Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nič netrvá večne

01.01.2011 (18:00) • tikina • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2150×

Pohľad nikoho:

Isabella Swanová. Malé, múdre, no neposedné dvanásťročné dievča, žijúce v slnečnej Kalifornii. Medzi rovesníkmi obľúbená, aj keď je skôr samotársky tip. No len si to spočítajme. Koľkokrát dala prednosť internetu pred slnením sa na pláži s kamarátmi? Škoda hovoriť. Ale prečo to tak je? Azda má na to nejaký dôvod? Čo ju drží za počítačom temer celý deň, že zabúda na školu, priateľov, ba aj na rodinu?

Nuž, nech nám sama porozpráva svoj príbeh...

Isabella Swanová:

Sotva zazvonilo, ja už zbalená som stála prvá na prahu dverí, pripravená vyštartovať z triedy hneď, ako nás len učiteľka prepustí. Čakala som na tie dve oslobodzujúce slovíčka, ktoré sa jej sotva počuteľne vydrali z úst.

„Môžete ísť,“ zahlásila a ja som prudkým trhnutím otvorila dvere, až som ich takmer vylomila z pántov. No samozrejme, to sa môže stať len mne, ale čo ma po tom? Rýchlo som zbehla dolu schodmi a mierila k našej šatni, kde som zostala namrzene stáť, nervózne podupkávajúc nohou, čakajúc na našu kľučiarku, ktorej to, samozrejme, zase raz trvalo nehorázne dlho.

„Kde si?“ vyštekla som na ňu nasupene a zlostne pozorovala ako sa trápi s kľúčikom v zámke.

„Daj to sem!“ vyhŕkla som a pod mojím prudkým trhnutím sa zámka podvolila.

„Vďaka,“ pípla len Simone.

Vpálila som do šatne, schmatla si svoje veci a okamžite sa obliekla. Na to som len s tichým pozdravom vypochodovala zo školy.

Doma, ako zvyčajne, nik nebol a tak som patrične spokojná, no zároveň aj nedočkavá, vošla do svojej izby a zapla si počítač. Prihlásila som sa na server a po chvíli nervózneho obhrýzania si spodnej pery na mňa vážne vyskočila biela obálka so správou od neho.

- Ahoj, zlato.

Usmiala som sa. Edward. Bol to perfektný, dokonalý, milý, zlatý a zábavný chlapec, ktorý sa cez internet zaľúbil. Do mňa. Bola na ňom však len jedna jediná chyba a to tá, že on mal sedemnásť, a ja len dvanásť. A vlastne, ani na to by možno nič nebolo, keby si Edward nemyslel, že mám osemnásť.

Nikdy by som však nedovolila, aby k tomu došlo, keby viem, že to dopadne takto. Najskôr som to brala len ako zábavku, čas na odreagovanie sa. Písalo mi veľa ľudí a s každým som sa bavila len tak, o ničom. Jedného dňa mi však napísal Edward. Začalo to nevinne, vlastne ako všetky moje známosti cez internet, no časom som s nimi prestala byť v komunikácii, jednoducho to zhaslo, nemali sme si o čom písať, náš vzťah vychladol, až to zostalo u bežných frázach, ako je „ako sa máš?“ , „čo robíš“ atď. Ale s Edwardom nie, s ním to bolo iné, vždy sme si mali o čom písať, nikdy u nás nepadla jedna z vyššie uvedených fráz a predsa sme o sebe vedeli všetko. Kto sa ako cíti, aký mal dnes deň, čo sa mu prihodilo. Bolo to neskutočné a mne sa to páčilo, až pokiaľ som zistila, že k nemu už necítim len obyčajné kamarátstvo.

A napísala som mu to ja. Prvýkrát. Tie dva prosté slovíčka, ktoré som vtedy mohla brať ako celkom obyčajnú frázu, ako srandu, neuvážené rozmýšľanie dvanásťročného decka, ktorým aj som. No tieto dve slovíčka, odštartovali čosi šialené, bláznivé, krásne ale zároveň aj bolestivé a hrozné. Edward žil v tom, že mám osemnásť rokov. Zlé na tom bolo to, že bol na mňa úplne namotaný, vážne sa do mňa zaľúbil, do niekoho, kto vlastne neexistuje, kto je vymyslený, no preňho dokonalý. Som sebec a nebojím sa to priznať. Viem, že som to nikdy nemala nechať zájsť tak ďaleko a popravde, hanbím sa za to. Ale ja som doňho zaľúbená tiež a jednoducho si nechcem pripustiť, že raz toto všetko skončí.

Je evidentné, že ma Edward nesmie nikdy v živote vidieť, no on na tom, bohužiaľ, trvá. A keď mi to každý deň predhadzuje pred oči s tým, že ma chce spraviť najšťastnejším človekom na Zemi, a že bratia mu to aj tak neveria, že príde za mnou, nemôžem mu jednoducho povedať nie. A taktiež viem, že je to len na mne, pretože k tomu všetkému potrebuje moje telefónne číslo, ktorého sa ja, zatiaľ veľmi vytrvalo, stránim. Viem, že Edward má peňazí dosť a bez problémov by za mnou priletel až z Forks. No aké by bolo jeho prekvapenie, keby tu miesto dokonalej mladej ženy, za akú ma pokladá, našiel nedospelé, malé dievčatko v začínajúcej puberte? Nie, to sa nikdy nemôže stať.

No do tej doby, užijem si aspoň tú chvíľku strávenú s ním, aj keď len cez internet.

 Ahoj, Ed ;*

 Mam skvele spravy, lasko ;))

Pocuvam

Idem za tebou :) :) :)

Čože?! Nie, nie a ešte raz nie! Nemôže prísť za mnou! Predsa... predsa to je nemožné. Nesmie ma vidieť. Čo spravím..? Čo spravím?!

 Ako? Kedy?

Ty sa netesis ;((

Samozrejme, že sa neteším, ale čo mu na to môžem povedať? Nechcem aby bol smutný, ale nemôže prísť predsa za mnou!

Ale ano, lasko, tesim, len... je to necakane. Rozumies, nie? ;) 

Tak teraz vysvetluj, prosim ta

Dobre, tak teda jednoducho. Zohnal som si tvoje cislo, kedze ty si mi ho dat 

nechcela, a prave teraz prelietame nad Washingtonom. U teba som cca za 3 hodiny, 

lasko. Lubim ta ;*

Ach, aj ja teba. Dobre, Ed, tak sa ja idem teda na teba pripravit :). 

Cakam ta o tri hodinky, lasko, lubim ta. Pa ;* (offline)

No fajn. Môj chlapec je na ceste sem. Musím so sebou okamžite niečo spraviť. Že som nízka už vie, ale kto vie, čo povie na môj celkový vzhľad? Musím ísť za mamou a priznať sa jej.

O tri hodiny neskôr, pohľad nikoho:

Bellina mama pracovala ako štylistka a po vypočutí Belly sa rozhodla jej pomôcť. O dve hodiny neskôr z nej už nebola Bella, malé, dvanásťročné dievčatko, ale Isabella, zrelá mladá dáma. Na osemnástku síce nevyzerala, ale kto nevedel, minimálne pätnásť by jej povedal.

No nikto by nepovedal, že Edward Cullen je upír. A naviac upír, ktorý vie čítať myšlienky. Preto si zrejme viete domyslieť, čo sa stalo, keď ho Bella zoznámila s jej mamkou.

Edward, samozrejme, nemohol dať najavo, že vie, kto je Isabella v skutočnosti, avšak, cítil sa neskutočne podvedený, preto svoje pravé pocity ukrýval len veľmi ťažko. Na druhú stranu ho však k Isabelle stále čosi priťahovalo. Nebola to ale opojná vôňa jej krvi, ktorú zacítil v ten moment, ako ju prvýkrát objal. Mal čo robiť, aby jej zubami nenašiel tepnu na krku a hltavo sa k nej neprisal. V ten moment bol však tak šťastný a v nevedomí, že má pri sebe milovanú osobu, že na svoj smäd takmer zabudol. No nebolo to ani tým, že Isabelle nedokázal čítať myšlienky. Jednoducho k nej stále čosi cítil. Ešte stále v ňom zotrvávala predstava dokonalej osoby, ktorou Isabella aj bezprostredne bola, či bude, no bohužiaľ, nie pre neho. Je to predsa ešte len dieťa! Musel ju však opustiť. Aj keď mu to trhalo srdce, jeho druhá strana svojho ja mu hovorila, ako bol hnusne podvedený a oklamaný. Kto vie vôbec, či ho mala Bella aspoň rada? Vlastne, samozrejme, že nemala! Deti predsa nevedia, čo je to láska. Len ako sa z tohto teraz vyvliecť?

V tú chvíľu mu vo vrecku zapípal mobil, oznamujúci príchod správy. Alice, no samozrejme. To si to nemohla vidieť skôr? Na druhú stranu, aspoň už vie, ako sa odbremeniť.

Isabella Swanová:

Keď som ho zbadala, neverila som vlastným očiam. Predo mnou stál boh. Alebo to bol anjel? Vlastne je to jedno. Je celý len a len môj. Nemôžem uveriť tomu, že som si nevypýtala aspoň jeho fotku. Myslím, že to by som mu svoje číslo dala aj sama a oveľa skôr. A on si o mne myslí, že som dokonalá. Vychutnávala som si pocit, keď ma prvýkrát objal. Bol síce chladný a tvrdý ako skala, mne to nevadilo. Ľúbila som ho, to nemôžem popierať.

Avšak, keď som ho zoznámila s mojou mamkou, čosi sa zmenilo. Zrazu bol akýsi strnulý, zakríknutý a v jeho očiach bolo toľko emócií, že som nemala potuchy ako sa teraz cíti. Ale nevidela som v tom nič dobré. Následne mu zapípal telefón a ja som vedela, že je zle. Keď sa vrátil, mal na tvári kamenný výraz, ktorý mi nič neprezrádzal, až kým neprehovoril.

„Prečo si mi to nepovedala?“ spýtal sa hlasom chladným a zároveň aj ostrým ako britva.

„Nevedela som, že to zájde až tak ďaleko,“ priznala som.

„Aspoň už neklam!“ vykríkol. „Dobre si to vedela, keď si mi prvýkrát napísala, že ma ľúbiš!“

„Netušila som, že ty cítiš to isté!“ hájila som sa.

„Mala si to predpokladať. Prečo si to nechala zájsť tak ďaleko, Isabella, prečo?“ Hlas sa mu zlomil.

„Nikdy by som nepovedala, že to môže fungovať cez internet. Ja dobre viem, prečo som ti nedala svoje číslo a prečo som nechcela, aby si prišiel. Skôr či neskôr by si to aj tak somnou ukončil! Však sa na nás pozri! Po tebe ide každá a ja som len obyčajné decko! Nemohla som to ukončiť, viem, som sebec, ale vážne som sa do teba zaľúbila a -“

„Hlúposť!“ skočil mi do reči. „Ako si povedala, si len dieťa, nemôžeš vedieť, čo je to láska!“

„Pri tebe som na to prišla,“ šepla som a po lícach sa mi skotúľali prvé slzy. „A neľutujem jedinú sekundu, čo som bola s tebou, aj keď len cez internet,“ hovorila som zo sklonenou hlavou.

„Za celé roky, čo žijem, som sa zaľúbil len raz a to do teba. Do dieťaťa. Nikdy by som to s tebou neukončil, keby to bolo na mne,“ šepol skrúšene, naposledy ma objal a už ho nebolo.

Bezvládne som klesla na posteľ. Pokazila som čo sa dalo a už to nenapravím. Mala by som sa mu ísť ospravedlniť, ale v ktorom je hoteli? Rozhodla som sa pre najbližší, ktorý bol v jednej tmavej uličke. Pre dievča v mojom veku možno dosť nebezpečné, ale to mi bolo momentálne jedno. Išla som len za jedným. Ospravedlniť sa.

Pohľad nikoho:

Pre Isabellu bola tmavá ulička vážne nebezpečná, naviac, keď okolo prechádzal nomádsky upír. Nezaváhal ani na sekundu a vrhol sa k Isabelle. Zlomyseľnosť upíra však bola obrovská. Hral sa s ňou. Útočil z každej strany bez toho, aby malo dievča poňatie čo na ňu útočí. Avšak keď bol úder taký silný, že dievčina tvrdo narazila do murovaného domu hlavou a začala jej tiecť krv, nomád mal už rovnako dosť a vrhol sa k nej. V tú chvíľu zasiahol Edward. Hravo si z votrelcom poradil a následne opatrne vzal Isabellu do náručia, držiac ju čo najďalej od seba, kvôli vôni jej krvi.

Zaviezol ju do nemocnice, kde následne zavolal jej rodičom. Pri Isabellinej posteli stál vo dne v noci, až na tretí deň sa prebudila z umelého spánku. Keď nad sebou uvidela stáť práve Edwarda, vyľakane sebou trhla. Nevedela však prečo. Jeho tvár jej pripadala známa. No v spojení s ňou videla len ostré zuby, ohromnú rýchlosť a... silu..?

„Bells?“ ozval sa k nej Edward opatrne.

„K-kto ste?“ spýtala sa Isabella hlasom, ktorý u nej doteraz nepoznal. Hlasom, ktorý prelomil všetky ľady, a ktorý nakoniec zlomil aj onoho najmocnejšieho predátora na svete. Hlasom, ktorý bol taký cudzí, nevinný a plný strachu, že mu až stiahlo jeho mŕtve srdce. Hlasom malého, dvanásťročného dievčatka.

Zbohom, Edward.

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nič netrvá večne: