Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Náhoda alebo osud

14.05.2010 (20:15) • Poppy • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 3338×

Náhoda alebo osud

Bella Swan:

Carlisle Cullen
Bristol Valley 12
Olmontown
Severná Dakota

Už zase? To snáď nie je možné... ja už neviem ako to na pošte lepšie vysvetliť... veď predsa predtým mi odprisahali, že už sa nezmýlia... a teraz??? Teraz je to tu znovu, ale niečo ma na tom predsa len zarazilo. Pokiaľ viem, Hunterovci sa už odsťahovali a ich dom bol prázdny. No zdá sa, že už nie. Zjavne tam teraz bývajú akýsi Cullenovci. Hm... nepočula som, že by sem mal prísť niekto nový, aj keď toto je dosť veľké miesto a mňa osobne nezaujímajú klebety.

No tak nič, asi sa znovu prejdem a dám im ten list. Veď môže ísť o niečo naozaj dôležité. A ak to tu budem zdržiavať, nemusí to dobre dopadnúť. Hm... hej, asi k nim radšej zájdem a list im dám osobne, lebo keby som sa mala znovu spoľahnúť na poštu, určite by to tu skončilo zase. Ach, tá naša pošta fakt nemá chybu. 

Rýchlo som vybehla hore do svojej izby a rozhodla som sa prezliecť. Predsa len asi nebude najvhodnejšie, keď k nim zájdem v starých teplákach a vyťahanom tričku. Vytiahla som svoje obľúbené tmavomodré, úzke džínsy, tmavozelené tielko na hrubé ramienka a na to čierny hrubší a dlhší sveter, predsa len nebolo až také teplo. Keď som sa aj učesala a obula do obľúbených žltých botasiek, mohla som vyraziť. Vzala som ešte list adresovaný istému Carlislovi Cullenovi a vyrazila do predmestia Bristol Valley 12.

Pomaly som si to mierila k tomu domu, ako už mnohokrát. Nestalo sa to totižto prvýkrát. Predtým, keď tam ešte žili Hunterovci sa to stalo niekoľkokrát. Vždy si to plietli... No asi by som im to tak veľmi nemala zazlievať. Predsa je to len mätúce. Hm... zaujímalo by ma, ktorý chytrák vymyslel v jednom a tom istom meste ulicu Bristol Valley a aj predmestie, ktoré pomenoval úplne rovnako a k tomu dodal aj číslo 12. Ostatní na našej ulici s týmto nemali žiadne problémy, no keďže my s rodinou sme bývali aj v dome číslo 12, tak v tom bol vždy zmätok. Ach, no čo už. Asi budem musieť zájsť aj na poštu, a dúfať, že sa to už viackrát nestane.

Cesta mi netrvala dlho a našťastie sa mi počas nej nič nestalo. Zvyknem byť totižto dosť veľké nemehlo. Podarí sa mi potknúť aj o vlastné nohy, no dnes som mala akosi svoj deň.

Keď už mi chýbalo prejsť len jednu ulici, vybavila som si ten tak dobre známy dom, ku ktorému teraz mierim. No, dom ako dom, bola to skôr menšia vila. Hunterovci sa o ňu však nestarali, možno aj preto sa nakoniec museli odsťahovať. Výdaje na jeho spravovanie boli dosť nákladné a keďže obidvaja manželia ťažko pracovali, nestíhali sa oň starať. Nakoniec to asi museli vzdať a s tým domom sa rozlúčiť.

Preto, keď som zabočila za roh, čakala som, že pred sebou uvidím, biely väčší dom, dosť nevýrazný a ošarpaný, no čo som pred sebou uvidela ma nakoniec úplne dostalo. Zarazene som hľadela na nádhernú menšiu vilku, zjavne úplne zrekonštruovanú. Dom bol premaľovaný a konečne naozaj biely, záhrada vypletá, dokonale upravená. No zdá sa, že títo tu s výdajmi problém nebudú mať. Zhlboka som sa nadýchla a pohla sa k bielemu nízkemu plotu.

Dúfala som, že nemajú žiadneho zúrivého psa a preto opatrne som bránku otvorila. Pomaly som si to mierila ku krásnym dreveným, vyrezávaným dverám a nejako sa mi zrýchľoval srdečný tep. Akosi som bola nervózna aj keď neviem z čoho. Zastala som pred dverami a predtým než som zaklopala, som sa ešte raz zhlboka nadýchla. Nemusela som dlho čakať, keď mi dvere nakoniec otvoril snáď ten najkrajší chlapec pod slnkom. Bronzové neposlušné vlasy, nádherné zlatavé oči, krásne ostro - rezané rysy tváre... proste anjel. Ešte aj oblečenie k nemu presne išlo. Sivé tričko s dlhými rukávmi a čierne voľnejšie džíny mu dodávali ešte viac krásy.

„Ak si sem prišla, aby si ma pozvala na rande, tak ťa sklamem. Nemám o teba záujem a prosím ťa, odkáž to aj tvojim kamarátkam,“ zrazu sa jeho krásne čelo nahnevané skrivilo a jeho naštvaný hlas ma dokonale prebral z toho omámenia spôsobeného jeho dych - vyrážajúcim zovňajšok. No ako sa zdalo, zdanie klame. Tento chlapček musel mať naozaj poriadne nafúknuté ego.

Bola som však asi príliš dlho ticho, pretože celý nahnevaný sa rozhodol pribuchnúť dvere rovno mne pred nosom. Ja som však zareagovala reflexívne a strčila som do vzniknutej medzery ruku. Nerátala som, že bude chcieť tie dvere zabuchnúť tak silno, preto ma prekvapilo ako ma zabolelo v ruke.

„Au,“ vykríkla som bolestne a on ihneď dvere znovu otvoril. Ruku som stiahla a masírovala som si boľavé mieste. Všimla som si, že sa na moju ruku pozeral najprv vyľakane a so starosťou, no potom sa jeho pohľad znovu zmenil na poriadne nahnevaný.

„Načisto si potratila rozum? Povedal som ti, že ťa nechcem,“ vyštekol na mňa a tým teraz poriadne nahneval mňa.

„Tak po prvé - s mojím rozum vôbec nič nie je. Práve naopak, mám pocit, že ten tvoj je na tom naozaj zle. Po druhé - je síce pravda, že príroda ťa obdarila nevídanou krásou, to ťa však neoprávňuje na mňa tak vyletieť, hlavne keď vôbec nevieš prečo tu som. Chápem, že si zjavne potrebuješ pestovať svoje už aj tak prerastené ego, no niečo ti poviem. Možno to bude prekvapivé, no nie celý svet sa točí okolo teba. Je to neuveriteľné, ale je to tak. Tu máš, to je vaše, znovu si splietli adresu,“ nevedela som kde sa to vo mne nabralo, no neriešila som to. Hodila som po ňom ten prekliaty list, zvrtla som sa na podpätku a mierila preč.
„Dúfam, že sa s tebou a tvojim abnormálne veľkým egom nestretnem v jednej miestnosti, inak to jeden z nás neprežije,“ rozhorčene som hundrala dosť nahlas, aby to počul a mierila si to domov.

Keď som za sebou zabuchla vchodové dvere, otcova hlava vykukla z kuchyne a zmetene na mňa hľadel. Zrejme som ho prekvapila svojim naštvaným pohľadom, no hneď ako uvidel moju ruku pritiahnutú k telu, tak sa jeho pohľad zmenil na zhovievavý.

„Zase si spadla?“ trochu pobavene sa ma pýtal. Radšej som nič nevravela a zamierila si to do svojej izby. Hodila som sa na posteľ, no to som nemala. Dopadla som na boľavú ruku a znovu sykla.

Celý čas som rozmýšľala nad tým chrapúňom a zastával mi rozum nad tým, ako niekto taký vôbec môže existovať. Ocko ma nechal tak, dobre vedel, že teraz je lepšie sa mi do cesty nepliesť. No bolesť v ruke ma však vôbec neprechádzala. Keď aj večer tesne pred tým, než by som sa osprchovala, ma bolesť neobchádzala, rozhodla som sa, že musím zakročiť.

„Oci, vezmeš ma do nemocnice?“ opýtala som sa a jednou rukou som sa snažila obuť sa. Ockova hlava tentoraz vykukla z obývačky a starostlivo si ma premeriaval. Rýchlo vypol telku a pomohol mi do bundy. Večer tu už zvyklo byť poriadne chladno. Nastúpili sme do jeho auta a už sme aj šli do miestnej nemocnice.

„Slečna Swanová, prišli ste nás navštíviť?“ pobavene sa ma pýtala sestrička na pohotovosti. To len ja som mohla mať to šťastie, že vždy keď som sem prišla (čo nebolo málokrát), vždy tu musela byť ona. Kyslo som sa na ňu usmiala a povedala jej o svojej ruke.

„Iste, choďte do ordinácie číslo 3. Doktor tam už je,“ povedala mi a podala moje spisy, ktoré boli vcelku hrubé. Ocka som nechala tu, predsa so mnou nemusel ísť všade. Zdalo sa, že ho to vôbec netrápi, práve naopak. Už dlhší čas som podozrievala, že sa mu tá sestrička páči. V duchu som sa nad tým zachichotala a zaklopala na dvere číslo 3. Keď som začula, že môžem dnu, vstúpila som. Ostala som však zarazene stáť vo dverách, pretože sa predo mnou musel objaviť nejaký hollywoodsky herec. Toto určite doktor nemohol byť. Nádherné svetlé vlasy, uhladené dozadu, zlatavé oči a orsto - rezané rysy... No moment... toto sa mi zdalo akési známe.

„Dobrý večer,“ slušne som pozdravila hneď ako som sa dostala z toho šoku. Tento musel byť nejako spätý s tým nevychovaným faganom. Milo sa na mňa usmial a pokynul mi k lehátku. Sadla som si teda tam a ukázala mu ruku. Prsty mal úplne ľadové, príjemne mi chladili boľavé miesta. Hodnú chvíľku ruku preskúmaval až sa nakoniec pozrel do môjho spisu.

„Takže, slečna Swanová. Našťastie to nie je zlomené, no poriadne narazené. Obviažem vám to a doma si to chlaďte ak by to bolelo. Tak sa zdá, že sa u nás zastavujete často,“ konštatoval hneď ako spisy odložil. Chytil obväz a ako profesionál mi ruku veľmi rýchlo pevne uviazal.

„Mám smolu, čo už s tým,“ sucho som riekla. Veselo sa na mňa usmial a môj pohľad teraz skĺzol na jeho menovku.

„Vy ste Carlsile Cullen?“ bezmyšlienkovite som vyhŕkla a ihneď sčervenala.

„Áno, asi ste už o našom príchode počuli,“ po chvíľke rozpačito odpovedal.

„Vlastne nie, no dnes som bola u vás doma,“ pokračovala som, čím som uňho vzbudila zvedavosť.

„A prečo, ak sa smiem opýtať?“ Stále bol taký slušný?

„Pretože sa znovu stala chyba na pošte. Omylom nám dodali list adresovaný vám,“ vysvetlila som. Zjavne som ho tým nepresvedčila, pretože si ma premeriaval dosť podozrivo.

„Bývame na ulici Bristol Valley, číslo domu 12 a vy na predmestí Bristol Valley 12. Na pošte v tom majú poriadny zmätok. Už aj predtým sa stalo, že nám s minulými obyvateľmi vášho domu vymenili listy, “ dodala som na svoju ochranu. Nechápem, prečo ma každý kvôli tomu tak podozrieva. Jeho tvár sa však rozjasnila a milo sa na mňa usmial.

„Dnes sa to stalo tiež. Došiel k nám list adresovaný vám a ja som sa rozhodla vám ho odniesť,“ zakončila som to a zoskočila z lehátka.

„Tak to vám veľmi pekne ďakujem,“ povedal a ja som jeho slovám verila. No aspoň niekto v ich dome má slušné vychovanie. Nedokázala som však uveriť, žeby tento gentleman mohol mať niečo spoločné s tým nafúkaným idiotom.

„Niet za čo. Môžem už ísť?“ spýtala som sa, keď mi podával moje spisy.

„Iste, a dávajte si na seba pozor,“ riekol ešte a ja som mu venoval malý úsmev. Bolo vidno, že mu na jeho pacientoch záleží.

„Budem a ďakujem. Dovidenia,“ rozlúčila som sa a vracala som sa za Charliem a potom hneď domov, lebo som už bola naozaj unavená.

Na druhý deň som sa už cítila lepšie. Ruka nebolela pokiaľ som s ňou prudko netrhla a tak som sa rozhodla, že dnes večer nezostanem doma, ale vyrazím von. Už dlhšie som to plánovala a dnešok je priam ideálny. Celý deň bolo síce zamračeno, no dusno ako v skleníku. A to isté hlásili aj na večer.

Von som často nechodievala, no raz za čas som aj ja potrebovala vypadnúť von. Ocko v tom nevidel problém, pokiaľ sa vrátim v stanovený čas. Nikdy predtým som nemeškala, dokonca sa mi aj párkrát stalo, že som sa vrátila domov skôr. Večer som sa obliekla do čiernej sukni nad kolená, bieleho dlhšieho tielka s hrubšími ramienkami a na o krátky čierny svetrík, ktorý som si nezapla. Ako topánky som si zvolila čierno-biele conversky a vyrazila som do miestneho baru.

Vždy tu bolo plno, preto nebol problém splynúť s davom. Rada som sem chodievala, pretože tu hrali celkom dobrú hudbu a atmosféra tu bola naozaj príjemná. Keď som si pri bare objednala colu, sadla som si na jednu stoličku pri ňom a sledovala dianie okolo seba.

Bolo tu mnoho párov, no našli sa tu aj jednotlivci, ktorí sa práve tu snažili nájsť si niekoho. Mnoho ľudí tancovalo na väčšom parkete, iní sa poflakovali okolo a komunikovali s ostatnými. Keď som odmietla aj druhú ponuku na tanec od niekoho, koho som vôbec nepoznala, rozhodla som sa, že to tu raz prejdem dookola a ak tu nikoho známeho neuvidím, pôjdem domov.

Samozrejme, tu nebol nikto, pre ktorého by som tu ostala, zaplatila som za svoj nápoj a pobrala sa preč. Predo mnou práve stál akýsi mohutný chlapec a z vrecka mu vypadla peňaženka. Zohla som sa a zdvihla ju. Chcela som mu ju vrátiť, no už som ho nikde nevidela. Otvorila som čiernu koženú peňaženku a zistila komu patrila. Emmett Cullen. Ja mám na túto rodinu ale šťastie. Škoda, že to myslím len ironicky. Ťažko som si povzdychla a rozhliadala sa okolo seba, či ho neuvidím, no nič. Nakoniec mi však čosi udrelo do očí. Bronzové strapaté vlasy. Ach... len toto nie... Prečo práve ja? Ťažko som si povzdychla a vybrala sa teda za ním, vrátiť peňaženku niektorému jeho príbuznému. Poklopala som mu po pleci, pretože mi stál chrbtom a čakala, čo z neho vylezie teraz.

„Nie nemám záujem, už to pochop,“ doslova to na mňa vykričal a tým upútal pozornosť všetkých, ktorí okolo nás stáli. Videla som, ako sa mi dievčatá pomstychtivo smejú a niektorí chlapci tiež. Ihneď sa mi do líc nahrnula červeň, ako som sa zahanbila a mala som sto chutí ho kopnúť na jeho najcitlivejšie miesto.

„Nemala by som o teba záujem ani keby si bol ten posledný muž na tomto svete,“ úplne nahnevaná som po ňom vyštekla, na čo sa na mňa konečne otočil, celý prekvapený, že ma vidí.

„Toto stratil niekto z tvojej rodiny,“ zasyčala som naňho, hodila po ňom tentoraz peňaženku a celá červená z toho poníženia som z baru utiekla. Vybehla som na neďaleké parkovisko a rýchlym krokom som si to razila domov. Začula som ako sa za mnou znovu otvorili dvere a potom aj zabuchli, no neriešila som to. Cítila som ako sa mi hrnú do očí slzy hnevu a snažila sa ich potlačiť.

„Počkaj, prosím,“ začula som za sebou ten známy hlas, tentoraz pre zmenu bez hnevu. Napriek tomu som sa však neotáčala a šla ďalej. Zrazu ma však za ruku chytila studená ruka a ja som ucukla bolesťou.

„Prepáč, nechcel som,“ zarazene som sa na neho otočila, vôbec som neverila vlastným ušiam, že niečo také vôbec povedal.

„Naozaj ma to mrzí,“ pokračoval, no ja som sa len znovu zvrtla na podpätku a mierila domov.

„Prosím, dovoľ mi to vysvetliť,“ jeho hlas bol naozaj prosebný, zdalo sa, že to myslí vážne. S ťažkým povzdychom som zastala.

„Máš na to minútu,“ a pomaly som sa naňho otočila.

„Najprv sa ti chcem znovu ospravedlniť. Prosím prepáč mi, že som sa správal ako idiot. Nielen keď si k nám prišla a ja som ti pribuchol ruku ale aj teraz. Ja... proste som bol vytočený. Neskutočne ma to štve, keď za mnou chodia dievčatá a neustále ma otravujú a to som ešte nenastúpil ani do školy. Ja viem, že ma to neospravedlňuje, no je to tak,“ a ako hovoril, videla som na ňom, že je to pravda. Vlastne, keď tak nad tým uvažujem, malo to aj zmysel. Ja na jeho mieste by som reagovala asi rovnako.

„Prosím prepáč mi to. Ja taký normálne nie som. Naozaj,“ a nahodil na mňa taký uprený pohľad až som sa v ňom začala utápať. Niečo vo mne mi hovorilo, že to tak je.

Nebola som schopná žiadneho slova, tak som len na znak súhlasu prikývla.

„Ďakujem a nielen za odpustenie, ale aj za to, že si bola taká ochotná a ten list nám doniesla a tiež že si našla a vrátila bratovu peňaženku,“ a ja som znovu len prikývla.

„Ideš už domov?“ zrazu sa ma opýtal, keď bolo hodnú chvíľu ticho.

„Áno, už ma to tu nebavilo. Vlastne chodím sem len raz za čas, kvôli zmene prostredia, no inak to nie nič pre mňa,“ ani som nechápala, prečo mu to vysvetľujem. On sa však na mňa milo usmial a mne tým rozhodil srdcový rytmus.

„Smiem ťa odprevadiť?“ slušne sa ma opýtal a tým práve potvrdzoval svoje slová o tom, že je iný.

„A ty tu nechceš zostať?“ pýtala som sa ho, no dúfala som, že povie nie.

„Tiež to nie je nič pre mňa. Vytiahla ma sem moja otravná sestrička, no už to tam dlhšie nevydržím,“ s ďalším jemným úsmevom mi vysvetľoval.

„Tak potom ak chceš,“ riekla som to ešte tak, aby som mu dala šancu zmeniť názor, a bola som rada, keď ho nezmenil.

Pomaly sme sa pohli po tmavej ulici a v príjemnom tichu sme kráčali ku mne domov.

„Mimochodom, volám sa Edward,“ zrazu sa na mňa otočil a žiarivo usmial, čo znovu pocítilo moje srdce.

„Bella,“ riekla som a natiahla som k nemu ruku. Chvíľku si ju zmetene prehliadal, no potom mi ju jemne stisol. Cítila som jeho studený dotyk, ktorý ma zvláštnym spôsobom upokojoval.

„Žiješ tu už dlho?“ pýtal sa s úprimnou zvedavosťou, ktorú sa snažil skryť. Asi sa nechcel vtierať. Usmiala som sa nad tým a odpovedala mu.

„Ani nie. Presťahovala som sa sem pred dvoma rokmi.“

„Prečo?“ ihneď na mňa vyhŕkol a potom sa zarazil nad svojou smelosťou. Len som sa nad jeho výzorom tváre zasmiala a pokračovala ďalej.

„Predtým som žila vo Pheonixe so svojou mamkou. Tá sa však znovu vydala a Phil, jej manžel, kvôli svojej práci musel veľa cestovať. Mamka so mnou ostávala doma a ja som videla ako tým trpí. Tak som sa rozhodla, že odídem za ockom.“ Hodnú chvíľu si ma premeriaval zvláštnym pohľadom, no nakoniec sa usmial.

„A vy? Odkiaľ ste sa prisťahovali? Ak to smiem vedieť,“ dodala som ešte, aby to nevyznelo drzo. Naozaj ma tento chalan začal zaujímať. Môj názor naňho sa tak rýchlo a rapídne zmenil, až som tomu ani sama nedokázala uveriť.

„S rodinou sme sa sťahovali skoro vždy, najmä kvôli Carlislovi, nášmu otcovi. Ako si už zistila, je lekár, tak sa kvôli lepším miestam presúvame po celých štátoch. Naposledy sme boli v Aljaške a práve odtiaľ sme sem prišli,“ s milým úsmevom mi rozprával ich príbeh.

„Voláš svojho otca po mene?“ nedalo mi to a musela som sa ho na to opýtať. Aj som to síce robila, no vždy len vo svojej hlave, nie tak na verejnosti.

„On vlastne nie je mojím otcom, nie biologickým. Carlisle a jeho žena Esme si nás všetkých adoptovali. Ja som bol ich prvým synom, potom si adoptovali aj moju sestru Rose a brata Emmetta a nakoniec Alice s Jasperom. Sami nemôžu mať deti, tak si ich takto nami vykompenzovali,“ vysvetľoval mi pomaly. Zarazene som naňho hľadela a nedokázala som tomu uveriť. Naozaj mohli existovať až taký milí a obetaví ľudia?

„A čo sa stalo s tvojimi biologickými rodičmi?“ opatrne som sa ho pýtala, dúfajúc, že ho tým neraním.

„Zomreli, veľmi si ich už ani nepamätám. Rovnako ako moji adoptívny súrodenci. Aj ich spomienky na svoje rodiny už upadajú do zapomenutia,“ zvláštne zastretým hlasom mi odpovedal.

„Prepáč,“ riekla som, no on sa na mňa nežne usmial a vyviedol ma z omylu.

„Nemám čo. Za svojimi ozajstnými rodičmi mi je smutno, to bude vždy, no Carlisle a Esme sú tými najlepšími náhradnými rodičmi akých som si mohol so súrodencami želať.“ Videla som, ako veľmi má rád svoju rodinu. Láska z jeho slov priam sálala.

Ani sme sa nenazdali a už sme aj stáli pred našim domom. Odprevadil ma až na verandu a ja som sa naňho rozpačito usmiala.

„Tak sme tu. Ďakujem,“ úprimne som mu za to bola vďačná. Chvíľa s ním bola tentoraz veľmi príjemná.

„Niet za čo. A ešte raz mi to prepáč. Tá ruka ťa veľmi bolí?“ a pri poslednej vete mi vzal ešte vždy obviazanú ruku a jemne po ňou prechádzal dlhými prstami.

„Nie, už ani nie,“ chrapľavo som hovorila, pretože mi studenými prstami prešiel na dlaň a jemne ju hladil. Z toho dotyku mi prebehli po chrbte zimomriavky a to nie zimou. Akoby tým dotykom nami prešiel zvláštny elektrický náboj. Musel to cítiť aj ona, pretože na mňa hľadel s krásnymi iskričkami v očiach. Na moju veľkú nevôľu mi ruku pustil a ja som sa už otáčala k dverám.

„Dobrú noc, Bella a sladké sny,“ zaželal mi a pomaly sa vybral preč.

„Dobrú noc, Edward,“ hlesla som celá omámená ešte z toho dotyku a zapadla som do domu až keď mi zmizol z dohľadu.

Práve som bola v izbe a doupratovala som si tam, keď som začula ako sa domom ozval zvonček. Bolo síce len päť hodín podvečer, no aj tak to bolo zvláštne. Počula som ako Charlie otvoril dvere a s niekým sa rozprával.

„Bella, máš návštevu,“ zakričal na mňa od schodov a ja som sa celá zmetená vybrala dolu. Zarazene som ostala stáť na konci schodov, keď som videla ako predo mnou v chodbe stojí vysmiaty Edward. Vôbec som nechápala, čo tu robí. Je pravda, že ma včera odprevadil domov, no myslela som si, že to bolo len preto, aby si to u mňa vyžehlil. Že to spravil len zo slušnosti.

„Ahoj,“ pobavene ma pozdravil a zaujato si premeriaval moje oblečenie. Jasné, veď som mala na sebe staré tepláky a vyťahané tričko. Trochu som sa začervenala, no nebola to moja chyba. Neohlásil sa, tak načo sa obliekať inak.

„Ahoj, čo ty tu?“ opýtala som sa ho zvedavo a všimla si ako Charlie celý usmiaty nás sleduje z vchodu do obývačky.

„Tak som si myslel, či by si nechcela ísť do kina,“ oznámil mi to len tak, akoby sa vôbec nič nedialo.

„S kým?“ celá zmetená som sa spýtala, na čo som pobavila nielen Edwarda ale aj svojho ocka.

„No predsa so mnou. Tak?“ očakával moju odpoveď.

„Do - dobre,“ vykoktala som celá zmetená a až potom som sa zahľadela na svojho tatka, či mi to vôbec dovolí.

„Len choď. Veď doma trčíš už skoro celé prázdniny,“ udobril mi to nakoniec.

„Vydržíš chvíľku, kým sa dám do poriadku?“ opýtala som sa Edwarda, pretože takto som rozhodne nechcela ísť nikam.

„Samozrejme. Aj tak máme ešte čas. Film, ktorý som vybral, začína až o šiestej,“ oznámil mi a ja som súhlasne prikývla.

„Tak poď ďalej Edward. Predsa tu nebudeme stáť,“ zatiahol ho do obývačky Charlie a ja som trielila rovno pod sprchu. Hneď ako som sa konečne poriadne vydrhla, vyfénovala som si vlasy a v ručníku postávala pred svojou skriňou, rozmýšľajúc čo na seba. Počasie sa už trochu ochladilo, dokonca predpovedali aj prehánky, takže som sa nakoniec rozhodla pre sivé, úzke džínsy, tmavomodrý svetrík s trištvrťovým rukávom a hlbším výstrihom a k tomu čierny kabátik. Líčiť som sa nelíčila, nikdy som to nepotrebovala a ani nechcela. Preferovala som prírodnú krásu. Keď som sa skontrolovala v zrkadle, konečne som zamierila dolu. Dúfala som, že Charlie neunudil Edwarda k smrti. Keď som zistila, že je už pol šiestej preč, musela som sa pochváliť. Aká rýchla som už dlho nebola.

Významne som si odkašľala, keď som stála pred obývačkou a čakala, kedy sa tí dvaja prestanú smiať a venujú mi pozornosť.

„Si krásna,“ vydýchol akoby omámene Edward, keď si ma prezrel od hlavy až po pätu. Samozrejme som sa začervenala.

„Ďakujem, môžeme ísť,“ povedala som a mierila von. Edward mi ešte predtým než sme vyšli pomohol do kabáta a potom sa ohliadol na môjho otca stojaceho pri dverách.

„Do jedenástej je doma,“ vážne mu prisľúbil a ja som videla ako tým Charlieho dostal na svoju stranu.

„Stačí aj o dvanástej,“ nakoniec zo seba vyhŕkol, keď sme si to už mierili von. Ešte som sa s ním rozlúčila a pobrali sme sa k striebornému volvu, zaparkovanému pred našim domom, ktoré mu očividne patrilo. Galantne mi otvoril dvere a keď som sa pohodlne usadila, zavrel ich za mnou.

„Nemusíš to robiť zo slušnosti. Už som ti dávno odpustila,“ povedala som, hneď ako si sadol aj on a naštartoval.

„Ja viem, no nerobím zo slušnosti. Robím to pretože to chcem robiť,“ ubezpečil ma a ja som nemala dôvod mu neveriť. V príjemnej tichosti sme sa viezli k neďalekému kinu. Až keď sme už vystupovali, pričom mi znovu otvoril dvere, som sa ho konečne opýtala.

„Na čo to vlastne ideme?“ Milo sa na mňa usmial, keď ukazoval nejakej starej pani naše lístky.

„Nechaj sa prekvapiť,“ tajomne riekol a ešte sa na mňa šibalsky usmial, až mi srdce skoro zlyhalo. Miesta sme mali až úplne hore, čo mi neprekážalo. Usadili sme sa a ja som sa trochu nervózne ošila, keď zhasli svetlá.

Film som vôbec nevnímala, jediné čo som vedela bolo, že šlo o nejakú komédiu, pretože sa ostatní prehýbali smiechom. Ja som však bola úplne zamestnaná Edwardom. Celý čas som vnímala jeho blízku prítomnosť, to zvláštne napätie medzi nami. Čo som však vnímala najviac bola moja ruka na operadle, tesne vedľa tej jeho. Aj cez tých pár centimetrov som cítila chlad vyžarujúci z neho, no neprekážalo mi to. Moje srdce sa prudko rozbúchalo, keď tú vzdialenosť prekonal a jemne svojou rukou prekryl tú moju. Snažila som sa to nejako rozdýchať, no neubránila som sa a jeho ruku jemne stisla. Ani neviem ako som sa odvážila pozrieť do jeho tváre a videla ten čarokrásny úsmev, ktorý by ma asi dostal do kolien, keby som nesedela. Úsmev som mu ostýchavo oplatila a znovu sa zahľadela na premietaný obraz, no ani teraz som nevnímala.

Keď sa svetlá znovu zažali, spamätala som sa a postavila, aby sme mohli výjsť von. Moju ruku však nepustil, ba práve naopak, ešte viac si ma k sebe pritiahol. Pomalým krokom sme sa vracali k autu, kde mi dvere znovu otvoril, počkal kým som nenastúpila a zavrel za mnou.

„Ako sa ti páčil film?“ opýtal sa ma, keď sme vyšli z parkoviska.

„Ušiel,“ neisto som dodala, keďže som ani nemala páru o čom to bolo.

„Naozaj? A čo hovoríš na Braina? Podľa mňa ho Lucy nemala opustiť,“ Dokelu, veď ja ani netuším, kto sú Brain a Lucy.

„Súhlasím,“ povedala som a dúfala, že už sa viac nebude chcieť baviť na túto tému. Hneď nato sa ozval autom veselý smiech, ktorý ma pohladil na duši.

„To je zaujímavé, pretože vo filme nebol žiaden Brain a Lucy bola mačka hlavnej hrdinky,“ aha. Tak už chápem ten smiech. Cítila som sa ako sa mi do líc hrnie červeň a tak som sa od neho odvrátila. Zrazu ma však jeho studená ruka chytila za bradu a otočila k jeho tvári. Nežne sa na mňa usmieval a palcom mi krúžil na horúcom líci.

„Si krásna, keď sa červenáš,“ vydýchol mi omámene do tváre.

„Tak čo ťa odpútavalo od toho filmu?“ stále pobavene sa ma spýtal, keď ruku odtiahol.

„Ty,“ potichu som zašepkala. Z jednej strany som dúfala, že ma nepočul, z druhej, že áno. Nič nehovoril, takže som nevedela, na čom som. Potichu sme sa viezli ani neviem kam, až kým niekde svoje auto nezaparkoval. Keď sme vystúpili, znovu mi chytil ruku a mi sme sa vybrali na prechádzku po tunajšom parku. Sadli sme si na odľahlú lavičku, tesne k sebe, stále v tichosti. Keď už som to nevydržala, musela som niečo povedať.

„Prepáč mi to. Už sa to nestane,“ hlesla som a svoju ruku vytiahla z tej jeho a chcela odísť, dotknutá jeho odmietnutím, no on ma chytil a stiahol do náruče. Hodnú chvíľu ma pozoroval skúmavým pohľadom až som v jeho očiach uvidela akési rozhodnutie. Pomaly sa ku mne začal nakláňať a moje srdce sa znovu rozbúchalo šialenou rýchlosťou. Vedela som o čo mu ide a tak som inštinktívne zavrela oči, čakajúc jeho dotyk.

Ten sa dostavil ihneď a bolo to niečo neskutočné. Nikdy v živote som necítila nič také krásne a úžasné ako teraz. Svojimi studenými, tvrdými perami nežne ochutnával tie moje a ja som sa im podriaďovala veľmi ochotne. Pomaly mi však dochádzal dych a Edward akoby to vycítil a odtiahol sa. Obidvaja sme zhlboka dýchali.

„Prepáč, neovládol som sa...,“ hovoril ku mne, no ja som ho umlčala ďalším bozkom. Ochotne mi ho oplácal. Stával sa viac a viac vášnivejším, no mne znovu dochádzal dych, takže sme sa od seba odtrhli.

„Prečo ja?“ opýtala som sa ho, keď sa na mňa krásne usmieval.

„Si prvé dievča, ktoré mi ihneď nepadlo rovno k nohám, a ktoré si myslí, že som nevídane krásny,“  Nad tým posledným sa pobavene uškŕňal. Kyslo som sa na neho zahľadela, čím som ho rozosmiala.

„Nie vážne. Nielenže si neskutočne krásna, ale aj nadmieru inteligentná, milá, príjemná. Jednoducho si ma okúzlila,“ riekol, na čo som sa znovu začervenala. Nežne mi rukou pohladil rozpálené líce a znovu ma jemne pobozkal. Táto chvíľa bola taká krásna, až to bolo k neviere.

„Takže?“ pýtala som sa ho, keď už sme stáli na našej verande a lúčili sa.

„Takže?“ spýtal sa aj on. Usmiala som sa nad tým.

„Sme spolu?“ pýtala som sa ho s nádejou v hlase, ktorú musel aj on počuť. Teraz sa usmial on.

„Sme spolu,“ konštatoval mi s ešte širším úsmevom a následne nato ma vášnivo pobozkal.

Kto by to povedal... kto by povedal, že jeden list môže toho toľko zapríčiniť... že dá dokopy dve zo začiatku úplne odlišné osoby... že dopomôže k nájdeniu dvom spriazneným dušiam, ktoré by sa možno nikdy nestretli... hm... bola to náhoda alebo osud?

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Náhoda alebo osud: