si večnosť nepredstavovala.

Zrazu sa ozval hlas, ktorý oznamoval, že sa máme pripútať a že pristávame. Už som blízko môjho cieľa. Vystúpila som a prešla cez letiskovú kontrolu. Vedela som, že nastala ta chvíľa. Zastala som a obzerala som sa dookola. Nezazrela som známu tvár. Všetci tí ľudia sa náhlili niekam preč. Nebol tu nikto, kto by ma zastavil. Pohla som sa.

Nikomu na tebe nezáleží Isabella, počula som hlas, ktorý ma prenasledoval už pár rokov.

Vyšla som von. Auto som si prenajať nechcela, veď zaobídem sa aj bez neho. Rozbehla som sa a môj cieľ bol jasný. Vybrala som si presne to miesto ako Edward. Bolo to iracionálne, no nemala som ten jeho zmysel pre melodrámu ako on. Jednoducho som využila jeho nápad a chcela ho dotiahnuť do konca.

Začalo svitať. Vedela som, že si musím počkať pár hodín, ale to ma nezaujímalo. Čo je tých pár hodín oproti večnosti. Okolo mňa prešlo snáď milión ľudí, ale ani jeden sa na mňa nepozrel. Čakala som kedy hodiny odbijú dvanástu. Námestie sa napĺňalo ľuďmi. Dnes bol deň svätého Marka. Vedela som, že nebudú chcieť, aby som zomrela, ale po tomto nebudú mať na výber. Ak to nespravia, tak to urobím znova a znova. Nemusela som.

Hodiny začali odbíjať. Raz, dva, tri, zvony odpočítavali moje posledné sekundy. S úderom dvanástej som vykročila. Moja pokožka žiarila. Mala som na sebe iba krátke letné šaty, ktoré viac odokrývali ako zakrývali. Chcela som aby to videl každý. Okolo mňa sa utvoril kruh. Niektorí na mňa fascinovane pozerali, iný kričali hrôzou. Vtom som zbadala ako sa davom blížia ONI. Vedela som, že smrť je blízko. Videla som to v jej očiach. Usmiala sa, ale jej dar na mňa nepôsobil. Nebránila som sa, keď ma schytili a tlačili ma naspäť do uličky. Ďaleko od ľudí. A tam, kde už nebolo nikoho, dokončili to, čo som začala ja. Vnímala som ako mi odtrhli ruky a nohy, no bolesť som necítila. Usmievala som sa. Cítila som ako sa približuje ku mne tma a pokoj. Ten pokoj po ktorom som túžila už roky. A potom prišla. Smrť. Tma. Pokoj. Konečne.

Autor: Janna (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Večnosť: