Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Naveky spolu

21.02.2010 (11:15) • SissaVampire • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 3306×

Naveky spolu

Justin? Justin?  Justin, láska, si tu? Prečo nič nehovoríš? Justin!? Kričali moje myšlienky, kým ja som sa zvíjala v bolestiach a vrieskala na plné hrdlo. Kde je? Kam zmizol môj anjel? Pýtala som sa sama seba a oči som mala stále zatvorené...

Vnímala som len strašnú bolesť. Najviac to bolelo na krku, ale pomaly sa to rozlievalo do celého tela. Justinov jed koloval v mojich žilách ako krv. Cítila som sa, ako keby som horela, poliali ma kyselinou a prešiel po mne autobus. A to všetko naraz. Hovoril mi, že to bude veľmi bolieť, ale myslela som si, že to hovorí len preto, aby ma od toho odradil. Vôbec som si nemyslela, že to môže byť až také strašné. Ale mal pravdu. Bol predsa neomylný, nádherný, a tak dokonalý...

Hovoril mi, že ma miloval... a teraz je preč. Teraz, keď ho najviac potrebujem. Moja posledná spomienka na neho je, ako sme prišli do tejto pivnice starého neobývaného domu a opýtal sa ma, či to naozaj chcem. Bez váhania som povedala áno. Pobozkal ma a varoval, že je to riziko a že premena bude pre mňa strašne bolestivá. Neriešila som to... Verila som mu. Milovala som ho celým svojím srdcom a chcela som s ním ostať navždy.

Posledný krát sme sa pobozkali. Potom sa mi pozrel hlboko do očí a priblížil sa ku môjmu krku. Zavrela som oči a jeho ostré zuby prenikli cez moju pokožku. Na viacerých miestach. Vykríkla som od bolesti a cítila som ako pije moju krv... a nevie s tým prestať. On ma zabije! Moja láska ma zabije! Potom som stratila veľa krvi a upadla som do bezvedomia.

Keď som sa prebrala, premena bola ešte len na začiatku a ja som sa zvíjala v bolestiach a hľadala som ho.  Veľmi som kričala, ale nikto ma nepočul. Na to nebola šanca. Bola som v pivnici starého domu v opustenej časti Londýna. Preto sme prišli sem, aby nás tu nenašli žiadni ľudia.  Každý môj výkrik bol plný bolesti. Upírí jed je to najhoršie, čo môže byť. Je pre mňa strašné predstaviť si, že premena trvá tri dni. Tri dni plné bolesti. To by som neželala nikomu.

Moja myseľ bola zahalená bolesťou, ale zrazu sa mi začali objavovať rôzne spomienky.  Najprv ako som bola ešte malé dievčatko a zvykla som sa počas krásnych slnečných dní hrávať na vidieku na lúke, keď sme ešte bývali na severe Anglicka. Pochádzala som z bohatej rodiny. V mestskej časti sme mali vilu a na vidieku sme vlastnili obrovskú farmu. Chovali sme hlavne kone a ovce. Keďže sme mali ovce, mali sme aj border kólie a iné ovčiarske psy. Od začiatku som bola čierna ovca rodiny. Bolo nás päť súrodencov. Mala som dvoch starších bratov Christophera a Gregoryho, mladšieho brata Alexa a malú sestričku Charlotte. Charlotte bola ešte len malé bábätko.

Kým oni boli poslušní, ja som bola od malička rebelka. Narozdiel od nich som vedela, čo chcem v živote dosiahnuť a nenechala som rodičov, aby mi riadili môj život. Vždy som bola iná. Najčastejšie som jazdila na vidiek, kde som trávila celé dni. Mala som skvelý vzťah k zvieratám- samozrejme, ako jediná z rodiny. Ostatní videli tieto ušľachtilé tvory len ako potravu, strážcov alebo „prostriedky“ na chválenie sa pred inými. No ja som taká nebola. Mala som svoju kobylku Crystal Sky of Wonderland, jednoducho Crystal a border kóliu Sleeping beauty Neverending dream, ale volala som ju Chelsea.

Znamenali pre mňa viac ako niektorí ľudia. Nadovšetko som ich milovala. A verte alebo nie, čím viac som spoznávala ľudí, tým som mala radšej zvieratá. Najväčšie potešenie pre mňa bolo, keď som si vzala Crystal a Chelseu a celý deň sme cválali po lúkach a pasienkoch. Všetky tri sme si to vychutnávali.

Moji rodičia sa pohybovali v spoločnosti typických samoľúbych snobov. Od mojich pätnástich rokov ma brávali so sebou do spoločnosti. Bolo im jedno, že sa mi to nepáčilo, hlavné bolo to, aby sa mohli pochváliť nádhernou dcérou. Áno, pekná som naozaj bola a to veľmi. Aj som si to uvedomovala. Na večierkoch ma všetci chlapi očumovali, ako nejaký tovar na predaj. A presne to som pre nich asi aj bola... Rodičia ma pred inými vychvaľovali do nebies a zoznamovali ma so snobskými synáčikmi bohatých priateľov, ktorí sa na mňa nevedeli vynadívať a najradšej by ma namieste pretiahli.

Skutočných priateľov som nikdy nemala. V škole som bola „tá namyslená bohatá,“ no mne to vtedy nevadilo. Keď som mala pätnásť, zaľúbila som sa do jedného chlapca. Mal dvadsať rokov a pracoval na našej farme. Volal sa Dave. Náš vzťah sme dlho tajili, ale raz, keď sme sa bozkávali, nás prichytil môj mladší brat. Vtedy ešte nevedel, čo vlastne robíme a tak zavolal môjho otca. Otec nás našiel, keď sme ležali v kope slamy a už sme neboli úplne oblečení. Okamžite ho zo mňa strhol, začal po nás kričať a dal mi facku. S Davom sa pobili a nakoniec ho prepustil. My sme sa aj tak stretávali naďalej. Zase raz sme boli prichytení a môj otec povedal dosť! Keďže som bola ešte pod zákonom a nemohli ma za nikoho rýchlo vydať, otec sa rozhodol, že odchádzame. Predali sme vilu, ale farmu sme si našťastie nechali. O to som sa zaslúžila ja... Plačom a prosením...

Rozhodli sme sa, že sa presťahujeme do Londýna. Rodičia kúpili vilu za mestom. Chelsea išla so mnou a kobylku som si brala tiež. Ustajnila som si ju na vidieku u starších ľudí, ktorým som za to slušne platila. Chodila som za ňou tak často, ako to len bolo možné. Môj vzťah so staršími bratmi bol naozaj zlý... O mňa totižto bol záujem, no o nich nie. Rodičia ich nebrávali von tak často ako mňa. Preto na mňa žiarlili. Môj otec bol známy po celom Anglicku a keď sme prišli do Londýna, usporiadali sme v našej vile večierok.

V ten večer bol náš dom plný významných hostí: bankári, politici, starosta a aj iní predstavitelia vlády s rodinami. Samozrejme, bola som stredobodom pozornosti. Tentokrát som sa rozhodla, že sa budem správať tak, ako to vždy chceli moji rodičia. Neviem čo to vtedy do mňa vošlo...

S každým som sa milo bavila, dokonca s niektorými som flirtovala... Niečo som si vypila aby som sa dokázala pri týchto ľuďoch uvoľniť. Po pár pohárikoch sa mi zdali byť niektorí muži pekní, a tak mi ani nevadilo, keď sa ma dotýkali. Pri tanci som viac menej kopírovala pohyby tanečníkov. Nevadilo mi, že ma pri tanci obchytkávali, hladili po chrbte a bokoch. Niečo po pol noci, ma nejaký muž vyviedol von z vily. Oprel ma o stenu a začal ma bozkávať. Bola som opitá a vôbec mi to nevadilo... práve naopak, páčilo sa mi to.

Zrazu sme začuli ako sa rozbilo sklo. To mojej pestúnke vypadli z rúk taniere, keď nás takto uvidela. Okamžite ho zo mňa strhla a mňa odviedla do mojej izby. Padla som do postele a bola som mŕtva.

Ráno, keď som sa zobudila mi bolo otrasne. Bolela ma hlava, brucho, vracala som. Počula som starších bratov ako sa na niečom hádali. Nezaujímalo ma to... Zrazu mi Gregory, druhý najstarší brat, vtrhol do izby a začal mi nadávať. Vynadal mi za včerajšok, vraj som sa správala ako štetka. Nenechala som na seba toľko kydať. Dala som mu facku a vyhodila som ho z izby.

O týždeň sme nastúpili do školy. Išla som na strednú, do druhého ročníka. Už som mala šestnásť. Rozhodla som sa, že sa pokúsim zapadnúť. Bola som ku všetkým milá a oni ma medzi seba prijali. Veľmi si ma obľúbili a stala som sa kráľovnou školy. Chodila som s veľa chalanmi, aj keď len pre zábavu, pretože tu pre mňa nikto nebol dosť dobrý. Mala som skupinu kamarátov, s ktorými sme často   chodili von. Domov som sa vracala nadránom, čo sa vďaka mojej pestúnke dalo realizovať bez toho aby o tom vedeli moji rodičia.

Gregory tiež pil... no sám doma. To by som nikdy nerobila. Ja som musela byť vonku a s kamarátmi. Nikdy by som si nedokázala len tak otvoriť fľašu. Keď to Greg prehnal, robil hlúposti a pokúšal sa mi vlámať do izby. Keď som bola opitá, bola som veľmi povoľná a prítulná...

V druhom polroku sa pár vecí zmenilo. Do tretieho ročníka prišiel nový študent. Áno, bol to Justin. Na prvý pohľad som sa doňho zamilovala. No nie len ja, ale asi všetky dievčatá na škole. Čakala som, že si vyberie mňa, keďže som bola kráľovnou školy. No on nie. Stále ma hypnotizoval svojím nádherným pohľadom, ktorému som nedokázala odolať. Mal nádherné výrazné oči, svetlo hnedé vlasy a skvelú vyšportovanú postavu.

Ja som bola blondínka so zelenými očami a vlnitými vlasmi. Perfektne by sme sa k sebe hodili. Ja som po ňom túžila dňom aj nocou... On si zo mňa akurát robil žarty. Prestala som chodiť von... Bolo mi strašne. Predo mnou flirtoval s inými, len aby som žiarlila.

Nemohla som sa mu nepáčiť, bola som predsa krásna.  Čím ďalej som o tom bola presvedčená menej a menej. No kráľovnou som bola stále. Po dvoch mesiacoch sa všetko zmenilo. Kamarátky ma nahovorili ísť na školský ples. Súhlasila som... Ale to som nevedela, čo ma tam čaká. Dúfala som, že na ples príde aj on, ale nikde som ho nevidela. Hrali slaďák a ja som sedela sama v kúte. Nieže by som nemala s kým tancovať, prišlo za mnou veľa chalanov, ale všetkých som poslala preč. Zrazu ma niekto oslovil...

„Nechceš si zatancovať?“ začula som spoza seba anjelský hlas.

Otočila som sa a stál tam on. Prikývla som a usmiala som sa. Natiahol ku mne ruku a ja som vložila svoju dlaň do jeho. Vtedy mnou prebehli zimomriavky. Aj preto, že to bol on, ale mal strašne studené ruky. Asi mám horúčku, pomyslela som si. Tancovalo sa mi s ním úžasne. Ale aj keď bol so mnou, zdalo sa mi ako keby mi niekedy odvracal pohľady. Všimla som si, že mal tmavšie oči ako minule. Niečo sa mi na ňom zdalo čudné... Bol iný ako ostatní. Od toho večera sme sa spolu normálne bavili a po čase sme spolu začali chodiť. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Pamätám si na náš prvý bozk... Bolo to raz, keď ma odprevádzal zo školy domov. Krásna spomienka...

V Londýne bolo väčšinou zamračené a upršané počasie. Keď bolo slnko, Justin nechodil do školy. Myslela som si, že má alergiu na slnko. Mýlila som sa. Jednu krásnu slnečnú sobotu sme išli s Crystal a Chelseou na vychádzku do lesa. Všetko bolo skvelé. Cválala som na Crystal a Chelsea bežala pri nás. Zrazu som zbadala medveďa. Doslova sme všetky tri skameneli. Medveď sa na nás chvíľu len pozeral, no potom sa rozbehol smerom k nám. Chelsea spustila strašný štekot, ale neutiekla. Crystal sa začala vzpierať tak, že som skoro spadla. Medveď bol už dosť blízko a ja som nevedela čo skôr.

Zakričala som na Chels nech beží, a ja som sa chcela otočiť s Crystal a odcválať preč. Crystal bola vystrašená a zakopla o kmeň stromu. Splašila sa a postavila sa na zadné. Ja som spadla na zem a tvrdo som sa udrela. Medveď sa na mňa chystal práve vrhnúť, keď v tom ho niečo zložilo na zem. Všimla som si len ako niečo popri nás preletelo. Medveď dopadol ťažko na zem a stále vrčal. Vtedy som si všimla čo alebo kto ma zachránil. Justin. Pretrela som si oči, aby som si bola istá či nemám halucinácie. Nemala som. Ale toto nemohla byť pravda. Človek predsa nemôže jednou ranou zraziť veľkého medveďa k zemi.

Odvrátila som sa, aby som ten boj nevidela. Nemohla by som sa pozerať ako moja láska umiera kvôli mne. Zrazu nastalo ticho a ja som si pomaly dávala ruky preč z očí. Justin ku mne pomaly kráčal. Na perách mal... krv. Veľmi som sa zľakla a nebola som schopná slova. Ťažko som dýchala, myslela som si, že odpadnem. Bola som v šoku. Kráčal ku mne a ja som sa nedokázala pohnúť.

„Cloe,“ oslovil ma. „Si v poriadku?“

Mlčala som a vystrašene som naňho pozerala.

„Ja... asi by som ti mal niečo povedať,“ povzdychol si.

Chcela som od neho utiecť preč. Bála som sa ho. Ale niečo ma držalo na mieste.

„Cloe, čo... čo zvláštne si si na mne všimla?“ opýtal sa.

„T-tvoje... oči. Menia farbu,“ vykoktala som.

„Áno, ešte?“

„Si... chladný... a rýchly... a silný.“ Sťažka som preglgla.

Prikývol.

„Videla si ma niekedy niečo jesť?“

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Tuho som zatvorila oči.

„Kto vlastne si?!“ povedala som chladne.

„Cloe, ja,“ začal. „som... upír.“

Čože?! Nie, upíri predsa neexistujú. Alebo áno? Ale potom čo iné by bol? Je krásny, rýchly, silný, neje, nepije... Nie, to nemôže byť pravda. Nie!

„Tebe by som nikdy neublížil.“ Chcel sa ma dotknúť, no ja som sa odtiahla.

„Cloe, musíš mi veriť. Ja... naozaj, tebe nikdy. Ľudskou krvou sa neživím. To by bolo kruté.“

Tak kvôli tomuto som začala premýšľať. Ak naozaj nezabíja ľudí, iba zvieratá... tak to by radšej mohol zabíjať ľudí! Aj keď som už vedela čím je, stále to bol môj Justin, ktorého som milovala. A stále milujem. Dokázala by som kvôli nemu aj zomrieť.

„Verím ti,“ povedala som potichu. Priblížil sa ku mne a ja som ho objala. Rozplakala som sa mu na ramene. Tuhšie ma objal a pobozkal ma do vlasov. Sľúbila som mu, že jeho tajomstvo si nechám pre seba. Oh, ja chodím s upírom, pousmiala som sa, keď bolo všetko fajn. Crystal odbehla do lesa, ale Chelsea ju priviedla naspäť.

Slnko zašlo a tak sme ruka v ruke vyšli z lesa. Potom nadišiel čas rozlúčiť sa. Naposledy sme sa pobozkali. Vysadla som na Crystal a unavené sme prišli domov.

S Justinom sme neskôr začali chodiť von medzi ľudí. Vždycky keď sme boli spolu nám bolo skvelo. Na neoficálnej oslave mojich sedemnástich narodenín som sa tak opila, že som o sebe nevedela. Prvá, oficiálna, bola večer pred tým. V našej vile sa konala veľkolepá oslava, kde boli pozvaní hlavne dôležitý ľudia z Londýna. Druhý večer sme šli oslavovať s kamarátmi von, o čom moji rodičia nevedeli. S alkoholom som to náhodou prehnala. Z večera som si pamätala akurát tak príchod do hostinca a nič viac. 

Ráno som sa zobudila v nejakej cudzej posteli. Ukľudnila som sa, keď som vedľa seba uvidela Justina. Ach bože, mala som totálne okno.

„Dobré ráno, láska,“ povedal mi.

„Mhmm, dobré,“ zívla som si.

„Pamätáš si niečo zo včerajška?“

„Ani nie...“ V tom som si všimla, že som len v spodnom prádle. Zarazila som sa. Čo sme robili?! „Ehm... včera... my sme... uhm... spali sme spolu?“ opýtala som sa.

„Áno, spali... ty v posteli... a ja na gauči,“ zažartoval. Už som vedela že upíry nespia, takže tak.

„Láska, prosím ťa...“

„Nie, nespali sme spolu,“ povedal už vážne.

„Škoda,“ povzdychla som si a prefíkane som sa pousmiala.

„Škoda?“ nadvihol obočie. Potom sme sa na seba vrhli a začali sme sa bozkávať. Vtedy som sa s ním prvýkrát vyspala a skončila som s nejakými modrinami, ale to mi neprekážalo.

Odvtedy boli všetky naše spoločné chvíle prekrásne. Jeden druhého sme nadovšetko milovali. Na škole sme boli ten najlepší párik. Kráľovná školy a najkrajší chalan v škole. Každý nám závidel.

Čím ďalej, tým som doma trávila menej času. Rodičom to vadilo, pretože nemali koho brať na návštevy a posedenia u bohatých priateľov. Ľutujem Charlotte... už vidím čo ju čaká. Veľa krát sme sa pohádali a začali ma podozrievať, že mám priateľa. Nemohla som im povedať, že chodím s Justinom. Čím ďalej tým sa to zhoršovalo a doma to bolo pre mňa na nevydržanie. Rozmýšľala som o úteku z domu, no nakoniec som to neurobila.

Pokúsila som sa tráviť s Justinom menej času, lebo o väčšie problémy som nestála. Bola som z toho smutná a Justin si to hneď všimol. Robil si o mňa veľké starosti, tak som mu vysvetlila situáciu. Pochopil to a povedal, že bude ku mne chodiť v noci. Fajn. Tak aj bolo. Justin chodil ku mne každú noc. No a keďže sme na programe nemali len spanie, v škole som unavene zaspávala. Bolo vtipné, keď ma raz učiteľ budil so slovami:

„Dobré ráno, Šípková Ruženka. Čo pekné sa vám snívalo?“ povedal sladkým hlasom, no potom zvreskol: „Zostávate po škole!!!“

Raz mi Justin navrhol, či by nebolo lepšie keby som ho predstavila rodičom. To by bolo to posledné čo by som urobila. Som si istá, že by mi zakázali stretávať sa s ním. Oni si ma predstavujú po boku niekoho bohatého, s významným postavením. Ale o tom môžu len snívať. Nenechám si nimi riadiť život. Keby som stratila Justina, zabila by som sa.

Tak sme sa naďalej stretávali len po nociach. Dvere som mala radšej vždy zamknuté. Niekedy som sa ráno budila sama, pretože Justin išiel nadránom domov. Pri posteli si zabudol tričko. Neriešila som to a išla som do kúpeľne. Kým som sa sprchovala, do mojej izby vošiel Gregory. Potreboval niečo do školy. No keď uvidel Justinove tričko, zobral si ho. Vtedy ma skoro porazilo. Neostávalo mi nič iné ako modliť sa, aby to neukázal rodičom.

Justinovi som to pre istotu zamlčala. Nechcela som, aby si robil starosti. Chodil ku mne každú noc tak ako doteraz. Raz, keď sme sa milovali, začuli sme zvuk fotoaparátu. Vtedy som si uvedomila, že som nezamkla. Bože ja som krava! Gregory má teraz jasné dôkazy. Do riti! Zahalená len perinou som sa za ním rozbehla. Nohy sa mi zamotávali do okraja periny, čiže som ho nedobehla. Začala som mu búchať na dvere a kričať po ňom. Neotváral, len sa mi vyhrážal, že tie fotky ukáže rodičom. Potom som začula na chodbe kroky, tak som sa radšej pobrala späť do izby. Ľahla som si ku Justinovi a rozplakala som sa. Toto je naozaj koniec. Privinul si ma na svoju hruď a pošepkal mi, že všetko bude dobré.

Ráno som čakala koniec sveta. No nič sa nedialo. Na raňajkách boli ku mne všetci milí. Prekvapilo ma to.

Asi mesiac, dva bolo všetko v poriadku. Jeden večer sme sa hrozne pohádali s Gregorym. Justin u mňa ešte našťastie nebol. Gregory mi vynadal za môj vzťah s Justinom. Bolo to z čistej žiarlivosti. On mal už devätnásť a bol sám... Začal ma urážať a tak som mu jednu vrazila. Vražedne na mňa pozrel a odišiel. Medzitým prišiel Justin. Pobozkali sme sa a ja som mu povedala čo sa práve stalo. Zrazu som začula zdola krik. Justina som ubezpečila, že všetko bude v poriadku a rýchlo som ho poslala preč. Aj keď som vedela čo sa stane, nemohla som dopustiť aby to Justin videl.

Dvere do mojej izby sa rozrazili a v nich bol môj otec a za ním sa slizko usmieval Gregory. Najradšej by som ho v tej chvíli roztrhala. Otec na mňa začal vrieskať:

„Ty kurva! Ja ťa zoznamujem s bohatými mužmi a ty rozťahuješ nohy pred takýmto chudákom?!“ ukázal na fotku.

„A čo?! Milujem ho! Nie je taký ako tí s ktorými ma zoznamuješ! Pre nich som majetok s ktorým by si robili čo chcú! Presne ako ty!“ kričala som po ňom. „A okrem toho vám na mne vôbec nezáleží! Ide vám len o prachy a postavenie! Je vám jedno, s akými úchylmi ma zoznamujete!“

„Tak toto si prehnala!“ zvreskol a vrazil mi facku, po ktorej som stratila rovnováhu.

„Už nikdy sa s ním nestretneš! Počuješ?! Nikdy!“

Pozerala som sa do zeme a do očí sa mi hrnuli slzy. Z nosa mi začala tiecť krv.

„A pozeraj sa na mňa keď s tebou hovorím!!!“ vytiahol ma za tričko aby som sa postavila. Skoro mi ho roztrhol. „Za chvíľu máš osemnásť! V deň tvojich narodenín budeš mať svadbu s tým, koho ti ja vyberiem!“ kričal.

„Nebudem!“ vytrhla som sa z jeho pevného zovretia. „To sa radšej zabijem!“

„Ty štetka! Budeš robiť to čo ti prikážem!“ silno ma potiahol za vlasy.

„Auu!“ vykríkla som.

„Neopováž sa s ním už nikdy viac stretnúť, lebo ho zabijem!“ vyhrážal sa. „Nie si nič, len obyčajná kurva! Keby si nebola taká krásna, dali by sme ťa preč už skôr!“ nakričal na mňa. Ešte raz ma udrel a ja som skončila na zemi. Potom konečne odišiel.

Rozplakala som sa. Chvíľu som ležala na podlahe a plakala som. Potom ma takto našla moja pestúnka. Priniesla mi ľad a vydezinfikovala mi ranu. Aspoň niekomu tu na mne záleží. O pár minút sa v okne zjavil Justin. Pestúnka sa práve vrátila do mojej izby a hneď naňho spustila:

„Ako sa opovážite ešte sa tu ukazovať? Nevidíte, čo ste jej spôsobili?“

Otočila som sa mu chrbtom.

„Cloe? Láska?“ prišiel predo mňa a ja som sa odvrátila.

„Clo? No tak.“

„Som v poriadku. Naozaj,“ zaklamala som.

Dal mi dole ruky spred  tváre a zhrozil sa.

„Preboha, Cloe, to... otec?... Kde je?! Zabijem ho!“ vrčal.

„Justin, nie, prosím.“

„Ach bože, prečo si ma poslala preč? Mohol som ťa ochrániť.“

„Ja... vedela som čo sa stane a práve preto som ťa poslala preč. Nechcela som, aby si to videl...“

„Cloe, ty si tak hlúpučká,“ zavzlykal a pritúlil si ma. „Zajtra so mnou odtiaľto odídeš. Nemôžeš tu zostať.“ Pobozkal ma do vlasov. „No teraz si musíš pospať,“ povedal a spolu sme si ľahli na posteľ. Hlavu som mala na jeho hrudi, čo príjemne chladilo moje rany. Po čase som zaspala.

Moja premena stále prebiehala a ešte ani zďaleka sa nechýlila ku koncu. Moje telo horelo v plameňoch. Nikdy predtým som takto netrpela.

V mysli sa mi vynorili ďalšie spomienky.

Zobudila som sa skoro ráno.

„Dobré ráno, princezná,“ pousmial sa. „Ako ti je?“

„Už lepšie. Len budem potrebovať niečo na zakrytie tých modrín.“

Pousmiala som sa a pobozkala som ho. Bol piatok, ale do školy sme aj tak nešli. Počkala som si, kým všetci odídu z domu, potom som si zbalila veci a s Justinom sme odišli. Zobrali sme si otcov mercedes. Naložili sme veci do auta, Justin si sadol za volant a vyštartovali sme. Bolo mi jedno kam ideme, hlavné bolo že som s ním. Justin zaparkoval pri jednom dome a povedal, že tu budeme dočasne bývať. Bol to dom Justinovho adoptívneho otca Andrewa na vidieku, neďaleko Londýna. Andrew bol upír, ktorý ho premenil a Justin s ním ostal žiť.

Andrew nás milo privítal. Justin mu povedal čo sa vlastne stalo a všetko ostatné o mne. Ja som si išla v ten deň skôr ľahnúť, lebo som bola vyčerpaná. V tú noc sa mi sníval jeden zvláštny sen. Bol tam Justin a ja. Zrazu na nás zasvietilo slnko a Justin začal žiariť. Ale tento krát nie len on. Ja som žiarila tiež. Rýchlo som sa prebudila, aby som to predýchala. Potom som si znovu ľahla a zaspala som.

Ráno som sa zobudila v Justinovom náručí.

„Láska, môžem sa ťa niečo opýtať?“ povedala som nesmelo.

„Na čokoľvek, anjelik.“

„Kedy ma premeníš?“

Justin akoby zamrzol. Týmto som ho dostala. Najprv nesúhlasil, no potom som ho s tým vkuse otravovala a hovorila mu všetky výhody. Veľmi, veľmi som ho o to prosila až nakoniec povedal áno. Rozhodli sme sa oznámiť to Andrewovi.

Andrew nesúhlasil s mojou premenou. Hovoril, že to nie je nevyhnutné a nevidel v tom zmysel. Zrazu pochyboval o mojej láske k Justinovi. Neviem prečo a asi sa to už ani nedozviem. Dlho Justina prehováral, aby ma nepremenil. Raz som si vypočula ich rozhovor a bola som šokovaná. Prečo nám nedoprial aby sme spolu boli šťastní? Čo som komu urobila? Raz mi chcel nahovoriť, že Justin priateľku už má a ja som preňho len taká zábavka. Keď som to povedala Justinovi, veľmi zúril. Rozhodol sa, že odchádzame.

Nejaký čas sme strávili v hoteli v Londýne. Musela som sa maskovať, aby ma ľudia nespoznali. Moja rodina po mne vyhlásila veľké pátranie. Po vonku som nosila hnedú parochňu, okuliare a veľké klobúky, no väčšinu času som aj tak trávila vnútri s láskou môjho života. Von sme vychádzali čím ďalej tým menej. Jedného večera som navrhla Justinovi, že je ten správny čas na premenu. Zase to chcel oddialiť, ale použila som také donucovacie prostriedky, ktorým neodolal.

Potom sme sa vybrali do tejto pivnice, kde práve vrieskam od bolesti.

Bolesť začína ustupovať. Síce len z končekov prstov, ale aj to je niečo. Pomaly sa celá sústredila do môjho srdca. Premena sa pomaly končila. Moje srdce bilo ako o život. Myslela som si, že mi vyletí z hrude. Zrazu sa ozval posledný úder a potom už len ticho. Prudko som otvorila oči.

Mala som vynikajúci zrak, videla som každú časticu vo vzduchu. Rýchlo som sa postavila na nohy. Obzrela som sa okolo seba, a on nikde. Justin, nikde! On tu nie je! Nechal ma tu... Odišiel. Nie. Je koniec. Som síce upírka, ale načo mi to je keď nemám Justina? Celý ten čas ma klamal. Moja láska k nemu sa behom sekundy zmenila na nenávisť. Alebo predsa len nie? Milujem ho, no zároveň nenávidím.

Pamätám si, že mi hovoril niečo o Volturiovcoch. Upírska šľachtická rodina, ktorá „robí poriadky“ medzi upírmi. Tak už viem, kam ísť. Bez neho tu nemám čo robiť. No najprv si musím uhasiť smäd. Bola noc a tak som sa vybrala k jednému z nočných klubov. Bola som taká smädná, že som vysala troch ľudí.

Keď som uvidela svoj odraz, žasla som nad sebou. Som krásna, povedala som si. Nesmierne sa mi páčili moje karmínovo červené oči. Potom som ukradla mapu a vydala som sa smerom do Volterry. Celá cesta po vlastných mi trvala skoro týždeň. Svoje obete som radšej prestala počítať.

Keď som sa dostala pred Volturiovský zámok, bola som celá šťastná. Kto okrem mňa by sa tešil na svoju vlastnú smrť?! Viem, som divná. No bez Justina pre mňa život nemá zmysel... A už vôbec nie život večný...  Rozhodla som sa so životom skoncovať a svoje rozhodnutie už nezmením.

Vošla som do hradu, kde ma privítala čiernovlasá upírka. Predstavila sa mi ako Heidi. Poprosila som ju aby ma zaviedla za vládcami Volterry. Netušila som ako sa volajú.

Vošli sme do veľkej siene, kde boli tri tróny, na ktorých sedeli traja upíri, oblečení v divných šatoch. Ten čo sedel v strede ma prišiel milo privítať.

„Ale, ale koho to tu máme?“ urobil smiešnu grimasu, síce to mal byť úsmev.

„Vitaj u nás, Cloe!“ povedal a pobozkal mi ruku. Čo mu načisto preskakuje? Kvôli tomu sa mi vynorila spomienka na tých mužov, s ktorými ma zoznamovali rodičia. 

„Zabite ma,“ precedila som pomedzi zuby.

„Ach, srdiečko, prečo by sme to robili?“ povedal a začal si ma obzerať.

„Lebo... to tak chcem,“ povedala som.

„No tak,“ zašepkal pri mojom krku. „Povedz nám,“ povedal a obišiel ma.

„To je jedno... proste chcem zomrieť,“ odvrkla som.

„Zlatíčko, ty už predsa mŕtva si,“ pousmial sa ten upír.

Z hrdla mi vyšlo tiché zavrčanie. Čo keby na nich zaútočím? Snáď by ma v sebaobrane zabili, pomyslela som si.

„Hou, hou, kľud kráska. Marcus, Caius, čo si o tom myslíte vy?“ opýtal sa tých dvoch sediacich na trónoch.

„Však jej urob po vôli. Keď to tak veľmi chce,“ povedal ľahostajne Marcus.

„Hmm, bola by jej škoda,“ povedal Caius. Potom sa na mňa usmial. Tento úsmev som veľmi dobre poznala. Hneď som vedela, čo chce.

„Je to na tebe, Aro,“ povedal Marcus.

„Caius má pravdu,“ začal Aro. „Bola by ťa škoda.“ Odhrnul mi vlasy z krku.

„Prosím,“ zašepkala som.

„Vieš, anjelik... nie si jediná,“ povedal Aro.

„Akože... nie som jediná? Nechápem.“

„Pred pár dňami tu bol... jeden upír. Tiež chcel aby sme ho zabili, ale nechcel povedať prečo. No nakoniec som sa to dozvedel. Tak isto ako teraz od teba.“

Už mi začínalo byť trochu trápne, keď som nič nechápala. Nič som mu nepovedala, tak ako sa to mohol dozvedieť odomňa? Vie snáď čítať myšlienky?!

„Pri dotyku viem čítať myšlienky,“ povedal. „A vieš, robilo by mi problém zabiť takú krásnu upírku,“ pousmial sa.

„Pre neho by to možno nebol problém.“ Ukázala som na Marcusa.

„Ale ani jemu by som to nedovolil,“ povedal sladko Aro. „Ani im," ukázal na dvoch upírov stojacich pri veľkých dverách.

„Je mi ľúto,“ usmial sa Aro. Vtedy ma niečo napadlo.

„Čo ste urobili s tým upírom, čo chcel aby ste ho zabili?“ opýtala som sa.

„Nič. A vieš ako veľmi nás prosil o smrť?  Je práve dole v žalári.“

Ach bože, Justin mi hovoril, že sú bezcitní a zabíjajú aj pre malé priestupky a nedodržiavanie zákonov. Prečo im robí aký problém zabiť ma?!

„A čo tak Heidi?“ opýtala som sa na poslednú možnosť.

„Heidi? Oh, Heidi práve prichádza. Bude hostina! Želám dobrú chuť, Cloe,“ povedal mi Aro.

V tom sa otvorili dvere a do sály vošla skupinka ľudí. Všetci boli veľmi vystrašení. Aro aj s ostatnými sa na nich najprv milo usmievali a potom sa na nich vrhli. Keď som zacítila krv, v hrdle ma začalo páliť. Pridala som sa k ostatným upírom a vysala som pár ľudí. O chvíľu boli v sále už len mŕtvoly, ktoré rýchlo odpratali. Potom Aro spustil:

„Cloe, myslím si, že by ste sa s tým upírom mali stretnúť. Felix, Demetri, priveďte ho.“

Chvíľu bolo v sále ticho, no potom som začula kroky troch upírov. Felix a Demetri priviedli... Čože?! Justina?! On chcel aby ho zabili?! Ale to prečo?!

„C-c-cloe?“ vykoktal keď ma uvidel.

„Justin?“ zašeptala som. V tej chvíli som nevedela čo mám robiť. Cítim k nemu nenávisť, či lásku? Na jednej strane som ho chcela zabiť, zato že ma opustil. Na druhej strane som ho chcela pobozkať. Ja ho stále milujem!

„Cloe? Ako je to možné?!“ začal.

„Čo ako je možné?!“ opýtala som sa chladne. „A vôbec, ako sa opovažuješ sa mi prihovoriť po tom, čo si mi urobil?! Nechal si ma tam... Samú... V bolestiach. Nenávidím ťa! Už nikdy ťa nechcem vidieť!“ kričala som po ňom, no nebola to pravda.

„Láska, prosím, dovoľ mi vysvetliť ti to,“ prosil ma.

„Tu niet čo vysvetľovať! Medzi nami je koniec!“ rozvzlykala som sa.

„Cloe, musíš ma vypočuť. Keď som ťa pohryzol, prestal som sa ovládať. Myslel som si, že som ťa zabil. Prišiel som do Volterry, aby ma zabili. Bez teba môj život nemá zmysel! Si láska môjho života. Cloe, ja ťa milujem. A to sa nikdy nezmení.“

„Ach, Justin,“ vzlykala som. „Aj ja ťa strašne milujem.“ Už som nedokázala hrať opak.

„Nikdy by som ťa neopustil. Keby som vedel že sa premieňaš... Na začiatku si upadla do bezvedomia a myslel som si, že som ťa zabil. Chcel som sa zabiť! Bez teba nie som ničím.“

Tuho sme sa objímali. Nenávisť sa zo mňa úplne vytratila. Začali sme sa vášnivo bozkávať. Neuvedomovali sme si, že sa na nás všetci pozerajú. Zrazu nás prerušilo zakašlanie.

Prestali sme a pozreli sme sa na Ara.

„Aké dojemné.“ Urobil zase tú grimasu a zasmial sa. „Ale mal by som pre vás návrh. Čo keby ste sa k nám pridali?“

„Aro...,“ začal Justin. „Vážime si tvoju ponuku, ale vieš že Andrewa by som nerád opustil. A vieš... mám aj iný spôsob v potrave.“

„Láska, hovor prosím ťa za seba.“

Pozrela som sa naňho svojimi karmínovými očami.

„Cloe? Ty naozaj...“

„Áno. Prepáč, ale ja zostanem pri ľudskej krvi. A už viem ktorou vrstvou ľudí začnem. Nebudem zabíjať nevinné zvieratá.“

„Dobrá voľba, srdiečko,“ pochválil ma Aro. „Naozaj by si s nami nechcela ostať?“ opýtal sa ma.

„Ja neviem... Celkom sa mi tu páči,“ povedala som pobavene.

„Cloe, nevieš čo hovoríš,“ povedal mi Justin.

„Láska,“ pobozkala som ho. „Vieš predsa že nakoniec odídem s tebou.“

„Keby si chcela, dvere máš vždy otvorené,“ povedal Caius a Justin sa naňho nepekne pozrel.

„Ďakujem.“ Usmiala som sa.

„Aro, sme ti veľmi vďační za tvoju zhovievavosť,“ povedal Justin. „Myslím, že je na čase ísť.“

„Tak sa teda majte. A opovážte sa nenavštíviť nás,“ povedal Aro.

„Ešte sa uvidíme.“

„Bežte už, lebo začnem žiarliť na Justina,“ zažartoval Aro.

Rozlúčili sme sa a vyšli sme zo zámku von.

Ruka v ruke sme sa rozbehli užívať si spoločný život na celú večnosť ...

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Naveky spolu: