Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » List na rozlúčku - 3. časť

Prichádza posledná kapitola a s ňou aj vytúžené rozuzlenie. Ako sa skončí Bellin príbeh? Čo sa stalo potom, ako Alice uvidela vo svojej vízií Bellinu smrť?

Pohľad Belly:

Všetko zlé sa raz skončí.
Tak, ako končí radosť a za ňou často prichádza sklamanie, ani smútok nemôže byť večný.
Mal by to byť nejaký kozmický zákon prírody, ktorý zabezpečuje rovnováhu. Bohužiaľ, mňa obchádzali akékoľvek pravidlá, predovšetkým tie, ktoré mali dopomôcť môjmu šťastiu.
Môj život bol na pokraji zrútenia až príliš dlho na to, aby som dokázala uveriť, že ma ešte čaká niečo pekné. Ak by aj áno, nič nemohlo nahradiť to, čo som prežila za posledný rok.
Rany, ktoré moja duša utrpela, boli príliš hlboké a vášeň, ktorú som prežila, bola príliš spaľujúca... Príliš na to, aby som mohla žiť bez nej... Bez neho... Bez jeho pevného náručia, prepaľujúceho pohľadu, chladných bozkov... a bez jeho dokonalosti.

Sníval sa mi sen. Sen, v ktorom som bola opäť s ním. Premýšľala som, či som už mŕtva, no nevedela som to odhadnúť. Necítila som žiadnu fyzickú bolesť, dokonca som nevnímala, či vôbec dýcham. Zdalo sa mi, že stále počujem biť svoje srdce. Jeho tichý šelest mi znel v ušiach a pripomínal mi šum trávy, keď sme ležali na našej lúke, v objatí tých najkrajších kvetov, aké som kedy videla. No dokonalosť tej nedotknutej prírody bola mizivá oproti jeho božskej kráse.
V nose ma pošteklila známa vôňa. S úžasom som zistila, že si opäť dokážem jasne vybaviť tú prenádhernú vôňu kvetov. Je toto naozaj len sen?

Krásna spomienka sa zrazu vytratila a nahradila ju nočná mora.

Stála som v baletnom štúdiu. Zrkadlá, ktoré do kruhu lemovali miestnosť, vrhali môj obraz - scéna ako vytrhnutá z hororu. V tom sa odraz zmenil a už som tam nestála len ja, ale aj povedomá tvár, ktorá ma prenasledovala niekoľko mesiacov. Z každého zrkadla na mňa hľadel pár nenávistných čiernych očí.
Začala som ustupovať a dala som sa na útek. Bežiac dlhou chodbou, ktorá sa tam vzala z ničoho nič, som sa snažila uniknúť bytosti. Pocítila som ostrú bolesť na hrudi. Kdesi z diaľky som počula tlkot vlastného srdca, ktorý potichu, v nepravidelných záchvevoch bubnoval.

Precitla som, uvedomujúc si, že ešte stále žijem. Pokúsila som sa otvoriť oči, no nešlo to. Akoby mi niekto držal viečka. Bola som uväznená v tej nočnej more. Zúfalo som sa snažila myslieť na tú jedinú dobrú vec, ktorú som si bola schopná vybaviť.

Edward.

No on neprichádzal. Nepočul moje zúfalé myšlienky, ktoré volali jeho meno. Nikto mi neprišiel na pomoc. Vedela som, že toto nie je spomienka akú si pamätám. Je to len náznak spomienky...

Bežala som ďalej. Začala som si uvedomovať svoj dych. Bol ťažkopádny a namáhavý, čo sa dalo vysvetliť tým, že bežím – hoci len vo sne. Dochádzali mi sily. Nohy mi zrástli do zeme a ja som sa pokúšala utekať ďalej, no nepohla som sa. Premohla som sa, a zo všetkých síl som sa snažila pohnúť nohami, ale nešlo to. Boli ako z kameňa. Za chrbtom som začula rev. Zúrivý, nenávistný rev plný bolesti. Vedela som komu patrí...

Zazrela som Victoriine husté červené vlasy, a hneď na to aj jej tvár. Stála len pár centimetrov odo mňa, hľadiac mi priamo do očí. Takmer hmatateľne som cítila tú nenávisť, ktorá z nej sálala.
Moje pocity sa opäť zbláznili. V takej chvíli by sa očakávalo, že budem mať strach, že budem vrieskať desom a snažiť sa zachrániť si holý život, no ja som tam len stála, z časti preto, že som mala nohy prikované k zemi, no ten hlavný dôvod, prečo som nemala potrebu utekať, bol ten, že som chcela zomrieť.
Ďalšia vec, ktorá bola mimo môjho pochopenia, bol súcit, ktorý sa dral kdesi z môjho vnútra na povrch. Nemohla som ju nenávidieť. Nie po tom, čo som pochopila, aké je to stratiť niekoho, koho milujem.

Victoria sa ku mne naklonila, takže som cítila jej chladný dych na tvári. Videla som tú šialenú túžbu po pomste v jej pohľade. Čakala som na chvíľu, kedy sa jej chladné pery dotknú môjho krku. Zrazu som pocítila bolesť na zápästí. Žeby sa ozvalo moje staré zranenie?

Bolesť však bola príliš silná na to, aby to bol len preľud. Victoria sa mi pred očami rozmazala, tak ako sa mi rozmazalo všetko, a ja som sa zrazu ocitla vo vzduchu, padajúc dole. Ten pocit bol taký reálny. Čakala som, kedy dopadnem, kedy sa moje kosti roztrieštia o imaginárne dno. Alebo to už nebolo imaginárne?

Páľava, ktorá pulzovala v mojej ruke, sa začala šplhať hore pažou a šírila sa do celého tela. Myslela som, že z tej bolesti zošaliem. Počula som vlastný výkrik, ako sa dral temnotou, a v tom mi niečia ruka prikryla ústa. Pevne ich zovrela tak, že som sa takmer nemohla nadýchnuť.
Pocítila som prudký závrat, ako keď som bola malá, a Reneé ma donútila sadnúť si na húsenkovú dráhu. Zdvihol sa mi žalúdok. Závrat neprechádzal, miešal sa s páľavou, bolesťou a pocitom tlaku. Dalo by sa to prirovnať k stádu dobytka, ktoré sa ma snažilo svojimi kopytami rozmliaždiť, alebo miliarde dýk, prebodávajúcich mi telo.

Nech už to skončí... Nič som si nepriala viac, než zomrieť. To ma prinútilo sa vrátiť opäť k myšlienke vlastnej smrti. Celý čas som si myslela, že zomieram... ale, čo ak nie? Čo ak je práve toto smrť? Hoci som si tú myšlienku nikdy nechcela pripustiť, zrazu ma zachvátila panika.
Čo ak je práve toto peklo?

Ovládol ma príšerný pocit zúfalstva. Čakala som čokoľvek, len nie toto. Nie peklo. To nie je možné. Alebo bola pravda to, že samovrahovia nemajú právo na večný život? Nikdy som nechodila do kostola - len keď som bola pozvaná na niečiu svadbu. Reneé ani Charlie ma nikdy nenútili sa zamýšľať nad takými vecami.
Nikdy som nečítala bibliu, no napriek tomu mi v mysli znela veta, ktorú som začula, už ani neviem kde...

„A diabol, ktorý ich zvádzal bol zvrhnutý do ohnivého, sírového jazera...; a budú mučení dňom i nocou na veky vekov.“

S hrôzou som si uvedomila, že ma spaľuje neopísateľný oheň. Plamene ma oblizovali ako kus vyschnutého dreva, stravujúc každú čiastočku môjho tela. Pocítila som bodnutie výčitiek.
Charlie, Reneé, Jacob, všetci moji priatelia, moja rodina...
Čo som to urobila? Preboha, čo som to urobila? Aké bolo pochabé nechať ich osamote, zraneních a zničeních mojou stratou. Nikto z nich si nezaslúžil moju smrť, tú bolesť z nej, bez vysvetlenia...

Chcela som svoj čin vrátiť späť, no nemohla som. Nemohla som ani otvoriť oči, ani sa pohnúť, nemohla som zakričať, nemohla som urobiť nič, len zostať trpieť, uväznená vo vlastnej mysli..., vo svojom osobnom pekle.

Bolesť, ktorá ma pohlcovala, naberala takej intenzity, že som už nebola schopná ani rozmýšľať.
Cítila som spleť rôznych pocitov, no bez šance ich identifikovať.
Zrazu sa moja hlava zdala byť cudzia. Prehrabávajúc jej obsah som zisťovala, že nenachádzam nič povedomé, nič, čoho by som sa v tej ničote chytila. Stačil by jediný záchytný bod, jediný záblesk, ktorý by mi pripomenul, čo sa vlastne deje... a kto vlastne som.

Nech už konečne zomriem. Bože, prosím, nech to skončí. Prosím... prosíkala som v duchu, utápajúc sa v beznádeji. Bola som si istá, že to nikdy neskončí. Nikdy, pretože som v pekle.

Prešlo strašne veľké množstvo času, nevedela som určiť koľko... možno niekoľko dlhých rokov, strávených v tej mučivej večnosti, keď som rezignovala a nechala som sa dobrovoľne pohlcovať plameňmi. Sústredila som sa na ne, pretože boli to jediné, čo som dokázala vnímať.
Začala som rozlišovať tú bolesť. Bola intenzívna, no nie rovnaká. Miestami silnejšia, akoby sa sústreďovala na jednotlivé časti tela, inde bola slabšia. Pulzovala vo mne a prúdila. Dávala si záležať, aby presiakla každučkú časť mňa. Uvedomila som si, že počujem svoje srdce. Možno to bol len ďalší preľud. Bilo hlasno a zbesilo. Prestávky medzi jednotlivými údermi sa skracovali, síce veľmi pomaly, takmer nebadateľne, ale mohla som to vnímať. Práve moje srdce bolo príčinou, prečo vo mne vzrástla nová nádej, že predsa len nie som v pekle – toto všetko bolo stále len umieranie. Nekonečne dlhé umieranie.

Rozpoznala som malé zmeny, ktoré nastali. Bolesť sa zmenila na tupšiu a oheň sa čoraz viac sústreďoval do môjho vnútra. Srdce na to reagovalo ešte zbesilejším tlkotom. Tento stav mohol trvať tiež celú večnosť.
Čakala som, kedy sa konečne zastaví, pretože som už nemohla vydržať ten príšerný tlak. Srdce akoby ma vypočulo. Cítila som, že prichádza koniec, no znovu som sa prerátala a trvalo to ďalšiu večnosť. Pulz neprestal zrýchľovať, čoraz viac a viac, až sa napokon ustálil v jednom jedinom tóne. Oheň, ktorý teraz stravoval predovšetkým moju hruď, prudko vzrástol, sústreďujúc sa do jediného bodu. Mala som chuť kričať šialenstvom, no ústa nevydali ani hlásku.
V duchu som kričala, trhala, zúrila, plakala – no nič z toho sa neprejavilo, akoby mučenie bolo len psychické.

Vtom, úplne nečakane, som začula z diaľky hlasy. Konkrétne, jeden jediný hlas, ktorý ma donútil zachvieť sa. Cítila som, že ho poznám, no nemohla som si spomenúť. Hlas akoby sa dral z temnoty na povrch, zdal sa byť silnejší a zreteľnejší. Začala som rozoznávať jednotlivé slová.

„Myslím, že za chvíľu sa to skončí.“ Znel hlas anjela. Myslela som si, že je to anjel. Kto iný by to mohol byť? Hovorí o mojej smrti. Konečne sa to skončí...

„Za pár minút by mala otvoriť oči,“ povedal iný hlas, ktorý som nepoznala.

„Počuje nás?“ Znovu sa ozval známejší hlas.

„Myslím, že áno.“

Niekto ma chytil za ruku. Ten dotyk bol ako jasný lúč z nebies. Konečne som mohla niečo cítiť, niečo iné, okrem bolesti a ničoty.

„Bella, zlatíčko, sme pri tebe,“ šepol nežný hlas.

V mojom vnútri sa rozlial pokoj. Bude to v poriadku...

„Edward, choď zavolať ostatných, nech sme pohromade, keď sa preberie,“ povedal niekto.
Oblial ma zvláštny pocit, keď som začula to meno. Edward... Keby som si tak mohla spomenúť.

Ruka ma pustila. Nie, pomyslela som si, a natiahla som sa za tou neznámou dlaňou. Nechcela som aby odišiel.

„Pohla rukou!“ Počula som zvolanie. V tom som si uvedomila, že som tou rukou naozaj pohla. Môžem sa znovu hýbať?

„Bella, miláčik, preber sa!“ naliehal hlas. Pokúsila som sa otvoriť oči, no bolesť, ktorá ma stále zvierala vo svojich pazúroch, mi to nedovolila.

„Pätnásť sekúnd,“ začula som. Počula som šum v miestnosti a niečie kroky. Bolo ich viac. Mohla som rozpoznať počet nôh, ktoré dopadali na podlahu. Bolo ich osem. Štyri páry, štyria ľudia... a ďalší traja, ktorí ku mne hovorili.

„Päť sekúnd!“ Ruka ma znovu chytila. Pevne som ju zovrela.

„Tri...“ Moje srdce zrazu zmenilo frekvenciu, ktorou doteraz kmitalo. Ocitlo sa na tej najvyššej možnej, akú som si dokázala predstaviť, a v tom vynechalo pár úderov.
Padol posledný silný úder a viac sa už neozvalo. Čakala som, že sa niečo stane, no nestalo sa nič závratné. Vnímala som len ticho, prázdnotu, pokoj... už žiadnu bolesť. Absolútne nič.
Som mŕtva, pomyslela som si, no nedalo mi to a otvorila som oči.

Pohľad Edwarda:

„Bella?" spýtal som sa opatrne, keď som pocítil, ako sa mi lámu kosti v pravej ruke. Bella nereagovala. Hľadela na plafón pred sebou a zdalo sa, že je v šoku. Jej nehybné červené oči boli oveľa desivejšie, než som si na nej vôbec dokázal predstaviť.

„Som mŕtva?" ozval sa tichý zvonivý hlas. Musel som sa presvedčiť, že skutočne vychádza z jej úst... z jej dokonalých pier. Pohla nimi len malinko, sotva rozpoznateľne, no hlas patril jej. Znel tak nádherne, že anjelské zbory v nebi by sa červenali hanbou.

„Nie, láska, nie si mŕtva," ubezpečil som ju. Bol som nervózny. Chcel som od nej počuť niečo, čo by ma utvrdilo, že je to ešte stále moja Bella. Bella, ktorú poznám.

„Mohla... mohla by si mi prosím pustiť ruku? Bolí to..." šepol som.

Bella mi rýchlo pustila ruku, skoro ju odhodila, a tak rýchlo, ako urobila tento pohyb, sa aj posadila. Nikdy v živote som nevidel niekoho pohybovať sa tak ladne. Zdvihla sa jediným rýchlym pohybom a zrazu na nás hľadela. Oči jej prebehli po miestnosti a na tvári sa jej usadil ostražitý výraz.
Všetci sme ustúpili o krok dozadu. Ostatní boli nalepení takmer až na stene. Jasper stál najbližšie ku mne a bol pripravený zasiahnuť.

„Daj jej čas, Edward," povedal Carlisle pokojným hlasom a otočil sa s otázou k Belle.
„Spomínaš si na niečo? Vieš, kto si?"

Zdalo sa, že sa na chvíľu zamyslela, no neprestala na nás ostražito hľadieť. Po chvíli kŕčovito pokrčila plecami.
„Nie som si istá..."

„Skús si spomenúť, prosím. Nespomínaš si skutočne na nič? Láska..." pobádal som ju a pomaly ma zachvacovalo zúfalstvo. Čo ak si nespomenie? Bol som príliš dlho preč?

Jemne zvraštila obočie a zatvárila sa, akoby si práve spomenula na niečo veľmi nepríjemné. Cítil som, ako sa zachvela. Potom zdvihla zrak a upriamila ho na mňa. Vedel som, že si spomenula. Dlho na mňa hľadela. V tej chvíli som preklínal, že jej porucha sa akosi nenapravila ani po premene. Stále som nemohol prečítať jej myšlienky a teraz, dokonca, som nemohol ani vyčítať výraz jej tváre, pretože bol úplne kamenný.

„Nie, to nemôže byť pravda. Nie. Určite snívam. Určite sa teraz preberiem a zistím, že ležím vo svojej posteli, a ty si opäť len ilúzia." Divoko zakrútila hlavou. Vtom vyskočila na nohy a obrovskou rýchlosťou sa začala prechádzať po miestnosti. Hlavu si držala v dlaniach.

Jasper bol pripravený skočiť, no zarazil som ho. „Počkaj!"

Bella očividne panikárila, no nevedel som prečo. Zrazu sa začala nahlas rozprávať sama so sebou.

„Bože môj, čo som to urobila! Charlie, Reneé... Och, nie. Toto sa nemalo stať."
Priskočil som k nej a vzal som jej hlavu do dlaní. Na moje prekvapenie ma neodhodila. Pozrel som sa do jej červených očí.

„Bella, nie si mŕtva. Som tu! Som tu naozaj. Pozri." Vzal som jej dlane a priložil som si ich na tvár.

„Môžeš sa ma dotýkať... Som skutočný." Bella sa na mňa pozrela ešte nedôveryhodnejšie.

„Nie si studený," bolo prvé, čo vyšlo z jej úst po krátkej odmlke. Neubránil som sa úsmevu.

„Áno. A ty už nie si človek," dodal som. Bellin výraz nahradil údiv. Pootvorila ústa.

„Som... som upír?" hlesla a jej ruky vyrazili k tvári. Dotkla sa jej a následne ju začala skúmať. Potom jej prsty zablúdili opäť na moju tvár. Jemne sa dotkla môjho líca, potom obrysovala môj nos a skĺzla na pery. Zahľadela sa na ne, akoby ich videla prvý raz v živote.

„Edward," šepla napokon. Pri tom, ako vyslovila moje meno, som sa zachvel radosťou. Zasnene som vnímal ako sa postavila na špičky a natiahla sa ku mne. Perami sa dotkla tých mojich. Neudržal som sa a bozk som jej opätoval. Naše pery sa roztancovali vo vášnivých rytmoch, keď v tom sa za mojim chrbtom ozvalo nervózne zakašľanie.

Neochotne som ju od seba odtlačil.

„Myslím, že budete mať čas si všetko vysvetliť," zachechtal sa Emmet.

Bella rýchlo prikývla a videl som, že bojuje s rovnakou túžbou ako ja. Po chvíli sa upokojila a zrazu sa na mňa pozrela úplne iným pohľadom. Jej oči prudko sčernali zlosťou. Spýtavo som sa na ňu pozrel.

„Edward Cullen! Ako si mi to mohol urobiť? Najprv ma opustíš, necháš napospas osudu a potom, potom sa zrazu objavíš? Zo mňa je upír a... myslíš, že ti to len tak prejde?" zvrieskla na mňa. Počul som ako zaťala ruky v päsť, no stála na mieste a ticho bojovala so svojou zlosťou.

„Dovoľ mi to vysvetliť," šepol som. Bella sa trochu ukľudnila. Otvoril som ústa, aby som začal hovoriť, no v tom ma zarazila ďalšia prudká zmena Bellinej nálady.

„Preboha! Ten list! Alice," začala, vrhnúc zdesený pohľad na moju sestru.

„Neboj, Bells, všetko je v poriadku. Zobrala som ho. Charlie sa nič nedozvie a ty budeš mať čas mu to vysvetliť neskôr."

Bella si vydýchla. Jej úľava však trvala len sekundu. Razom sa obrátila ku me a nahodila presne ten istý nahnevaný výraz, ako pred chvíľou. Našťastie jej plány mi vynadať prerušil Jasper, ktorý bol už celý bez seba z neustále sa meniacich Belliných pocitov.

„Chápem, že sa hneváš. Neboj sa, všetko ti vysvetlíme... Ale teraz by sme mali ísť na lov. Určite si smädná, a bolo by akosi bezpečnejšie, keby sme to celé už mali za sebou."

Bella prikývla a hodila po mne ešte jeden vyčítavý pohľad. Potom nasledovala Carlislea s Jasperom.

„Milujem ťa," šepol som do prázdna, no bol som si istý, že to Bella ešte počula.

Pochop ju. Má právo sa na teba hnevať. Neboj sa, všetko sa dá do poriadku. Pri najmenšom máte celú večnosť na to, aby ste si to vysvetlili. Bella žije a to je hlavné.

Začul som Alicine myšlienky. Stála vo dverách a usmievala sa na mňa.

„Ďakujem, že si ju zachránila. Som ti naveky zaviazaný." Pozrel som sa na ňu vďačne.

Neboj sa, úplne ťa beriem za slovo. Pousmiala sa na mňa Alice svojim sprisahaneckým úsmevom. Keď budem potrebovať oplatiť svoj skutok, dám vedieť.

Teraz bež, myslím, že Bella by bola rada, keby si s ňou bol na love.

Nenechal som sa dvakrát presviedčať. Musel som byť s ňou. Aj keď mi hrozí, že ma Bella od zlosti umláti nejakým poriadne veľkým stromom.

Už nikdy neopustím tú svoju princeznú. Nikdy.

* * *

Ďakujem za pozornosť. Snáď ste sa presekali až do konca. :) Ak by som mohla poprosiť, pridajte aj komentáre, čo by sa ešte dalo zlepšiť. Budem veľmi vďačná.

S pozdravom, Nephilim

.

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek List na rozlúčku - 3. časť:

pááááni to je naprosto úúúžasnééé chtělo by to napsat jako kapitolovku ale nebudu do toho kecat...

Presakala až do konca a môžem povedať že sa mi táto poviedka veľmi páčila. Dobre sa čítala, a ten koniec nemal chybu "Nenechal som sa dvakrát presviedčať. Musel som byť s ňou. Aj keď mi hrozí, že ma Bella od zlosti umláti nejakým poriadne veľkým stromom."

Přidat komentář:

Nick:

Text: