Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Mary Alice Brandon

10.03.2010 (15:45) • Poppy • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1683×

,,Mami, prečo to robíš?“ kričalo na svoju matku mladé, asi šestnásťročné dievča. Dvaja statný muži v bielom oblečení ju ťahali z jej domova, prečo od jej rodiny.
,,Oci, ja nie som blázon,“ kričalo ďalej dievčatko na svojho otca, pretože matka nijako nereagovala. Videla na jeho tvári smútok, a keď k nej podišiel skrsla v nej nádej, že jej milovaný otecko nedovolí, aby s ňou takto zaobchádzali. 
,,Je to pre tvoje dobro, dcérka. Odpusť mi,“ zašepkal jej do uška, keď ju pevne objal a potom ju pustil. Cítila sa oklamaná a nepochopená. Cítila chlad a samotu a ani poriadne nevnímala, keď ju muži obliekli do bielej košeli so zapínaním vzadu. Rukami nedokázala hýbať, no teraz to už ani nechcela.

Jej otecko, ktorého milovala zo všetkého najviac, ju tiež opustil. S matkou si nikdy dobre nerozumela, a preto nebola prekvapená, že ju považovala za netvora. Jej mladšia sestrička síce nebola ako ich mama, no aj ona sa na ňu pozerala akoby bola malomocná. Teraz veľmi ľutovala, že sa jej zverila o svojom tajomstve. Vtedy dúfala, že ich to zblíži. No mýlila sa. Keď jej povedala o tých obrázkoch, ktoré niekedy vídava a potom sa splnia, nevedela ako veľmi si uškodila. Matka sa jej to snažila vytĺcť z hlavy, tvrdila, že je klamárkou, no keď jej povedala, že jej najlepšia priateľka bude mať nehodu a nakoniec sa to stalo, matka na ňu pozerala ako na šarlatánku. Ako na choré zviera. 
No jej ocko sa jej vtedy zastal. Podporil ju a neodsudzoval. Práve preto ho tak milovala. Vždy, keď sa vrátil z jednej zo svojich ciest, jej doniesol krásnu bábiku. A aj teraz, keď už bola mladou dámou, ich stále zbierala. Mala obrovskú zbierku krásnych, porcelánových bábik, s ešte žiarivejšími a nádhernejšími šatami. To bolo vždy to, čo sa jej na nich najviac páčilo. Milovala módu, nech už bola z ktoréhokoľvek obdobia. Milovala jas a ligot a jej ocko to vždy vedel. Chcel jej aspoň týmto malých gestom vynahradiť neveľký záujem jej matky. Nechcel, aby sa cítila odstrkovaná, aj keď tomu úplne nemohol zabrániť. Mal ju veľmi rád, veď bola jeho prvorodeným dieťaťom. A preto ho hlboko ranilo, čo sa teraz dialo.

Ešte stále tomu nedokázal uveriť. Nedokázala pochopiť, prečo to dovolil. Bol až takým slabochom? Až takým slabochom, že pritakal na plán svojej manželky? Vedel, ako veľmi to jeho dcérke ublíži. Vedel, že mu to nikdy neodpustí a ani on sám sebe. Ale teraz je už neskoro. Už je neskoro, aby mohol napraviť svoju chybu. Jeho dcérku, práve teraz odviedla na to najhoršie miesto, ktoré ju zničí. Nezostalo mu nič iné ako slzy. Horké slzy, ktoré zmáčali aj tvár jeho dcérky. Ach, ako veľmi ho bolel pohľad na ňu. A ako veľmi ľutoval svoj súhlas, keď sa zahľadel na svoju ženu, ktorá sa teraz spokojne dívala ako na rohu mizne jej prvorodená dcéra. Už bolo však neskoro...

,,Toto bude od dnes tvoj nový domov,“ riekla tvrdo postaršia žena mladému dievčatku a surovo ju sotila na tenký matrac na zemi. Ani sa neobťažovala zistiť, či jej tým činom neublížila a ihneď sa zvrtla na podpätku, zabuchla dvere a zamkla na kľúč. Alice potiahla nosom, slzy mala znovu na krajíčku, no už nevládala. Nevládala sa ani postaviť. Len sa lepšie posunula na matraci a najviac ako jej to kazajka dovoľovala, sa schúlila do klbka, zavrela oči a spomínala. 

,,Oci, táto je najrkajšia,“ ševelilo malé dievčatko, keď sa vrátil jej ocko z cesty z Benátok a doniesol jej ďalšiu bábiku.
,,To hovoríš vždy,“ zasmial sa nad slovami svojej dcérky a nechal ju samu so svojou novou hračkou. Bol rád, že jej urobil radosť. Vidieť tie krásne iskričky v jej očkách malo preňho obrovskú cenu. 
Alice ani nepostrehla, kedy jej ocko odišiel, pretože nedokázala spustiť oči so svojej novej bábiky. Táto bola jednoznačne tou najkrajšou, ktorú mala. Krásne, plavé kučeravé vlásky vytŕčali spod slabozeleného klobúčika s fialovým pierkom na boku. Modré očká a krásne ružové pery boli zvýraznené vďaka jej smotanovej farby tváre. Jednoduché, no predsa nádherné, slabozelené šaty so zlatými výšivkami a čipkovanou spodničkou dopĺňal rovnako svetlozelený dáždnik. Áno, ona bola určite najkrajšou. Jej šaty sa nemohli rovnať ani Cecily, ktorú jej ocko doniesol z New Yorku, s bledomodrými šatami, ani Kaitlyn vo fialových šatách z Chicaga. A vtedy ju napadlo, že jej musí vybrať nejaké meno. Musí byť krásne presne ako ona. 
Dlho premýšľala, až sa napokon rozhodla pre Camille. 
Od toho dňa sa stala Camille jej najlepšou priateľkou.

,,Čas pre lieky,“ zakričala jej strážkyňa a zároveň ošetrovateľka a Alice sa pri tých slovách skoro rozplakala. Bola tu len týždeň, no už mala pocit, že to dlhšie ani nevydrží. Nikto ju tu nechápal, nikto jej nerozumel, nikto ju tu nemal rád. Ani jedno milé slovo, ani jedno nežné pohladenie. Nič... a to ju veľmi zraňovalo. Ona potrebovala cítiť, že ju niekto miluje, že ju niekto má rád. Potrebovala to cítiť, aby mohla žiť. Tu však cítila všetko, len nie toto. Cítila pohŕdanie, odpor, nenávisť a hlavne bolesť. To ako sa tu ošetrovatelia správali k svojim chránencom bolo až trestné. Nikomu tu na nikom nezáležalo a už vôbec im nezáležalo na tom, aby sa ich pacienti vyliečili. Jediné o čo im išlo, boli peniaze, ktoré dostávali, za to, že tu vôbec niekoho majú. A preto sa ho tu snažila vždy udržať. Niekedy až do ich smrti. A Alice vedela, že tá jej onedlho asi tiež nastane.
Ošetrovateľka jej nemilo podala niekoľko liekov, ktoré ju zblbli na niekoľko hodín, no nemali žiadne iný efekt. Poslušne ich zhltla a otvorila ústa, aby ju mohla ošetrovateľka skontrolovať. Keď videla, že tabletky vzala, znovu zmizla a nechala ju samu. Alice sa uložila na matrac, ktorý jej bol vlastne nanič, pretože stále cítila chlad a zimu, ktoré vychádzali z podlahy a nechala sa znovu unášať svojimi spomienkami. 

,,Mami, musíš ju varovať. Predtým, než bude neskoro,“ dychtivo sa snažila presvedčiť svoju mamu. Tá ju však nepočúvala, nikdy jej neverila. No teraz nešlo len tak o niečo. Teraz šlo o zdravie iného človeka. Alice videla, čo sa stane maminej najlepšej kamarátke a snažila sa jej pomôcť, no nikto jej neveril.  
,,Mary, už aj s tým prestaň. Si klamárka a teraz choď do svojej izby a do večere sa tu neukazuj,“ zavrčala na ňu jej mama a vypochodovala z knižnice. Alice tam ostala nemo stáť. Teraz jej dokonca nevadilo, že ju mama nazvala Mary, aj keď vedela, že to nenávidí. Bola pravda, že to bolo jej prvé meno, no jej sa vždy páčilo skôr Alice ako Mary. Tak ju aj vlastne oslovovalo všetci, okrem jej mamy. 
Nechtiac, no predsa musela poslúchnuť jej príkaz. Smutná zaliezla do svojej izby a posadila sa na okenicu. Do ruky si vzala svoju Camille a nemo sledovala dianie vonku. Videla pár detí, ktoré sa naháňajú na ulici a zrazu zatúžila byť s nimi. Tak veľmi sa s nimi chcela šantiť, no vedela, že by ju medzi seba neprijali. Vždy na ňu ukazovali, aj keď to nevidela. Vždy ju ohovárali, aj keď to nepočula priamo. Ťažko si povzdychla a pozrela na svoju bábiku. 
,,Ach, Camille. Čo mám robiť? Snažím sa len pomôcť. To je to také ťažké pochopiť?“ pýtala sa svojej jedinej kamarátky, aj keď vedela, že odpovedi sa nikdy nedočká.
,,Veď predsa nechcem veľa. Stačí mi len štipka porozumenia, trošku pochopenia a lásky. Naozaj si to nezaslúžim?“ pýtala sa seba samej a dúfala, že sa tentoraz tie obrazy nevyplnia.
Ani nevedela akú veľkú chybu vtedy urobila.

,,Neprišiel za mnou nikto?“ opýtala sa schúlená dievčina v rohu tmavej, zatuchlej izby svojej ošetrovateľky. Len náhodou sa dozvedela, že dnes sú návštevné hodiny. Dúfala, že by niekto z jej rodiny za ňou mohol prísť. Aspoň jej otecko, ktorého aj napriek tomu čo jej urobil, stále milovala. 
,,A kto by už len za takým bláznom ako si ty chodil?“ so smiechom sa jej opýtala staršia žena a znovu ju zamkla v tej špinavej diere. 
,,Ja nie som blázon,“ vykríkla za ňou, no vedela, že tu jej to aj tak nikto neverí. Koľkokrát aj ona počula ako to kričia iní z vedľajších ciel. Bola zvedavá, koľkí z nich sú tu neprávom, ako ona. Nikdy sa však o tom nemohla presvedčiť. V ústave, ako to odborne nazývali, už bola dobrý mesiac, ak nie viac. A odvtedy vychádzala z izby len raz týždenne, keď ju zavliekli do veľkej miestnosti a a nemilosrdne na ňu pustili silný prúd studenej vody. Nazývali to umývaním, no od toho to malo ďaleko. 
,,Ja nie som blázon,“ tichučko zašepkala do studených a opustených priestorov svojej skromnej izby. Samu seba sa snažila presvedčiť, že to tak nie je. Už strašne dlho jej nebolo takto zle. Cítila sa sama a ešte viac opustenejšia ako predtým. Tak strašne jej chýbal kontakt s ostatnými, kontakt so svojou rodinou. Ach... ako veľmi jej chýbali. Dokonca aj jej matka, ktorá ju nikdy veľmi nemusela. Tak strašne rada by ich znovu videla.  
Ach... a ako veľmi jej chýbali jej bábiky. Jej jediné ozajstné kamarátky... a hlavne Camille. Aj keď bola len krásnou hračkou pre deti, milovala ju. Mohla sa jej zo všetkým zdôveriť, mohla sa jej vyrozprávať a tak uľaviť svojej duši. S ňou by sa určite necítila tak osamote. Chcela ju tu mať, aby bola aspoň jednou spojkou s jej bývalým životom. Dokonca rozmýšľala, že by poprosila ošetrovateľku, aby dala vedieť jej rodičom, nech jej ju pošlú. No potom si to vždy rozmyslela. Vedela si predstaviť ako by reagovala. Určite by sa jej vysmiala do tváre alebo ešte niečo horšie, určite by jej uštedrila pár rán, za jej opovážlivosť. 
Smutne si povzdychla a lepšie si objala kolená. Konečne jej dali dolu kazajku a tak sa teraz snažila zahriať aspoň šúchaním ramien. Prichádzala zima a to sa odrazilo aj tu v ústave. Už aj tak studené a chladné cely ochladli ešte viac. Ošetrovatelia sa obliekali teplejšie, no na svojich pacientoch im nezáležalo. Nedali im ani hrubšiu prikrývku či nejaký svetrík. Ani strava, ktorá už bola bez toho studená a neohriata, niekoľko dní stará, sa nezmenila. Tak veľmi jej chýbal jej starý domov, no cítila, že pomaly sa od neho vzďaľuje.

,,Si netvor... nepodarok prírody... Už sa ma nikdy viac nedotkni, už ku mne nikdy viac neprehovor,“ hystericky na ňu kričala jej mama a so slzami v očiach utiekla do svojej izby. Slzy však zmáčali tvár aj jej dcéry, ktorá nedokázala pochopiť matkino správanie. 
,,Alice, nič si z toho nerob. Nie je to tvoja chyba. Matka sa onedlho upokojí a umúdri,“ snažila sa ju uchlácholiť jej otecko, no nepomáhalo to. Tie slová ju strašne boleli. Hlavne preto, lebo ona matku varovala, a to nešťastie sa vôbec nemusel stať. Napriek tomu, ju teraz matka zavrhla a nenávidela ju. 
Zvrtla sa na podpätku a ušla do svojej izby. Zamkla sa v nej, schytila Camille do ruky, zbalila si niekoľko šiat do malého batôžteka a utekala preč. Nikto si ju nevšímal, každý rozmýšľal nad nešťastím, ktoré sa v mestečku stalo. Nikto si nevšímal mladé dievča, ktoré utekalo chodbami a vybehlo na záhradu. Chcelo utiecť do neďalekého lesa, keď sa potkla o koreň vychádzajúci zo zeme a spadlo. Nesnažilo sa vstať, poddalo sa emóciám a slzám. 
Až po hodnej chvíli zacítila ako ju niekto vzal do náruče a preniesol späť do domu. Položil ju na jej posteľ a prikryl vyšívanou dekou. Otočila sa na toho dotyčného, pretože jej podával jej milovanú bábiku. 
,,Máš ju veľmi rada, však?“ pýtal sa jej otec a hľadel pritom na hračku, ktorú jej doniesol z Benátok. 
Alice len nemo prikývla a pritisla si Camille k hrudi.
,,Je moja jediná priateľka.“
A ako veľmi jej teraz jej kamarátka chýbala. 

,,Brandonová, vstávaj. Niečo ti došlo,“ zakričala na ňu jej ošetrovateľka a hodila po nej nejaký balíček. Alice nemala šancu ho chytiť, preto ju trafil rovno do hlavy. Rozospato si pošúchala boľavé miesto na hlave a nenáviste pozrela na dvere, ktoré sa už zavreli. 
Zobrala do rúk pohúžvaný balíček a roztrhala papier. Nemo hľadela na svetlozelené šaty, v ktorých bola oblečená jej stará bábika. Do očí jej ihneď vošli slzy a láskyplne pohladkala Camille po jej plavých vláskoch. Všimla si, že v balíčku bol aj malý lístoček a tak si ho prečítala. 
,,Odpusť mi, prosím."
Aj keď nebol podpísaný, vedela od koho je. Predsa ju len jej otecko ešte má rád. So sladkým úsmevom na tvári si Camille privinula ku hrudi a poddala sa prichádzajúcemu spánku. 

... Les... všade samé stromy a kríky... sem - tam nejaký sneh... a zrazu sa pri neďalekej skale niečo rýchlo mihlo. Bolo to neskutočne rýchle, skoro až nepostrehnuteľné...

Alice sa strhla a prudko sa posadila. Vedela, čo to znamená. Toto nebol sen... toto boli znovu tie obrazy... obrazy, ktoré sa napĺňali. Ale čo to znamenalo? Nechápala to. Veľmi ju to znepokojovalo. Nevedela si to nijako vysvetliť, a preto na to rýchlo zabudla. Veď nevidela, že by jej alebo niekomu jej blízkemu hrozilo nebezpečenstvo. Zabudla na to, no nie nadlho. 

,,Tak slečna Brandonová. Ako sa máte?“ opýtal sa jej z ničoho - nič muž, ktorý sa objavil v jej izbe. Po troch mesiacoch konečne uvidela aj niekoho iného ako svoju ošetrovateľku. Postarší muž, ktorý stál pred dverami jej izby na ňu milo hľadel a zdalo sa, že ho naozaj zaujíma jej stav. Aj napriek pokročilému veku vyzeral naozaj krásne. Svetlá pokožka ostro kontrastovala z jeho zvláštnymi očami. Mal ich akoby zlaté... ale to predsa nebolo možné. Nikto nemá zlaté oči. 
,,Do - dobre,“ zajachtala sa Alice a sklopila pohľad k svojim nohám. Čakal, že to bolo všetko, no on si k nej sadol a pokračoval.
,,Veľmi sa vám tu nevenovali, tak to teraz napravíme. Ja som doktor Harper,“ milo sa na ňu usmial a podal je ruku. Alice naňho vyjavene zazerala, potom sa však spamätala a ruku mu podala naspäť.
,,Mary Alice, ale radšej mám keď ma volajú Alice,“ hlesla a stále nevychádzala z údivu. 
,,To je tvoja bábika?“ pokračoval v konverzácii a Alice konečne niečo zahrialo pri jej dlho nečinnom srdci.

Odvtedy sa stretávali každý deň. Doktor Harper za ňou vždy prišiel a rozprával jej čo je nové vo svete a tiež aj o sebe. Po týždni sa poznali už veľmi dobre, aj keď Alice mala pocit, že jej doktor niečo zatajuje. Neriešila to, pretože dostala šancu mať aspoň jedného ozajstného priateľa a nechcela o ňu prísť. 
Ďalší mesiac sa stal pre ňu omnoho znesiteľnejším ako tie tri predošlé. Prichádzala zima, no ju to už tak netrápilo. Doktor Harper jej sem potajomky prepašoval hrubší mužský sveter a tiež prikrývku, preto sa mohla aspoň ako-tak zohriať. Ich rozhovory boli stále dlhšie a dlhšie. Už sa poznali veľmi dobre, aj keď doktorovo tajomstvo ešte vždy viselo vo vzduchu. Alice však nič meniť nechcela a preto to nikomu nevadilo.
Raz večer, keď od nej doktor odchádzal, ho o niečo požiadala. Poprosila ho, či by nemohol zistiť niečo o jej rodine. Doktor jej rád vyhovel a hneď na ďalší deň netrpezlivo očakávala hocaké správy. 
Radosť a vzrušenie však ihneď opadli, keď uvidela smutnú doktorovu tvár. 
,,Alice, srdiečko, je mi to strašne ľúto, ale tvoja rodina sa odsťahovala. Už v meste nebývajú,“ nechcel jej to povedať, lebo vedel ako veľmi ju to raní. Nemýlil sa, Alice sa ihneď v očiach objavili slzy a pomaly stekali po jej tvári. Objal ju a snažil sa upokojiť. Tak veľmi mu pripomínala jeho dcérku, o ktorú prišiel. Nechcel, aby takto trpela.
,,Kedy?“ slabo z seba dostala pomedzi vzlyky derúce sa jej z hrdla.
,,Pred pár mesiacmi, neviem presne,“ odpovedal jej po pravde. Alice naďalej bezmocne vzlykala a nechala sa utešovať jej jediným priateľom. 
Ach, ako veľmi ju to bolelo. Ako veľmi ju to zranilo. Opustili ju... opustili ju bez jediného slova... a možno to odpustenie... tie slová na tom papieriku asi mali väčší význam ako si myslela. Nechali ju tu, samú a zronenú, napospas krutému životu. 
Tak veľmi teraz chcela zabudnúť, tak veľmi chcela na všetko zabudnúť. To sa je však asi nikdy nepodarí. 

... Les... stromy a kríky... sneh už bol všade... znovu tá istá skala, no tentoraz pred ňou stál nejaký muž... bol mladý a z každej časti jeho tela vyžarovala divokosť... a hlavne nebezpečenstvo... Usmieval sa... usmieval sa, no jeho úsmev bol strašidelný, naháňal strach... a zrazu si niečo všimla... všimla si jeho krvavočervené oči... oči plné krutosti a nenávisti... a potom sa ten muž, ktorý bol aj napriek všetkému krásny, zohol k nejakej postave pred jeho nohami... na zemi ležala mladá dievčina... dievčina s havraními vlasmi a neprítomným pohľadom... na krku bolo vidieť niečo červené... červené a tekuté... muž sa nad ňu sklonil a prisal sa na jej krk... pil jej krv...

,,Niéééé,“ z výkrikom sa strhla Alice. Prudko dýchala a snažila sa upokojiť. Znovu... znovu sa to deje... tie obrazy... ukazovali jej budúcnosť... budúcnosť, ktorá sa mala onedlho skončiť... skončiť a práve takýmto spôsobom... 
Teraz si naozaj myslela, že je blázon... neexistovala predsa žiadna bytosť, ktorá by toto urobila. Upír... upíri predsa nejestvujú... áno, asi sa naozaj zbláznila.
,,Alice, drahá, čo sa stalo?“ naliehavo sa jej pýtal doktor Harper, keď vtrhol do jej izby. Počul jej krik a rýchlo sa náhlil za ňou. Roztrasene sedela na matraci a neprítomne si niečo mumlala. Zatriasol ňou, dúfajúc, že je to pomôže a naozaj. Jej vydesený pohľad sa naňho uprel a po hodnej chvíľke si v jej očiach všimol niečo, čo nedokázal identifikovať.
,,Podobáte sa na neho,“ slabo konštatovala. Prezerala si ho veľmi ostražitých pohľadom a potom si rukou chytila krk. Doktor sa zľakol, snáď len neprišla na jeho tajomstvo.
,,Máte iné oči,“ po hodnej chvíľke znovu skonštatovala a nesmelo sa naňho usmiala.
,,Alice o čom to hovoríš?“ opýtal sa jej priškrteným hlasom.
,,Ja... videla som muža... bol rovnako krásny a neobyčajný ako vy... mal však červené oči... oči plné krutosti... oči, ktoré mi naháňajú strach... a potom... sklonil sa nad nejaké telo... bolo už ochabnuté a mŕtve... on... prisal sa na krk toho človeka... na krk, z ktorého vytekala krv... on... on pil krv,“ vysvetľovala mu, čo videla a dúfala, že ho tým od seba neodplaší. Videla na jeho tvári zdesenie, keď počúval jej slová. 
,,Kto bol ten mŕtvy človek?“ dostal zo seba po veľmi dlhej, tichej chvíli. 
,,Ja,“ slabo hlesla Alice, vzala si Camille do náruče a tíško plakala. Doktor nedokázal pochopiť ako to všetko vedela. Vravela, že to videla. Vedel o jej diagnóze. Vraj tvrdila, že videla obrazy a tie sa potom naplnili. Žeby sa to stalo aj teraz? Žeby to bola pravda? Mohla vidieť budúcnosť? Jej budúcnosť?
Určite vedel, že je na blízku nejaký cudzí upír. Cítil ho ako sa pohybuje neďaleko, v lesoch obklopujúcich ústav. Mohol by jej ublížiť? Musí to zistiť.
,,Neboj sa, Alice. Nič ti nehrozí,“ pohladil ju po líci a zmizol. Rýchlo vybehol von z ústavu a rovno do lesa. Snažil sa zachytiť pach toho upíra a nájsť ho. Až nadránom sa mu to podarilo, keď ho našiel na menšej čistinke. Naozaj mal krvavočervené oči, takže vedel, že sa živí ľuďmi. 
,,Ale, ale... prinášaš ku mne tú krásnu vôňu,“ sladko zapriadol a nasal do nosa vzduch, ktorý k nemu privial. 
,,Tá malá, s ktorou tráviš toľko času vonia neskutočne dobre. Až sa mi na ňu zbiehajú slinky,“ zvesela zvolal neznámi.
,,Musí byť moja, ak vieš na čo myslím,“ obrátil sa mu chrbtom a už ho aj nebolo. Doktora prekvapilo, čo sa teraz stalo. Väčšinou námadi nie sú takýto neútoční. Tento sa však správal akosi inak. Bolo jasné, že ide o stopára. Len oni boli taký arogantní. Vedel, že pred ním by Alice nikdy neschoval. Vedel, že on ju len tak nenechá. Niečo v ňom mu hovorilo, že Alice nemá šancu. No on jej musí dať aspoň akú - takú ochranu.
Vedel čo musí urobiť. Vedel, že to musí urobiť rýchlo. Znovu sa vrátil do ústavu, schytil jeden čierny plášť z vešiaka v izbe pre personál, a vybral sa k jej cele. Našiel ju schúlenú na matraci, zjavne spala. 
Rýchlo ju zobudil a bez slova jej navliekol plášť. Zahalil ju najviac ako len vedel a ťahal preč. Ťahal ju chodbami tak, aby ich nikto neuvidel a dostal ju von zadnými dverami. Schytil ju do náruče a upírskou rýchlosťou ju cez les doniesol až k jeho domu. Položil ju na pohovku v obývačke a nevšímal si jej udivený výraz.
,,Alice, bola si mi ako dcérou, o ktorú som prišiel. A preto ťa nemôžem nechať bez ochrany. A ty sa najlepšie ochrániš. Odpusť mi. Snáď tu ešte budem, aby som ti všetko vysvetlil,“ a s týmito slovami sa jej zahryzol do hrdla. 
Musel uznať, že mala naozaj sladkú a lahodnú krv, no vedomie, že je to Alice, ho nakoniec prinútilo sa od nej odtrhnúť. Videl ako sa začala zmetať v bolesti a modlil sa, aby mu to raz odpustila.  

,,Niéééééééé,“ začul nahnevaný krik prichádzajúci spred jeho domu a pripravoval sa na to najhoršie. Dvere sa rozleteli na márne kúsky a dnu sa vohnal krvilačný upír. Zavetril a potom zhnusene skonštatoval.
,,Odhadujem, že sú to už dva dni. Onedlho bude premenená,“ a nenávistne si premeriaval malú osôbku na pohovke.
,,Škoda, že ťa už neuvidí,“ nenávistne schytil staršieho doktora pod krk a vytiahol ho z domu. Doktor vedel, že proti nemá veľkú šancu a dúfal, že týmto ho od nej oddiali. Venoval jej ešte jeden posledný pohľad a potom sa zmieril so svojim osudom.

Srdce jej bilo ako splašené a bolesť zmietala jej telom. Až kým nepočula aj posledný úder, vedela, že je koniec. Otvorila oči a obzerala sa okolo seba. Nespoznávala miesto kde bola, nevedela si spomenúť ako sa sem dostala. Vlastne... nepamätala si nič... úplne nič... A čo meno? Určite nejaké má...
Alice... áno, to je jej meno... musí byť... to jediné si pamätá... a potom už len tma... Nech sa snažila akokoľvek, na nič si nepamätala. Videla len tmu. Nič viac. Len tma.
Zvláštne bolo, že to ani nechcela vedieť. Niečo v jej vnútri jej hovorilo, aby to nechala tak. Aby sa chopila šance, ktorú dostala a začala odznova. Odznova ale ako? Čo vlastne teraz je? Lebo človek určite nie.
Upír... áno, znovu ako s menom aj teraz to vedela na isto. Nevedela ako, no vedela, že je to pravda. Znovu to nechala tak a lepšie sa porozhliadla po okolí. 
Izba nebola veká a ani veľmi útulná. Jediné čo upútalo jej pohľad, bola bábika na stolíku pri pohovke. Bola krásna, jej šaty nádherné. Pousmiala sa nad tým, vzala ju do ruky a lepšie prezrela. Nevedela komu patrí a preto ju radšej položila na miesto. Zvláštne uvoľnená a natešená vybehla von do lesa.

... Chlapec... skôr muž stál pri kraju lesa a hľadel na jednu malú kaviarničku... po chvíľke nerozhodnosti sa k nej videl...

Zase ho videla... znovu sa jej pred očami objavili tie záhadné obrázky... Odkedy odišla z domu, v ktorom sa prebrala, sa jej pravidelne ukazovali pred očami. Posledný týždeň nevidela nič iné ako toho mladého chlapca. Vedela, že musí byť upír, ako ona. Cítila, že ho niečo sužuje a nevedela prečo. Trápilo ju, že trpí. Akosi si ho obľúbila. Páčil sa jej. Páčil sa jej ako muž. Nevedela či predtým niekoho mala, na koho by takto myslela, no netrápila sa tým. Teraz ju zaujímal jedine on. 
Poznala miesto, kam mieril. Niekoľkokrát okolo neho už prebehla. Hm... žeby tam teraz znovu zavítala. Rýchlo sa tam teda pobrala a cestou si ešte ulovila srnku. Nechcela, aby po niekom v kaviarni skočila. Naučila sa loviť zvieratá rýchlo a aj keď ju veľmi nezasýtili, postačilo jej to. 
Čím bola bližšie, tým bola viac vzrušenejšie. Nevedela sa dočkať, kedy ho uvidí naživo. V jej víziách to bol neskutočný fešák. No nie krása ju na ňom priťahovala. Mal v sebe niečo, čo ju k nemu ťahalo. Ten jeho smútok, bolesť a beznádej v tvári ju boleli. Chcela mu pomôcť.
Pomalým krokom vstúpila dnu do kaviarničky. Našťastie tu nebolo veľa ľudí, no pre istotu zadržala dych. Sadla si na vysokú stoličku pri pulte a čakala. 
Po dlhej hodine čakania, keď musela odbiť čašníčku hneď niekoľkokrát, sa dočkala. Dvere zavrzli a zvonček nad nimi zacingal. Jej pohľad sa tam ihneď stočil a na tvári sa objavil široký úsmev.
Dverami práve vošiel dnu mladý muž, mohol mať nanajvýš dvadsať, s krásnou leviu hrivou. V čiernych očiach sa mu zmietali najrôznejšie emócie, ktoré sa mu odrážali aj na krásnej tvári. Mal vyšportovanú postavu, no nebol to žiaden svalovec. Presne tak akurát. Usmiala sa nad tým ešte viac a zoskočila zo stoličky.
Jeho pohľad sa na ňu ihneď uprel a keď pred ním zastala a venovala mu nádherný žiarivý úsmev, konečne pocítil nádej. Pocítil nádej na lepšie a šťastnejšie časy. 
,,Nechal si ma dlho čakať,“ veselo podotkla svojim zvonivým hláskom.
,,To ma mrzí, madam,“ ospravedlnil sa jej ako správnym južanský gentleman a sklonil hlavu. 
Reflexívne mu podala ruku a on ju rovnako bezmyšlienkovite chytil. Pri ich dotyku nimi obidvoma prešiel elektrický výboj a oni vedeli, že už nikdy nebudú sami. Už nikdy nepocítia samotu, lebo budú mať jeden druhého. 
Ruka v ruke, s úsmevmi na tvári, vyšli z kaviarničky, smerom k lesu... smerom k ich novej, krajšej a hlavne šťastnejšej budúcnosti plnej lásky.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Mary Alice Brandon: