Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ticho smrti

29.02.2012 (19:45) • Melanie99 • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1590×

Sedel som tam a rozmýšľal som. Nad tým, čo som spravil zle. Čím som si toto všetko zaslúžil? Odpoveď neprichádzala. Keby som mohol plakať... keby som mohol žiť... a keby som to mohol všetko zmeniť...

Zvonivý smiech sa mi ozýval v ušiach. Pomaly som sa otočil. Nikto za mnou nestál. Vtom mi zozadu zakryli oči niečie ruky. 

„Kto som?" Počul som hlas za mnou, ktorý znel ako tisíce malých zvončekov. S úsmevom na tvári som sa otočil a usmial sa na anjela predo mnou. Esme mala na tvári nádherný úsmev, oči jej  žiarili a smerovali na mňa. Chytil som ju do náručia a zadíval sa jej do nich, do očí sťa zlato...

Spomienka sa rozplynula ako ranná hmla. Ale hneď sa vynorila ďalšia...

Dážď sa rozbíjal naše telá ako o útesy v mori. Naše prepletené prsty ležali na mokrej tráve. Po tvári jej stekala kvapka dažďa. Utrel som ju bozkom. Zasmiala sa...

Aj táto pomynula, akoby ani nebola. A potom sa predrala na povrch moja najhoršia spomienka...

Díval som sa, ako ladne skolila nakrašieho jeleňa. Bola elegantná, rýchla, nádherná...

„Zase sa na mňa dívaš," ozval sa zrazu hlas spoza mňa. Ani som nezpozoroval, ako sa tam ocitla. Otočil som sa s úsmevom na perách, no v okamihu som zamrel. Niečo nebolo v poriadku, moja žena mala na tvári výraz absolútneho zdesenia. Okamžite som bol pri nej, a aj na mojej tvári sa zjavilo zdesenie, keď som pozrel jej smerom. Pomaly k nám kráčala svorka vlkov. Na prvý pohľad bolo jasné, že to nie sú obyčajné vlky. Boli obrovské a nebáli sa nás, naopak stáli v útočnom postoji. Päť majestátnych tvorov nás obkľúčilo. Mali sme v úmysle rozbehnúť sa preč, ale zkrížili nám cestu. Odrazili nás z trasy, akoby naše telá neboli tvrdé sťa titán. V očiach sa mi zračili obavy.

„Kto ste? Čo chcete?" vyletelo mi z hrdla. Blúznim, rozprávam sa s vlkmi, napadlo mi ako prvé. Ale keď spoza vlkov vystúpil opálený muž, zmenil som názor. Stál za nimi, asi ho chránili.

„Nemali ste vkročiť na naše územie, zabijaci ľudí. Zaplatíte za svoju chybu," povedal muž, otočil sa a vo chvíli sa zmenil na mohutného čierneho vlka. Zavrčal a skočil na mňa a Esme. Schoval som ju za seba, ale vlci ma odstrčili na bok a vrhli sa na Esme. Postavil som sa, no zostali na mňa dvaja, a ja som nemal šancu. Zrútil som sa. Videl som, čo sa stalo mojej Esme. Mojej jedinej radosti, svetlu v údolí tmy. Potom ma však prutko obrátila akási laba. Nereagoval som, len som sa skláňal nad jej telom, aj keď jej to už nemohlo pomôcť. Kútikom oka som si všimol, ako sa pri mňe zjavili Rosalie a Edward. Zbadali svoju matku, zbadali mňa, no nemohli trúchliť s nami. Vlci sa na nich chceli vrhnúť, ale zadržal ich iný, teraz už muž. Prešiel k jeleňovi, ktorý nemal v tele ani kvapku krvi a zavolal na ostatných. Tí sa neveriacky pozreli jeho smerom. Rosalie a Edward boli v menšine, ja som ich v tom nemohol nechať. Aj keď nevôľky, postavil som sa a skryl za seba Esme. Tí vlci na nás neveriacky hľadeli. Rosalie na nich zavrčala, no Edward ju zahriakol. Aj so mnou boli v presile, nemali sme šancu, no oni stále neútočili. Muž, ktorý ich zavolal, na nás nedôverčivo pozrel a potom prehovoril.

„Sme v presile, takže nerobte hlúposti. Vy ste zabili toho jeleňa?" Jeho hlas, aj keď sa vyhrážal, znel pokojne. Nedokázal som odpovedať, hľadel som naňho s pomínajúcim strachom, no, i keď nerád, s narastajúcou zlosťou a nenávisťou. Zabili ju. Nič iné mi nechodilo po rozume. Edward váhavo prikývol, bojovať by nemalo zmysel. Začínalo mi to byť jedno, moja ľútosť bola neznesiteľná. Keby som necítil potrebu chrániť svoje deti, umrel by som s ňou, o tom nebolo pochýb.

„Prečo? Ste zabijaci ľudí," prehovoril zase ten muž. Edward prudko dýchal. Aj on bol smutný, žialil, no očividne aj v ňom narastala nenávisť. Rosalie sa držala len kvôli nám, no jej telom otriasali tiché vzlyky.

„My ľudí nezabíjame. Nechceme im ubližovať, živíme sa zverou, aby sme nebrali nevinné životy, tak ako ste to spravili vy." Hovoril opatrne, no z hlasu sa mu ozývali ostne hnevu. Muž aj vlci sa tvárili prekvapene. Nedôverčivosť z ich tvárí neustupovala.

„Čo robíte na našom území?" Stále som nebol schopný slova, odpovedal Edward.

„Žijeme tu. Chceme patriť medzi ľudí, netušili sme, že toto územie niekomu patrí." Z jeho slov sa vytratili posledné zvyšky zhovievavosti. Z hrdla sa mu vydral zvuk, ktorý mohol byť zavrčaním aj vzlykom. Vrhol pohľad na svoju matku. Ja som ju chytil za ruku.

„Prečo ste  to spravili? My sme vám nič neurobili... kto je tu zabijak?" Teraz už Edwardov tón bol vyslovene nahnevaný, nenávistný. Cítil som sa takisto.

„Je našou povinnosťou chrániť ľudí. Takých ako vy zabíjame, aby sme zabránili vvraždám a strátam životov. Neospravedlňuje vás, že nezabíjate ľudí. Na našom území nemáte čo robiť." Aj hlas muža-vlka znel nenávistne. Z jeho očí sa vytratila dôvera. Iskierka ľútosti sa mihla v očiach vlkov, no okamžite zmizla. Zaujali bojové postoje. Muž sa premenil na vlka. Ja som sa postavil k svojej rodine a prehovoril som. 

„Zadržte. Nemáte dô... dôvod nás zabíjať. Kvôli vám sme prišli o osobu, ktrá bola lepšia ako mnoho iných ľudí. O osobu s tak čistým srdcom, že ste nemali právo ju zavraždiť. Tým, že nás zabijete, budete mať na krku štvornásobnú vraždu. Nie len zabitie iných vrahov. My ľudí chránime, a vy tiež. Ak nás zabijete, nebudete si viac môcť hovoriť ochrancovia životov." Moje slová nás nemohli zachrániť, to som vedel. Prišiel som o ženu, ktorá si zaslúžila život. Moje deti si ho zaslúžia takisto, ale ja nie. Ja som im predurčil, že sa  stanú monštrami. Zomriem rád, ale ich chcem zachrániť. Vlci zmiernili svoje postoje. Potom sa však vrhli vpred a ja som nesihol nič urobiť. Díval som sa na to, ako som prichádzal o svoju rodinu. Potom ma privalilo mohutné vlčie telo. Zavrel som oči. Bol som si istý, že zomriem. Prežil som život, ktorý som si nezaslúžil. Toto je daň...

Stále som počul. Stále som cítil zem pod sebou, stále som cítil bodavú bolesť vo svojom srdci. Takto vyzerá smrť? Otvoril som oči. Znovu som ich zavrel. To nemôže byť pravda.. Postavil som sa a znovu som sa zrútil na zem. Vzlykal som, moje srdce sužovala mohutná bolesť... Prosím, nech to nie je pravda. Díval som sa na moje deti a moju ženu. Triasol som sa nad ich telami. Prvý raz za svoj druhý život mi bola zima. Ľahol som si k nim a objímal som ich...

Spomienka odoznela. Neviem, či som tam vtedy preležal deň, týždeň či mesiac. Vrátil som sa s mojou rodinou do nášho domu a pochoval som ich. Naposledy som pobozkal svoju ženu, pohladil svoje deti. Teraz sedím na kameni a dívam sa na ich hroby. Je to už týždeň, a ja som sa odtiaľto nepohol. Bolesť neodznievala, stupňovala sa. A miešala sa s nenávisťou. Nenávisťou k tvorom, ktorý si vraveli ľudia, k tvorom, ktoré si vraveli záchrancovia ľudí. K tvorom, ktoré zabili moju rodinu.

„Milujem ťa," pošepol som k hrobu svojej ženy. Posledné slová, ktoré som vo svojom živote počul, boli ozvenou tých mojich. A potom len ticho...

Autor: Melanie99 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ticho smrti: