Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Na krok od vykúpenia 1/2

20.12.2013 (18:00) • Jessy • FanFiction jednodílné • komentováno 10× • zobrazeno 2265×

Na krok od vykúpenia

„Mali by ste si ísť domov odpočinúť, pán Masen,“ prehovorila staršia zdravotná sestra po vstupe do izby číslo pätnásť, v tichosti za sebou zatvárajúc dvere.

„Nie, ešte zostanem,“ pokrútil Edward hlavou v zápornom geste, pričom pohľadom neustále visel na pokojnej tvári mladého dievčaťa, čakajúc na čo i len najmenšiu známku zmeny jej zdravotného stavu. Chrbát a kríže ho od niekoľkohodinového sedenia nepríjemne boleli, každopádne však nebol pripravený opustiť svoje stanovisko.

„Ale ste tu už od rána, potrebujete si oddýchnuť...“

„Povedal som, že ešte zostanem,“ precedil pomedzi zuby a jeho tón nabral podtón nervozity. Vedel, že by sa mal k starším ľuďom, najmä ak sa jedná o ženy, správať slušnejšie, a za normálnych okolností slušný aj bol, v tejto chvíli si nedokázal pomôcť, a aj keď táto úbohá žena, ktorá iba plnila svoju prácu, za nič nemohla, stala sa tou, na ktorej sa slovne vybúril. Keď mal z času na čas takúto bojovú či podobnú náladu, ktorú Bella nazývala stavmi, vždy ho počastovala namosúrenými pohľadmi a uštipačne prehodila niečo v zmysle: „Nebuď neurotik, lebo sa za teba nikdy nevydám.“ Následne ho chytila za plece a načiahla sa na špičky, aby mu vtisla bozk na líce. Jej gesto ho vždy v sekunde upokojilo a vyčistilo myseľ od chmár, ktoré ho ťažili a trápili.

Bola liekom na jeho bolesť. Vždy mu dokázala pomôcť, poskytnúť dobrú radu alebo rameno, o ktoré sa mohol oprieť. Bola jeho najlepšou priateľkou, milenkou, psychologičkou, spriaznenou dušou... čímkoľvek, čo v danej chvíli potreboval. V budúcnosti dúfal aj manželkou a v duchu v žiadnom prípade nepripúšťal inú možnosť. Aj keby mal ísť cez mŕtvoly, ona by nosila jeho priezvisko. Neexistovalo žiadne „ale čo keby...“.

S ňou sa chcel aj naďalej pravidelne hádať o to, kto pôjde v daždi vyniesť kôš, či nezabudol zamknúť byt, keď ráno odchádzal do práce, alebo aký program budú pozerať v televízii. Ju chcel v ťažkých aj radostných časoch držať v náručí, hladiť po vlasoch, bozkávať na pery. Každé ráno sa vedľa nej prebúdzať, pritúliť k jej teplému telu či chichotať sa na jej frflaní, keď si na ňu večer po príchode do postele vyložil ľadové chodidlá v snahe zohriať si ich. S úsmevom si spomínal na jej „cukanie“ a štuchanie do chrbta, keď občas chrápal a čím viac dní ubehlo, tým väčšmi si uvedomoval, ako mu to chýba.

Plány, ktoré mali, sa nedali porátať. Každým dňom ich počet narastal, pretože čím dlhšie spolu boli a spoznávali sa, alebo koľko problémov vyriešili spoločnými silami, tým viac si uvedomovali, ako veľa toho chcú zažiť v spoločnosti toho druhého. Pred tromi mesiacmi by na ich plánoch do budúcnosti nebolo nič neobvyklé a neuskutočniteľné. Dnes sa nad nimi vznášal otáznik, ktorý sa každým dňom zväčšoval až nabral obrie rozmery. Život bol nepredvídateľný a málokedy sa v ňom diali veci tak, ako by si boli ľudia priali. Život sa neriadil podľa plánov. Či už dobrých, alebo zlých. Robil neočakávané skutky a miešal osudovými kartami.

Edward si skľúčene povzdychol a v dlaniach zovrel Bellinu ruku pevnejšie.

„Prepáčte,“ zašomral a presunul pohľad na sestričku, práve kontrolujúcu prístroje. „Prehnal som to.“

„To je v poriadku, nehnevám sa, viem, aké ťažké obdobie prežívate.“ Nedokázala si ani predstaviť, ako veľmi musel trpieť, ale svojím spôsobom začínala obdivovať jeho trpezlivosť. Za pacientkou chodil každý deň, sedem dní do týždňa a ani raz sa nestalo, že by jeden vynechal. Z každého pohľadu, ktorým ju častoval, sálala láska zmiešaná so starostlivosťou, ale aj oprávnené obavy o jej zdravie.

„Neprinesiem vám aspoň kávu - ktorú by ste si, samozrejme, vypili na chodbe?“ ponúkla sa pri odchode. Edward bez slova zavrtel hlavou. Tá brečka z automatu bola skutočne tým posledným, na čo mal chuť.

„A nemáte nejaké iné prianie, ktoré by som vám mohla splniť?“

Smutne sa pousmial a pohľadom opäť zablúdil k Belle. „Prajem si iba jednu vec na svete.“

„Pán Masen, nie je všetkým dňom koniec, nevzdávajte sa nádeje,“ skonštatovala a potichu vyšla z izby. Edward privrel viečka a  zhlboka dýchal. Nádeje sa rozhodne nevzdával, veď bola tým posledným, čo mu zostalo. Pokiaľ by to urobil, bolo by po všetkom, čomu uplynulé týždne veril. Najhoršie bolo, že ani nemohol uľaviť svojej duši žiadnym obvinením, pretože pokiaľ chcel na niekoho ukázať prstom, musel by sám na seba. On bol za všetko zodpovedný a neprešla minúta, v ktorej by si to nevyčítal. Oči sa mu už niekoľkýkrát za dnešný deň zaplnili slzami viny, smútku a zodpovednosti.

„Tak veľmi mi chýbaš, zlato,“ zašepkal jej do dlane, do ktorej následne vtisol malý bozk. Vždy, keď ju pobozkal, na tvári sa jej objavil hanblivý úsmev sprevádzaný rumencom. Teraz sa však ani nepohla, tvár mala, rovnako ako posledné týždne, uvoľnenú, oči zavreté a jediný náznak života v jej tele naznačovalo iba pomalé dvíhanie hrudníka a zvuk pokojne pípajúcich prístrojov vedľa postele. Edward si to nechcel pripustiť, no v hĺbke duše vedel, že práve oni ju držali pri živote. Žiadna zmena jej zdravotného stavu nenastala a lekári začínali strácať nádej, že sa vôbec preberie. Povrchové zranenia spôsobené nehodou sa medzičasom úplne zahojili, ale opuch na mozgu predstavoval vážnu diagnózu. Prečo nemohol na tej posteli namiesto nej ležať on? Prečo musela ona upadnúť do kómy a on vyviazol so zlomenou rukou a slabým otrasom mozgu? Po dvoch týždňoch ho prepustili do domácej starostlivosti, zatiaľ čo Bella bojovala o život. Najradšej by sa vrátil v čase a napravil chybu, ktorú spôsobil. Spoľahlivý stroj času ešte nanešťastie nikto nezostrojil.

Keď sa o niekoľko minút nato otvorili dvere a vzápätí ozval rozhorčený povzdych, vedel, že nastal čas na odchod. Musel stratiť pojem o čase a v duchu si povzdychol, pretože presne vedel, aká kovbojka o chvíľku nastane.

„Vôbec nechápem, čo týmto sleduješ,“ prskla Renée Dwyerová a napravila si zošuchnuté ramienko kabelky na pleci. „Mala som dojem, že sme si tvoje návštevné hodiny jasne vysvetlili!“ Nikdy si nebola pomyslela, že najmenší pohľad na priateľa svojej dcéry v nej vyvolá toľkú zlosť. Možno to však bolo spôsobené faktom, že väčšina priateľov ostatných dievčat patrí k slušným ľuďom a nie k vrahom. Jediná skutočnosť, ktorá tohto chlapa ešte držala pri živote, bola jej dcéra, ktorá ležala pár krokov od nej a javila známky života. Pokiaľ by ju ten zasran zabil, nedarovala by mu to. Len dvadsaťpäť rokov by vyšetrovateľom trvalo, kým by objavili jeho telo. Bála sa pomyslieť na to najhoršie, čo môže kedykoľvek nastať, vediac, že definitívny koniec zatiaľ neprišiel. Bola si vedomá faktu, že stav jej dcéry nie je najpriaznivejší a jej šance na uzdravenie sa každým dňom znižovali.

„Pani Dwyerová...“

„Neželám si, aby sa mi človek ako ty čo i len prihováral. Radím ti, aby tu po tebe do troch sekúnd nezostal ani len pach.“ Otvorila dvere dokorán a pridržala ich otvorené, pohľadom mu vypaľujúc do tváre dieru. Edward sa neochotne postavil z plastovej stoličky a pobozkal Bellu na líce. Odfrknutie Bellinej mamy sa snažil zanechať bez povšimnutia.

„Môžeš byť rád, že tu nie je Charlie,“ poznamenala, kým vychádzal z dverí. Edward sa iba slušne odzdravil a ignoroval jej poznámku. Charlie bol Bellin otec a aj keď boli s Renée vyše dvadsaťtri rokov rozvedení, v posledných týždňoch spolu držali viac než za tie dva roky, ktoré spolu strávili. Edward mal v mysli jasnú spomienku na posledné stretnutie so šerifom Charliem Swanom, a tá nepatrila práve k najpríjemnejším. Práve vďaka Charlieho postaveniu nebola jeho dcéra prevezená do inej nemocnice vo väčšom meste. Pokiaľ by Edwardov otec nebol vyhlásené právnické eso, s akým sa do potýčky neodváži ani Charlieho pridelený advokát, už dávno by kreslil na steny cely čiaročky. Ostatne, nič iné si ani nezaslúžil.

Edward však Bellinym rodičom nemal čo vyčítať, pretože na ich mieste by sa choval presne tak isto, dokonca možno horšie. Každý mu hovoril, že za nič nemôže, vraj nemohol predpokladať, že vodič oproti idúceho auta sa takou rýchlosťou vyrúti zo zákruty, ale on vedel, že pravdu mali rodičia Belly, ktorí mu od začiatku pripisovali vinu a pri tom tvrdení si servítku pred ústa nedávali. Polícia uznala, že to bola skutočne nehoda a vinu nesie klzká vozovka zmáčaná dažďom. Ale Edward vedel, že bol zodpovedný a musel niesť následky za svoje konanie. Renée a Charlie si však neuvedomovali, že aj on trpel. Veď ju miloval, žil pre ňu a pokiaľ by to bolo možné, zniesol by jej modré z neba. Zomrel by kvôli nej.

Chladný novembrový vietor ho prebudil zo zamyslenia. Nemocničné chodby poznal natoľko dobre, že cestu z Bellinej izby k východu zvládol aj poslepiačky. Ani si nespomínal, koľkokrát po nich prechádzal.

Domov šiel pešky. Auto, ktoré po nehode putovalo rovno do šrotu, zatiaľ žiadnym nenahradil. Spomínal si na prvú cestu autom po nehode, keď ho prišli do nemocnice vyzdvihnúť rodičia. Sedel vzadu a počas celej cesty k nim domov, nakoľko v tom čase zostal pár dní u nich, sa triasol ako osika. Do mysle sa mu neustále vkrádali obrazy z toho večera. Diaľkové svetlá oproti idúceho auta rútiaceho sa na nich videl pred očami ešte dnes, a preto začal preferovať pohyb pešo, maximálne na bicykli. Počasie bicyklu v tomto období však príliš neprialo, rovnako ako defekt na prednom kolese jeho bicykla roky odloženého v pivnici.

Ruky si skryl do vačkov na kabáte a hlavu sklonil k zemi. Cítil sa ako medzinárodný zločinec, ktorého práve pustili z basy. Mal pocit, že zostal na svete úplne sám, že všetci ľudia ho odcudzujú. Nikto mu do očí nepovedal ani mäkké f, ale stačilo zračiť ich veľavravné pohľady a človek ihneď vedel, koľká bije. Našťastie bolo Forks malé mesto, len s vyše tritisíc obyvateľmi. Jeho svedomie ho však ako neviditeľný démon prenasledovalo stále.

V noci nespal dobre, rovnako ako noci predtým. Prehadzoval sa z jednej strany na druhú a spánok mu sprevádzali nočné mory. Chýbala mu Bellina prítomnosť, jej teplo a vôňa. Jej hlas či spev počas varenia večere. Spievala rovnako falošne ako on, ale obaja zbožňovali obývačkové duety. Už sa mi konečne vráť, pomyslel si a zapol lampičku na nočnom stolíku, vedľa ktorej stála ich spoločná fotka spred polroka. Z neznámeho dôvodu sa mu vždy pri pohľade na ňu pripomenulo ich prvé stretnutie v kaviarni v Port Angeles, kde Bella vtedy robila čašníčku a on bol s kamošmi na pánskej jazde, z ktorej sa v ten deň vracali domov a svoju púť zakončili posedením v kaviarni, pretože Mike potreboval vzpruhu v podobe kávy. Edward si vypýtal colu, no ona mu priniesla colu light, ktorú z duše neznášal. Niektorí v nej rozdiel oproti klasickej necítili, ale on ho teda rozpoznal aj za nich.

„Prepáčte, slečna, tu sa stal omyl. Toto som si rozhodne neobjednal,“ zavolal na ňu, keď odchádzala a sledoval, ako sa znudene otočila a pomaly rozišla späť k ich stolu. Ten deň jej neprial, od rána sa necítila dobre kvôli bolesti žalúdka a nemohla si vziať ani voľno, pretože ju nemal kto zaskočiť.

„Pokiaľ viem, objednali ste si colu a tú som vám predsa priniesla.“

„Áno, ale vy ste mi priniesli colu light a ja si nemyslím, že som na tom zdravotne natoľko zle, aby som si nemohol dopriať toľkú dávku cukru, aká sa vyskytuje v obyčajnej cole.“ Jej obočie sa nakrčilo a pozrela naňho ako na blázna.

„Vy ste sa zbláznili, veď ja som vám priniesla normálnu colu,“ nesúhlasila a načiahla sa po sklenenej fľaši, aby si prečítala etiketu. Edward ju sledoval s pokojom Angličana, pretože vedel, že túto bitku vyhral. Jej zamračenie pomaly vystriedalo uvedomenie zo skutočnosti, že mal pravdu, no vzápätí nato len pohodila ramenami. Mala podozrenie, že si z nej akurát tak robí srandu a na to rozhodne nebola v správnej nálade. No Bože, tak mu priniesla colu bez cukru, na svete sa dejú miliónkrát horšie veci a ľudia sa kvôli nim nejdú zabiť.

Edward jej podal svoj pohár, keď jej na tvári zračil pochybnosti. „Pokojne ochutnajte.“

Za normálnych okolností by sa k niečomu podobnému určite neznížila, no v tejto chvíli to brala ako malú výzvu, kedy mala šancu tomuto chalanovi dokázať, že sa nedopustila nijakej závažnej chyby. Vlastne sa jej ani nedopustila. Prijala ponúkaný pohár, trochu si odchlipla, zúžila viečka a sústredila sa na chuť tekutiny na jazyku. Chutilo to skutočne ako atrapa coca-coly za dvadsať centov. Bella súhlasne prikývla, vyjachtala tiché ospravedlnenie, pohár položila na stôl a odbehla preč. O chvíľu sa vrátila s fľašou klasickej coly a čistým pohárom.

Z kaviarne odchádzali až vo večerných hodinách, rovnako ako Bella, ktorej sa končila zmena. Od poobedia husto pršalo a meškal jej autobus domov. Brian, jeden z Edwardovych kamošov, sa jej spýtal, kam smeruje a keď zistil, že rovnako ako oni do Forks, ponúkol jej odvoz, pričom ju uistil, že sú to všetko slušní chlapci a nemusí mať strach. Nakoľko stále pršalo a Belle sa nechcelo čakať neurčitý čas na zastávke, prijala ich ponuku. Brian tajne dúfal, že sa mu podarí zbaliť ju, ale nakoľko bol šoférom a Bella sedela vzadu vedľa Mikea, ktorý po ceste zalomil, a Edwarda, bavila sa najmä s ním. Celkom si rozumeli a keď jej navrhol, aby sa niekedy stretli, súhlasila.

Ich stretnutie na seba nedalo dlho čakať a keď sa uskutočnilo, dohodli si ďalšie, potom ešte jedno a takto pokračovali do momentu, kým nezistili, že kamarátske stretnutia sa začínali podobať na rande. Odvtedy sa stretávať ani nemuseli, pretože každú voľnú chvíľu trávili spolu, čo znamenalo, že boli bez seba akurát tak v noci, kedy museli spať obaja vo vlastných domovoch. Po troch rokoch ich vzťahu, keď Edward oslávil dvadsiate piate narodeniny, si prenajali dvojizbový byt vo Forks - na prenájom bytu vo väčšom meste zatiaľ nemali toľko financií - a žili si takmer šťastne až do jedenásteho augusta tohto roka.   

Edward odkopal prikrývku zo svojho tela, zabraňujúc toku nepríjemných myšlienok do mysle, a prešiel do kuchyne napiť sa vody. Jediný zvuk v byte vydávala chladnička, ktorá však nakoniec tiež stíchla a nastalo hrobové ticho, z ktorého takmer mrazilo. Pohár vložil do drezu a vrátil sa späť do postele zívajúcej bolestnou prázdnotou.

Prikryl sa až po uši a spomenul si, ako sa na ňom vždy, keď to urobil, Bella chichotala, obhajujúc sa vetou, že vyzerá neskutočne komicky a zlatučko, uisťujúc ho, že keby mohla, adoptuje si ho. Bože, ako veľmi mu chýbala.

Vyčítal si, že sa jej nevenoval viac, že piatkové večery, ktoré trávil s bandou na pive, nezostal radšej doma s ňou a ľutoval všetky ich nezmyselné hádky, pri ktorých si občas pomyslel, aká je neznesiteľná. On mal tiež od dokonalosti ďaleko. Avšak vec, ktorá ho na srdci ťažila najviac, bola, že jej častejšie nehovoril, ako veľmi ju ľúbi a záleží mu na nej. Vtedy podobným slovám neprikladal veľký význam, vravieval si, že ona to predsa vie aj bez toho, aby jej s tým neustále pílil uši, no príliš neskoro si uvedomil, že môže nastať okamih, kedy už nebude mať možnosť na vyjadrenie svojich citov k nej. Lenže kto sa kedy nad niečím podobným zamyslel dopredu, keď majú ľudia tendenciu brať všetko ako samozrejmosť?

Ráno sa zobudil na zvonenie budíka, ktorý včera zabudol vypnúť. Bola nedeľa, čo mu na nálade nepridalo, pretože nedele v posledných týždňoch predstavovali návštevu rodičov. Samozrejme, že mal svojich rodičov rád, ale už mu liezla na nervy prehnaná starostlivosť jeho matky, ktorá sa pred dvomi mesiacmi ponúkla, že mu bude žehliť veci a on jej ponuku prijal, nakoľko si sám seba so žehličkou v ruke nedokázal predstaviť ani len vo sne.

Ďalším dôvodom, kvôli ktorému mu nedele neboli po chuti, bola nuda. Nemohol ísť ani do práce - do ktorej po autonehode opätovne nastúpil len pred dvomi týždňami -, čo znamenalo, že bude s určitosťou odpočítavať minúty, kedy bude môcť ísť do nemocnice.

Doobeda si pustil telku a vypil hrnček kávy. Presne o dvanástej sedel na kuchynskej stoličke v rodičovskom dome a pozoroval matku, ako poskakuje pri hrncoch a rozkladá taniere na linku. Popri varení mala vždy pustené rádio a dnešok nebol výnimkou. Keď sa kuchyňou rozhostila pesnička Treasure od Bruna Marsa, Bellina najobľúbenejšia, Edwardovi vyschlo v hrdle.

„Potrebujem, aby si mi dnes pomohol s maľovaním garáže,“ prehovoril Edwardov otec po obede a pery zmočil v pohári s minerálkou.

„Nemohli by sme to preložiť na inokedy? Poobede idem za Bellou.“

„Nemohli, pretože napríklad zajtra sa musím venovať pracovným povinnostiam. Za Bellou chodíš každý deň, neboj sa, odpustí ti, ak jeden vynecháš.“

„Ale ja kvôli maľovke garáže, ktorú praktikuješ každý rok a teraz je totálne nepotrebná, nevynechám návštevu v nemocnici,“ protirečil Edward a pokrútil hlavou. Keby mu to otec aspoň ráčil povedať deň dopredu a nie ho hneď postavil pred hotovú vec. Ale čo ho to vôbec prekvapuje, veď vždy bol taký. Niečo si zmyslel a človek musel v okamihu meniť svoje plány a spraviť to, s čím narukoval pán velebený právnik Masen. Prachov mal dosť na to, aby si najal tridsať profesionálnych maliarov, ale bol taký držgroš, že by si radšej polámal nohy na rebríku, než vyplatil prácu mužom, ktorí by mu za tie peniaze boli vďační.

Edwardov vzťah s otcom nebol posledných desať rokov jednoduchý. Stále ho za niečo kritizoval a všetko, čo spravil, bolo zlé a zaslúžilo si prerobenie. Edward si vydýchol, keď sa s Bellou presťahovali do vlastného, no nikdy svojmu otcovi úplne neodpustil, že im nechcel požičať na byt vo väčšom meste. Vraj ho to naučí zodpovednosti a zasvätí do skutočného života. Vyslovene ho prosil o peniaze na začiatok nového života s prísľubom vrátenia po čiastkach, ale to jediné, čo si od neho vyslúžili, bola smiešna čiastka, ktorá vykryla akurát tak kúpu práčky a mesačného nájomného na dva mesiace za byt vo Forks.      

„Povedz mi, čo také tam s ňou robíš?! Veď ona ani nevie, že si tam!“

„Tak toto tebe vysvetľovať nebudem, aj tak by si to nepochopil.“

„Dosť už!“ ukončila ich hádku Edwardova mama Lizzy a vstala od stola, aby pozbierala špinavé taniere. „Edward, tvoj syn má pravdu. Mne sa tá maľovka zdá na zimu tiež zbytočná, ale ak na nej tak trváš, zavolaj Johna, ten ti mile rád pomôže a nechaj Edwarda, nech ide za Bellou.“

Taniere vložila do umývačky a umyla si v dreze ruky. Po chvíli ticha, ktoré v kuchyni panovalo, prehovorila milým hlasom: „Ed, ale na Vianoce budeš s nami, však?“ Táto otázka jej ležala na jazyku od doby, čo sa v televízii objavili vianočné reklamy.

„Veď to je až o mesiac a pol.“

„No práve, nie je to tak ďaleko. Nechcem, aby si bol sám.“

„Mami, Vianoce budem tráviť s Bellou,“ odvetil akoby to bola tá najväčšia samozrejmosť na svete.

„Ts,“ odfrkol si Edwardov otec, neschopný zdržania sa komentára, „a kde, prosím ťa, na nemocničnej izbe? To už aby sme začali vybavovať povolenie na postavenie vianočného stromčeka pri jej lôžku.“

„Ona sa vylieči.“

 Edwardov otec zdvihol obočie, ale nakoniec ledabolo pokrčil ramenami. „Ako myslíš... No nezabúdaj na možnosť, že aj keby sa prebrala, možno ťa už nikdy v živote nebude chcieť vidieť.“

„Edward!“ zasyčala Lizzy, prepaľujúc svojho manžela vražedným pohľadom, a vzápätí ho stočila na svojho syna, ktorý ju medzičasom sledoval, a obdarila ho tým najmilším úsmevom, akého bola v tej chvíli schopná. Edward nevedel, čo povedať. Čo keď mal jeho otec pravdu? Doteraz sa nikdy nad tým, čo by sa dialo, ak sa Bella preberie, nezamýšľal. Vždy premýšľal najmä nad tým, kedy sa preberie a čo bude nasledovať potom, už nebolo dôležité, hlavné bolo, že by viac nespala. Čo by sa však stalo, ak by mu nedokázala odpustiť a skutočne sa rozhodla opustiť ho? Nemohol by jej predsa utajiť, v prípade, že by si to nepamätala, čo sa stalo. Edwardovi sa stiahol žalúdok pri pomyslení, že by bol medzi nimi koniec. Tentokrát definitívny. Raz sa už totiž rozišli.

Pol roka po nasťahovaní do ich spoločného bytu sa medzi nimi strhla ich dovtedy najväčšia hádka, po ktorej si Bella zbalila všetky veci a kým si nazúvala tenisky, vyhlásila, že je medzi nimi koniec a v živote viac Edwarda nechce vidieť. „Fajn!“ prskol a nechal ju bez ďalšieho slova ísť kade ľahšie. Bol nahnevaný, frustrovaný a potreboval byť sám. Avšak keď sa ráno zobudil, hnev a zlosť boli preč. Namiesto nich sa dostavil smútok a pocit viny. Skúšal sa jej dovolať, ale buď sa ozvala odkazová schránka, alebo jednoducho nebrala. Vybral sa aj do domu jej otca, ale ten mu odvrkol, aby jeho dcéru nechal na pokoji, nestaral sa jej do života, a zabuchol mu dvere pred nosom.

Edward strávil nasledujúce štyri večery v krčme a opíjal sa do nemoty. Presne o týždeň od ich hádky, vo večerných hodinách, zašramotil v zámke kľúč. Edward vstal zamračene od telky a takmer mu od údivu spadla sánka, keď na chodbe zbadal Bellu s previnilým výrazom v tvári a dvomi kuframi pri nohách. „Je mi to tak veľmi ľúto. Odpusť mi, prosím. Ja...“ zašepkala zlomeným hlasom a z očí jej vytryskli slzy. Edward si len zhlboka povzdychol, bez slova si ju pritiahol do náručia a nos zaboril do jej hustých mahagónových vlasov, zatiaľ čo ho ona pevne objímala okolo pása.         

„Ja si naopak myslím, že všetko bude v poriadku,“ pokračovala Lizzy, kým kráčala k plechu položenom na linke a začala krájať malinový koláč na identické štvorčeky.

„Ponúkni sa, keď si bol malý, šiel si sa kvôli nemu zadrhnúť,“ položila pred svojho syna tanier s koláčmi a tým bolestivú tému o Belle uzavrela. „Uvarím ti k tomu aj kávu.“

Kým sa v kanvici zohrievala voda, nabalila Edwardovi pár koláčov aj domov. Nebolo pochýb, že kým býval sám, jedol samé nezdravé mrazené výrobky, ktoré by ona ako matka zakázala v obchodoch predávať.

„Mal by si sa dať ostrihať, máš už dosť dlhé vlasy,“ prehodila len tak medzi rečou, keď pred neho postavila šálku kávy, a v prstoch mu požmolila pár prameňov vlasov, spomínajúc si na skutočnosť, ako to v tínedžerskom veku nenávidel. Aspoň z toho zložitého obdobia už vyrástol, pomyslela si s úľavou.

Kým však stihol niečo povedať, do rozhovoru sa zamiešal jeho otec. „Ale veď ho nechaj, nech si nechá narásť vlasy aj po zadok a vyzerá jak indiánsky náčelník! Mladý pán má už predsa dvadsaťsedem rokov a nepraje si, aby sa mu rodičia plietli do života! On ani Vianoce s nimi nechce tráviť, veď načo, keď ich môže prežiť so svojou partnerkou, ktorá je v kóme?!“

„Toto ja počúvať nebudem,“ precedil Edward pomedzi zuby a vstal od stola. Už viac v tomto dome hrôzy a zvyšovania krvného tlaku nemal čo hľadať. V rýchlosti si nazul tenisky a kabát strhol takmer i s vešiakom.

„Edward, počkaj!“ zakričala naňho matka od dvier a on na sekundu premýšľal, či mu stojí zato vôbec zastať. Lenže skrz-naskrz to bola stále jeho matka, ku ktorej choval rešpekt a ktorá sa k nemu, na rozdiel od otca, správala vždy slušne a láskyplne. S povzdychom zastal a otočil sa späť k domu. Lizzy si okolo ramien prehodila tenký svetrík a vybehla za ním von.

„Zabudol si si ožehlené veci a koláče,“ pousmiala sa a podala mu tašku, ktorú doteraz zvierala v ruke.

„Ďakujem.“

Lizzin úsmev sa na okamih ešte väčšmi rozšíril, no vzápätí ho vystriedalo zamračenie. „Odpusť otcovi jeho chovanie, nechcel ti nijako ublížiť, záleží mu na tebe a aj keď to niekedy tak možno nevyzerá, chce pre teba len to najlepšie.“

Edward si odfrkol. „Nie, mami,“ pokrútil hlavou. „Pokiaľ by pre mňa chcel to najlepšie, podporil by ma...“ pozrel do zeme, ale potom svoj pohľad presmeroval späť na matku, „ale nerob si kvôli tomu starosti, zvykol som si, aký je ku mne odmeraný a že pekného slova sa od neho nedočkám.“

„To nie je pravda, vždy ťa podporoval.“

„Vlastne áno, raz ma podporil, aby som mu príliš nekrivdil. Mal som šesť rokov a nastupoval do školy. Vtedy mi povedal, že to zvládnem, veď som predsa jeho syn.“

 Lizzinu tvár preťala bolesť. Jej manžel nebol zlý človek ani otec, jednoducho nedokázal dávať svoje city príliš najavo. Druhá vlastnosť, ktorá mu ťažila situáciu, bola úprimnosť a neznalosť hraníc. Preriekol sa i tam, kde nechcel.

Elizabeth však vedela, že svojho syna miluje a záleží mu na ňom a že v najhorších časoch by mu určite poskytol pomocnú ruku. Kým však bola Bella nažive, nepovažoval situáciu za najhoršiu. Samozrejme, že mal rád aj ju, veď jeho syn s ňou chodil už vyše päť rokov, ale odkedy sa jej rodičia chovali k jeho synovi ako k besnému psovi, začínal svoj názor prehodnocovať, napriek tomu, že si dokola nahováral, aby mu predsudky nezatienili pohľad na celú vec.

Jediné, čo chcel, bolo svojho syna chrániť. Čo keď sa Bella nikdy nepreberie? Nemohol by na nej predsa navždy lipnúť a každý deň ju navštevovať. A už vonkoncom by si to nemohol donekonečna vyčítať, ale posunúť sa v živote ďalej. Určite by si to aj ona priala, veď bola slušné dievča.

Edward videl na matkinej tvári smútok a nenávidel sa za to. Mal držať svoj sprostý jazyk za zubami. Jemne sa dotkol jej pleca. „Ako som povedal, mami, nemusíš sa kvôli tomu trápiť, som v pohode.“

„Sľúb mi, že nespravíš žiadnu hlúposť. Vždy tu budem pre teba... Nech sa deje čokoľvek,“  zašepkala a objala ho.

„Ja viem, mami,“ opätoval jej objatie.

Predtým, než sa s matkou definitívne rozlúčil, ju ešte raz uistil, aby si oňho nerobila starosti. Nechcel byť nikomu na obtiaž a už vôbec nechcel, aby sa kvôli nemu pohádala s otcom, ktorého sa v tej chvíli rozhodol vypustiť z mysle. Večer, keď trochu vychladne, nad jeho rečami aj tak pohodí rukou ako vždy za podobných okolností. Cestou do nemocnice sa ešte zastavil doma, kde nechal tašku s vecami a matkiným koláčom. Večer pri telke mu padne dobre, prinajhoršom ho ponúkne susede zhora.

Keď vchádzal do nemocnice, pozdravil zdravotné sestry, s ktorými sa tu výdaval každý deň, a ohľadom Belly prehodili aj dnes pár viet. Pri vstupe do Bellinej izby sa ho zmocnil pocit nádeje, že možno dnes nastane deň D a ona naňho vyvalí svoje čokoládové kukadlá či zašomre nejakú zo svojich uštipačných poznámok, ktoré ho vždy pobavili. No vedel, že ak by sa mala prebrať, lekári by zmenu spozorovali a informovali ho. Aj keď formálne nebol Bellin príbuzný, lekári ho o jej stave tajne, vzhľadom na Bellinych rodičov, pravidelne informovali, pretože vedeli, že je jej priateľ a záležalo mu na nej.

No keď za sebou zavrel dvere a tak, ako všetky uplynulé dni ju aj tento raz zračil len nehybne ležať na posteli, všetky jeho nádeje sa spľasli.

Podišiel k nej a vtisol jej motýlí bozk na čelo. „Ahoj, miláčik, prepáč, že meškám, ale musel som ísť dnes k našim. Vieš, ako to zbožňujem.“  Prevrátil oči, napriek tomu, že to Bella nevidela. Posadil sa na svoje zaužívané miesto, chytil ju za ruku a kým sa jej hral s prstami, hovoril jej o všetkom, čo sa dnes udialo. Každý deň ju informoval aj o tých najbanálnejších novinkách v živote. Nikto mu doteraz s istotou nezaručil, že vnímala jeho slová, no aj keby nie, on vedel, že vníma aspoň jeho prítomnosť. Musela vedieť, že je tu s ňou a vždy s ňou aj zostane. Nedokázal si život bez nej predstaviť, veď už teraz bol stratený. Keby mu naveky odišla, zomrel by aj on. Najprv z psychickej stránky, čo by ho doviedlo k spáchaniu samovraždy, čiže v konečnom dôsledku aj z fyzickej. Keby ju nemal, neprežil by. Nezvládol by to, nedokázal...  

•••

Ďalšie dni plynuli v podobnom duchu. Edward pracoval, chodil do nemocnice, spal a jedol. Občas si pozrel niečo v televízii, ale keď nemal spoločnosť, s ktorou by sa rehotal na nezmyselných filmových scénkach, príliš ho to nebavilo. Myšlienky mu ťažil aj fakt Bellinho stavu, ktorý stagnoval. Opuch síce ustúpil, stále sa však nepreberala. Utešoval sa tým, že vždy je to lepšie akoby sa mal jej stav zhoršovať. No aj keď sa tomu bránil, začínal strácať trpezlivosť.

Každý deň sa jeho nádej a presvedčenie zmenšovali a musel si párkrát nafackovať po lícach, aby sa prebral a myslel pozitívne. Jediné, čo zostávalo nemenné a stagnovalo v jeho mysli rovnako ako Bellin stav, bol neutíchajúci pocit viny, ktorý sa ešte väčšmi prehĺbil pri  občasnom pohľade na Renée a Charlieho. Neustále si vyčítal, že mal byť pozornejší, i keď patril k dobrým vodičom. Minulý týždeň dokonca na nemocničnej chodbe prešiel okolo povedomého muža s barlou a sadrou na pravej nohe.

Až večer, keď ležal v posteli, si uvedomil, prečo mu bol taký známy. Bol to vodič auta, s ktorým sa zrazili. A bol takmer v poriadku, neberúc do úvahy zlomeninu nohy, z ktorej sa však o pár týždňov úplne vylieči. Samozrejme, že mu neprial nič zlé a radoval sa z jeho zdravia, ale hlások v jeho hlave, ktorý každým dňom silnel, zastával názor, že to nebolo fér. Prečo musela Bella dopadnúť najhoršie?  A keď už mal niekto dopadnúť takto, prečo to nebol Edward? Zlomená ruka sa bolestivo ozvala už len občas, čo taktiež dokázal pri všetkých veciach, ktorými sa zaoberal, v pohode odignorovať.

Vonku zúrila hotová meluzína a teplomer ukazoval nepríjemných mínus osem a pol stupňa. Všetko v okolí, vrátane ciest, ktoré nestíhali byť odhŕňané, pokrývala vrstva snehu, ktorý sa tento rok o týždeň omeškal. Deti sa tešili a takmer každý malý dvorček pred domom ozdoboval snehuliak s metlou a mrkvou ako nos.

Do Vianoc zostávali tri týždne a ľudia sa bláznili kvôli darčekom, vianočným stromčekom a moriakom. Edward na slávenie Vianoc nemal absolútne náladu a na rozdiel od ostatných, ktorí v obchodoch vyberali vhodný darček pre svojich najbližších, jediné dve veci, ktoré si vybral on, bola akurát tak čiapka a zimná bunda zo skrine.

V sobotu šiel za Bellou o niečo skôr než zvyčajne, preto ho viac než prekvapil hlas nesúci sa z jej izby. Patril Renée, čo by nebolo natoľko nezvyčajné, pokiaľ by tu nebola o tomto čase. Veľmi dobre vedela, že teraz za jej dcérou chodí on a sama si pred pár mesiacmi vyžiadala, aby tu už po šiestej, keď sa sem nalodí ona - niekedy aj v spoločnosti svojho priateľa Phila, ktorý do Forks však kvôli práci cestoval na etapy - a Charlie, po ňom nezostal ani vlas spadnutý na zemi. So zamračeným výrazom vošiel do izby, v duchu si pripravujúc reč, ktorú prednesie, keď ho odtiaľ budú chcieť vypoklonkovať. Na jeho prekvapenie však zbadal Renée sediacu na stoličke vedľa Bellinej posteli, ako ju so sklonenou hlavou drží za ruku.

Charlie ani Phil sa v miestnosti nenachádzali, ale zdalo sa mu nezvyčajné, aby tu bola úplne sama, bez žiadneho garde. Edwardovi napadlo, že možno šli niekam do bufetu na kávu. Ale na tom vlastne nezáležalo. Renée mu nevenovala ani štipku pozornosti, preto sa rozhodol, že jej správanie napodobní. Obišiel posteľ, pobozkal Bellu na líce a do ucha jej zašepkal pozdrav. Žiadne odfrknutie, nervózne mrmlanie či frflanie zo strany naproti neprišlo, čo spôsobilo Edwardovi menší šok, nakoľko sa pripravoval na várku „milých slov“.

Opatrne sa na ňu pozrel a až v tej chvíli si všimol, že jej po lícach stekajú slzy a vzlyky vychádzajúce z hrdla sa snažila tíšiť dlaňou pritisnutou na ústach. Strelil pohľadom po Belle a hľadal náznaky nejakého zhoršenia. Podľa prístrojov bolo všetko presne také ako včera, predvčerom, týždňom... mesiacom. Tep a srdečný pulz sa mu zrýchlili a žalúdok nepríjemne skrútil.

„Stalo sa niečo?“ zašomral a sledoval, ako sa pohľad Bellinej mamy z tváre jej dcéry postupne presunul naňho. Oči mala zaslzené a okolo nich a nosa červené škvrny. Edward vedel, že sa niečo deje. Slzy a jej nezvyčajné ticho boli znakmi niečoho... nového. Zmeny. Prečo mal však pocit, že tá zmena nesmerovala k lepšiemu? Prečo sa mu pri pohľade na Renée stiahlo hrdlo a žalúdok urobil tri kotrmelce? Bolo to spôsobené tým, že obyčajne silná žena sa v tomto momente javila psychicky na úplnom dne, z ktorého sa nedokázala odraziť?

„Bolo to ťažké,“ zachripela hlasom, ktorý sa zdal cudzí aj jej a z očí sa jej vykotúľali ďalšie slzy, keď sa opäť pozrela na Bellu.

„Čo bolo ťažké?“ Niečo sa dialo, niečo vážne, a nenašiel sa nikto, kto by mu to vysvetlil. Renée však len vzlykla a vzápätí si na ústa opäť priložila dlaň. Nevyriekla ani jedno ďalšie slovo, a keď sa otvorili dvere, zovrela Bellinu ruku pevnejšie. Dovnútra vošiel Charlie - takže Edwardove predpoklady, že sa niekde v nemocnici nachádzal, boli pravdivé - v spoločnosti Bellinho ošetrujúceho lekára Raya. Ten mal v tvári nečitateľný výraz, no keď pozrel na Edwarda, zazdalo sa mu, že posmutnel.

„Vie to?“ šepol lekár pri pohľade na Renée a  ona len záporne pokrútila hlavou.

„Čo by som mal vedieť?“ Edwardovi dochádzali nervy z toho divadla, ktoré tu naňho všetci hrali.

„Pán Masen, upokojte sa, prosím. Možno by bolo lepšie, keby sme sa porozprávali na chodbe.“

„Nie, ja sa chcem rozprávať presne tu, kde stojím! Čo sa tu deje? Už mi to konečne niekto povedzte!“

„Podľa mňa by ste sa najskôr mali posadiť, aby...“

„Rozhodli sme sa Bellu odpojiť od prístrojov,"  vyhŕkol Charlie, prerušujúc lekára v strede vety.

Kto sa dostal až sem - klobúk dolu -, patrí mu odo mňa velikánske poďakovanie. :) Poviedku som sem pridávala s veľmi malou dušičkou, ale snáď sa tu nájde aspoň jeden človiečik, pre ktorého sa mi to sem oplatilo pridávať. :)

  Pokračovanie mám rozpísané, tentokrát si dám skutočne záležať na tom, aby aj bolo dokončené. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Na krok od vykúpenia 1/2: