Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Upír pod stromček

06.12.2010 (16:00) • • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 2029×

Upír pod stromček

„Ale no tak, Bella! Nebuď taká,” opakovala mi už asi desiatykrát moja skvelá kamarátka Nicol. „Veď Vianoce sú krásne!”

„Sú krásne, to nepopieram, ale posledné Vianoce som oslavovala pred päťdesiatymi rokmi a sama veľmi dobre vieš, ako to dopadlo.”

Z druhej strany sa ozvalo hlasné povzdychnutie. „Už na to nemysli, prosím ťa. To, ako sa k tebe zachoval, nebolo práve najkrajšie, ale nemyslíš, že je čas pohnúť sa ďalej?”

Mlčala som. Možno má pravdu. Už by som to mala hodiť za hlavu a začať znova žiť...

„Bellááá!” zaúpela Nicol.

Jemne som sa pousmiala a povedala: „Tak dobre. Oslávim tohtoročné Vianoce so všetkým, čo k tomu patrí.”

„Yééééés!” vykríkla Nicol a tým ma dočasne pripravila o sluch. Zvláštne, keď zvážite, kto som. „Takže, vidíme sa 24. decembra u teba doma,” informovala ma.

„Prečo u mňa?” opýtala som sa jej, aj keď odpoveď som poznala.

„Tvoj dom je štyrikrát väčší, než môj byt, zlatko. Fajn, idem. Mám... prácu,” povedala so smiechom.

Tiež som sa zasmiala. „Práca alias Josh?” Mlčala a to ma v mojej teórií len utvrdilo.

„A mám pre teba vianočné prekvapenie,” ozvala sa po chvíli.

Vyvalila som oči. „Preboha!”

„No ha-ha... A čo máš ty pre mňa?” spýtala sa zvedavo.

„Nechaj sa prekvapiť,” povedala som nanajvýš tajomne.

Rozlúčili sme sa a ja som začala uvažovať, čo jej mám vlastne dať. Hanbila som sa, že som pre ňu ešte nič nemala. Popravde, neplánovala som prežiť tohtoročné Vianoce inak, než každý iný deň. Od roku 1960 neviem, čo sú to Viance...

Rok 1960, New York

Zapálila som poslednú sviečku, upravila kvety na stole a dala sa do čakania. Mal to byť náš deň. Môj a Mikeov. Chodili sme spolu štyri roky a boli sme do seba neskutočne zamilovaní. Aspoň som si to myslela... Boli sme dohodnutí na pol desiatu. Večer, samozrejme. Aj keď sme spolu boli len štyri roky, mali to byť naše prvé Vianoce. Prvé spoločné Vianoce.

Pozrela som na hodiny. Bolo presňe desať. No tak, Bella. Nedus ho toľko, upokojovala som sa. Určite sa zdržal v práci. Veď poznáš toho jeho šéfa. Stále som si to opakovala, ale v duchu som cítila, že niečo nie je v poriadku. Čo ak sa mu niečo stalo? pýtala som sa sama seba. Nebuď blázon. Veď je upír!

„Bože!” zúfalo som vydýchla.

Opäť som sa pozrela na hodiny. 23:45.

Keby som mohla plakať, slzy by sa zo mňa liali. Schmatla som mobil, vyťukala jeho číslo a živila som v sebe aspoň malú nádej, že sa len zdržal v práci, ktorá mu, mimochodom, končila už o ôsmej.

„Veselé Vianocééé!” ozval sa jeho hlas.

„Mike!” vykríkla som a naozaj mi odľahlo. Je v poriadku...

„Bellááá! Čo robíš, zlatko?” spýtal sa ma.

„Čo robím?” spýtala som sa ho naštvane. „Čakám tu na teba, Mike, to robím.” Hnev vo mne narastal a mala som sto chutí zabiť ho.

„A na čo? Veď sú Vianoce! Nebudem trčať doma,” oznámil mi.

Nemohla som uveriť vlastným ušiam. „Ale veď sme mali Vianoce osláviť u mňa. Spolu!” kričala som.

„Sorry, zlatko,” ozvala sa akási žena, „dnes je môj!”

Čo to má znamenať? „Kto je to, Mike?!”

Z druhej strany sa ozvalo rozbitie fľaše. „Neviem. Gina? Jessica? Alebo Shalby? Nemám potuchy!” povedal a začal sa smiať.

„Skap!” zahučala som a položila.

Ako mi to mohol urobiť? Od zlosti som takmer plakala. Prečo ma potom premieňal? Z nudy? Bože, nenávidím Vianoce!

Súčasnosť

Nenávidím Vianoce. To bola moja posledná myšlienka pred tým, než som si zbalila kufre, predala dom a navždy odišla z New Yorku. Mika som nechala tam aj so všetkými spomienkami. O pár týždňov sa ma pokúsil kontaktovať. Vraj nevie, čo sa stalo, prečo som odišla a či sa vrátim. Nevedela som, čo na to povedať, a tak som si zmenila číslo aj meno. Už som nebola Isabella Halová. Stala som sa Isabellou Swanovou, ženou bez minulosti. Odvtedy som o ňom už nepočula. Alebo si o ňom nechcela počuť...

Prechádzala som okolo nejakého zlatníctva. Do oka mi okamžite padol zlatý náhrdelník. Jemná reťaz krásne kontrastovala s príveskom s nápisom Dior. Z písmena o naviac vyselo krásne diamantové srdce.

„Fajn, darček pre Nicol by sme mali,” povzdychla som si nadšene. No radosť ma prešla hneď, ako som zbadala jeho cenu. Stál dvadsaťštyritisíc dolárov! Aspoň oprášiš svoju schopnosť.

Áno, moja schopnosť. Existujú totiž takzvaní talentovaní upíri. Ja som jedným z nich. Mojou schopnosťou je ovládať ľudí pomocou mojej mysle. Nemám tú schopnosť rada. Ľahko sa vymkne spod kontroly, ale niekedy je užitočná.

„Želáte si?” spýtal sa ma celkom sympatický predavač.

„Áno. Mohli by ste mi zabaliť ten náhrdelník s nápisom Dior, ktorý máte vo výklade, prosím?” opýtala som sa ho s úsmevom.

Pochybovačne sa na mňa pozrel a povedal: „Ale ten stojí dvadsaťštyritisíc dolárov.”

Úsmev mi z tváre spadol, sústredila som sa a povedala: „Veď je na váš účet.”

Pohľadom som vysielala energiu mojej schopnosti a mala som ho omotaného okolo prsta. Hodnú chvíľu sa na mňa pozeral a potom s úsmevom povedal: „Je na náš účet.”

„Ďakujem.” Pousmiala som sa, zobrala si krásne zabalený náhrdelník, a spokojná sama so sebou som sa vydala domov.

24. december 2010

Pozerala som sa na vysvietený stromček, zladený do zlato-fialova. Vlastne, celý dom bol vysvietený tými farbami. Po prvý krát od 1960-teho som cítila to čaro Vianoc. Vôňa ihličia bola po celom dome, z rádia sa ozývali koledy a atmosféra bola nanajvýš pokojná. Pravdupovediac, chýbalo mi to.

Vo vrecku mi zavibroval mobil. Bola to esemeska od Nicol.

Ahoj. Iste čakáš, že ti každú chvíľu vtrhnem do domu, ale nestane sa tak. Pokazila by som ti môj vianočný darček. Uži si ho! N

To snáď nie je možné! Tak ja kvôli nej opäť slávim Vianoce a ona sa na mňa vykašle?!

Cŕŕŕn! Ozvalo sa od dverí. Žeby si zo mňa spravila srandu?

Upírskym krokom som podišla k dverám, stisla kľučku a nahnevane som otvorila. No to, čo tam stálo, rozhodne nebola Nicol. Bol to krásny chlap s bronzovými vlasmi, dokonalou postavou, vypracovanými svalami a plnými perami. Čo ma však najviac upútalo, boli jeho zlaté oči. Presne také isté, ako mám aj ja.

„Upír?” spýtala som sa takmer nečujne.

„Upírka?” Udivene sa na mňa pozrel.

Ešte hodnú chvíľu sme tam stáli a pozerali sa na seba ako na zjavenie. „Si Isabella Swanová?” spýtal sa so záujmom.

Odkiaľ pozná moje meno? „Áno?”

Usmial sa a ja som nevedela, čo povedať. Aj keď bol upír, vymykal sa norme. Bol krajší, než ktorýkoľvek iný upír, akého som doposiaľ stretla.

„Pardón, ja som Edward. Edward Cullen. Tvoja kamoška nám zavolala a... Som tu. Som tvoj vianočný darček!” zahlásil.

Čože?! Bola som úplne mimo. Pripadala som si neskutočne trápne. On sa na mňa usmieval a ja som mala sánku ešte stále niekde na zemi. Vyzeral, že sa na mne fakt dobre zabáva.

„Ja ju zabijem,” povzdychla som si.

„Nie!” vykríkol hrôzou. Nechápavo som naňho hľadela. „Nedostal by som výplatu,” vysvetlil mi.

Prevrátila som očami a radšej ho pozvala ďalej. Zložil si kabát a nasledoval ma do obývačky.

„Fíha, niekto je tu blázon do Vianoc,” zkonštatoval. Obzeral si výzdobu domu a musela som mu dať za pravdu. Bolo tu toho trochu moc.

„Tak to vyzerá, keď Vianoce neoslavuješ šesťdesiat rokov.” Spýtavo sa na mňa pozrel. „To nič,” odpovedala som na jeho myslenú otázku.

„Môžeš mi to pokojne povedať. Od toho som tu. Aby si na Vianoce nebola sama,” povedal.

Pozrela som naňho. „Nemala som byť na Vianoce sama, tak si nedomýšľaj.”

Pokrčil plecami a sadol si. Uprel na mňa svoj pohľad a o pár minút začal účinkovať. Ale ako je to možé? Na upíra by to nemalo fungovať...

Ani som nerozmýšľala, a už som mu hovorila celý svoj život. Každý detail, každú spomienku, každý pocit... Vedel o mne úplne všetko.

Pozrela som sa na hodiny. Bolo šesť ráno!

„Panebože! To som o sebe kecala šesť hodín?” spýtala som sa vydesene.

„Nič si z toho nerob. Veľmi dobre sa počúvaš,” povedal a usmial sa na mňa. Keby môžem, som červená ako paradajka.

„Fajn. Vieš o mne všetko, ale ja o tebe nič. Čo tak napraviť to?” spýtala som sa a bola som pripravená použiť svoju schopnosť. Nech si chlapec nemyslí, že mi tak ľahko zdrhne.

Na prekvapenie to nebolo ani potrebné. „Môj život nie je veľmi zaujímavý,” začal. „Jeden upír ma našiel umierať na španielsku chrípku, a tak ma z ľútosti premenil, zatiaľ čo moju matku nechal zomrieť. Čakal, že sa k nemu pridám, ale až priveľmi som ho za to nenávidel. Odišiel som a len tak som sa potĺkal po svete. Pár desaťročí som žil vo Volterre. Patril som k Arovej garde. Bol som dokonca jeho obľúbenec, keďže viem čítať myšlienky na dialku. Našiel som si tam pár kamošov, ktorí neboli z hradu. Jeden z nich mi povedal o tejto práci, a teraz sedím v tvojej obývačke a nudím ťa svojím “pestrým” životopisom.”

Bola som v nemom úžase. Ja som tu o sebe kecala šesť hodín a on to dal do piatich minút!

„Aj ja som bola vo Volterre. No po dvoch rokoch som odyšla. Nudili ma tie večné boje a zabíjanie nevinných. Nezniesla som to,” povedala som šepkajúc. „Ako dlho robíš túto prácu?” spýtala som sa, aby som zmenila tému.

„Len pár rokov. Je to výhodné. Nikto sa do teba nestará a dostávaš peniaze v podstate za nič,” povedal.

Chvíľu som rozmýšľala. „Asi sa dám na to aj ja.”

Pozrel sa na mňa s nadvihnutým obočím a ja som sa musela zasmiať. „Čo? Myslíš, že nie som na tú prácu vhodná?” opýtala som sa ho. Nevedel, čo má na to povedať a to ma pobavilo ešte viac. Po chvíli sa ku mne pridal aj on.

Ani som nevedela, čo robím, a už som v ruke držala vankúš a hodila som ho po Edwardovi. Tváril sa prekvapene, ale o pár sekúnd jeden pristál aj na mne. Začali sme sa nimi ohadzovať, smiali sme sa a robili sme ako malé deti.

„Som rád, že som ťa spoznal,” povedal po chvíli.

Usmiala som sa. „Takto dostávaš všetky do postele?” spýtala som sa ho.

„Héééj!” potiahol a ja som sa zasmiala.

„Aj ja som rada, že som ťa spoznala,” povedala som a on sa usmial.

„Takže si s Vianocami spokojná?” spýtal sa ma sebavedomo.

Nechcelo sa mi s ním hádať, aj keď ego mal dosť vysoké. „Dá sa povedať, že áno.”

„Takže by si išla zajtra na kávu?” spýtal sa a mne zabehlo. No dobre, nezabehlo, ale skoro áno.

„Fajn,” povedala som s úsmevom.

„Fajn.” Usmial sa a ja som sa nevedela dočkať zajtrajška.

O rok neskôr

Kostolné zvony začali odbíjať a celá miestnosť sa roztlieskala. Až v tej chvíli som si uvedomila, čo sa stalo.

„Bože, Bella, ty si sa vydala!” pribehla ku mne Nicol a hodila sa mi okolo krku.

„Ja viem. Bože, neuveriteľný pocit!”

Bolo po obrade a všetci odchádzali. Všetko bolo biele a ja som mala pocit neskutočného šťastia.

Pohľadom som hľadala svojho vyvoleného, no nikde nebol. Premkol ma strach a nervozita. No zrazu mi niekto rukou zakryl oči. Otočila som sa a stál tam on. Dokonalosť samotná.

„Ste prekrásna, pani Cullenová,” pošepkal mi a na malý okamih spojil naše pery.

Rozplývala som sa šťastím. „Ďakujem, pán Cullen,” povedala som a objala ho.

„Ďakujem ti, Edward,” povzdychla som si.

„A za čo?” spýtal sa prekvapene.

Pozrela som sa mu do očí a pohladila ho po líci. „Za všetko!”

Ďakujem za prečítanie tejto krátkej jednorázovky. Jednodielne poviedky mi veľmi nejdú, ale dúfam, že sa vám to aspoň trochu páčilo, a že zanecháte aspoň nejaký ten malý komentár.

Merry Christmas! =)

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Upír pod stromček: