Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Už ma neskús znovu opustiť!

15.03.2010 (08:15) • Poppy • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2628×

Domom sa ozvalo zvonenie telefónu. Charlie k nemu rýchlo pribehol a zdvihol ho.

,,Náčelník Swan,“ ozval sa do slúchadla.

,,Charlie? Tu je Carlisle,“ z druhej strany k nemu doliehal známy hlas. Ihneď ako ho začul v ňom skypel hnev. On so svojou podarenou rodinkou, a hlavne so svojim úžasným synčekom, zničili jeho dcéru.

,,Čo by si rád?“ len ako - tak sa premohol k zdvorilému tónu.

,,Zavolal som, aby som sa opýtal ako sa máte. Ty aj ... Bella,“ tak toto už bol vrchol všetkého.

,,Alečo? Zrazu vás to zaujíma? Doteraz sme vám a hlavne moja dcéra boli ukradnutí. Nejde tak o mňa ako o Bellu. To pre vás neznamenala ani toľko, aby ste sa s ňou rozlúčili? A to najmä Alice? Považovala ju za svoju najlepšiu priateľku a tá sa na ňu vykašľala. A na adresu tvojho synáčika sa radšej ani nebudem vyjadrovať,“ musel mu to povedať. Musel to zo seba dostať.

,,Kvôli vám sa stala z mojej dcéry chodiaca troska. Tvoj drahý Edward ju úplne zničil. A teraz ... teraz ...,“ Charlieho hlas sa zasekol, hneď ako si spomenul na svoju Bellu, nehybne ležiacu na nemocničnom lôžku.

,,Aké teraz? Čo je s Bellou?“ ozvalo sa zo slúchadla naliehavo.

,,Čo je teba do toho,“ odsekol mu Charlie a zavesil. Už by to ďalej nevydržal a určite by sa uchýlil k nadávkam a neslušným slovám. Rýchlo vzal nejaké čisté oblečenie pre Bellu a už sa hnal za ňou do nemocnice, netušiac, že to vôbec nehovoril s Carlislom, ale s tým, ktorý vlastne mohol za utrpenie jeho jedinej dcéry.

Večer o siedmej, keď sa v dome ozývalo iba hučanie mikrovlnky, Charlie neúnavne premýšľal nad slovami doktora Gerandyho. Bella bola už dva týždne v kóme a podľa lekárov, musí podstúpiť veľmi vážnu operáciu. Závisí od nej jej život. Neustále sa pýtal sám seba, prečo sa to muselo stať práve jeho dcérke. Nikomu nikdy neublížila, všetkým pomáhala tak ako len vedela. Toto si nezaslúžila. Nezaslúžila si, aby ju opustila jej láska, nezaslúžila si, aby teraz trpela nielen na duši, ale aj na tele. Keby mohol, ihneď by sa s ňou vymenil. Keby mohol, urobil by pre ňu čokoľvek. Tak veľmi jej chcel pomôcť, no nevedel ako. A v tom mu to došlo. Carlisle! Síce sa na neho a jeho rodinu neskutočne hneval, musel uznať, že Carlisle je výborný doktor a ešte lepší chirurg. Ak nie rovno najlepší. On by mohol Belle pomôcť. Ale ako by ho o to mohol poprosiť? Lebo kvôli zdraviu svojej dcéry by bol ochotný si pred neho aj kľaknúť, len aby jej pomohol. A práve vtedy sa už dneska po druhýkrát rozoznelo domom zvonenie telefónu. Charlie k nemu ihneď pobehol.

,,Charlie Swan,“ dychtivo sa ozval, dúfajúc, že je to ten, ktorého chce počuť.

,,Charlie, prosím nezavesuj. To som znovu ju, Carlisle.“ Áno, konečne sa naňho ukázalo šťastie.

,,Carlisle, potrebujem tvoju pomoc. Bella ju potrebuje,“ rýchlo to zo seba vychrlil. Nechcel strácať čas. Veď ani nevedel, kde vlastne môžu byť. A keby Carlisle súhlasil, ktohovie ako dlho by mu trvalo dostať sa sem ešte pred operáciou.

,,Hovor,“ a viac už mu netrebalo. Najlepšie ako len vedel, vysvetlil stav svojej dcéry a nutnosť jeho prítomnosti v tomto mestečku. Na jeho šťastie alebo to bolo možno kvôli výčitkám svedomia, Carlisle súhlasil a sľúbil, že príde hneď zajtra. Ani netušil, že pravý Carlisle sa o svojom návrate do Forks dozvie len o pár minút na to prostredníctvom telefonátu s jeho dlho nevideným najstarším synom.

Charlie sa netrpezlivo prechádzal po izbe svojej dcéry a čakal na doktora, ktorého by ešte pred mesiacom najradšej aj so svojou rodinkou ani nevidel. Dvere izby sa rozleteli ešte piatou podvečer a v nich stál doktor, ktorý sa viac ako do tejto malej izby hodil skôr na filmové plátno.

,,Charlie,“ pozdravil ho a potriasol mu rukou. Charlie pri jeho dotyku zamrazilo, no teraz to neriešil. Teraz je najdôležitejšia Bella.

,,Carlisle,“ odzdravil a už ho aj nerušil. Vyšiel z izby, nechávajúc mu priestor na vyšetrenie a sadol si na jednu z radu nepohodlných stoličiek stojacich pri protiľahlej stene. Ako veľmi len dúfal, ako veľmi sa modlil, aby jeho dcéra bola znovu v poriadku. Zdravá a šťastná. Lebo aj keby sa teraz uzdravila, on dobre vedel, že by to jeho Bella nebola. Žeby to bola znovu tá troska akou ju tu zanechal ten parchant. Ach... keby sa mu dostal pod ruky. Určite by ho nenechal len tak odísť. Pekne krásne by mu to vytmavil. Keď si spomenul na prvé dni po jeho odchode, na to ako Bella vôbec nevnímala svoje okolie. Ako nevychádzala z izby, ako nejedla a iba plakala. Na to ako sa podľa nej pozviechala a každý večer sa pudila s krikom kvôli nočným morám. Na to ako sa všade premávala ako telo bez duše. Pretože jej dušu jej vzal Edward. Práve vtedy začul ako niečo neďaleko prasklo, no keď sa za tým zvukom otočil, nič nevidel.

Edward sa mučil cez spomienky otca svojej milovanej a práve v ruke rozmliaždil svoj mobil. Bolo mu to však jedno. Ako mohol urobiť niečo také? Ako mohol tak hlboko raniť jedinú ženu, ktorú v živote naozaj miluje? Tomu anjelovi, ktorému sľúbil ochranu? A pri tom on sám jej ublížil hádam najviac. On mohol za to, že ju zničil, on mohol za to, že mala tú strašnú autonehodu. Keby ju neopustil, keby tu zostal, nič by sa jej nestalo. Musí to napraviť. A začal tým, že jej zabezpečil najlepšieho doktora na tomto svete. Keď po toľkých mesiacoch zavolal svojmu otcovi a žiadal ho o pomoc, bol síce zo začiatku prekvapený, no neváhal ani minútu. Vedel, že chceli prísť aj ostatní, no zakázal im to, presne ako vtedy. Už jej viac nenarušia život. No predsa ani on sám si nebol istý tým, či od nej bude vedieť znovu odísť. No musí sa o to pokúsiť. Ona si zaslúži viac. Carlsile spraví všetko čo bude môcť a potom sa spolu sním vytratia predtým, než by ich uvidela. Áno, tak to spraví.

Operácia začala presne pred dvoma hodinami a Edward cez myšlienky svojho otca a jeho kolegov, vedel, že prebieha veľmi dobre. Všetci na sále odviedli vynikajúcu práce a to hlavne jeho otec. Za to mu bude do smrti vďačný. Bellu za chvíľu odnesú na izby a on za ňou bude môcť ísť. Keďže už bolo po návštevných hodinách, bude sa s ňou môcť rozlúčiť osamote. Doteraz ju videl len cez myšlienky jej otca, jeho otca alebo personálu. Bál sa za ňou ísť, no vedel, že tam aj tak nakoniec pôjde. A teraz, keď už bolo po najhoršom a ju čakalo dlhé a náročné zotavovanie, musel odísť. Už tu nemal čo robiť, no ešte raz sa za ňou musel ísť pozrieť. Rozlúčiť sa. Znovu.

S Carlislom sa dohodli, že ho počká pred nemocnicou presne o jednej ráno a potom sa vyberú domov, za ostatnými. Teraz Edward nečujne vkĺzol oknom do tmavej izby, v ktorej ako Šípková Ruženka spala jeho láska. Bola snáď krásnejšia, než si ju pamätal a to dokonca aj s tými mnohými škrabancami, modrinami, obväzmi a sádrami. Zdalo sa, že spala pokojne, no dobre vedel, že to ešte spôsobujú uspávacie prášky. Sklonil sa nad ňu a jemne ju pohladil po líci. Ešte aj teraz pri jeho dotyku jej slabo poskočilo srdce. Usmial sa nad tým a zaspomínal si na všetky krásne chvíle, ktoré s ňou strávil. Na jej plachý úsmev, na jej roztomilé červenanie, na jej žiariace oči, na jej sladké pery... Nevedel prečo, no musel to povedať. Aj keď vedel, že šanca, že to bude počuť a pamätať si to bola mizivá, chcel to spraviť. A možno to chcel spraviť práve preto.

,,Bella, láska. Nevzdávaj sa. Ži ďalej, bojuj láska. Bojuj pre seba, bojuj pre mňa. Buď šťastná, Bella a nikdy nezabudni, že ťa milujem. Že ťa hlboko a vášnivo milujem a že sa to nikdy nezmení. Ty si vždy bola a navždy zostaneš pre mňa jedinou. Všetko som to spravil, aby si mohla byť šťastná, tak ako si to zaslúžiš. A ak budeš šťastná ty, potom budem aj ja. Zbohom láska. Znovu sa s tebou lúčim. Už ti viac nebudem ubližovať. Zbohom Bella, moja jediná,“ dohovoril a neodolal. Sklonil sa k nej ešte bližšie a jemne sa otrel o jej pery. Chutili presne ako si ich pamätal. Jej srdce znovu poskočilo, no on už nevnímal nič. Nevnímal to, ako z okna vyskočil, nevnímal to ako si prisadol k svojmu otcovi do auta, nevnímal cestu, a nevnímal už ani seba. Jediné čo cítil, bola ohromná bolesť, ktorá ho zaživa zožierala.

Keď sa Bella dvoch dňoch konečne prebrala, neustále myslela na sen, ktorý sa jej sníval. Bol to nádherný sen, sen, v ktorom ju Edward stále miloval a v ktorom bol pri nej. No to bol len sen. Stále si to nahovárala. Edward je teraz niekde ďaleko a určite nemyslí na ňu. Znovu pocítila tú ohromnú bolesť z jeho straty a do očí sa jej nahrnuli slzy. Nevedela ich zamaskovať a Charlie ich zbadal. Vedel, že sa naplnilo, to čo očakával, no aj tak bol šťastný, že je jeho dcérka znovu pri sebe. No vidieť ju takto trpieť a to nielen zvonku ale hlavne vo vnútri, bolelo aj jeho. Každý deň ďalšieho týždňa za ňou neustále chodil a rozprával jej o všetkom možnom, aby ju rozptýlil, no nezaberalo to. Bola v snáď horšom stave ako pred nehodou. Práve, keď sa chystal na odchod, prišiel k ním kvôli kontrole doktor Gerandy. V skratke si prelistoval spis a začal Belle kontrolovať hlavu.

,,Zdá sa, že je všetko ako má byť. Síce to bude chcieť ešte chvíľku času a námahy, no myslím, že onedlho už budete môcť z nemocnice preč,“ prehlásil doktor spokojne a Charlie si uľavene vydýchol.

,,Ako som vždy vravel, Carlisle Cullen dokáže robiť zázraky,“ a s týmito slovami z izby znovu odišiel. Bella sa zarazene díval niekam mimo a spracuvávala jeho slová.

,,Carlisle? On tu bol? On ma operoval?“ dychtivo vyzvedala.

,,Áno, on ťa operoval,“ priznal Charlie a dúfal, že to jeho dcéru nerozhádže ešte viac. Prinútila ho, aby jej všetko vyrozprával a tak jej potom čo odišiel nechal mnoho námetov na premýšľanie. Čo ak to nebol len sen? Čo ak tu on naozaj bol? A čo ak to čo povedal, myslel naozaj? Prečo niečo hlboko v jej srdci hovoril, že má pravdu? Toľko otázok a žiadne odpovede. No tie sa mali dostaviť hneď na ďalší deň.

Bella ešte včera presvedčila Charlieho, aby si dnes vyšiel na ryby. Nemalo zmysel, keď celý deň trčal pri nej a on to s vďakou prijal. Teraz ležala vo svojej izbe úplne sama a ako aj predchádzajúcu noc aj teraz premýšľala nad tým snom - nesnom. Trochu podskočila, keď sa dvere jej izby rozleteli a tak rýchlo, až z nej zostala len čierna šmuha, k nej pribehla malá upírka a už ju drtila v náručí. Keďže bola Bella len trochu v poriadku, ihneď ju Alice pustila a vysypala na ňu prúd slov.

,,Ach, Bella. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi si mi chýbala. Prosím odpusť mi, nemala som sa nechať len tak prehovoriť. Mala som o teba bojovať a on tiež. Och, ako by som ho najradšej poriadne prefackovala za to čo vám dvom spravil. Ani jeden z vás si to nezaslúži, ale neboj, ja to dám do poriadku,“ Bella pomaly nestíhala jej slovám, no do očí sa jej hrnuli slzy. Po toľkých mesiacoch mala svoju najlepšiu priateľku znovu pri sebe. Ani nevedela ako a Alice ju začala utešovať.

,,Neplač Bella, no tak. Už bude všetko v poriadku.“ Asi po desiatich minútach, keď Bella poslednýkrát uplakane potiahla nosom, sa jej Alice spýtala na niečo veľmi dôležité.

,,Bella, miluješ môjho brata? Miluješ Edwarda aj napriek tomu ako veľmi vám dvom ublížil? Dokážeš mu odpustiť tú hroznú chybu, ktorú spravil?“ Bella jej hľadela do zlatohnedých očí a aj keď nechápala prečo sa pýta na to, úprimne odpovedala.

,,Samozrejme, že ho milujem. Nikdy som neprestala a nikdy ani neprestanem.“

,,Toto som chcela počuť.“

V Cullenovskom dome na Aljaške už veľmi dlho panovala ponurá nálada, no po príchode Edwarda sa to ešte viac zhoršilo. Odvtedy čo prišiel, sa zo svojej izby ani nepohol. Zavrel sa tam a s nikým sa nebavil. Jasper kvôli jeho nálade trávil v dome len minimum času. A ostatní tiež. Keď však do domu vtrhla Alice podopierajúc dolámanú Bellu, akoby sa tam vrátil život. Alice vyniesla Bellu hore schodmi a rozkopla dvere do Edwardovej izby. Ten výhražne zavrčal a prikrčil sa, že na ňu skočí, no keď zbadal svojho anjela v sestrinom náručí, zamrzol v pohybe. To nemôže byť pravda, ona tu predsa nemôže byť. Stále si opakoval, no ona tam predsa bola.

,,Tak sa už rozhýb a vezmi si ju,“ zavrčala naňho Alice a on sa konečne prebral. Bleskurýchle sa vymenili a teraz ju držal v náručí on. Opatrne ju preniesol na pohovky, ktorú tu mal a nežne ju na ňu zložil. Tvár mala pokrytú kvapkami potu, ako sa namáhala, no musela sem prísť. Chvíľu jej trvalo, kým sa pozbierala dosť síl na to, aby povedala slová, ktoré mu oživili mŕtve srdce.

,,Milujem ťa, Edward Cullen. Ty si jediný, s ktorým môžem byť niekedy šťastná, jedine s tebou môžem znovu žiť. Budem bojovať, no jedine pre nás, no sama to nezvládnem.“ Po jej slovách spravil Edward niečo, čo pohlo srdciami oboch. Spojil ich pery vo vášnivom a naliehavom bozku.

,,Milujem ťa, Bella. Milujem. Odpusť mi prosím.“ Celý čas si hľadeli do očí.

,,Nemám ti čo odpúšťať, no už ma neskús znovu opustiť.“ Po mnohých mesiacoch sa obidvaja zo srdca usmievali.

,,Nikdy. Prisahám. Odteraz už budeme spolu navždy,“ prisahal jej a vedel, že je to pravda. Krásnu chvíľu im pokazilo len Bellino bolestné zasyčanie, keď si chcela sadnúť. Vtedy si uvedomil, že by teraz mala ležať na lôžku a nie tu pobehovať.

,,Ako si sa sem vlastne dostala?“ vyzvedal a snažil sa jej na jeho pohovke vykúzliť aké-také pohodlie, do kým nepríde Carlisle a nepostará sa o ňu.

,,Alice vie byť poriadne presvedčivá, keď chce.“

Aj po mnohých úskaliach, ktorými musela ich láska prejsť, vydržala. Pretože ich láska siahala ďaleko za hranice poznania. Už sa od seba neoddelili ani na deň. Boli spolu navždy, presne ako si to sľúbili.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Už ma neskús znovu opustiť!: