Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Pomôžem ti, Cullen

04.03.2012 (15:00) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 27× • zobrazeno 3445×

Pomôžem ti, Cullen

Ohromene som sledovala vlasy neoblomného chalana predo mnou. Vyzeral, že sa nudí, no niekoho tak precízneho by som asi nikde inde nenašla. Už dlhší čas si všímam, ako sa správa. Pero má vždy položené rovno po svojej pravej ruke, aby ho mohol stále použiť pri písaní. Jeho písmo je úhľadné a jeho oči sledujú iba papier a učiteľa pred sebou. Sem-tam ho zaujme výhľad z okna, či dvere od triedy. Ihneď, ako sa ozve zvonenie, vyskočí z lavice - samozrejme, že s vecami uloženými v taške - a vybehne von z triedy.

Tentoraz to tiež nebolo inak. Pozbierala som si svoje veci a odišla z triedy. Nemala som náladu na žiadne naťahovanie, a tak som dúfala, že Mike na mňa nečaká pred učebňou. Nebol tam. Zvláštne, asi nie je v škole. Od rána som ho totiž nestretla. Veľmi zvláštne.

Ako som tak rozjímala, nevedomky som si opravila  tašku na pleci a zapozerala sa von oknom. Nevenovala som pozornosť okoliu a sústredila sa na stromy, ktoré som míňala cez okennú tabuľu. Dnes som vážne nemala náladu skoro na nič a chcela som byť už doma. Vtedy do mňa niekto prudko narazil a zvalil na zem.

Veľmi prudký pád, jednu chvíľu som stála, a potom som cítila ako ležím na zemi. Moju pozornosť upútal strop. Očervenela som. Kto si to dnes, do pekla, zo mňa uťahuje?

„Nevidíš, že tadiaľ idem?“ vykríkla som a snažila som sa postaviť. Až keď som zodvihla hlavu, uvidela som vinníka. Bol to Cullen. Ten, ktorý nepokukuje po nikom. Ten, ktorého sa pokúšala zbaliť snáď každá baba na škole a ten, ktorý je nedostupný. Mne je to však jedno.

Trpiteľsky na mňa pozrel. „Ja tu nie som ten, ktorý nedáva pozor na cestu,“ vyštekol. To už sa zbiehala okolo nás celá škola. Žiaci prechádzali okolo a zastavovali sa. Asi im neprekážalo, že o pár minút zvoní.

Mal v rukách knihy a skenoval ma žltými očami. Niekedy mi vážne pripadal ako narušený...

„Si trápny,“ odsekla som. Moja povaha sa musela predrať na povrch. Hoci som to povedala potichu, on to, samozrejme, počuť musel.

„Nemôžeš sa jednoducho postaviť a odísť do triedy? Daj mi pokoj, nemám na teba čas,“ povedal a predral sa cez všetkých, aby mohol odísť.

Do tváre sa mi nahrnula červeň a postavila som sa. Vzala som si tašku a obzrela sa po všetkých, ktorí tu zvedavo skúmali to, čo sa práve stalo.

„Zmiznite! Nikdy ste nevideli človeka, ktorý spadol?“ vyštekla som smerom k nim a vošla do triedy. Toto je fakt o moje nervy. Človek tu nemá ani trochu súkromia. Vedela som, že sa v tento deň niečo pokazí. Na tieto dohady mám naozaj intuíciu.

Keď už všetci sedeli na miestach, do triedy napochodoval učiteľ. Pozbieral domáce úlohy a začal s výkladom k danej látke. Mala som čas na premýšľanie. Netrpezlivo som sledovala malé kvapky, ktoré stekali po okne a rukou si podopierala hlavu. Z nejakého dôvodu ma znervózňovala jedna malá kvapka, ktorá nie a nie stiecť dole. Stále ju zastavila nejaká iná. Opatrne som zakrútila hlavou a radšej začala sledovať zošit. Automaticky som opisovala poznámky z tabule. Nechcela som totiž myslieť na Cullena...

Po zvonení som vystrelila z triedy rovno k autu. Bola posledná hodina, a to znamenalo, že môžem odísť domov. S úsmevom som odzdravila každému, kto ma na parkovisku pozdravil a vhodila tašku na vedľajšie sedadlo. Rozopla som si bundu a chcela sadnúť na miesto vodiča, no zastavila ma nejaká ruka. Do sekundy som bola otočená k dotyčnému.

Predo mnou stál Cullen. Už druhýkrát! Prekvapene som nadvihla obočie. Mala som pocit, že jeho čudným očiam neujde nič. Teda, neboli čudné, boli skôr žltohnedej farby... Myslím, že ma jednoducho opantával pohľadom. Pohľad som mu oplácala, neviem prečo, ale bolo to naozaj akčné. Stáli sme oproti sebe a pozerali sa jeden na druhého, avšak s tým rozdielom, že jeho ruka spočívala na mojej. Naozaj šokujúce, no nevedela som sa ani pohnúť. Až keď uhol pohľadom, zakrútila som hlavou a mohla racionálne uvažovať.

„Čo to...“ začala som rozpačito. Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Do dnes ma predsa stále ignoroval. Samozrejme, že ja som sa tomu nevyhla, no ja som iný prípad. Je jasné, že som naňho sem-tam zazrela, no nie vždy. Aspoň nie tak, aby  to videl.

„Chcem sa ospravedlniť.“ Spadla mi sánka. Asi som zabudla, ako sa zatvárajú ústa. Zúžila som oči.

„Čo to na mňa skúšaš?“ opýtala som sa. Ak by som mohla, posadila by som ho pod lampu a urobila normálny výsluch, ale to mám asi z tých Charlieho rád.

„Za to, že som ťa zvalil na zem. Nebolo to odo mňa pekné a tiež som nepovedal nič. Chcem to odčiniť.“ Fajn, Bella, dýchaj.

„Ako to myslíš? Odčiniť?“

„Pozývam ťa na večeru. Dnes,“ povedal a pokrčil plecami. Mykla som rukou, a tak ma pustil. Chvíľu som sa naňho iba pozerala, to nemyslí vážne.

„Tak dobre, v čom je háčik?“ opýtala som sa. Keby som aspoň vedela, aké má krstné meno... Škoda, že ho všetci volajú iba Cullen. „Pochybujem, že vieš, ako sa volám,“ vyštekla som. Hoci som na tom bola rovnako.

„Bella,“ oslovil ma a kládol dôraz na jednotlivé písmená, „prečo si myslíš, že je v tom háčik?“

„No...“

„Chcem byť iba milý a pozvať ťa na večeru,“ odvetil.

„Ale prečo práve mňa?“

„Ech... Ja...“

„Tak to vyklop,“ povedala som a očami zišla smerom k zemi. Vedela som, že v tom bude niečo iné, on by ma na večeru len tak nepozval, na to je až príliš nevšímavý.

„Musíš sa zahrať, že spolu chodíme,“ odvetil zahanbene. Tuším, že niekde spoza stromov som začula smiech... Naozaj. Asi som paranoidná. Odo dnes neparkujem pri lesnej časti.

Uvedomila som si, čo mi Edward povedal a strnula som.

„Čo chceš? Zbláznil si sa? Na žarty nemám náladu. Prečo by som to, do pekla, mala robiť? O čo ti ide?“ skríkla som. Obzrela som sa, viac ľudí nám začalo dávať najavo svoju pozornosť.

„Upokoj sa. Poď,“ povedal a vtiahol ma do auta. Posadil sa k mojej taške a zatvoril na nás dvere. Určite nás sledoval už každý. Pozerala som na volant ako teľa. Dokonca som sa bála...

„Potrebujem tvoju pomoc,“ začal, „máme istých rodinných priateľov. A je jedno dievča... Ona sa ma neustále pokúša zbaliť a ver mi – je to nepríjemné a hlavne preto, že ja o to nestojím. Sestra mi poradila, aby som požiadal teba. Prídu k nám a ja potrebujem, aby ma videla s inou. Aby si myslela, že som zadaný. Neviem, ako dlho sa zdrží, no potrebujem tvoju pomoc,“ vysvetlil. Ozelenela som.

„Prečo žiadaš práve mňa?“

„Pretože ty mi pripadáš, ako skvelý adept na túto situáciu. Tvoja arogantnosť mi pomôže.“

„Nie, nič také robiť nebudem,“ odsekla som a pevne zvierala volant. Začala som premýšľať, aké by to asi bolo... Ale nie, nikdy by sme spolu nechodili, potrebuje len pomoc.

„Prosím, Bella. Nemám nikoho, kto by mi mohol pomôcť, nikto iní by to nepochopil. Zaplatím ti,“ povedal náhlivo.

Hodila som po ňom sarkastický pohľad. „A čo budem musieť ešte urobiť, ak hodláš zaplatiť mi za to?“ sykla som. Toto nie je možné, čo si o mne myslí?

„Prepáč, zle som to vysvetlil. Nemyslel som to tak, že by si musela...“

„Tak. A dosť! Vypadni z môjho auta,“ povedala som a strčila doňho. Ani to s ním nepohlo. Naďalej na mňa hľadel. Nechápem, ako do mňa môže vraziť, a potom odo mňa očakávať takú hlúposť.

„To sa mám pred celou tvojou rodinou hrať na to, že sme do seba zamilovaní? Oslovovať ťa milo a správať sa ako tvoja blažená a milá priateľka? A potom mi dáš peniaze?“ Keď som to povedala nahlas, znelo to vzrušujúco. Ale čo to trepem. Nevyšlo by to.

„Ech... Áno. A sľubujem, že ťa potom nechám na pokoji.“

„Vypadni z môjho auta.“ Nemohla som ho osloviť menom, keďže som ho zabudla.

„Vďaka za pomoc,“ sykol a vystúpil. Kútikom oka som ho sledovala. Prehrabol si vlasy a vybral sa k autu. Naštartovala som a zmizla.

Celú cestu som nad tým premýšľala. Nechápala som, prečo si vybral práve mňa a nie nejakú blondínu...  Na škole ich je veľa. Nechápala som, prečo to robí a prečo to tomu dievčaťu nepovie do očí. Celé to bolo príliš komické. Aké vtipné. Možno si zo mňa iba strieľal.

Zaparkovala som a po prvýkrát sa pozrela na náš dom. Z kuchyne šiel tmavý dym, ktorý stúpal hore k sivej oblohe. Ježiši Kriste.

„Charlie!“ skríkla som. Čo to do pekla urobil? Alebo – kto to urobil, ak nie on? A čo vlastne urobil?

Rozbehla som sa do domu. Celá kuchyňa bola zadymená. Dýchalo sa dosť ťažko, a tak som sa rozkašľala. Rukávom som si pridržala ústa. Až teraz som si všimla Charlieho. Stál vedľa mňa a sledoval kuchyňu. Bol pokojný, sledoval to s kamennou tvárou.

„Oci, zbláznil si sa? Rob niečo!“ kričala som a začala pobehovať po dome ako divá.

„No, asi som nemal dnes variť,“ povedal a začal vytáčať hasičov. Bol v šoku. Nebolo možné, aby policajt, ktorého dom horí, stál a nečinne sledoval svoju dymiacu kuchyňu. Buď sa zbláznil alebo ma chce zabiť. Oboje je však veľmi nepravdepodobné.

„Ty si varil? To je milé, ale teraz by sme sa asi mali postarať o to, kde budeme bývať,“ sykla som a utiekla von z domu. Charlie ma nasledoval a horlivo vysvetľoval situáciu do telefónu. Na to, že je výbušný, bol veľmi pokojný. Určite mu preplo. Človek nemá chvíľu pokoja.

Prechádzala som sa sem-tam, až dovtedy, kým neprišli hasiči. Keď som uvidela tú červenú dodávku, očervenela som podľa tej istej farby. Vystúpilo z nej niekoľko mužov a vybralo sa zahasiť ten plameň, ktorý ani nebolo vidieť kvôli dymu. Snažila som sa upokojiť a nevybuchnúť. Načo by mi to aj bolo, no nie? Dostal by to iba Charlie.

Chvíľu sme sledovali pobehujúcich ľudí v uniformách a do smiechu nám nebolo. Charlie sa tváril zahanbene.

„Do pekla, toto som asi pokašľal, čo?“ opýtal sa zrazu.

„Toto si nepokašľal trochu, Charlie, ale úplne,“ povedala som. Ani neviem, čo to vlastne spravil.

„Chytila sa mi utierka,“ povedal. „A tak trochu to všetko zbĺklo.“

Začala som sa smiať. Hystericky. Už mi z toho všetkého prišlo na smiech. Po chvíli k nám prišiel jeden z tých chlapov.

„Dobrý deň. Uhasili sme ten plameň, ale zostali vám tam škody. Odporúčal by som, aby v hornej izbe nebýval nikto, pretože sa hocikedy môže prepadnúť do kuchyne. Taktiež by som vám poradil veľmi nevariť a dať kuchyňu do poriadku. Aj obývačka utrpela nejaké škody a zničil sa vám gauč, takže...“

„My to chápeme,“ štekla som smerom k tomu mužovi.

„Jasné, slečna. Pane, podpíšte mi toto...“

Začali sa s Charliem na niečom dohadovať a riešili sumu. Bolo mi to jedno. Vzdialila som sa od nich a začala sa smiať. Dnes to Charlie vážne zakopal. Teraz sa to tu bude obnovovať a Charlie bude stále naštvaný, bude dlho v práci a ja sa budem musieť starať a všetkých tých mužov, ktorí tadiaľ prejdú...

Alebo nie. Nemusím tu zostať. Ešte stále môžem prijať Cullenovu ponuku. Zaplatil by mi a ja by som mohla dať peniaze Charliemu. Možno  mám brať tento ťah ako znamenie. Za skúšku predsa nič nedám. Cullen si všetko zaplatí a ja s ním budem vo všetkej počestnosti. Aspoň sa trochu zabavím a zistím, prečo sú Cullenovci takí, akí sú.

Vošla som do domu, rovno za Charliem. Kuchyňa bola celá zdemolovaná. Nechcela som ani vidieť svoju izbu.

„Oci, chcela by som sa ťa niečo opýtať. Môžem, iba pár dní, prespať u kamarátky?“ opýtala som sa milo. „Veď vieš, iba dovtedy, pokiaľ nám neopravia kuchyňu a izbu. Bude mi tam dobre, ty budeš mať viac miesta a menej starostí, samozrejme, že sa každý deň stretneme. Buď prídem za tebou do práce, alebo sem.“

„U ktorej kamarátky?“ opýtal sa nedôverčivo. No jasné, policajt.

„Jessica. Poznáš ju predsa, je u nás stále,“ povedala som. Teoreticky neklamem... Zavolám jej, aby ma kryla.

„Tak dobre, ale každý deň si tu. A budem ti volať. Ja sa zatiaľ o všetko postarám, aj tak bolo treba zreštaurovať tento dom.“

„Ďakujem. Idem si hore po niektoré veci,“ povedala som a dala mu pusu.

Vyšla som hore. Všetko bolo od dymu, vzala som si tašku cez plece a nahádzala tam všetky potrebné veci. Oblečenie, zubnú kefku, kozmetiku...

Do piatich minút som bola dole. Ešte raz som sa pozdravila Charliemu a vošla do auta. Vyšla som na cestu a vytočila Jessicu.

„Ahoj, Bella,“ zamrmlala. Asi práve písala esej. Ďakovala som Bohu, že som ju urobila už včera.

„Ahoj, Jess. Potrebujem tvoju pomoc.“

„O čo ide?“ opýtala sa vecne. Ona v týchto veciach vie chodiť.

„No, na pár dní odchádzam ku Cullenovcom, vieš, jedna z nich potrebuje s niečím pomôcť a vybrala si mňa,“ zaklamala som. Nemusí vedieť detaily.

„Ktorá? Rosalie, či Alice?“

„Alice.“

„Aha,“ odvetila Jessica. „Tak tá je schopná rozprávať sa s hocikým, takže to chápem. Ideš jej pomôcť?“

„Áno, ešte neviem v čom, asi nejaké stretnutie alebo tak. Niečo, čo majú s rodinou.“

„Dobre a mňa potrebuješ na...“

„Na to, aby si ma kryla pred Charliem, on o tom nevie. Vieš, sú tam aj chalani, a tak... Nechcela som, aby robil zbytočné problémy. Ak ti zavolá alebo niečo, povedz mu, že som u teba. Prosím,“ povedala som.

Zasmiala sa. Odľahlo mi, je jasné, že to pochopila. „Dobre. Ale Bella, musíš mi všetko porozprávať. Už sa nemôžem dočkať.“

„Jasné, ešte mi povedz, ako sa volá ten s brondzovou hlavou.“

„Edward,“ povedala Jessica. „Edward,“ nezabudni.

„Fajn, ešte mi povedz, kde býva,“ povedala som. Ja hlúpa, vybrala som sa tam iba tak, z ničoho nič.

„Jess, viem, že je to za mestom. Ale z toho večierku pred tým si nič nepamätám a navyše, Cullenovci sa tam vôbec nevyskytovali, hoci to bolo v ich dome.“

„Veľká vila za mestom. To neminieš. Máš pravdu, skoro vôbec tam neboli.“

„Tak dobre, drž mi palce. Stretneme sa v škole. Ahoj.“

Mobil som vložila späť do vrecka. Sledovala som cestu a snažila sa nájsť ich dom. Až keď som ho uvidela, uvedomila som si, čo robím. Prišla som iba tak, a pritom som ho dnes odmietla. Možno si zo mňa iba strieľal a nič také odo mňa nechcel. A ja som prišla s tým, že mu pomôžem s týmto hlúpym žartom.

Bolo neskoro. Moje auto stálo na ich pozemku a ja som mala výhľad na obrovský dom bielej farby. Toto je môj koniec. Držala som volant a znova naštartovala. Vtedy z domu vybehol Edward. Ten si teda naozaj vie vybrať spôsob. Otvoril dvere tam, kde som sedela a vytiahol ma z auta.

„Ty si prišla! Prišla si mi pomôcť!“ skríkol a vybral moju tašku.

„Ja som...“

„Zmenila si názor? Mohol som ťa vyzdvihnúť po škole,“ mrmlal a oprel sa o auto. „Ako to, že si zmenila názor?“

„No... Ja... Veď... Pre istotu. Kedykoľvek môžem potrebovať pomoc ja, a tak sa takéto služby robia. Preto, aby mal človek známosti a mohol si byť istý, že ak sa odhodlá urobiť hocijakú hlúposť  -napríklad vydať sa a nemal by svedka, tak sa mu hodí taký človek, ktorý by povedal, že pomôže vo všetkom, pretože ja som pomohla jemu, a tak...“ mrmlala som. Riadne som to skrášlila. To mám za to, že najprv konám, a potom premýšľam. Usmiala som sa.

„Som rád. Ani nevieš, aký som bol zúfalý. Som ochotný platiť všetko, čo si zažiadaš a všetko, čo potrebuješ. Na konci ti, samozrejme, zaplatím za službu.“ Nevedela som, že sa budem mať ako v paláci.

„Tak fajn.“

„Mala by si vedieť, že budeš musieť podstúpiť pár premien na tvojom vzhľade,“ ozvalo sa za mnou. Otočila som sa. Predo mnou stála jedna z Edwardových sestier, hádam, že ona je Alice. Presne, ako povedala Jessica.

„Samozrejme, že sa o všetko postarám a ty budeš iba materiál,“ povedala a usmiala sa.

„To prežijem,“ odvetila som. Pri tejto osobe nik nemohol byť neveselí. Bola rodená optimistka. Veľmi nákazlivé. A bola aj pekne oblečená. Jej módne trendy išli vždy s dobou.

„Je mi ľúto, čo tvoj otec urobil s kuchyňou,“ povedala Alice a zadržiavala smiech. Zaškerila som sa. To už o tom vedia všetci? No, úžasné!

„Mimochodom - som Alice,“ povedala a natiahla ku mne ruku. Potriasla som ňou, hoci ju mala ako kocky ľadu. Venovala mi úsmev a objala ma okolo pliec. Edward stál a nemo nás pozoroval.

„No, na čo pozeráš? Buď rád, že Bella prišla a rozhodla sa, že ti pomôže. Za tvoje dnešné správanie k nej si to ani nezaslúžiš. Však, Bella?“ opýtala sa ma a – stále v objatí – ma viedla k domu. Edward sa zahanbene vybral za nami a skenoval svoje topánky. Museli byť veľmi zaujímavé.

Keď sme vošli do domu, Alice si ma náhle otočila k sebe. Donútila ma, aby som sa na ňu pozrela a horlivo spustila; „Bella, naši sú preč. Carlisle s Esmé a naši súrodenci sa vrátia o chvíľu. Oni o ničom nevedia. Nevedia o tom, že budeš hrať Edwardovu priateľku, ani nič o vašom pláne. O tom všetkom viem iba ja a Edward, takže svoju rolu budeš musieť začať hrať skôr. Už vtedy, ako prídu. Mali by prísť ešte sami. Samozrejme, že ti pomôžem s úpravou, a potom sa budete správať, ako by ste k sebe patrili.“ Poslednú vetu smerovala k obom. Fúha, vyzeralo to zložitejšie, než to naozaj bolo. Mala som trému. Začínala som ľutovať, že som sa na to vôbec dala...

•••

Po dlhom líčení a upravovaní a po dohadovaní o tom, ktorá farba tieňov ladí s mojim očami – samozrejme, že nie so mnou, ale s Edwardom – ma Alice pripravila. Správala sa ako profesionálka a bola úplne úžasná. Veľmi milá a priateľská. Mala som pocit, že sme najlepšie kamarátky odjakživa. Táto stránka tejto situácie nebola, až taká zlá. Určite sa s Alice budem kamarátiť aj naďalej. Jasne mi dávala najavo, že im veľmi pomáham.

„Ani nevieš, ako si nám to uľahčila. Ja som ťa Edwardovi navrhla, pretože som vedela, že budeš jediná, ktorá nám pomôže. Ďakujem ti, Bella. Som rada, že si sa rozhodla pomôcť mu. Ani si nevieš predstaviť, aké je to potrebné, tí ľudia by to inak nepochopili. Tanya by to skúšala dovtedy, dokiaľ by Edward nevybuchol a nedal tomu rázny koniec. Ona je z inej rodiny, než sme my... Mohli by nám urobiť veľké problémy, ani si to nevieš predstaviť. Carlisle s Esmé sú v tom, že to vyriešia, no s Edwardom sme sa chceli poistiť tebou, pretože ak zistí, že je zadaný, už ho nechá na pokoji,“ povedala a vzdychla nad svojím dlhým monológom. Ostala som ako socha. Sedela som v otáčacom kresle a počúvala jej problémy. Som rada, že moja rýchla voľba bude aspoň na niečo dobrá.

„Dobre, Alice. Neboj sa, budem Edwarda milovať tak, akoby bol môj najlepší a najkrajší priateľ,“ povedala som a zarazila sa. Do pekla, Bella! Odkedy je zo mňa taká romantička? Nie, ja nemyslím na jeho vlasy! Ani na oči! Nie je vôbec pekný! Zakrútila som hlavou...

„Výborne,“ zašepkala Alice a otočila ma k zrkadlu.

„Páni! Alice, ty si kúzelníčka!“ skríkla som. Bola som úplne iná.

Vytvorila krásne husté a dlhé mihalnice, zvýraznené oči, namaľované dymovým štýlom hnedej farby. A úplne inú farbu pleti. Aj s perami sa pohrala, boli... viac príťažlivé? Viac do červena. Oblečením ma úplne dostala. Samozrejme, že som ho videla skôr, keď som si ho obliekala no s líčením a doplnkami to bolo úplne iné.

Boli to čierne šaty, ktoré siahali po stehná, s úzkym červeným opaskom. Boli priliehavé s krátkym rukávom. Mala som aj červené lodičky. Vyzeralo to, akoby sa na mňa pripravila už dávnejšie! Vlasy mi nechala splývať voľne na chrbte. Iba ma začesala. Ešte nikdy mi nikto nevenoval toľko pozornosti. Bola veľmi šikovná.

„Vyzeráš excelentne, Bella.“ Pri dverách sa zjavil Edward. V nohaviciach a košeli. Bol oblečený mierne formálne. Tak ako aj ja. Ale vyzeral božsky.

„Všetko je pripravené,“ ozvala sa Alice.

„Myslíte, že to vyjde? Veď s tebou žijú, Edward. Určite vedia, či niekoho máš alebo nie,“ povedala som. Začínala som sa báť.

„To nič, Bella. Ver mi, u Edwarda by to zvláštne ani nebolo. Zvykli sme si na prekvapenia,“ povedala Alice a venovala Edwardovi pohľad. Bolo to smiešne, o chvíľu sa začnú podpichovať.

„Fajn, poďme dole,“ zamrmlal Edward a podržal mi dvere. Vyšla som prvá a Alice sa držala pri mne.

Hneď, ako sme zišli dole, pred dverami sme začuli hlasy.

„Sme doma, deti! Neuhádnete, koho sme stretli pri našom dome,“ povedala , myslím, že Edwardova mama.

Otvorili dvere a vošlo ich sem trocha viac, než som očakávala. S doktorom Cullenom som už mala tú česť vtedy, keď som nechcela nohu do sadry. Pani Cullenová bola asi tá, ktorá sa s ním držala za ruku. Ju som ešte nestretla. No, a potom tu boli dva staršie páry. Asi v rovnakom veku ako Edwardov otec a mama. Taktiež tu bola blondína z našej školy – Rosalie, s Edwardovým bratom Emmettom. Už tu chýbal iba ten s krátkymi vlasmi, ktorý sa všade potuluje s Alice. Najväčším prekvapením bolo tri dievčatá. Asi v mojom veku. Jedna hnedovlasá a obe blondíny. Nevedela som, čo sú zač, ale cítila som sa malá ako mravček. Všimla som si tú s vrkočom. Ako pokukovala po Edwardovi. Vzbĺkla vo mne lavína! Vyzerá to tak, že hrám dobre. Viem presvedčiť aj samú seba.

Moje úvahy trvali iba niekoľko sekúnd. Zatiaľ, čo oni pozerali na nás, my sme pozerali na nich. Musela som sa červenať, pretože si ma každý premeriaval od hlavy, až po päty. Bola to ako minúta ticha.

„Edward, Alice?“ opýtal sa doktor Cullen. Asi chcel vysvetlenie, ale ja sama som ho nevedela. Slova sa ujal Edward a tým mi dal jasne najavo, že sa mám zapojiť.

„Mama, otec, dúfam, že sa nehneváte, chcel som vám dnes prestaviť svoju priateľku. Toto je Bella,“ povedal a chytil ma za pás. „Už dlho spolu chodíme, a tak som myslel, že či by tu so mnou nemohla zostať pár dní.“

„Dobre. To je dobre. Vravíš, že sa volá Bella?“ opýtala sa Edwardova mama a natiahla ku mne ruku.

Podišla som bližšie a vložila ruku do jej dlane. „Som Isabella Swanová, ale volajte ma Bella. Dúfam, že vás moja prítomnosť nebude obťažovať. Veľmi rada by som zostala s Edwardom. Niečo ako nácvik do budúcnosti,“ povedala som a usmiala sa. Bola som strašne nervózna a začal sa mi triasť hlas, tak som radšej pristúpila k Edwardovi a objala ho okolo pasu.

„Výborne. Bella, toto je naša... blízka rodina. Emmetta a Rose už určite poznáš. Predstavujem ti Eleazara, Carmen, Irinu, Tanyu a Kate,“ ujal sa slova doktor. Rukou ukazoval na jednotlivých členov tejto bandy. Vyžívala som sa v pohľade Tanyi. S radosťou som jej opätovala pohľad, ktorý naznačoval šľahajúce blesky a sebavedomie. Aj keď som bola v mysli maličká ako myška.

„Rada vás spoznávam,“ povedala som. Edward ma stisol pevnejšie.

„Carlisle, musíš Bellu spoznať. Je to úžasná kamarátka,“ ozvala sa Alice.

„Edward, nevedela som, že niekoho máš,“ vložila sa do rozhovoru Carmen.

„Nikto o tom nevedel,“ povedal Edward.

„Edward, nikdy si ju nespomenul,“ zašepkala, myslím, že Irina.

„Hmmm...“

Zrazu ma Edward chytil za pás a pred všetkými ma normálne pobozkal. Spanikárila som. Nevedela som, čo mám robiť. Prvý pocit bol taký, že ho mám odstrčiť, no zrazu mi to všetko začalo byť jedno a vložila som sa do toho presne ako on.

Pri nás sa ozývali zvláštne zvuky. Alice spustila zvonivý smiech. Mrzelo ma, že nevidím, ako sa tvária ostatní. Pozrela som na nich kútikom oka. Stáli ako sochy. Až na Tanyu, vyzerala, že vybuchne. Ach jaj. Pri Edwardovi sa naozaj nedalo sústrediť na nič iné...

Zrazu ma pustil a odtiahol sa.

„To bolo lepšie ako minule,“ odvetila som a dúfala, že mi Alice dala rúž, ktorý sa nerozmaže. Ešte stále som lapala po dychu a srdce mi búchalo ako o závod.

„Buďte slušní,“ napomenula nás Esmé.

„Edward! Odkedy sa správaš takto!“ skríkla Rosalie. Krútila hlavou zo strany na stranu. Emmettovi to prišlo všetko vtipné. Mne vlastne tiež.

„Mali by ste sa ubytovať, a potom sa stretneme v kuchyni,“ oznámil Carlisle.

„Edward, poď do izby, prosím. Musím s tebou prebrať niečo vážne a tu to naozaj nemôžeme riešiť,“ povedala som a chytila ho za ruku.

Všetci zostali zarazení a sledovali ma s otvorenými ústami. Toto som asi prehnala, pozerám veľmi veľa romantických filmov a z toho mám tieto hlúpe nápady. Bolo neskoro. Vyzeralo to tak, ako to vyzeralo, no mala som byť presvedčivá.

Vyšla som po schodoch s Edwardom po svojom boku. Držali sme sa tesne pri sebe. Obaja sme veľmi dobre vedeli, že sa za nami ešte stále pozerajú, a tak sme sa neodvážili nič povedať. Edwardov výraz však hovoril za všetko. Snažil sa zamaskovať úsmev, ale nedarilo sa mu to. Keď videl, ako sa na neho pozerám, už to nevydržal a usmial sa. Úsmev som mu oplatila.

Vedela som, že s touto rodinou si ešte užijem a vedela som aj to, že ak mu pomôžem, bude to tá najvtipnejšia skúsenosť, akú som ešte nikdy nezažila. A prišla som aj na to, že odteraz už nič nehrám a o Edwarda neprídem. Už ho nepustím nikam. Aspoň už viem, aké to je, ak sa dievča v románe, nechtiac zamiluje do krásneho chlapca. Nechcela som, no možno práve toto je môj osud. On...

Koniec

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Pomôžem ti, Cullen: