Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Miesto pre mňa?

14.05.2014 (15:15) • BellaDemetri • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 2475×

Steny v izbe boli nabielo namaľované a omietka opadala dole. Miestnosť bola pomerne malá a nebolo v nej veľa nábytku. Malá, kovová, biela posteľ, nočný stolík a skriňa. Vedľa skrine bola stolička. Nič viac. V rohoch boli kamery a na stene oproti posteli boli kovové dvere, ktoré mali hore v strede malé okienko. Jane sa o to nikdy nestarala. Aj tak bola príliš nízka, než by tam dočiahla a na to podsunúť si stoličku dosť sily nemala. A na čo by jej to vôbec bolo? Schúlila sa viac na posteli, na ktorej sedela. Chrbát mala opretý o chladnú stenu. Blonďaté vlasy mala rozstrapatená a začínali jej blednúť. Pohľadom si sústredene premeriavala kostnaté dlane, ktoré mala položené na kolenách, ktoré mala tesne pri brade. Prídu si po mňa. Cítila zlo vo vzduchu.

Ozval sa pre ňu nepríjemný zvuk, ktorý oznamoval, že sa dvere otvorili. Vo dverách stál muž. Prišli si pre ňu.

Keď ju hrubo chytil za lakeť a vytiahol ju z postele, prešli ku dverám. Skôr sa za ním ťahala ako by šla. Než si stihla uvedomiť, boli vonku na chodbe a on ju ťahal na koniec. Do tých dverí. Boli kovové, ako väčšina v budove, ale bála sa ich najviac. Počítala kroky ku dverám. Vždy ich bolo štyridsaťtri. Ani teraz tomu nebolo inak. Keď sa ocitli vo dverách, muž ju vtlačil dnu. Keď uvidela kreslo, trhlo ňou dozadu, ale ruka ju znovu postrčila do miestnosti. Do očí sa jej natlačili slzy, ale zažmurkala a už sa neobjavili. Je to miesto pre ňu. Tam, kam patrí.

V miestnosti bolo pár postáv, pre ňu iba tiene v bielych plášťoch, súčasti jej nočnej mory. Nepokúsila sa vytrhnúť. Vnímala to, ako sen, keď ju posadili do kresla a pripútali ruky. Prehltla. Ozval sa zvuk, ako niekto trhol pákou. Jane zakričala v agónii.

„Vieš, že si o tom myslím, nie?“ pretočila oči, ako vytrhávala čerstvú jarnú trávu z vlhkej zeme.
„Jane, ja tam pôjdem,“ povzdychol si, pohľad stočil ku sestre.
„Ale okrem teba nikoho iného nemám!“ Náhle sa zdvihla na kolenách a chytila ho za plecia. Potriasla ním. „Čo budem robiť, keď odídeš?“
„Žiť.“ Striasol jej ruky a ona znovu spadla na kolená.
„Poď so mnou,“ navrhol náhle, chytil ju za predlaktie. Vytrhla sa mu.
„Nie.“
Oči sa mu rozšírili. „Prečo nie?“
„Ja... nechcem,“ skrčila sa. Nechcela ísť, nemohla. Niečo ju k tomu miestu ťahalo.
„Jane, odchádzam až v noci. Môžeš ešte ísť,“ prehovoril ku nej vľúdnym hlasom, chytil ju obomi rukami za tvár. „Prosím.“
Odvrátila pohľad. Nechcela sa tam pozrieť, lebo vedela, že ak sa pozrie len raz... Pôjde s ním. Chytila brata za zápästia a odtiahla jeho ruky od svojej tváre. „Nie. Prepáč, Alec.“
Povzdychol si a odsunul sa od nej na zemi ďalej.

Stále kričala v agónii. Zrazu to prestalo. Prestalo jej trhať telom a napnuté svaly na tele sa jej uvoľnili. Popotiahla nosom a slzy sa jej znovu vydrali do očí. Znovu ich potlačila. A znovu tá bolesť. Telom jej trhalo od bolesti a nedokázala sa nadýchnuť. Znovu to prestalo. Ucítila pichnutie na ruke. Pozrela sa tam. Ruka s injekciou. Ten pohľad ju nečakane vydesil. Čo to je?! Pokúsila sa pohnúť. Znovu.

Chcela zdvihnúť ruku a zdvihla ju. Nešlo to. Až vtedy si znovu uvedomila, že je pripútaná. Niekto dal Jane facku a zviazal jej oči. Trhla sebou a vzlykla. Len sa bála... Bolesť, bolesť, bolesť...

Zrak mi nezoberú. Len mi zviazali oči. Jane skúsila pohnúť nohami, ale aj tie mala zviazané. Až teraz ucítila bolesť na temene hlavy. Musela si to spraviť, keď udierala hlavou o operadlo. Ďalšia spomienka prišla, ešte než stihlo vyslať šoky do jej tela.

„Je mŕtvy, prepáčte. Našli sme na mieste-“
„Nie! Neuverím tomu, kým ho neuvidím mŕtveho! Je len stratený!“ Otočila sa na odchod a vybehla zo stanice. Rozbehla sa na ku lesu na druhej strane cesty. Prebehla cez prechod a nevšímala si trúbiacich áut, ani toho, že sa jej jedno obšuchlo o bok, ako prudko zabrzdilo. Vlasy jej viali za ňou a ona vbehla do lesa.
„Alec!“ Nebol tam. Padla na kolená a hrdlo sa jej stiahlo plačom. Z očí sa jej vyvalil prúd sĺz.
„Kde si?! Ja viem, že si tu...“ Potiahla nosom. „Viem, viem, viem, viem, viem...“ vzlykala. Slová neboli nič než len šepot. „Ukáž sa!“
Vstala, ale nohy ju zradili. Opäť bola na kolenách a plakala. Pár prameňov vlasov sa jej prilepilo vďaka slzám ku tvári. „Si tu? Ukáž sa mi!“ Hlas sa jej zlomil. Zažmurkala a pozrela sa medzi stromy pred ňou. Uvidela siluetu postavy. Do žíl sa jej vliala nádej. „Alec!“ postavila sa a rozbehla sa, ale zakopla o koreň. Než stihla dopadnúť na zem, cítila, ako sa o niečo udrela hlavou. Nasledoval výkrik a temnota.

„Len prestaňte!“ skríkla zúfalo, keď sa dostala do reality. Znovu spomienky...

„Kto si?“
V tme sa zaleskol úsmev.
„Demetri. Demetri Volturi.“

Demetri? Kde si? Zachráň ma!

„Alec!“ Neuvedomila si, že to naozaj zakričala. Niekto jej dal znovu facku.

„Je mŕtvy!“ Nie je! Mohla by zakričať. Neurobila to. Je vo Volterre a je z neho upír! Keby im to tak mohla povedať...

„Demetri,“ vyslovila jeho meno pomaly, opatrne. „Kde je Alec?!“ Prudko sa posadila a hneď sa chytila za hlavu. Bola by spadla znovu na posteľ, ale niekto ju chytil za chrbát.
„Nie tak rýchlo, láska. Nemáš pravdu,“ uchechtol sa. „Je mŕtvy...“
„Klameš!“ vytrhla sa mu a chcela sa postaviť. Stisol jej ruku a potiahol ju na posteľ.
„Ale stále... Povedzme, že žije. Je z neho upír.“
„Upír?“ zatočila sa jej hlava. „Upíri neexistujú...“
„Ty nevieš nič, Janie...“ Muž si povzdychol. „Ver mi. Veríš mi?“
Kývla. Verila mu. Povedal, že Alec žije, môže mu veriť...
„Je vo Volterre. Nemôžeš ho vidieť.“ Chytil jej tvár do rúk. „Nemôžeš.“ Pobozkal ju. Trhla sebou. Páčilo sa jej to... Začala mu bozky oplácať. Potom sa odtrhol. Svoje čelo si priložil k jej.
„Nikomu to nepovedz. Sľubuješ? Zabijú ťa, keď to niekomu povieš... Ja ťa nezachránim, Janie.“ Jeho slová ju prekvapili a vyvolali v nej strach.
„Sľubujem.“ Privinul si ju na hruď a bradu si položil na jej hlavu.
„Milujem ťa, Janie...“

Znovu pichnutie v ruke. „Alec, Alec, Alec, Alec, Alec...“

„Je to dieťa! Nevydrží to! Prestaňte!“ zakričal niekto vystrašene. Ženský hlas. Mala pravdu. Niekto Jane rozviazal oči, ale už ich nemala otvorené. Nemala silu zdvihnúť viečka. Oni ma chcú zabiť.

„Je mŕtvy, prepáčte.“

Zakričala.

„Milujem ťa, Janie.“

Stále kričala.

„Poď so mnou!“ Výkriky prestali.

„Prečo nie?“ Mala ísť.

„Žiť.“ Áno, žila by.

„Vieš, čo si o tom myslím...“ Bolelo to.

„Prosím," prosil ma.

„Nikomu to nepovedz. Sľubuješ? Zabijú ťa, keď to niekomu povieš...“ Bola vystrašená.

„Ale stále... Povedzme, že žije. Je z neho upír.“ A upíri existujú.

„Ty nevieš nič, Janie...“ Viem, že je živý! Viem, že si ma miloval, Demetri!

„Ver mi. Veríš mi?“ Verím ti! Príď si po mňa!

„Demetri. Demetri Volturi.“ Demetri! Na tú chvíľu znovu otvorila oči. Nič nevidela...

„Je vo Volterre. Nemôžeš ho vidieť.“ Ja som chcela! Chcem ho vidieť! Och, môj drahý brat, drahé dvojča... Tak rada by som ho znovu videla.

„Ja ťa nezachránim, Janie...“ A potom ma pobozkal. Ach, aké sladké to bolo... A objal ma. Miloval ma. Stále ma miluje...

Nezachránim... Spod zavretých viečok sa jej rinuli slzy. Keby bol tu, pobozkal by ma a objal by ma. Volal by ma Janie, vždy ma volal Janie...

Ozvalo sa zavrčanie. Zvuk výbuchu a ľudský krik. Ale jej výkriky niečie ruky utlmili. Nič. Prázdnota.

Chcel, aby znovu dýchala. Aby ožila. Smiala sa. Chcel počuť jej smiech. Ako zvončeky... Plno malých, zlatých zvončekov pospolu...

A jej pery by na tých jeho spievali, jeho Janie by bola živá...

Zomrela. Zomreli spolu.

A keby žila, mohol by jej pozrieť do očí, objať ju, pohladiť ju po vlasoch.

Ja ťa nezachránim, Janie...

Pred horiacou budovou stál upír. Za chrbtom mal oheň a v rukách dievča.

Nezachránil ju.

Ehm... Je to narýchlo písané, hej? Každopádne, dúfam, že sa páčilo. Venované Michelle, lebo som jej to sľúbila. Hádam ma nezabiješ, že som ti to prv neposlala, no. :D Prekvapko! :D (A viem, ani ja to nechápem, nie si sama. :3 :D)

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Miesto pre mňa?: