Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Večnosť je dlhá doba, Demetri...

29.04.2014 (21:45) • BellaDemetri • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 2177×

Pamätám si, ako nás s bratom odsudzovali, mlátili a nadávali nám. A to len preto, lebo sme boli iní ako oni. Mysleli si, že je to ich územie, ich krajina a snažili sa nás odtiaľ vyhodiť ako vrece. Ale... Vtedy, keď som tam sedela na ulici a ľudia chodili okolo... Prvá polovica si ma nevšímala, veď kto by si všímal malé zašpinené blonďaté decko, sediace na ulici, že? Tá druhá polovica na mňa buď nenávistne pozerala, nadávali mi, prípadne si do mňa aj kopli. Opakovalo sa to toľkokrát, že keď mi bolo sedem, kašľala som na slzy a proste tam len sedela, sedela a sedela... Aleca vtedy matka nechcela pustiť von so mnou. Bála sa ma, nie o mňa, čo mi spravia, či ma aj zabijú, ale bála sa mňa. A keď Alec chcel ísť a veľmi sa naštval, matka ho jednoducho pustila. A keď utekal, stihli si ho nejaké staršie deti zobrať a tam ho mlátili, a mlátili... Mal zostať doma.

Ale v ten deň, ktorý sa mi vryl do pamäti... Išiel si okolo a pozrel sa na mňa. Najprv som len očakávala kopanec alebo nadávky, ale ty si ma tam len zostal sledovať. A keď som sa ti pozrela do očí... Neboli normálnej farby, boli červenej, karmínovej až jasne krvavočervenej. Ale nebála som sa, len som sa už necítila taká sama... Pretože som vedela, že nie si ako ostatní, že si tiež rozdielny. Bola som taká šťastná, taká veľmi šťastná.

Vtedy si sa zatváril trochu prekvapene, ale usmial si sa a len si vybral trochu jedla a položil ho predo mňa. Tiež som ostala prekvapená. Ale ty si sa otočil a odišiel. Odvtedy to bolo každý deň a ja som sa čím ďalej, tým viac necítila sama a naplňovalo ma šťastie. Inokedy som ťa tam nevidela, ani v škole, jednoducho nikdy, len, keď som tam sedela.

Malo to zmysel, lebo som vedela, že tam budeš a čakávala som. A aj keď neskoro, to čakanie mi za to vždy stálo, tie malé chvíľky radosti s tebou. Nikomu som o tom nikdy nepovedala, ani Alecovi, matke, nikomu... A bol si tak krásny, tak nádherný... Často som sa sama seba pýtala čo si zač. Ale nikdy som sa neodvážila spýtať sa ťa... Ani sa dotknúť, nevydať ani hlásku. Išlo to tak dlho...

Až kým nás neboli pripravení upáliť. Viedli nás v tej tme na hranicu, pamätám si to. A ja som nevnímala tie pokriky, kamene, ktoré do nás hádzali, alebo búchanie päsťami a kopanie. Len som prosila boha, potichu vo svojej mysli, aby si tam bol, aby si mňa a brata zachránil. Bola som tak zúfalá, tak veľmi... A celé tie dni, dolu v mučiarňach, som dúfala, že sa ukážeš, ale neukázal si sa. Chvíľu som ti to vyčítala, ale potom som si za to začala nadávať. Akoby som ťa mohla za niečo viniť? Ako? Okrem Aleca si bol jediný človek, ktorý ma nikdy z ničoho nevinil, a preto som ti bola ochotná všetko odpustiť. A keď nás vyviedli von s tým, že nás idú zabiť, bála som sa, tak som sa bála... Nebola som upír, iba človek a ja som sa nechala viesť až k hranici. A nechala som, aby tam viedli aj Aleca. Tak ma to mrzelo, pripadal mi vtedy tak malý, nedospelý, nikdy nevyzeral tak detsky a tak slabo, keď som na neho pozrela. Mrzelo ma to, strašne, hrozne ma to mrzelo...

A keď nás priviazali, po pár sekundách som ucítila teplo. Bolo príjemné, uvítala som ho po tých chladných dňoch v cele. Ale stupňovalo sa, stále sa stupňovalo. A až vtedy to začalo bolieť. Bol to hrozné a ja som počula smiech a potešené výkriky. Prečo... Ako mohli byť takí krutí? Ako môžu byť ľudia také monštrá a viniť deti z niečoho, za čo nemôžu? Ako?
Vtedy som sa snažila iba predstavovať si teba a Aleca, teba a Aleca a znovu teba a Aleca. Ale bolesť mi vyčistila myseľ. A už som nepočula smiech, ale rezavý výkrik plný utrpenia, ktorý sa zarezával do mysle. Až potom som si uvedomila, že ten výkrik sa derie z môjho hrdla.
A trvalo to strašne dlho. Ako to mohla byť až taká dlhá doba? Bola som v pekle? Nezaslúžila som si to, ešte nie... Ten oheň sa mi rozlieval po celom tele. Mala som pocit, že to bola večnosť. A keď som otvorila oči, všetko bolo tak, tak... pestré, jasné. Všetko bolo iné, lepšie. A keď som uvidela teba, zľakla som sa. Bol si mŕtvy? Videla som, že si ma držal za ruku. Všetko by bolo dokonalé, ale hrdlo... pálilo ma. A bola som smutná, keď si mi všetko vysvetlil a povedal mi, že to tak už bude navždy. Ten plamienok v krku tu bude, kým tu budem ja.

Vo Volterre to bolo zvláštne. Ťažko som si na niečo zvykala. Na niečo nové. Všetci mnou nepohŕdali, práve naopak. Ale báli sa, ja som videla, že sa báli. Okrem Aleca. A okrem teba. Rozprával si sa so mnou, smial si sa so mnou.

A ja som ťa milovala. A keď sme konečne boli spolu, mali sme ísť bojovať.

Nikto z nás to nebral vážne, pretože to boli len nejakí slabí vegetariáni, ale... mýlili sme sa. Ako sme mohli prehrať? Ako, ako, ako?

Keď som videla Aleca zomrieť... Slzy sa mi nahrnuli do očí, ja som chcela plakať, chcela... Ale nešlo to. Nikdy to nešlo. Odkedy som bola upír, nešlo to. Dala by som aj tisíc premien za to, aby mohol Alec žiť. Dala by som všetko. Všetko okrem teba. Počas boja som ťa kontrolovala, každý tvoj krok, nemohla som dopustiť, že stratím okrem Aleca aj teba. Ja som to nechcela. Naozaj, nechcela. Nechcela som ten boj, ani ja, ani ty ani Alec. Čo to nevedeli pochopiť? A predtým, než ťa zachvátil oheň... Tvoj posledný pohľad patril mne. Prečo? Nezaslúžila som si to. Nie, nechala som ťa zmiznúť, nechala som ich premeniť ťa v popol a aj cez to všetko, tvoja posledná myšlienka patrila mne. A ja som dokázala len... Pozerať sa, stáť a čakať.

Vtedy som sa vrhla na Cullena. Neznášala som ho, nenávidela som ho. Driapala som po ňom nechtami, búchala a snažila som sa ho roztrhať na tisíc kusov, a používala som na neho svoj dar. Nevnímala som, keď ma od neho niekto odtrhol. Ucítila som bolesť v krku a ...nič. Plamienok vyhasol. Trvalo to krátko. Desivo krátko. A bolo to desivé. A až vtedy som si uvedomila tú prázdnotu. A že tú prázdnotu vyplnila nenávisť. Pretože si bol preč, ty aj Alec.

A snažila som sa pomstiť a pritom som sa nechala zabiť, už naozaj zabiť.

Pretože som ťa milovala.

A milujem ťa.

A budem ťa milovať.

Ach Demetri, keby si tak vedel... Večnosť je dlhá doba. Až príliš dlhá. 

No, poviedka je venovaná VictoriiJamesLaurent, keďže som jej ju sľubovala už 100 rokov. :D 

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Večnosť je dlhá doba, Demetri...: