Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Stretli sme sa na svadbe

17.04.2012 (21:00) • riminii • FanFiction jednodílné • komentováno 32× • zobrazeno 4537×

Stretli sme sa na svadbe

Angela Weberová

a

Ben Cheney

Spolu s ich rodinou vás s radosťou pozívajú na oslavu svadby, ktorá sa bude konať v sobotu, dňa

21. 5. 2009

v miestnom kostole Forks o

16.00

Tak predsa len, pomyslela som si s jemným úsmevom a znova som si prečítala zlatý text na drahom papieri. Nedokázala som tomu uveriť, moja najlepšia priateľka zo strednej, ktorú som nevidela niekoľko rokov, sa vydáva. Uf!

A už o pár dní!

Vrátiť sa späť do daždivého mesta Forks, zo slnečného Phoenixu, bolo omnoho ťažšie ako som predpokladala. Už na malom letisku v Seattli ma privítala zamračená obloha, cez ktorú nepresahovalo slnečné svetlo. Stromy navôkol boli rovnako zarastené machom, možno aj o čosi viac.

Keď som všade okolo videla zelenú, obklopili ma hordy spomienok na toto malé mesto, v ktorom doteraz žije môj otec. Privítal ma s otvorenou náručou a so srdečným úsmevom, ktorý som tak dlho nevidela.

„Vyrástla si,“ zamrmlal začudovane Charlie a zvedavo si ma prezrel.

„Ty si omladol,“ zaklamala som a znova som ho jemne objala. Tmavé kučeravé vlasy mu za ten čas kde-tu popretkávala strieborná niť, ktorú mal aj na hustých fúzoch. Bez nich by som ho vôbec nespoznala. Okolo očí sa mu vytvoril vejár vrások, keď sa na mojej poznámke zasmial.

„Poď dnu, už som na teba čakal,“ navrhol a do rúk vzal moju malú cestovnú tašku.

Nepohla som sa a chvíľu som pozorovala, ako kráča dovnútra bieleho domu. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela sa na môj starý domov. Biela omietka na ňom sa kde tu odlúpla a zošedivela. Na streche sa tvoril zelený mach ako kedysi a na drevených oknách viseli staré, šedé záclony.

„Mama ťa pozdravuje,“ začala som, keď som sa poobzerala po svojej izbe. Nezmenila sa.

Iba na poličkách bola tenká vrstva prachu a steny boli o čosi bledšie. K oknu som sa zámerne nepozrela, ešte som si nechcela privolávať bolestivé myšlienky. Nie teraz.

„Ako sa jej darí?“

„Je šťastná.“ Prikývol s náznakom úsmevu a nervózne si prezrel moju izbu. Zatúžila som posadiť sa na svoju starú posteľ. Bola na nej položená fialová deka, ktorú mi kedysi daroval. Pričuchla som si k nej, aj keď musela byť plná prachu. No prekvapilo ma, keď som zacítila vôňu aviváže a charakteristickú sladkú arómu tohto domu. Akosi ma to dojalo, s vďačnosťou som sa pozrela na svojho zostarnutého otca.

„Už som to tu dlho neupratoval. Prepáč.“
„To je v poriadku. Máš na starosti aj iné veci, ako údržbu mojej izby,“ chlácholila som ho. Na chvíľu nastalo ticho, ale nebolo to to trápne ticho, ktoré sa medzi nami kedysi vyskytlo. Charlie sa opäť nervózne pomrvil, kým ja som si prezerala svoju izbu.

„Tak sa vybaľ, ja urobím niečo na večeru.“ Zasmiala som sa a prudko som sa postavila z postele.

„Nechaj, nech ti navarím. Budem rada... A konečne sa normálne naješ!“ zasmiala som sa.
„Nebolo to až tak hrozné,“ obraňoval sa Charlie a jemne vypúlil spodnú peru. Vlepila som mu krátku pusu na zarastené líce a utekala som do kuchyne.

„Chýbala si mi tu, Bella!“ skríkol na mňa nakoniec a mne od dojatia vybehli slzy.

Ležala som vo svojej malej posteli a pozerala sa do dreveného stropu. Pred tým, ako som išla spať, som z neho vymietla všetky pavučiny.

Pamätám sa, kedy som tu spala naposledy. Bolo to päť rokov dozadu, keď som sa rozhodla, že takto viac nedokážem žiť. Nedokázala som bývať v tomto malom daždivom meste, kde mi ho všetko pripomínalo. A takmer som nedokázala ležať v tejto posteli, v ktorej kedysi ležal aj on.

Povzdychla som si a hlavu som natočila nabok, aby som sa pozrela na staré, zamknuté okno. Už nastal ten čas.

Odrazu ma prepadla stará túžba. Tá, na ktorú som sa snažila zabudnúť. Chcela som, aby sa za tým oknom zjavil on. No za sklom bola len tmavá krajina a les, ktorý svietil v mesačnom svetle. Vrcholky stromov sa strašidelne hompáľali v silnom vetre, hustý dážď s klopkaním dopadal na strechu.

Na ten zvuk sa nikdy nedalo zabudnúť, aj keď som ho nepočula tak dlho. Vo Phoenixe pršalo tak päťkrát za rok. A vždy, keď pršalo, spomenula som si na Forks. A aj napriek tomu, že som sa naň snažila nemyslieť, vždy som sa usmiala. A s rovnakým úsmevom som zaspávala.

Je krásne byť opäť doma.

„Dúfam, že máš ten oblek čistý!“ upozornila som ešte pred odchodom Charlieho a podala som mu krémovú kravatu. Zohla som sa, aby som si obula čierne topánky na nízkom opätku - nikdy som neverila svojej koordinácii, a tak som nemohla riskovať trápny pád uprostred toľkých ľudí. To by som neprežila.

Vystrela som sa, aby som si upravila krátke čierne šaty, priliehajúce na moju postavu. Môj pohľad upútal Charlie, ktorý mi takmer vybil dych. Čierne sako sa mu náramne hodilo, zdalo sa mi, akoby omladol o pár rokov. Ako mi povedal, sako mal ešte zo svadby s mojou mamou, a tak mal kravatu na dnešnú módu trochu širokú. Bolo zaujímavé, že sa doň aj po toľkých rokoch zmestil. Ale muži sú muži...

„Rád už by som šiel na tvoju svadbu,“ zašomral, keď sme nastupovali do čierneho ojazdeného auta, ktoré si kúpil pred tromi rokmi. Prekvapene som sa napla a po pár sekundách som sa veselo zachechtala.

„Čo prosím?“

„Neviem. Asi na mňa začína doliehať tá svadobná nálada,“ obraňoval sa a zahanbene sklopil zrak. Auto trochu hlasno zapriadlo, keď ho naštartoval, z výfuku vyletel kúdol sivastého dymu.

Charlie cestou do kostola potichu mrmlal nadávky, keď nervózne trúbil, aby išli autá pred nami rýchlejšie.

„Ale, ale, pán policajt!“ smiala som sa mu.

Zaparkoval vedľa čierneho nablýskaného auta, jeho lesk mi v slnečnom svetle svietil do očí a oslepoval ma.

Nervózne som vystúpila a napravila si vyhrnuté šaty. Dlhé gaštanové vlasy som si prehrabla prstami a nasledovala som Charlieho, kráčajúceho vo vyleštených lakovkách do kostola.

„Bella!“ zvýskol známy hlas. Jessica sa rútila priamo oproti mne, kvetované šaty jej viali vo vetre. Všimla som si, že hnedé vlasy mala o niečo kratšie. Zmenila sa, dospela, bolo to na nej vidieť. Ako asi vyzerá Angela, Mike alebo Ben?

„Ahoj, Jess,“ odpovedala som nadšene.

„Bože, tak dlho som ťa nevidela!“ trilkovala veselo. „Mike sa zblázni, keď ťa uvidí! Chýbala si nám! Panebože, aká si krásna!“ drkotala a ja som len zahanbene sklápala začervenanú tvár.

Dojato som pozorovala ako Angela, vyššia o hlavu od Bena, stála oproti nemu a hovorila mu svoje áno. Jessica vedľa mňa plakala, potichu smrkala do vreckovky a prstom si zotierala rozmazaný make-up.

Angela vyzerala stále rovnako, vlasy mala havranie čierne, postavu mala stále chudú, len na očiach mala iný rám okuliarov.

Biele šaty jej padali ako čistý sneh na zem, odrazu mi napadlo, akoby som v nich vyzerala ja. Stála som na jej mieste a pozerala som do karamelových očí. Medené vlasy by mu padali do čela a na perách by sa mu pohrával ten šibalský úsmev, ktorý som milovala.

Rozplakala som sa, nie kvôli svadbe ako Jessica, ale kvôli vlastným myšlienkam. Našťastie môj plač nebol na tomto mieste tak nápadný.

Pár sekúnd som zmätene pozerala navôkol, keď som si všimla, že všetci stoja a nadšene tlieskajú novomanželskému páru. Nakoniec som sa pomaly postavila a s úsmevom som tlieskala spolu s nimi, aj keď som sa cítila mizerne.

Schyľovalo sa k večeru, na obzore bol súmrak a farbil zelenú krajinu na oranžovo. Ben a Angela práve tancovali svoj prvý novomanželský tanec, postupne sa k nim pridávali ostatný. Všimla som si, ako na mňa Charlie ukradomky pozerá z diaľky. Snažila som sa potlačiť smiech, keď som videla, ako ku mne nesmelo kráča a očami ma prosí o tanec.

„Buď zhovievavý,“ upozornila som ho s úsmevom.

„Neboj, budeme stáť len tu a hompáľať sa do strán. Viac zo seba nedostanem.“
„Ďakujem.“

Stáli sme takmer na mieste, kým sa okolo nás preháňali tí lepší tanečníci. Pozorovala som ich a čudovala sa, ako to dokážu.

„Páči sa ti tu?“ spýtala som sa svojho otca a hlavou sa mu oprela o plece. Voňal kolínskou a vodou po holení. Tá aróma mi ho vždy pripomenula.

„Celkom to ujde.“
„Ale radšej by si bol na rybách,“ zasmiala som sa. Opatrne mykol plecami a snažil sa ma pootočiť. Odrazu som medzi ľuďmi zazrela čierne, neposedné vlasy, ako sa vo víre tancujúcich na sekundu zjavili a potom opäť zmizli. Prekvapene som zastala.

„Stalo sa niečo?“

„Nie nič,“ vydýchla som a pohľadom som neustále hypnotizovala to isté miesto, kým nás Charlie znova rozhýbal.

„Gratulujem, Angela!“ zvýskla som nadšene, až teraz som mala naozajstnú možnosť prezrieť si ju. Na tvári sa jej hrala červeň, v čiernych vlasoch mala zapnutý biely závoj a oči mala namaľované jednoduchou riasenkou.

„Ďakujem, Bella,“ odpovedala dojato a pevne ma stisla. „Som rada, že si prišla. Myslela som, že sa tu neukážeš po tom, čo...“ zašepkala a nakoniec stíchla.

„Nenechala by som si to predsa ujsť!“ odpovedala som, snažila som sa zahnať slzy, ktoré sa mi tlačili na krajíčky očí. Možno by som ich mohla hodiť na to, že sú to slzy radosti.

„Tak sa zabav, Bell,“ povedala ešte rýchlo, kým mi ju Jessica nevytlačila z objatia.

Na opätkoch som opatrne kráčala až ku švédskym stolom, postavených na zelenej tráve pred mestskou halou. Ku večeru sa mala oslava presunúť pod strechu.

Vzala som si pohár šampanského, pripraveného na bielom obruse, a pomaly som si odchlipla. Nikdy som nepila alkohol, no... dnes som sa cítila dospelá, čo som aj bola. Dnes sa Angela vydala a má toľko rokov ako ja. Možno som už naozaj dospelá.

Odrazu som precitla. Čo asi robí on? Kým ja starnem, on je stále rovnako starý... a rovnako krásny. Do očí sa mi nakoniec natlačili tie zradné slzy. Pocítila som zlosť, prečo mi to spravil?

Plný pohár šampanského som vypila na jeden dúšok. Bublinky ma poškriabali v hrdle, no bolesť z poznania mi otupila všetky zmysli.

„Bella! Bella!“ kričala na mňa Jessica z diaľky. Všimla som si, ako sa ku mne naliehavo prediera pomedzi telá tancujúcich, v očiach jej plápolalo vzrušenie. Do ruky som si vzala ďalší pohár bieleho šampanského a usrkla si z neho.

„Neuveríš... neuveríš, čo som práve...“ lapala po dychu. Ruku s načerveno nalakovanými nechtami si priložila na hruď, ktorá sa jej divoko zdvíhala.

„Práve som videla Edwarda! Tam... presne tam!“ zvýskla a prstom ukázala na druhý koniec zaplneného parketu. Cítila som, ako sa mi srdce prudko rozbúchalo, oblial ma pot a zatočila sa mi hlava. Jessica si ma nevšímala a rozprávala ďalej. „Vôbec sa nezmenil! A je tu aj jeho sestra. Alice!“

„Nie je mi akosi dobre,“ zašepkala som. Jess odrazu vypúlila oči, keď si ma všimla a rýchlo mi prisunula najbližšiu stoličku.

„Prepáč. Ja... nevedela som, že ťa to tak dostane...“

„To je v poriadku,“ upokojovala som ju. „Len mi zostalo mdlo. Už ma to prechádza.“ Cítila som, ako sa mi krv znova hrnie do líc a do bledých pier. Svet znova naberal ostré tvary.

„Podaj mi, prosím, ďalšie šampanské,“ zašomrala som. Pohár, ktorý som pred tým držala v ruke mi vypadol, padol do mäkkej trávy a všetko šampanské sa vylialo. Jess zdvihla prázdny pohár zo zeme, položila ho na stôl a podala mi ďalší.

„Ďakujem.“ Šampanské som opäť vypila na jeden dúšok, prekvapivo som nezacítila pálenie v krku, akosi som necítila ani to, že čosi pijem, držím, dýcham...

Ak neklame a Edward je tu, skončila som.

„Bella, si opitá!“ zašepkala nervózne Jess a poobzerala sa navôkol. Už sa stmievalo, krajinu osvetlilo umelé svetlo. A za ten čas som stihla vypiť asi tucet pohárikov šampanského.

„Vôbec nič mi nie je!“ zavrčala som podráždene. „Len som mala veľa bubliniek.“

„Mala by si si sadnúť.“
„Nechcem sedieť.“
„Nikdy si predsa nepila. Už ti radšej nedám ani jeden poh...“

„Kde je Charlie?“ zašomrala som a jej poznámky som si vôbec nevšímala. Pohľadom som začala prečesávať okolie, keď som odrazu medzi tancujúcimi videla Charlieho, ako opatrne tancuje s Jessicinou mamou. Odrazu sa okolo nich opäť prehnal vír krátkych čiernych vlasov a zmizol v dave. Zaklipkala som viečkami. To sa mi musí iba zdať.

„Poď, Bella, pôjdeme dovnútra.“

„Angela ma poprosila, či by som nedoniesol...“ Anjelský hlas zmĺkol, vo vzduchu som takmer cítila prekvapenie, ktoré ho zastihlo. Jessica prekvapene zhíkla a pozrela sa priamo na Edwarda. Musela som sa pridržať steny, aby som neodpadla. V sekunde sa mi podlomili nohy.

„Asi, asi by som mala ísť.“ Jessica sa rýchlosťou vetra stratila za dverami a nechala nás dvoch osamote. Edward ma pozoroval karamelovými očami, tými, ktoré som si dokonale pamätala. No moje predstavy mi ho neukázali v takej dokonalosti, ako som ho videla teraz.

„Bella,“ vydýchol.

„Edwa...“ Nedopovedala som, odrazu sa mi vybil dych, keď som opäť začula jeho anjelsky hlas. Z očí sa mi spustil potok rieky, všimla som si, ako Edward nerozhodne stojí pár krokov odo mňa. Chcela som odstúpiť preč, to sa mi musí iba zdať!

Pohol sa, urobil nesmelý krok ku mne. Tackavo som ustúpila, alkohol v krvi mi ešte viac zničil koordináciu a ja som vrazila do steny za sebou.

„Čo... čo tu... robíš?“ vydýchla som.

„Jessica ma pozvala na svadbu. Vlastne, pridala aj list, v ktorom ma doslova prosila, aby som prišiel.“

„Ako ťa našla?“ Ostrými, bielymi zubami si zahryzol do pery a urobil ďalší krok ku mne.

„Nepribližuj sa!“ zvýskla som. Okamžite stuhol, tak ako to vie iba on a v karamelových očiach sa mu zjavil smútok. Mňa tým už neoblbne!

„Edward, prosím ťa, vyhýbaj sa mi. Viem, že to dokážeš. Robil si to celých päť rokov. Prosím, dnes sa mi vyhýbaj,“ začala som skleslo a vybehla som von k ostatných.

„Bella, nie!“ začula som ešte za sebou.

Všimla som si Angelinu zachmúrenú tvár, ako ma pozoruje. Pohľadom potom preskočila za mňa, vedela som, že tam musí stáť on.

Utekala som preč od všetkých, ukrývala som sa pred žiarou svetla. Vybehla som na cestu a utekala som čo najďalej preč. Po pár sekundách som našla starú lavičku ukrytú v malom parku neďaleko cesty. Vlhkosť dreva mi nevadila, posadila som sa na ňu a nechala som svoje šaty zmáčať slanými slzami, ktoré mi stekali po tvári.

Cítila som sa ako Pandora, ktorá vyplakala celé jazero sĺz. Nemala som k tomu ďaleko.

O pár minút neskôr sa na ceste ozvalo klopkanie opätkov, ich zvuk sa približoval, až kým som v diaľke nezazrela dve postavy.

Angela za sebou viedla Edwarda, na tvári mala nepreniknuteľný výraz.

„Prosím, pohovorte si,“ povedala a s tými slovami aj odišla. Edward chvíľu neisto postával predo mnou.

„Ako môže jedna malá žienka manipulovať s upírom?“ spýtala som sa ho a sama pre seba som sa zachechtala. Čiernou topánkou som zamyslene kopala do kamienkov pod lavičkou, snažila som sa nemyslieť na to, že je pri mne. Nehlučne sa posadil tesne vedľa mňa, cítila som, ako z jeho tela sála chlad. Kedysi som naň bola zvyknutá, no teraz som sa neubránila zachveniu.

„Vedel som, že ma privedie za tebou,“ odpovedal jednoducho. „Bella, prosím...“

„Prečo si ma opustil?“ vyhŕkla som. „Nedal si mi žiadne vysvetlenie. Nič...“
„Bál som sa.“

Hystericky som sa zachechtala a do očí sa mi natlačili ďalšie slzy. „Čoho sa môžeš už len ty báť?!“

„Že by som ťa už nedokázal opustiť.“

„To mi vysvetli.“ Zhlboka sa nadýchol, zrazu z neho začali slová naliehavo plynúť.

„Ak by som zostal s tebou dlhšie, naveky by si musela byť so mnou. Nedokázal by som ťa už nechať a žiť si svoj vlastný život. Bol by som sebecký... a tebe som musel dať šancu na normálny život!“

„Keď som ti vravela milujem ťa navždy, chcela som presne to, čo aj ty! Čo na tom si nechápal?! Týmto si ma len zničil!“

„Nemohol som.“

„Nechcela som život bez teba!“

Edward sa zrazu prisunul bližšie, svojou silou ma donútil zdvihnúť bradu k nemu a dlhým prstom mi zotrel slzy z líc. Chvíľu sme sa na seba takto mlčky pozerali, Edward sa tvárou priblížil tesne ku mne a zhlboka nasal moju vôňu. Na tvári sa mu zjavil uvoľnený, spokojný výraz. Chýbala si mi, naznačil perami.

V diaľke sa ozval šuchot a nakoniec sa v tme zjavili biele dlhé šaty.

„Už ste si to vydiskutovali?“ spýtala sa Angela nežne.

„Neznášam ho!“ zachechtala som sa zničene. Cítila som, ako Edward obmotal svoju dlhú ruku okolo môjho pása a pritiahol si ma k boku. Neodtiahla som sa.

„Prisadneš si?“ spýtala som sa jej, s povzdychom sa zasmiala.

„V tých šatách je veľmi zložité sadnúť si. A nesmiem ich zašpiniť,“ vysvetlila.

Edward si so mnou preplietol prsty, zdalo sa mi to tak prirodzené, akoby to robil vždy, bez toho, že sa ma päť rokov vôbec nedotkol. Angela si to všimla a víťazne sa usmiala.

„Vedela som, že ťa bude chcieť. Nikdy nepochopím dôvod, prečo ťa opustil...“ Pri jej slovách zvraštil Edward tvár a mňa zabolelo v hrudi. „Ale v živote som nevidela toľkú lásku, ako sa na teba pozeral. Priznám sa, ani u Bena. Vy proste patríte k sebe! Pozrite sa na seba!“

Hlavu som mala stále sklonenú k zemi a nechávala som, nech mi slzy padajú na kamennú dlažbu podo mnou.

„Bella, tak sa na neho pozri!“

Neochotne som zdvihla zrak. Tesne pri mne sa zjavila Edwardova tvár, karamelové oči mu vynikali v tme, chladný, sladký dych mi otupoval myseľ. Ako vždy. Nikdy, nikdy sa nezmenil.

„Prečo si to urobila, Angela?“ spýtala som sa jej slabým hláskom. Radostne sa usmiala, okolo čiernych očí sa jej vytvorili veselé vrásky.

„Edward mi raz prejavil láskavosť, keď ešte na strednej popohnal Bena, aby ma pozval na ples. Nebiť jeho, nie sme dnes tu. A tak... tak som mu chcela oplatiť tú istú láskavosť.“

„To nie je možné...“ vydýchla som.

Edward sa usmial.

„Prepáč mi to, Bella. Všetko, čo som ti spôsobil.“ Neodpovedala som, roztrasenou rukou som mu zašla do hebkých, medených vlasov a čelom som sa mu oprela o sánku.

Chladnými pažami ma opatrne objal okolo pása a pritiahol si ma k ľadovej hrudi.

A tak opatrne ma každú noc ukladal do našej postele.

Autor: riminii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Stretli sme sa na svadbe: