Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Nevieš si predstaviť, ako mi chýbaš

23.05.2011 (16:45) • Bubulienka • FanFiction jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 2186×

"Šťastie je iba sen, bolesť je skutočná..." (Voltaire)

"Starosti z vlastnej vôle najviac bolia..." (Sofokles)

Rozmýšľam nad tým, ako som mohla byť taká hlúpa. Človek si myslí, že je šťastný, že má milujúcu rodinu, priateľov a človeka, ktorého miluje...

Ale ja som nevedela, že ho milujem. Myslela som si, že je to iba neodmysliteľný člen mojej rodiny. Človek, ktorý ma ľúbi viac, ako kohokoľvek iného. Človek, ktorý so mnou vystrájal a pretrpel moje hlúpe a detinské nápady. Človek, ktorý by mi nikdy nepovedal nič zlé, nikdy sa so mnou nepohádal, nikdy ma nerozplakal, nikdy mi slovne neubližoval. On bol človek, o ktorom som vedela, že mu môžem povedať svoje tajomstvá a nikto iný by sa o nich nedozvedel. Jacob. On bol ten, ktorý ma vedel upokojiť, usmerniť a vyriešiť moje problémy.

Pamätám sa na ten deň, keď som zistila, že je pre mňa viac ako najlepší priateľ, akoby to bolo iba včera:

„Aké je to byť pripútaný? Povedz mi o tom úplne všetko,“ opýtala som sa z nenazdajky Jacoba, keď sme ležali v posteli. Uložil ma a chcel odísť, no ja som ho zastavila a povedala mu, že chcem, aby tu dnes v noci zostal a dával na mňa pozor. Samozrejme, súhlasil. On by mi nikdy nepovedal nie.

„Naozaj to chceš vedieť?“ povedal a prikryl nás perinou. Vždy som rozmýšľala nad tým, aké to je – pripútanie sa. Samozrejme, že som o tom veľa počula, no chcela som to vedieť od človeka, ktorý  už je pripútaný. Už iba to samotné slovo – pripútanie sa – je veľmi pekné a vyjadruje lásku toho dotyčného.

„Áno, povedz mi všetko, ako sa cítiš, čo si myslíš, ako to zvládaš a aké je to pre teba.“ Ležali sme v objatí, no mne to akosi nestačilo. Pritúlila som sa k nemu bližšie. Objal ma rukami a ja som bola až príliš spokojná.

„Tak dobre. Ani si to nevieš predstaviť. Ak si k niekomu pripútaná, tak to znamená, že nikto iný okrem nej neexistuje. Keď sa jej prvýkrát pozrieš do očí, na svete ťa nedrží nič. Nič - iba ona. Máš chuť dotknúť sa jej, objať ju a ak náhodou plače, tak ju okamžite utíšiť, pretože ti to trhá srdce. Láska k rodičom, priateľom alebo k hociktorému blízkemu človeku je nič. Nič oproti pripútaniu sa. Čím je ta osoba staršia, tým viac ju miluješ. Nemáš na výber. Ak ju nevidíš hodinu alebo nemáš prehľad, čo práve robí, si úplne na dne. Potrebuješ vedieť, že je v poriadku, že nič nepotrebuje a že nie je ničím ohrozená. Potrebuješ sa jej dotknúť a vycítiť to. Jej smiech potrebuješ ako vodu k životu. Ak sa ťa tá osoba dotkne si šťastím úplne bez seba a máš pocit, že vyletíš do nebies. Pre tú osobu by si bola čím by iba chcela a urobila by si pre ňu všetko, čo jej vidíš na očiach. Ak ju vidíš trpieť, tak máš pocit, že tvoj život sa skončil,“ šepkal potichu do prítmia mojej izby.

Páni. To je neuveriteľné. To slovo – pripútanie sa -, to nádherne vystihuje. A tým som mala pravdu. Začínam si uvedomovať, čo všetko pre mňa urobil. Uvedomila som si, aké musím mať šťastie, že je ku mne niekto pripútaný. Niekto ako Jacob. On je pre mňa určite všetkým.

„A ako ma ľúbiš?“ opýtala som sa a zvedavo čakala najeho odpoveď.

„Ako to, prosím, myslíš?“

„No, v poslednej dobe som čudná. Edward je zo mňa na tabletky a určite si videl, ako na mňa pozerá Jasper. Je to tým, že Edward mi číta myšlienky a Jasper cíti moje emócie. Práve si povedal, že pre mňa môžeš byť všetkým. A ja... Ja... Ja som z teba úplne mimo. Je to vonku! Vieš, keď sa pozriem do tvojich očí, môj tep sa zrýchli o stoosemdesiat stupňov a moje telo na to reaguje okamžite. Dokonca, som si musela rýchlo schovávať ruky za chrbát, aby som nespravila niečo nečakané alebo ťa nejako nevyplašila. Alebo keď si bol bez trička, no... uf!“ hovorila som a strašne sa červenala. Ale ja potrebujem vedieť, čo sú to za pocity. Keď sa mi zdôveril on s pripútaním sa, tak mu o svojich pocitoch poviem aj ja. Mala som pocit, že so mnou nič nie je v poriadku, že som úplne mimo. A že robím zlú vec, keď som naňho myslela ako na...

„Pokračuj,“ povedal a moju hlavu si posunul bližšie k tej svojej. Moje ústa boli tesne pri jeho tvári. Môj srdečný tep sa strašne zrýchlil a začala som prerývanejšie dýchať. Zachichotal sa, no moju tvár nepustil.

„Kde som skončila?“ vydýchla som.

„Bez trička,“ zašepkal a pohladil ma po tvári.

„Aha, takže keď si bol bez toho trička. No niekedy som sa musela ísť schladiť zmrzlinou, pretože... Ty so mnou ale robíš divy. Ani si nevieš predstaviť, aké pocity ma v poslednej dobe prenasledujú.“

Nič nepovedal iba ma rovno pobozkal. Nevedela som, čo robiť. No hneď, ako sa jeho horúce pery dotkli mojich, začala som mu bozk opätovať. Bol to malý bozk a pomalý, ale zato náruživý a plný lásky, ktorú ku mne doteraz cítil. Vedľa nás mohla vybuchnúť bomba a nikto by si to nevšimol. Mohli by sme byť na mínovom poli a bolo by nám to jedno. Cítila som jeho teplý a sladký dych, jeho ruku na mojej tvári a hlavne jeho...

Po tvári mi začali mimovoľne tiecť prúdy sĺz. Máme toľko pekných spomienok! A ja si musím vybrať práve tú najkrajšiu. Tú, ktorú mám najviac uloženú vo svojom srdci. Tá noc...

Po tom bozku som okamžite zaspala a neprenasledoval ma žiadny zlý sen. Bola to nádherná, pokojná a bezsenná noc. V to ráno sme neboli iba najlepší kamaráti. Už sme boli pár. V mojom srdci sa ozvalo veľké prasknutie a vedela som, že ho vždy budem milovať a že som ho vždy milovala.

A oveľa horšie je, že viem, ako veľmi ma ľúbil on. Opakoval mi to snáď tisíckrát. Hovoril mi to stále a pred každým. Z očí mi začali tiecť väčšie potoky sĺz. Začala som strašne plakať. Kvôli plaču som nevidela cez okno, ktoré mi pomohlo v premýšľaní. Sedela som v kresle pri okne  a pozorovala prírodu. Samozrejme, že som sa prírode vôbec nevenovala. Nevedela som ani, čo sa vonku odohráva, pretože pred očami som mala stále jeho.

Slzy sa ešte strojnásobili. Nevidela som vôbec nič iba rozmazané šmuhy mojej izby. Už som to v sebe nemohla dlhšie držať! Predstavila som si jeho tvár, oči a  pery. Vzlyky a slzy sa už nedali udržať. Kolená som si pritiahla bližšie k hrudi a hlavu si chytila do dlaní. Vzlykala som a plakala zároveň. Bola som to jediné, čo narúšalo ticho v našom dome.

„Nessie, už je čas,“ ozval sa zdola povzdych. Ani som sa nenamáhala odpovedať. Väčšinu času trávim s rukami na ušiach, aby som nemusela počúvať, ako ma ľutujú a ako sa snažia vymyslieť niečo, aby som netrpela. Dobre vedia, že to nie je možné. Som na ňom závislá. Odmalička som bola s ním a už mi ho nikto a nikdy nevráti. Ale ja ho potrebujem! Potrebujem ho k životu! Potrebujem ho k tomu, aby som prežívala, aby som bola na tomto svete.

Bola som už oblečená a pripravená. Ani som sa nenamáhala nejako sa upravovať. Aj tak mi to bude na nič. Chcem byť hluchá a slepá, nechcem bez neho žiť! Nechcem rozmýšľať nad tým, čo príde teraz.

Ide tam so mnou celá rodina, aby ma mohla podržať. No ja nechcem myslieť na to, čo teraz príde. Ale keď ja sa musím rozlúčiť. Musím ho vidieť! Hoci je to posledné stretnutie...

Zišla som dole po schodoch. Nevšímala som si nikoho. Nepozerala som sa na nikoho. A už vôbec nie do očí. Išla som a nechávala sa strhávať bolesťou, rezať tým hnusným pocitom bolesti, ktorý ma bodal do každého miesta môjho tela. Bolesť v mojom tele a srdci bola tak ťažká, že si myslím, že normálny človek by to neprežil. Neviem, prečo ešte žijem. Nechápem, prečo si ma bolesť nevzala a ja by som necítila nič.

„Nessie, prosím,“ povedal zúfalo Edward.

„Nechaj ju.“ Aspoň Bella chápe, ako sa asi môžem cítiť.

Znova som vypla vnímanie a nasadla do auta. Hlavu som otočila k okienku a sledovala cestu. Nevšímala som si nikoho a nič. Nevnímala som a necítila. Chcela som byť inde. Chcela som byť s ním. S Jacobom. Nechcela som nič vidieť, nechcela som sa stretnúť s realitou. Iba som sa chcela nechať uniesť s tým, čo mám práve vo svojom srdci. Pretože človek stratí niekoho, koho miluje, a položil by zaň vlastný život...

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Nevieš si predstaviť, ako mi chýbaš :