Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Túžba je zázrak

04.02.2010 (16:30) • Chipanddales • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2514×

„Ľudská pamäť je ako sito.“ Povedal keď ma opúšťal. Nechcela som tomu uveriť. Ako by som mohla zabudnúť? Ako by mi mohli zmiznúť z pamäte jeho obrysy tváre, jeho presný odtieň očí, pocit z jeho studenej kože, alebo nervozita pri jeho prítomnosti. Nie, mne sa to nemôže stať.

Nikdy na neho nezabudnem, nikdy nebude moje srdce patriť inému.

Vždycky bude on moja jediná láska. Pretože dokedy bude existovať  on, budem vedieť žiť aj ja. Možno by som sa na neho mala hnevať, že ma opustil a prestal ma milovať, po tom čo sme spolu prežili.

Ale ľudia sa dávajú dokopy aj sa rozchádzajú. A upíri život zrejme nie je iný.

Všetko raz skončí, nemôžem mať navždy dokonalý život. Moje šťastie som si vyčerpala.

***

Prešli 2 roky odvtedy čo odišiel a ja som stále sama. Nemám nikoho koho by som mohla milovať. Je tu síce pre mňa Charlie, Jacob a Renée ale ja chcem iba jedno.

Mohla by som sa snažiť zabudnúť na neho, po boku Jacoba, ísť ďalej a žiť si svoj  život, ale ja nemôžem. Nikdy by som Jacobovi nedala toľko lásky ako dáva on mne. Iba by sa pre mňa zbytočne trápil a to ja nechcem.

Dokázala by som vymeniť všetko za to aby som ho ešte aspoň raz videla a dotkla sa ho. To by mi stačilo. Možno je to tým že nastal ten okamih, ktorého som sa obávala. Už si ho  nedokážem vybaviť. Nepočujem jeho hlas. V snoch ho už nevidím. Neviem si spomenúť na jeho dokonalú tvár, na nič a to ma zabíjalo. Z úst sa mi drali vzlyky keď som si znova a znova snažila spomenúť no nešlo to.

Cítila som ešte väčšiu bolesť ako keď ma opustil.

***

S Charliem sme sedeli pri stole. Už sme sa spolu ani veľmi nerozprávali. Iba sme sa pozdravili. Napriek tomu som nechcela ísť k Renée, odmietala som. Sledovala som ako si ma Charlie pozorne premeriaval.

„Bells si nejaká bledá, nie je ti zle?“ zašepkal a v jeho očiach bol strach. Až vtedy som si uvedomila že mi naozaj nie je dobre. Cítila som ťažobu na celom tele.

Postupne mi Charlie začal miznúť. Jeho tvár obklopila tma a ja som sa z nej nevedela prebrať.

***

Do očí mi prudko zasvietilo slnko. „Bella.“ Počula som hlas mojej mamy.

Zaklipkala som očami a cez svetlo sa mi všetko začalo pomaly vyjasňovať.

Spoznala som nemocnicu.

„Mami čo sa stalo?“ zachripela som a pozerala sa do maminých očí červených od plaču.

„Bella mne je to tak ľúto. Lekári ti spravili vyšetrenie a máš rakovinu. Nedávajú ti veľa času.“ Zavzlykala a tvár si schovala do dlaní.

„Koľko?“ spýtala som sa stále pokojným hlasom.

„Do zajtrajška.“ Bolestne som privrela oči. Zajtrajšok.

Renée sa zrútila na posteľ. Jej telo sa otriasalo vzlykmi, chcela som plakať s ňou, ale nešlo to.

Mojím telom neprechádzali pocity sklamania, ale šťastia. Konečne skončí tá nekonečná bolesť. Keď budem mŕtva, nebude ma trápiť že ma Edward opustil, nikdy  už na nič nepomyslím.  Pousmiala som sa.

„Bude mi lepšie.“ Zašepkala som. Renée zhrozene zdvihla hlavu.

„Ako to môžeš povedať?“  zapišťala zhrozene.

Po celý ten čas pri mne niekto bol. Najprv Renée potom Charlie a niekedy aj Jacob.

Bola noc a sedeli pri mne všetci. Zrazu som cítila hroznú ťažobu na rukách, ktorá postupne prešla do celého tela. Moje viečka mi pripadali ťažké. Cez celú izbu sa ozývalo pípanie a plač mojej mamy. Posledný krát som sa na nich usmiala.

Privrela som oči. Nechcela som už nič vidieť, už to chcem mať za sebou.

„Strácame ju.“ Ozývalo sa  v mojej hlave. Ešte som počúvala ruch v mojej izbe.

Keď sa zrazu niečo zmenilo. Bolesť ustúpila a ja som videla oslepujúce svetlo. V ušiach mi začalo chrčať ako keď rádio nechytá signál.

„Volám sa Edward Cullen ....minulý týždeň som nemal možnosť predstaviť sa.“ Stŕpla som. Mojim telom prešla vlna tepla, keď som znova započula ten krásny hlas.

„Nikdy pred tím som sa nesnažil niekoho udržať nažive.“ Ozval sa znova.

„Nie som dosť silný aby som sa od teba držal ďalej.“

„No nemal som v úmysle žiť bez teba.“  Toto musí byť raj. Pomyslela som si. Počúvať jeho hlas by som mohla donekonečna. Ale zrazu ho vystriedal iný hlas ktorý bol oproti jeho až príliš drsný.

„Čo by si si najviac priala?“ zachripel.

„Zváž to dobre.“ Ozval sa znovu. Nemusela som dlho rozmýšľať.

„Vidieť posledný krát Edwarda.“ Zašepkala som.

„Čo by si preto spravila?“

„Všetko.“ Bola moja odpoveď . Zrazu sa tá žiara začala vytrácať a mne sa pred očami začal rysovať les. Mne tak známy.

„Bella odchádzame.“ Ozval sa ten krásny hlas a ja som spozornela. Moja hlava automaticky mihla tím smerom. Do očí sa mi vtisli slzy keď som sa mu zahľadela do jeho zlatých očí.  Jeho tvár na chvíľu zmäkla a potom znova nabrala  tvrdú masku.

Pousmiala som sa. Nikto nemá takú fantáziu aby si ho dokázal predstaviť. Jeho tvár bola taká krásna.  Moje telo zaplavila vlna šťastia. Ako keby ste narkomanovi dali jeho drogu. Uvedomila som si že tam stojím a hlúpo na neho hľadím.

„Nie.“ Zašepkala som.

„Nemôžeš  ma znova opustiť.“ Hlas mi začal preskakovať. Znova tú bolesť nezvládnem. Už nie. Edward zmračil tvár a zatváril sa nechápavo.

„Ja ťa už nemilujem.“ Opakoval presné repliky. Cítila som ako sa mi nohy lámu k zemi a ja som sa k nemu začala doslova plaziť.

„Milujem ťa Edward.“ Opakovala som sa stále dokola.

Silno som mu objala nohy odhodlaná nepustiť ho.

Je mi jasné že  keby chcel tak by mi ruky bez námahy stiahol. Ale ja sa nevzdám, tento krát nie. Nedovolím mu znova ma opustiť.

Autor: Chipanddales (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Túžba je zázrak: