Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Vo svetle mesiaca

19.02.2011 (16:45) • kiQaCULLEN • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1191×

Alice

Sedela som v parku na lavičke. Bola tmavá noc. Na oblohe trónil mesiac v splne. Pozerala som naň a spomínala na víziu, ktorá ma sužovala už niekoľko mesiacov. Vidím v nej seba a som... šťastná. Vedľa mňa je nejaký upír. Má dlhšie blond vlasy a čierne oči. Oči, v ktorých sa topím. Už je to veľmi dlhá doba. Niekde vo vnútri cítim, že on existuje, no myseľ mi hovorí, že nie. Tak veľmi dúfam, že on, tak niekde je. No kde? Už skoro dva mesiace chodím do tohto parku. Vlastne ani neviem prečo. Vo svojej vízií som nevidela žiadne konkrétne miesto. Stále dúfam, že ho raz stretnem. Ale keby sa to stalo, čo by som mu povedala? Niečo v tom zmysle - Ahoj, videla som ťa vo svojej vízií, ako na seba zamilovane hľadíme. To by si asi myslel, že som sa zbláznila. Zamilovane?! Áno, tak. Bola som v nej šťastná, a hlavne milovaná.

Povzdychla som si nad týmito myšlienkami a postavila sa. Už som chcela odísť, no vtom som to uvidela. Bola to len čierna šmuha, ktorá preletela neďaleko mňa. Na pár sekúnd som mala pocit, že je to človek, vlastne upír, ktoý mi je niečim známy. Zhlboka som sa nadýchla a hneď vtom momente ma do nosa udrela sladká vôňa. Bol to upír... Možno, ale naozaj len možno, to bol on.

Bože, na čo to myslím! On neexistuje! zakričala som na seba v duchu. Rýchlo som zatrepala hlavou, aby som z nej dostala takéto myšlienky a ešte rýchlejším krokom som odišla domov.

Jasper

Ďalšia noc a ďalší lov. To jediné v mojom živote existuje. Cez deň doma v tme, a v noci lov nevinných. Nenávidím sa za to, čo robím, no ako inak môžem prežiť, keď zomrieť nemôžem. Ešte horšie je, keď cítim všetko to, čo oni. Prežívam s nimi ich bolesť a strach. Niekedy mám pocit, že sa z toho zbláznim. No čo môžem robiť? Zabiť sa? Ako? Vyhladovať sa? To nedokážem... Tak čo? Proste nemôžem urobiť nič, aby som sa zastavil. Nič, absolútne nič! Smutne som si povzdychol a vyšiel zo svojho úkrytu. Rozbehol som sa svojou prirodzenou rýchlosťou. Bežal som práve okolo temnej uličky, ktorú osvetľovala len jedna pouličná lampa. Nadýchol som sa a ucítil vôňu človeka. Vedel som, že sa dlho neudržím, a tak som rýchlo vošiel do uličky.

Tým človekom bolo dievča. Mladé, ktoré ešte nemá poňatia, čo ju čaká. Nemal som silu ďalej to predlžovať, a tak som si to zamieril rovno k nej. Bola vystrašená, to bolo cítiť na míle ďaleko. Prišiel som k nej odzadu a bez váhania som si ju pritiahol k sebe. Vykríkla, no nikto ju počuť nemohol.

„Prepáč," zašepkal som k nej a zahryzol sa jej do krku. Hneď ako prvý príval krvi prešiel mojim hrdlo, tak som cítil, že netvor vo mne vyplával na povrch. Chcel som stále viac krvi. To bolo jediné, na čo som v tejto chvíli myslel. Krv, krv a zase krv. Keď bolo dievča bez krvi, tak som ju hodil do blízkeho smetného koša. Bolo mi úplne jedno čo sa s ňou stane.

Rýchlo som sa otočila a vyšiel z tej uličky. Vtom momente na mňa doľahla skutočnosť toho, čo som práve urobil. Bolesť, ktorá práve vzplanula v mojom tele, bola neznesiteľná. Bez rozmýšľania som sa rozbehol preč od toho miesta. Utekal som, čo mi sily stačili, až som dobehol k miestnemu parku. Bol opustený, no hneď pri vchode som začítil vôňu. Vôňu upíra. No nebola taká obyčajná, akú mávajú upíri. Bola krásna. Zmes vanilky a ešte niečoho, čo som nevedel rozornať. Musel som zistiť, kto to je. Vošiel som cez bránu a rozbehol sa.

Nechcel som, aby ma videl. No keď som prebehol okolo neho, tak som zistil, že je to dievča, teda upírka. Viac nie. Prebehol som až na druhu stranu a pozoroval ju. Nevidel som jej do tváre, no mal som pocit, že keď ju uvidím, tak nebudem chcieť od nej odísť. Upírka tam stále ešte chvíľu, a potom odišla. Ja som stál na mieste ako prikovaný. Chcel som jej vidieť do tváre, znova cítiť jej opojnú vôňu, ktorá mi nedovolí odísť. No svoju šancu som premrhal. Odišla, a ja neviem kam.

Alice

Nasledujúcu noc som do toho parku nešla. Mala som čudný pocit, že by som tam nemala byť. Že sa tam stalo niečo, čo by som nechcela vidieť. Sedela som v kresle a snažila na nemyslieť na to, čo by sa mohlo stať. Keď v tej sekunde prišla vízia.

Bola tmavá noc. Dážď bubnoval po zemi, či na oknách. Mesiac stále visel na oblohe. Ja som sedela v parku na lavičke a vychutnávala si pocit, ktorý zo sebou dážď priniesol. Vtom ku mne pristúpil on. Bol celý premočený od hlavy až po päty. Usmiala som sa a... Vízia skončila. Bože, možno naozaj existuje.

Od tej chvíle som mala aspoň maličkú nádej na šťastie s ním. Celú túto noc a ďalší deň som cítila nádej a radosť z možnej budúcnosti. Celý tento čas som dúfala, že čoskoro príde dážď, ktorý bude mne osudným.

...

Ďaľšiu noc sa tak stalo. Dážď silno bubnoval na strechy a okná domov, obchodov, či iných budov. S radosťou som vyšla z bytu a upírskou rýchlosťou som bežala do parku, ktorý sa stane svedkom môjho šťastia. K parku som prišla za pár minút. Z celej jeho plochy som cítila tú zvlášnu upírsku arómu. S vŕzganým som otvorila bránu a vošla dnu. Zamierila som k lavičke, na ktorej som vždy sedávala. Usadila som sa a hlavu zdvihla k nebu. Dážďové kvapky padali priamo na moju tvár. Užívala som si ten pocit voľnosti. Zrazu sa ozval šuchot lístia. Otočila som hlavu na tú stranu a... po toľkých mesiacoch som ho videla naživo.

Ani v tom najdivočejšom sne, som si ho tak nepredstavovala. Bol to ten najkrajší upír, akého som kedy videla. Jeho dlhé vlasy boli pokryté vrstvou dažďových kvapiek. Podišiel ku mne, a ja som sa usmiala. Opatrne som sa postavila a zadívala sa do jeho uhľovo čiernych očí. Bože, len nech sa mi to nesníva.

„Bože, už som si myslela, že neexistuješ," šepla som k nemu svoju myšlienku.

„Prepáčte, slečna, smiem vám to nejako vynahradiť?"

Touto otázkou sa začal náš nový život. Áno, náš. Náš nový, šťastný, a hlavne láskyplný život.