Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Obyčajný?! Nepovedala by som

29.08.2010 (09:15) • MatusQaDLS • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1057×

Obyčajný?! Nepovedala by som

3 mesiace dozadu


Znudene som otvorila oči. Zase som nemohla zaspať. Určite kvôli dažďu. Niežeby som ho nemala rada, len neviem prečo, nikdy sa mi nedalo zaspať pri zvuku kvapiek dopadajúcich na parapetu. Asi mi je ľúto, že nemôžem byť von.


Možno si hovoríte, čo je to za blbosť, ale zbožňujem pocit, keď mi po tvári stekajú dažďové kvapky, a slnko mi proste lezie na nervy. Premýšľala som o dnešnom dni. Celý deň pršalo a ja som sa nemohla sústrediť na nič iné. Len tak pre radosť som poobede vybehla na lúku pri našom dome. Tancovala som tam len v tričku na ramienkach, aj keď bola dosť zima, až kým som nebola zmáčaná ako myš. No tak ako vždy, musí sa niečo pokaziť.


Tentoraz to bola pre zmenu škola. Všetko prebiehalo ako vždy, profesorka si odvrávala svoje v primeranej hlasitosti, aby pár ľuďom neprekrikovala zvuk z MP4. Až na pár výnimiek ju nikto nepočúval, tí, ktorí sedeli v zadných laviciach si niečo čarbali po okrajoch zošitov, a nakoniec pár ľudí, ktorí sa hrali s mobilmi.


Samozrejme som tu bola aj ja, s neprítomným pohľadom na oblohu za oknami, až kým mi dobrú náladu nepokazil profesorkin hlas: „Daniela, pokračuj!" Samozrejme som nemala ani tušenie, o čom to celú hodinu hovorila, tak som dostala 5. No musím sa priznať, aj keby som vedela odpovedať, proste som bola úplne mimo z pohľadu tej profesorky.


A keby len jej, ale pozerala na mňa úplne celá trieda, dokonca aj on. Páči sa mi už naozaj dlho, od prvého pohľadu na jeho snehovo bielu pleť, žiarivo lesklé čierne vlasy, a tie oči meniace farbu z čokoládových na čiernu ako uhoľ. A ten krásny úsmev, pri ktorom sa mi doslova podlamujú kolená. A dosť! Musím naňho prestať myslieť. Veď je to len obyčajný chalan. To určite! On môže byť všetko, len nie obyčajný. Dosť bolo snenia! Ah, prepáčte, ale keď raz začnem, neviem prestať.


Späť ku mne. Som Daniela Layla Swan, ale moje prvé meno veľmi často nepoužívam, teda, všetci ma poznajú pod ním, ale okruh mojich najbližších mi hovorí Layla. Moja najlepšia kamarátka je Susan Mason. S ňou trávim väčšinu svojho voľného času, inak som dosť introvertný typ človeka. Mám svoj priestor, do ktorého si pustím len mizivý počet ľudí, bez ktorých si neviem predstaviť život.


Ku šťastiu veľa nepotrebujem, snáď len trošku (veľmi) daždivejšie počasie a samozrejme jeho. Andrew Jacob Black alebo jeho krásne dvojča Aleca. Obaja sú synovia Elizabeth a Petra Blackovcov. Späť do reality. Ešte stále som ležala na posteli.


Snažila som sa zaspať. Sama som bola prekvapená, keď sa mi to po pár minútach podarilo, a mne sa pod viečkami zatiahol závoj snov. Odrazu sa predo mnou objavila lesná cestička, ktorú som už predtým niekde videla, len som si nemohla spomenúť, kde. No, vlastne to nebola lesná cestička, ale doň viedla. Nevidela som jej koniec, iba rozmazaný les a len matne som si uvedomovala, že snívam.


Bežala som po tej cestičke, no nesedela mi rýchlosť. Bol to až príliš rýchly beh na to, ako bežím ja. Kamene okolo mňa sa len mihali. Všimla som si, že svieti slnko. Brrr. Odrazu ma pochytil, asi oprávnený pocit, že ma niekto sleduje, no bála som sa otočiť. Nevedela som, či tomu dokážem utiecť, a slnečné lúče ma rozčuľovali.


Nemohla som sa sústrediť. Snažila som sa utekať ešte rýchlejšie, ak sa to ešte vôbec dalo. Stále som bola viac a viac rozhnevaná, až som mala problém ovládnuť svoje nohy. Odrazu sa okolo mňa vytvorila hustá zlatá para, no aj tak som neprestávala utekať. Tá para sa celá triasla, nie! To som sa triasla ja! Už som to nevydržala, padala som na zem.


Moje kolená nezvládli udržať moje telo. Ešte než som dorazila k zemi, vystrela som ruky dopredu v obrannom geste, aby som zmiernila pád. Ale ako som na ne dopadla, prekvapením som uskočila dozadu. Namiesto svojich rúk som mala obrovské čokoládovo hnedé vlčie laby. Potom som si všimla ďalšiu vec. Dopadla som vyše 7 metrov od miesta, od ktorého som sa odrazila.


Takmer okamžite som si spomenula na svojho prenasledovateľa. Obrátila som sa smerom k nemu. Stál tam obrovský čierny vlk. Môj prvý nápad bol, že odtiaľ utečiem, no moje telo ma nechcelo počúvnuť. Ostala som zarazene stáť na mieste. Ten vlk na mňa vyštekol a hrozivo zavrčal. Neviem, čo ma to napadlo, ale ucítila som svoje podvedomé vlčie inštinkty, ako konajú za mňa.


Z môjho hrdla sa ozval desivý zvuk - zavrčala som! Jeho to zjavne vôbec neprekvapilo, skôr ho to ešte viac nahnevalo. V záblesku sekundy sa na mňa vrhol. Reflexívne som uskočila do druhej strany. Ak bol predtým nahnevaný, tak teraz z neho doslova sálala horúca zlosť. Znovu po mne skočil. Po piatich minútach jeho útokov, kedy som párkrát skončila na lopatkách, som sa začala nielen brániť, ale aj útočiť.


Videla som prekvapenie v jeho čiernych očiach, ktoré mi niekoho pripomínali, keď som labou zasiahla jeho slabinu. Keď som ho po pár minútach rýchlych útokov dokázala dostať k zemi, vyceril na mňa tesáky. Vlastne nie, on sa na mňa usmial. V rýchlosti sa opäť dostal na nohy a odbehol, do teraz už blízkeho lesa. Ostala som stáť ako obarená.


Tak najprv ma naháňa po celej cestičke, potom ma tu ide zabiť, hádam 15 minút mi cvaká zubami pri uchu a nakoniec sa len usmeje akoby nič, a odkráča si do lesa. Znovu som zavrčala a z lesa sa ozval krásny smiech, ktorý by som spoznala aj o polnoci. Moje myšlienky sa potvrdili, keď z lesa vyšiel on. Andy ku mne kráčal s úsmevom na perách a naozaj mal na sebe len krátke rifľové nohavice. Takmer sa mi podlomili kolená pri pohľade naňho.


Spodnú sánku som mala kdesi na labách a oči mi takmer vypadli. Dobehol ku mne a zobudila som sa!!! Teraz, práve v tom najlepšom.

No čo už, bol to len obyčajný sen. Pozrela som sa na hodinky. Bolo pol piatej ráno. No teraz už na spánok môžem rovno zabudnúť.


Jediné, čo som si dokázala teraz všimnúť bolo, že prestalo pršať. Vďaka takému snu sa nemôžem ani sťažovať. Do školy ostala ešte kopa času, a tak som si išla kresliť, ale stále som premýšľala nad významom toho sna...


_________________________________________________________________________


1 týždeň dozadu


Keď ma konečne napadlo pozrieť sa na hodinky, takmer som spadla zo stoličky. Bolo presne 7:12. Za osem minút mi ide autobus. Nemala som nič prichystané. Už necelé 3 mesiace som sa poriadne nevyspala. Takmer každú noc sa mi sníva ten istý sen, aj keď dnes sa niečo zmenilo. Keď ku mne dobehol Andy, nezobudila som sa.


Sen pokračoval. Položil mi svoju bielu ruku na rameno, a povedal: „Nájdi v sebe človeka." Najprv som nechápala, čo vo mne vyvolalo prehnanejšiu reakciu. Znovu som zavrčala. No po chvíli mi jeho slová začali dochádzať. Preto som zavrčala - vlk to urobil za mňa. Skúsila som sa sústrediť na svoju ľudskú časť. Po chvíli som okolo seba znovu uvidela tú zlatú paru, no až potom som sa prebudila...


Vždy vstanem niečo pred pol piatou a už sa mi nedá zaspať, tak si vždy nájdem nejakú zábavku. Dnes som počúvala hudbu a popritom robila projekt na biológiu. Proste sa vždy nudím. Dnes som, ako vidíte, stratila pojem o čase.

Nejakým zázrakom sa mi podarilo do piatich minút všetko stihnúť, a tak som celkom dobre naladená odchádzala z domu. Keď som prišla na zástavku, autobus tam už stál, tak som rýchlo naskočila. Inokedy čakám ešte jednu spolužiačku alebo skôr ona čaká mňa, ale niekedy, tak ako dnes, ju vezú rodičia, tak idem sama.


Keď so mnou nechodí Susan, v autobuse býva nuda. Občas nastúpi niekto známy o dve zastávky ďalej, ale dnes to nebol nikto. Aby mi cesta ubehla rýchlejšie, vytiahla som zo zadného vrecka nohavíc MP4. (Počúvala som pesničky - Sia - My love, Paramore - Ignorance) Po chvíli sa mi ale vybila batéria, tak som ju schovala opäť do zadného vrecka. Zbytok cesty som sa nudila, až kým som neprišla do školy.


Keď som dorazila, šatňa už bola takmer plná. Bol tam aj Andy. (Mimochodom, v poslednej dobe sa na mňa divne pozerá. Minule mi až prebehli zimomriavky pod jeho pohľadom.) Celá som znervóznela a snažila sa rýchlo si dať dole bundičku. Keď sme sa stretli pohľadom, srdce mi začalo tĺcť ako o život. Pobavene sa usmial, akoby to bolo počuť.


Radšej som to nechala tak a snažila sa o útek zo šatne. Najprv som vrazila do Marka, ktorý si neodpustil poznámku, aká som maličká, pritom to on je ten vysoký, a hneď potom ma zarazil krik Susan. Tá si zase neodpustila veľkolepé privítanie po víkende.

„Laylááá," bolo počuť cez celú chodbu a nasledovne sa mi hodila okolo krku. Ale chápala som ju. Boli sme nerozlučné kamarátky. Odzdravila som sa jej a môj útek bol prekazený, keďže som ju čakala. Keď konečne vyliezla von, malo za 10 minút zvoniť, tak sme sa vybrali pred Es (učebňa estetiky), kde sme mali mať dve hodiny výtvarnej.

Sadli sme si na lavičku pred učebňou a rozprávali sa, až kým nezazvonilo na hodinu. Profesorka prišla pár minút po zvonení, a tak sme si boli posadať do triedy. Ako vždy sme sedeli vo štvorici: ja, Susan, Basha a Natali.
„Tak, dnes si dáme niečo na uvoľnenie. Budeme kresliť zvieratá. Čokoľvek vás napadne, nakreslite to. Tak, do toho," dohovorila profesorka a takisto ako my pred chvíľou, si sadla na svoje miesto.

Počas kreslenia sme viedli dlhý rozhovor o našich chalanoch. Uzavreli debatu tvrdením, že o to nikto nestojí. Aj keď všetky tri vedeli, ako sa mi Andy páči, zastávali sa názoru, že je to ešte stále dieťa, aj keď v mojich snoch taký rozhodne nebol.

Nechala som to tak a radšej kreslila. Nevedela som si na papieri predstaviť nič iné ako vlka, tak som to nakoniec vzdala a kreslila. Telo aj pozadie nestálo za veľa, ale hlavu a oči som, podľa mňa, vystihla úplne presne. Až teraz som si uvedomila, ako dobre poznám Andyho.

Toto sú naozaj jeho oči. Je naozaj zvláštne, ako som si ich v tých snoch dokázala presne predstaviť. A nielen jeho, ale celý ten sen mi vlastne v tej chvíli prišiel skôr ako skutočnosť. Malo zvoniť na prvú prestávku a ja som už mala celý obrázok nakreslený.

Teda, nie úplne, ale bála som sa, že to pokazím, tak som to nechala tak. To hlavné som predsa zachytila. Aspoň budem mať celú druhú hodinu voľnú. Kvôli bezpečnosti musíme vždy cez prestávku opustiť triedu, tak som si zbalila svoje veci a znudene čakala, kým zazvoní.

Pozrela som na Andyho. Ten mal zjavne svoj obrázok tiež nakreslený, a tak sa postavil a išiel ho odovzdať profesorke. Tiež som sa postavila. V ruke so svojím vlkom som kráčala k nej. Obaja sme jej položili na stôl svoj papier s obrázkom a chystali sa odísť, no zastavil nás profesorkin hlas.

„Vy dvaja ste sa dohodli, či čo?" povedala a preskakovala pohľadom z Andyho na mňa. Obrátila k nám obidva papiere. Na tom jeho bol takisto vlk, no čo ma prekvapilo bolo, že ten vlk som bola určite ja. Bol to okamih v mojom sne.

Na obidvoch papieroch bol ten istý obraz, no vždy z pohľadu toho druhého. Pozrela som sa naňho. On sa len usmial, potom sa otočil na profesorku a povedal: „Asi obyčajná náhoda." Znovu sa otočil, odkráčal späť k svojmu miestu a sadol si.

Chvíľu som zarazene postávala na mieste, keď ma zobudilo očakávané zazvonenie na prestávku. Susan sa postavila a mierila si to na chodbu. Cestou strhla aj mňa, tak sme si, tak ako pred hodinou, sadli na lavičku. Takmer okamžite spustila.

„To malo byť čo? Čo ste vlastne kreslili? Videla si jeho pohľad?" Po pár ďalších nedočkavých otázkach som ju prestala počúvať. Andy práve vychádzal z triedy. Má mi čo vysvetľovať.

„Za minútku som späť," povedala som smerom, kde mala byť Susan. Utekala som rovno k nemu. Ako som došla k nemu, určite pochopil môj výraz a prikývol.

„Počkaj minútku, to bude asi na dlhšie, zariadim alibi," povedal a utekal za profesorkou. Počúvala som ich rozhovor. Toto má byť to malé dieťa, ako opisovali Susan, Basha a Natali?

„Pani profesorka, ja a Layla už máme svoje obrázky nakreslené. Môžeme ísť za pánom školníkom? Pred vyučovaním sme ho stretli a hovoril, že potrebuje s niečím pomôcť." Profesorka sa naňho podozrievavo pozrela, no po chvíli prikývla.

Keď sa chcel dať na odchod, ešte dodala niečo v tom zmysle, že si máme nechať veci tu a prísť ešte pred koncom hodiny. Potom Andy dobehol ku mne.

„Môžeme ísť." Takto bolo rýchle.

„A kam vlastne?" opýtala som sa. Pozrel na mňa trošku pobavene, asi som vyzerala dosť komicky.

„Najprv počkáme, kým zazvoní a potom sa môžeme ísť prejsť. Zdá sa, že máš pár otázok. A choď ešte aj za Susan, vyzerá, že za chvíľku budeme volať záchranku." Prikývla som. Potom som sa pozrela na Susan. Naozaj vyzerla dosť mimo. Dobehla som za ňou, no jediné, na čo som sa zmohla bolo, že jej všetko vysvetlím neskôr. Akurát zazvonilo.

Ostala som sedieť na lavičke a čakala na Andyho. Keď sa celá chodba vyprázdnila, konečne dobehol on ku mne. Sadol si vedľa mňa. Nedokázala som zo seba nič dostať. Všimol si to, a tak spustil on.

„Tak, možno to bude znieť hlúpo, ale to, čo sa ti snívalo,..." Musela som ho prerušiť.

„Ako o tom vieš?"

„Lebo to isté sa sníva každú noc mne," povedal a pokračoval. „To, čo sa nám snívalo, bola budúcnosť. Mne sa niečo podobné prvýkrát snívalo asi pred rokom, chápeš?" S očakávaním sa na mňa pozrel. Moja racionálna stránka sa ma snažila presvedčiť, že si zo mňa robí srandu a za chvíľku povie: „Mám ťa!" Nič také sa ale nestalo. Všetky moje inštinkty mi, na rozdiel od rozumu, hovorili, že je to pravda a mám mu veriť.

Nevedela som sa rozhodnúť, tak som sa začala presviedčať, že to nie je pravda, bolo by to ľahšie.

„Dvom ľuďom sa nemôžu snívať úplne rovnaké sny a už vôbec nie každú noc, takmer 3 mesiace vkuse. To je nemožné." Pokrútila som nechápavo hlavou. Začal mi protirečiť:

„A čo tie obrázky?" To mal pravdu. Nemohol proste poza mňa prejsť a všimnúť si, čo kreslím. Ani maliar by nevedel nakresliť niečo, čo nikde nevidel a ja som predsa nekreslila seba, ale jeho.

„Ty si vlk?" Ani som nevedela, ako to zo mňa vyletelo. Pozrela som naňho. Úplne nadšene prikývol. Bol ako malé dieťa, čo dostalo na Vianoce svoj prvý bicykel.

„Premenil som sa presne týždeň odo dňa, keď som v sne dokázal ovládnuť svoju vlčiu polovicu," významne sa na mňa zahľadel. Pochopila som. O týždeň sa zo mňa stane vlk.

„Prečo, prečo ja?" To bolo jediné, čo ma napadlo.

„Je to náhodné. Stane sa to tomu, kto má najväčšie predpoklady." Prerušila som ho skôr, ako stihol dopovedať vetu.

„Aké predpoklady?"

„Vlastne iba jeden je ten rozhodujúci - sila mysle. Predurčenie ovládnuť premenu. Nájsť v sebe človeka." Tú istú vetu použil v mojom sne.

„Ako to všetko vieš?" opýtala som sa so záujmom.

„Môj otec, predtým než spoznal mamu, bol tiež vlk. Vzdal sa ho kvôli nej."

„Prečo? Čo je na tom zlé?" Nechápala som ho.

„Akonáhle sa premeníš, psychicky dorastieš po pár dňoch na úroveň dvadsaťpäťročného človeka. Háčik je v tom, že rast sa síce nezrýchli, ale keď naozaj dorastieš na dvadsaťpäť rokov, už nezostarneš, teda pokiaľ sa nevzdáš vlka. Budeš nesmrteľná," dopovedal potichu.

„Mám na výber hneď alebo až po rokoch?" To bolo posledné, čo ma zaujímalo.

„Až po rokoch. O týždeň sa premeníš, aj keby si nechcela. Ale ak by si sa naozaj chcela toho vzdať, nebude to také ľahké. Otec bol vlkom 37 rokov, než sa mu to podarilo navždy ovládnuť." Prestala som dýchať, keď som si to všetko uvedomila. Tak to zhrniem. O týždeň je zo mňa vlk, či chcem, alebo nie a musím sa na to pripraviť.

_______________________________________________________________________

Súčasnosť

„Dnes poobede?" pýtala som sa Andyho v škole na obede. Už týždeň si na obede ku mne sadne a všetko mi vysvetľuje. Je to príjemné.

„Áno. A nezabudni si zobrať náhradné oblečenie." Dohodli sme sa, že ma počká na mojej lúke, ale to oblečenie som nechápala.

„Keď sa premeníš naspäť, tvoje oblečenie sa neobjaví znovu. Nebudeš mať na sebe úplne nič." Významne sa na mňa zahľadel. Úplne nič?

„Tak preto si mal na sebe iba tie krátke nohavice." Prikývol.

­­­­­­­­­­­­­ ............................................................

Utekala som po cestičke, ktorá viedla do lesa. Andy bol po mojom boku. Videla som, ako v behu vyskočil do vzduchu. Vybuchol a vedľa mňa dopadol obrovský čierny vlk. Nahnevalo ma, že mi musí ukazovať premenu, aby som ju zvládla. Vyskočila som do vzduchu, tak ako on pred chvíľou. Za pár sekúnd som pocítila svoje vlčie ja a dopadla som na čokoládovo-hnedé laby...

Autor: MatusQaDLS (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Obyčajný?! Nepovedala by som :